Príbeh Izáka a jeho synov, Ezaua a Jákoba, patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie v Biblii. Tento starozákonný príbeh hovorí o dedičstve, požehnaní a o tom, ako sa Jákob, mladší z bratov, stal nositeľom Božieho zasľúbenia. Poďme sa ponoriť do tohto fascinujúceho príbehu.
Ezau predáva svoje prvorodenstvo Jákobovi
Jákob a Ezau
Vieme, že Jákob bol jedným z dvojičiek. Už vtedy, keď bola Rebeka tehotná, prebiehal v jej tele akýsi zápas. Keď sa na to spýtala Boha, On jej oznámil, že to je zápas o to, kto bude väčší, a zároveň oznamuje, že väčší bude slúžiť menšiemu. Musíme si uvedomiť, že v Biblii má prvorodenstvo iný význam ako v našej kultúre. Izákov prvorodený mal zdediť požehnanie Abrahámovo, hoci by sa narodil skôr iba o niekoľko minút.
Ako vieme, Jákob sa narodil až druhý po svojom bratovi, ale to, že pri pôrode držal Ezava za pätu, jasne ukazuje, že hoci bol druhý, teda menší, nemieni sa so svojím postavením zmieriť a bude o požehnanie bojovať. O tom, akí boli bratia, keď dorástli, nám Biblia poskytuje krátky, ale výstižný obraz. Jákob bol pastierom, býval v stanoch, bol prostý (pokojný, pokojamilovný, tichý, usporiadaný), celý čas rozmýšľal, ako získať požehnanie a nepodliehal vášňam ako jeho brat Ezav, ktorý miloval vzrušenie, svet, lov.
Pastier a stany
Pastier - Väčšina biblických hrdinov boli pastieri. Pastier je človek, ktorý svoj život spojí so stádom, ktoré vyžaduje dvadsaťštyrihodinovú pozornosť a starostlivosť. Na to, aby sa stádo malo dobre, musí pastier vynaložiť nemálo úsilia, musí sa snažiť robiť ovciam dobre, dopriať im najlepšiu stravu, vodu, pokoj. Býval v stanoch - Stany symbolizujú Božie kráľovstvo, ktoré na zemi reprezentuje cirkev. Je úplne správne, ak sa veriaci skôr ťahá do cirkvi ako do sveta.
Ak si svetský človek, zabudni na Abrahámovo požehnanie, skončíš ako Ezav - na smrť zomdlený, unavený a zničený zábavou a hriechmi. Zvlášť mladú generáciu musíme presvedčiť, že svoj život musí spojiť s hľadaním Boha a je dobré, ak každý mladý človek má v cirkvi konkrétnu službu. Božie kráľovstvo vieme hľadať iba vtedy, keď sa ukľudníme. Boh je Bohom pokoja. Iba ak sa ľudská duša upokojí, začne lepšie vnímať realitu duchovného sveta.
Izák žehná Jákoba
Jákobov podvod
Povrchný čitateľ Biblie nevie, čo si má myslieť o príbehu v 27. kapitole Genezis. „A prišiel k svojmu otcovi a povedal: Môj otče! A on odpovedal: Tu som. Kto si ty, môj synu? A Jákob povedal svojmu otcovi: Ja som Ezav, tvoj prvorodený. Urobil som tak, ako si mi hovoril. Vstaň, prosím, sadni si a jedz z toho, čo som ulovil, aby ma požehnala tvoja duša.“ (1Moj 27,18-19)
Izák sa rozhodol požehnať Ezava, no Jákob sa uchýlil k veľkému podvodu (to, že ho na celú vec naviedla mama, ho nijako neospravedlňuje). Jákob sa prestrojí za Ezava a nehanebne tvrdí svojmu otcovi, ktorý už je v tom čase slepý, že je Ezav a pýta si požehnanie, ktoré aj dostáva. To, čo urobil Jákob, bolo prosto zlé. Veľmi zlé. Klamal, podvádzal, dokonca ani nie preto, aby si zachránil život, ale aby získal požehnanie a ešte navyše na úkor svojho brata. Bez hlbšieho pochopenia tejto udalosti nie je možné pochopiť Jákobov život, ktorý Pán zhodnotil výrokom: „Dobre si sa boril s Bohom aj s ľuďmi.“
Buďme radi, že tento príbeh v Bibli je. Prečo? Lebo aj my máme vo svojich životoch skutky, udalosti, hriechy, ktoré boli prosto a jednoducho zlé. To by nás malo viesť k tomu, aby sme si viac vážili Božiu milosť a nepozerali sa na svojich blížnych s pohŕdaním a zákonnícky ako farizeji. Samozrejme, že farizeji hrešili, ale to, že niektoré predpisy Zákona dodržiavali horlivejšie, v nich nevypôsobilo viac lásky, ale stali sa pyšnými, tvrdými. Zákonníctvo je to najhoršie, čo môže cirkev postihnúť, lebo kde je zákonníctvo, tam skončila milosť.
