Rybárpole, časť mesta Ružomberok, leží v úzkom údolí pri pravom brehu Váhu vo výške okolo 490 m nad morom. Najstaršia správa o Rybárpoli je v daňovom súpise z roku 1549. Vtedy tam bývala zemianska rodina, hospodáriaca na majetku nie väčšom ako celá sedliacka usadlosť. Názov Rybárpoľa svedčí o tom, že osada vznikla na majetku zemana zvaného Rybár a na takom mieste pri brehu Váhu, kde sa často chytali ryby.
Podľa zachovaných písomných prameňov zo 16. storočia tunajší zemania používali priezvisko Rybársky a názov osady sa vyskytuje v slovenskej podobe Rybárpole alebo v maďarskom preklade Halazffalva. Okolo roku 1584 tu stáli dva domy a územie vlastnícky patrilo panstvu Likava. V roku 1828 bol v Rybárpoli jeden dom a žili tu štyria obyvatelia. V 19. storočí sa pre Rybárpole zaužívalo pomenovanie Mayerhof a potom Fonogyár. V roku 1871 vybudovali Košicko - Bohumínsku železnicu, ktorá prechádzala cez Rybárpole.
Prázdny priestor v blízkosti železničnej trate a rieky Váh odkúpil v roku 1894 rakúsky podnikateľ Izidor Mautner a začal tu stavať továrenské objekty, v ktorých ešte v tom istom roku spustil bavlnársku výrobu. V Rybárpoli tak vznikla najväčšia textilná továreň v strednej Európe, ktorá nepretržite pracovala celé jedno storočie.
Pri zrode textilnej fabriky bola časť hrboltovského, likavského a čiastočne i černovského chotára na pravej strane Váh odkúpená Mautnerovcami pre stavbu rybárpoľskej textilky a stavbu obytných domov pre robotníkov. Začala vyrastať samostatná robotnícka kolónia - Rybárpole. Z malej osady so 17 obyvateľmi v roku 1895 sa do roku 1911 rozrástlo Rybárpole na 2 579 obyvateľov. V roku 1894 bolo Rybárpole katastrálne pričlenené k Ružomberku a od roku 1910 aj administratívne.
Rybárpole, časť mesta za Váhom, dnes tvoria nasledujúce ulice:
- Od mosta na Oravu popod Čebrať začína Silbigerova.
- Medzi Váhom a železničnou traťou je ulica pôvodne s prízemnými domami Malé domky.
- Od bývalého mosta cez Váh (dnes lávka pre chodcov) smerom ku fabrike je Textilná ulica.
- Nad železničnou stanicou Rybárpole do svahu Čebraťa sú postavené bytovky Malých Tatier.
- V smere na Hrboltovú je Rybárpoľská ulica. Rybárpole končí v mieste stúpajúcej cesty - ulice do kopca, kde začína Nová Hrboltová.
Zápis vlastníckych vzťahov k odkúpeným pozemkom pod fabriku a bytovky bol vykonaný v roku 1894. Preto môžeme tento termín pokladať za začiatok výstavby. Pôvodne bola životnosť fabriky plánovaná na päťdesiat rokov. Dožila sa dvojnásobne viac. S výstavbou fabriky vznikala nutnosť ubytovania robotníkov a vznik nových ulíc.
Najstaršou ulicou je Rybárpoľská ulica. Na západnej časti ulice v roku 1895 vyrástli prvé dve dlhé stavby, zárodok budúcej „džungle“. Boli to prízemné, nepodpivničené na murovanom základe postavené drevené domy s lepenkovou strechou. Vo dvore bola spoločná studňa, latríny, v izbách lokálne kúrenie... to malo postačovať pre ubytovanie robotníkov. O dva roky neskôr pribudol v rovnakej lokalite ďalší rovnaký robotnícky dom. Vo východnej časti ulice v roku 1898, pri dnešnej rybárpoľskej železničnej stanici, súbežne s traťou boli postavené tri jednoposchodové domy s 1-2 izbovými bytmi a obytným podkrovím pre úradníkov a majstrov. V jednom z domov bol zriadený obchod s potravinami - Konzum.