Jákob si bol veľmi dobre vedomý svojej viny. Z tohto dôvodu vidíme, že až tak veľmi neprotestoval, keď mu Lában namiesto Ráchel doviedol do stanu Leu a neustále ho oklamával, čo sa týkalo jeho mzdy. Človek, ktorému je jasné, že je spasený vďaka Božej milosti, sa veľmi nerozhorčuje, keď mu niekto urobí krivdu.
Cesta do Chárana a sen v Bét-eli
Keď Jákob odchádza z Bér-šeby do Chárana, v Bét-eli má zvláštny zážitok. Prostredníctvom sna sa mu Boh prihovára ako Boh Abraháma a Izáka a dáva mu podobné zasľúbenia, ako dostali jeho otcovia. „A Jákob vstal skoro ráno a vzal kameň, ktorý si bol položil pod hlavu, a postavil ho za pamätný stĺp a na jeho vrch nalial oleja. A nazval meno toho miesta Bét-el. Ale prv bolo meno toho mesta Lúz. Vtedy sľúbil Jákob sľub a povedal: Ak bude Boh so mnou a bude ma chrániť na tejto ceste, ktorou idem, a dá mi chleba jesť a rúcho odiať sa, a navrátim sa v pokoji do domu svojho otca, bude mi Hospodin Bohom. A tento kameň, ktorý som postavil na pamiatku, bude domom Božím. A zo všetkého, čo mi dáš, ó, Bože, dám ti istotne desatinu.“ (1Moj 28,18-22)
Jákob dal potom sľub, ktorý stál na troch pilieroch. Božie slovo spomína kameň, olej a desiatok. Kameň predstavuje Božie slovo, ktoré je základom pre náš vzťah k Bohu. Samozrejme, toto Slovo musí byť očistené od nánosu tradícií, povier a vplyvu kultúry. Slovo Božie musíme prijímať celé - Starý aj Nový zákon - bez výnimky. Olej symbolizuje Ducha Svätého, bez ktorého nie je možné mať zjavenie o Bohu ani správne vyložiť Písma. Naopak, bez Ducha Svätého zostáva Slovo literou, o ktorej vieme, že pôsobí smrť. „(Boh) ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje.“ (2Kor 3,6) Je pozoruhodné, že ďalším stĺpom zmluvy, ktorú urobil Jákob v Bét-eli, je desiatok. Často sa stretneme s názorom, že desiatok je záležitosťou Zákona, ale ako vidíme, toto tvrdenie nie je pravda. Desiatok nájdeme už u Abraháma. Nie je to záležitosť Zákona, ale viery.
Jákobov zápas s Bohom
Vráťme sa k tomu, ako Jákob zápasí s Bohom. Prvá vec, ktorá nás zarazí, je, že Jákob sa Boha nebojí (určitú bázeň dodatočne dostal), neuteká, ale prichádza s jasnou požiadavkou: „Daj mi požehnanie!“ Jákob sa správa úplne inak, ako by reagovala väčšina z nás, lebo prvé, čo by sme urobili, keby sme stretli návštevu z neba, by bolo pokánie, pýtali si milosť a odpustenie hriechov.
Bohabojní kresťania, žiaľ, žijú svoj kresťanský život tak, že sa neustále umárajú v pochybnostiach, v pocitoch viny, zatratenia a často riešia otázku, prečo Boh dovolí na zemi trápenie, prečo je život taký ťažký a prečo existuje peklo. Jákob mal celkom iné starosti - bol sám s rodinou, deťmi, stádom, obklopený bezbožnými kmeňmi, ktoré naňho mohli kedykoľvek zaútočiť a pripraviť mu trápenie. Neustále musel hľadať pašu pre dobytok, jedlo pre rodinu a vodu. Bolo mu celkom jasné, že potrebuje Božie požehnanie, aby mohol byť v tomto všetkom úspešný. Poviem to možno zjednodušene, ale Jákob bol „požehnania-centrický“.