Po rekonštrukcii ostali dodnes zachované dve bytovky a na miestach robotníckych drevený barakov boli postavené nové domy. Nárast počtu obyvateľov „džungle“ viedol k zvýšenej kriminalite. Bola projektovo pripravená výstavba žandárskej stanice, ale pre vojnové roky bola postavená až v roku 1922. Ešte i dnes stojí zaujímavá stavba z tehál medzi cestou a železnicou. Za úradníckymi bytmi bola v roku 1906 postavená jednoposchodová budova, ktorá celé desaťročia slúžila ako rybárpoľská pošta a na poschodí s bytmi pre zamestnancov fabriky. Na tejto ulici je zaujímavá aj história železničnej stanice Rybárpole.
Pôvodná stanica bola prízemnou budovou na južnej strane od železničnej trate a bola spoločná pre vrátnicu a poštu. Bola postavená pri administratívnej budove fabriky. Za jednokoľajkou oproti železničnej stanici bola asi v roku 1902 postavená Kantína pre zamestnancov fabriky. Na poschodí boli obývacie priestory. Na starých pohľadniciach je dodnes pozorovaný na Kantíne nadpis FONOGYARI VENDEGLÓ. Vedľa nej bol vybudovaný cestný prechod cez železnicu a na západnej strane Kantíny drevený nadchod pre peších ponad železnicu. Keď v roku 1908 bola na Textilnej ulici postavená nová Kantína (neskoršie tlačiareň LEV a dnes Áčko-textil), dovtedajšia stavba železničnej stanice bola zbúraná a ustúpila prístavbe administratívnej budovy fabriky.
Do skoršej Kantíny sa presťahovala železničná stanica Rybárpole a ku nej dobudovali nový perón. Stále bola iba jednokoľajná železnica a priestor medzi koľajou a stanicou bol dosť veľký na postavenie perónu. Ku železničnej stanici boli vybudované vykladacie rampy a skladové priestory. Stáli na miestach dnešnej voľnej nevyužitej plochy pred starou školou. Na úplnom východnom konci Rybárpoľskej ulice bola v roku 1905 postavená a sprevádzkovaná budova šesťtriednej ľudovej školy (dnes prerobená na byty) a o rok neskoršie oproti nej budova materskej školy - „úvody“ (rovnako prestavaná na byty). Budova školy od 60. rokov slúžila ako jedáleň, byt učiteľa, dielne pre žiakov novo postavenej základnej školy. Materská škola bola naďalej prevádzkovaná, pretože počet detí si to vyžadoval, napriek novej materskej škole v Hrabove.
Menila sa aj východná časť Rybárpoľa. V roku 1897 medzi Váhom a železnicou vystavali skupinu 12 prízemných, nepodpivničených, štvorbytových domov. Dnes je ulica pomenovaná ako Malé domky. Ubytovanie bolo určené pre robotníkov a majstrov. Nebola to vyhľadávaná lokalita v jednoizbových bytoch aj preto, že pravidelné záplavy a vylievanie Váhu znepríjemňovalo bývanie. Až regulácia Váhu upokojila pre obyvateľov čiastočne situáciu, ale až postavenie priehrady Liptovskej Mary problémy vyriešilo. V roku 1906 na Textilnej ulici v susedstve Malých domkov boli postavené dve veľké, trojpodlažné bytovky. Už boli podpivničené, s lokálnym kúrením, spoločným WC a vodovodom na chodbách. Spolu mali 72 bytov. Dnes po rekonštrukcii sú obývané rómskymi spoluobčanmi. Ďalšie stavby na tejto ulici zúžený priestor medzi Váhom a železnicou neumožňoval.
Až v blízkosti fabriky na rozšírenom priestore v roku 1905 od osobnej vrátnice v smere V-Z postavili ubytovňu, takmer 100 m dlhú s miestnosťami pre 30-40 robotníkov. A vedľa Váhu, kde je dnes dvor Montany, bola postavená rovnaká ubytovňa - ženská slobodáreň. Bývalý rybárpoľský kultúrny dom (Montana) ešte neexistoval. Zvyšovanie počtu robotníkov, výstavba nových ubytovní si vyžadovali aj obchodnú vybavenosť. Už sme spomenuli výstavbu novej Kantíny (1908, dnes Áčko-textil). Ku Kantíne patrila vedľajšia budova s mäsiarstvom, krčmou a kolkárňou (dnes Agrotyp). Niekoľko desiatok metrov východne stála pekáreň, ktorá vypekala chlieb a pečivo pre celé Rybárpole. Počas 1. svetovej vojny do tesnej blízkosti Kantíny sa do novo postavenej budovy presťahoval Konzum z Rybárpoľskej ulice. Obchod fungoval až do 2. svetovej vojny.
Na opačnej strane Textilnej ulice pri Malých domkoch bol druhý menší obchod s potravinami. Ešte v 60. rokoch bol pri moste (dnes lávka) zelovoc, obchod s potravinami a o kúsok ďalej na západ bola mliekareň. V rovnakom období oproti kostolu pod nedokončeným nadjazdom bol zelovoc a v budove železničnej stanice bol bufet (dnes mäsiarstvo). V roku 1910 v lokalite Na lúke, v susedstve Malých domkov oddelených traťou, boli postavené tri veľké obytné budovy. Dvojposchodové, podpivničené, 80 m dlhé. Mali po tri vchody a na každom podlaží 6-9 bytov. Na chodbe bolo spoločné WC a vodovod. Najbližší z domov ku prechodu cez železnicu bol kratší a dnes je už zbúraný. Vznikla týmto nová ulica dlhé desaťročia nazývaná Novoveská a po postavení „nemeckých“ domov vo východnej časti ulice sa nazývala aj „Najdorf“.
Napriek približujúcemu sa frontu 2. svetovej vojny bolo na východnej strane postavených domov v roku 1941 podľa projektov nemeckého architekta Hansa Paara vybudovaných päť ďalších dvojpodlažných domov so sedlovou strechou - „Najdorf“. Boli postavené v typickej nemeckej architektúre vojnových rokov s malými oknami a radom vikierov. Železnica, pretínajúca postavené domy po oboch stranách, bola pre deti veľkým nebezpečenstvom. Koľaje boli na úrovni cesty, a preto trať bola oddelená po oboch stranách drôteným pletivom, po ktorom zvyšky dnes iba s ťažkosťami objavíte. Na východnej časti ulice za „nemeckými“ domami pod Kuskovou vilou, už v likavskom chotári, na rovine pod svahom v minulom storočí sídlila prevádzka Doprastavu. V roku 1941 boli Židia a Rómovia prenasledovaní. Rodiny Rómov žijúcich v Likavke boli v tomto roku presťahované do tohto priestoru. Mnohodetné rodiny žili v tejto osade až do roku 1963, kedy osadu zrušili a rodiny presťahovali do Ružomberka.
Najmladšou a poslednou ulicou vystavanou textilkou na pravom brehu Váhu, ale v súčasnosti s najkrajším bývaním, sú Malé Tatry. Malé sídlisko vystavané v kopci Čebraťa. Začiatky výstavby rovnako spadajú do vojnových rokov. S výstavbou podľa projektov H. Paara sa začalo v roku 1943. Bytovky mali byť zapustené hlboko do svahu, s množstvom izieb každého bytu. Vypuknutie SNP výstavbu zastavilo. Po vojne súťaž o prepracovanie projektov vyhral architekt Ferdinand Uličný. Podľa upravených projektov v rokoch 1946-1948 vyrástlo 13 obytných domov, ku ktorým v 60. rokoch pribudli ďalšie byty, základná škola, detské jasle a už existujúca materská škola.
V súčasnosti je toto sídlisko - ulica dobudovávané o ďalšie bytovky na mieste detských jaslí. Stáva sa vyhľadávanou lokalitou v lone krásnej prírody a čistého vzduchu. Začiatok 20. storočia v Rybárpoli. Pod Čebraťom okolo textilky vyrastá fabrická kolónia ubytovní, zárodok budúcej „džungle“. Narastajúci počet obyvateľov v tejto časti mesta si vyžiadal aj najnutnejšiu obchodnú vybavenosť. Bola tu pekáreň, mäsiareň, krčma, škola, pošta a v jednom z domov na Rybárpoľskej ulici aj Konzum. Počas 1. svetovej vojny sa Konzum presťahoval do novej budovy vedľa Kantíny (dnes Áčko). Ako samozrejmosť aj v tej najmenšej dedine je postavený kostol. Rybárpoľská časť mesta ho nemala, hoci sa o zriadenie kostola usilovala. Mesto sa na proletársku kolóniu pozeralo s nadhľadom a správalo povýšenecky a nemalo záujem riešiť ich duchovné požiadavky. Zmenilo sa to až vznikom samostatného Slovenska v roku 1938.
Zásluhou kňaza ružomberskej farnosti Dr. Jána Ferenčíka v pivničných priestoroch štátnej ľudovej školy v Rybárpoli (dnes bytovky) sa na sklonku roku 1938 po prvý raz konali božie služby. V improvizovaných priestoroch, kde sa mohla natlačiť sotva stovka ľudí zaznelo „Veni Creator Spiritus“ (Príď Duchu svätý). Všetci veriaci si uvedomovali, že toto nie je vhodné riešenie a dôstojné miesto pre cirkevné obrady. Aj preto veriaci oslovili vedenie RTZ (Rybárpoľské textilné závody) a prosili o pomoc pri zriaďovaní kostola. Riešenie sa našlo. Priestor obchodu Konzumu po „skrachovaní“ majiteľa bol využívaný ako robotnícka jedáleň a potom v ňom sídlilo vojsko. Uvoľnená budova po odchode vojakov bola vhodným priestorom na rekonštrukciu pre kostol. Stalo sa a veriaci dostali tento bývalý Konzum k dispozícii.
Od 5. februára 1939 začali v budúcom kostole vykonávať najnutnejšie úpravy. Začal vznikať nový fabrický kostol. Skromne vybavený kostol umožňoval konať bohoslužby, aj keď k plnohodnotnému božiemu stánku mal ďaleko. Aj preto dňa 27. novembra 1941 sa cirkevní predstavitelia, vedenie RTZ a zástupca Tatranskej župy zišli na spoločnom stretnutí a dohodli sa prestavať rybárpoľský Kostol Svätej Rodiny na definitívny boží stánok. Finančnú podporu prisľúbili všetky zúčastnené strany. Od 8. júna 1942 do konca októbra, v ťažkom vojnovom roku, vykonávali rekonštrukciu kostola pod vedením Ing. F. Smetanu. Na prestavbu bola plánovaná čiastka 250 000 korún slovenských. Objednaný organ od firmy Rieger stál 80 000.- a najnutnejšie vnútorné vybavenie kostola ďalších 13 000.- To ešte neboli zarátané ďalšie nutné výdavky na vybavenie. Ján Zachar, vtedajší správca ľudovej rybárpoľskej školy a pokladník pre celú rekonštrukciu kostola (dôchodcovia si na neho môžu pamätať), v novinách Tatranský Slovák (č. 48/1942) vtedy napísal. „Keď teraz znova vyslovujeme „Pán Boh zaplať“ všetkým dobrosrdečným dobrodincom za každý milodar, všetkých úctivo povolávame na vysviacku nového organa v obnovenom fabrickom Kostole Svätej Rodiny na 8. decembra 1942.“
Organ mal posvätiť biskup Ján Vojtaššák, ale nakoniec posviacku vykonal J. Ferenčík za sprievodu speváckeho zboru mesta Ružomberok, ktorý dirigoval J. Dutka. Vysviacku organa a kostola sprevádzal celodenný program ukončený večerným predstavením divadelnej hry vo veľkej dvorane Kultúrneho domu v podaní rádových sestier.
História Kostola Svätej Rodiny
Rybárpole bolo filiálkou Rímskokatolíckej farnosti v Ružomberku. Veriaci rímskokatolíckeho náboženstva navštevovali bohoslužby v Ružomberku. Myšlienka postaviť filiálny kostol v Rybárpoli je spojená s osobou jezuitského pátra Vendelína Rybára Sahulčíka, ktorý bol v roku 1931 preložený z Trnavy do Ružomberka. Vendelín Rybár Sahulčík vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v roku 1923 v Trnave a tu sa začal venovať sociálnemu apoštolátu. Po príchode do Ružomberka svoju pozornosť zameral na robotníctvo v Rybárpoli. Po ročnom účinkovaní bol preložený späť do Trnavy, ale v roku 1937 sa opäť vrátil do Ružomberka a stal sa hlavným iniciátorom akcie na stavbu kostola v Rybárpoli.
Prvú svätú omšu v Rybárpoli slúžil ružomberský farár Ján Ferenčík v pivničných priestoroch štátnej ľudovej školy na 1. nedeľu adventnú 27. novembra 1938. Zriadil sa prípravný výbor pre stavbu fabrického Kostola Svätej rodiny v Rybárpoli, ktorého členmi boli ružomberský farár Ján Ferenčík, okresný náčelník Vojtech Kállay, starosta mesta Anton Mederly, rektor Slovenskej vysokej školy technickej Anton Bugan, notár Viktor Sliacky, riaditeľ školy Ján Zachar a prednosta technického oddelenia mestského úradu Kazimír Olejník.
Keď vypukla Druhá svetová vojna, stavba kostola sa neuskutočnila. Riaditeľ Mautnerových textilných závodov v Ružomberku - Rybárpoli Osvald Gläsner pridelil na konanie bohoslužieb väčšiu miestnosť v budove bývalého obchodného družstva, ktorá bola postavená v roku 1914 a po krachu nájomcov bola využívaná ako jedáleň pre robotníkov. Počas mobilizácie v roku 1938 tu bol priestor pre vojsko. Prvá svätá omša sa v týchto priestoroch konala 5. Februára 1939. Tieto priestory boli postupne adaptované pre kostol a slúžia až dodnes. Projektovú dokumentáciu rekonštrukcie vyhotovil staviteľ Július Záchenský a stavebný dozor mal František Smetana z rybárpoľskej textilky. Stavebné práce prebiehali postupne podľa prílivu finančných prostriedkov.
Pomocnú roku pri zriaďovaní podali aj riaditelia textilky František Adámek a František Pavlíček. Ich zásluhou prebehli počas roku 1942 najväčšie stavebné úpravy. Kostol posvätil 8. decembra 1942 ružomberský farár Ján Ferenčík. Vnútorné zariadenie kostola bolo realizované podľa návrhov jezuitského pátra Valéra Zavarského. Pôvodnú krížovú cestu zakúpili v roku 1939 a jednotlivé zastavenia boli reprodukciami krížovej cesty nemeckého maliara Gebharda Fugela. V tom istom roku darovala kostolu rodina Smižárová z Rybárpoľa pred Vianocami betlehem. Organ na objednávku vyrobila firma Rieger z Krnova v roku 1942. Generálna oprava kostola sa uskutočnila v Jubilejnom roku 2000 podľa projektu Martina Bištana.
Správcami Kostola Svätej rodiny v Rybárpoli boli v rokoch 1938 - 1949 Vendelín Rybár Sahulčík a 1949 - 1950 Jozef Štafan, kňazi Spoločnosti Ježišovej. Po likvidácii jezuitského rádu v apríli 1950 kostol spracovali striedavo kňazi pôsobiaci vo farnostiach Ružomberok a Hrboltová. Od 1. mája 2004 je správcom Kostola Svätej rodiny v Rybárpoli Jozef Gríger, farár v Hrboltovej.
Rybárpole sa postupne stalo medzinárodným sídliskom. „Zaúčala som pri strojoch aj jednu Vietnamku a dve Kubánky. V tom čase bol prezidentom Husák. „V roku 1990 som odišla na dôchodok. Napriek tomu som ešte rok pracovala,“ hovorí pani Anna, ktorej je smutno za zašlou slávou textilky i celého Rybárpole. Texicom sa zmenil na priemyselný park. V súčasnosti je obývaných osem rybárpolských ulíc. Kedysi mali obyvatelia neďaleko svojich domov aj poštu či bankomat. Neskôr ich však presunuli do Tesca. V Rybárpoli by ste nenašli ani obchod so širšou ponukou potravín. „Kedysi boli obchody na železničnej stanici, dnes je tu iba mäsiareň. Popod Čebrať chodievajú mnohí rodičia každé ráno odprevádzať svoje deti do škôlky či školy. „Asi polovica obyvateľov je rómska. Žijú na uliciach Textilná, Rybárpolská, ale aj na ulici Silbigera. Naopak, silnou stránkou Rybárpola je predovšetkým prirodzené zelené prostredie, o ktoré sa starajú aj jeho obyvatelia. „Každá ulica je niečím výnimočná.
Panoramatický pohľad na Ružomberok, Rybárpole sa nachádza v blízkosti rieky Váh.
Osud Šandora Falba a jeho náhrobku (Peter Harčar)
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| 1895 | 17 |
| 1911 | 2579 |
tags: #ruzomberok #cast #rybarpole #kostol