Keďže veríme v Boha Jákobovho, je snáď nerozumnou vecou, keď tiež žiadame požehnanie? Je snáď zlé pýtať od Boha zdravie pre seba, pre svoju rodinu, pýtať financie na stravu, bývanie, ošatenie atď.? Tí, ktorí došli k názoru, že to zlé nie je, potom skrze vieru a modlitbu určite dochádzajú k väčšiemu požehnaniu ako tie kresťanské kruhy, ktoré neustále dookola kritizujú požehnanie s absurdným obvinením, že ide o evanjelium prosperity. Chceme snáď evanjelium kliatby, zatratenia, biedy alebo depresie? Po týchto veciach Jákob určite netúžil, ale vedel, že základnou podmienkou pre naplnenie potrieb je práca.
„Lebo aj keď sme boli u vás, to sme vám prikazovali, že ak niekto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2Tes 3,10) Pochopil však, že tvrdá práca nestačí. Môžeme vidieť zástupy tvrdo pracujúcich ľudí (aj veriacich), ktorí stále zápasia s nedostatkom, valia sa na nich upomienky na platby, pokuty a vyhrážanie sa exekúciou. Na prácu musí prísť požehnanie. Jákob si bol vedomý, že naňho prišlo požehnanie Abrahámovo a aj si ho nárokoval. Pripomínam, že aj my sme spoludedičmi Abrahámových požehnaní v Kristu Ježišovi: „A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.“ (Gal 3,29)
Jákob vedel, ako môže spočinúť Abrahámovo požehnanie na materiálnych veciach skrze vieru, vízie a sny. Kniha Genezis nám v 31. Na záver snáď, aby sme dokreslili Jákobov život reálne a pravdivo, musíme konštatovať, že nemal ľahký život. Utekal pred Ezavom, oklamával ho Lában, v rodine boli zvady, pri pôrode zomrela milovaná Ráchel a prišiel (na čas) o milovaného syna Jozefa. Ak aj ty máš ťažký život, vôbec to neznamená, že ťa Boh nemá rád. Len bojuj. Nech aj ty dostaneš hodnotenie: „Dobre si sa boril s Bohom aj s ľuďmi.“ To je to, na čom skutočne záleží.
Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice
Vo svojej „reči na hore“, ktorú môžeme pokladať za základný súhrn Kristovho učenia, vyslovil Ježiš okrem iného i túto radu: „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,16). Nie je však vôbec jednoduché nájsť tie správne výrazy na preklad toho, čo hovorí grécka pôvodina. Tá totiž v súvislosti s hadmi používa prívlastok frónimoi, čo znamená múdri, inteligentní, majúci zdravý úsudok, bystrí. Pre holuby má zasa grécky text evanjelia prívlastok akéraioi, čo môže znamenať celí, neporušení, nedotknutí, čistí, úprimní, čestní, cudní, nevinní, krotkí, jednoduchí, mierumilovní atď. Zamyslime sa preto nad veľkosťou svätého Jozefa v duchu týchto slov. Vo svojich počinoch sa Jozef skutočne prejavoval múdro ako had a nevinne ako holub.
Zdá sa, že si ho takmer výlučne spájame s niečím zlým. Vedú nás k tomu už prvé stránky Biblie, kde čítame, že had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán Boh (Gn 3,1). A rovnako sa had ako symbol zla spomína aj na posledných stránkach Písma, kde sa hovorí, že anjel s kľúčom od priepasti a veľkou reťazou chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov (Zjv 20,2). V evanjeliu nám však Ježiš predstavuje hada ako múdreho tvora.
Sv. Bazil Veľký vidí múdrosť hada v spôsobe, akým sa zbavuje starej kože: „Keď potrebuje zo seba zhodiť starú kožu, nájde si nejaké tesné miesto, kde by bolo jeho telo zovreté z každej strany. Potom sa cez to miesto pretlačí, čím zo seba vyzlečie starú kožu. Sv. Hieronym vidí múdre správanie sa hada v tom, ako si chráni holý život. Keď sa ocitne v nebezpečenstve života, stočí sa do klbka a za každú cenu sa snaží chrániť si predovšetkým hlavu. Celé jeho telo je ako hradba, ktorá chráni jeho hlavu ukrytú v strede. Hieronym, ale i ďalší otcovia vravia, že aj my si musíme chrániť predovšetkým hlavu, a tou je Kristus - hlava Cirkvi.
Múdrosť nie je to isté čo vzdelanie. Dnes sú možnosti vzdelania obrovské. Počúvame dokonca debaty o prebytku univerzít a vysokých škôl. Ale možno povedať, že máme okolo seba prebytok múdrych? Múdrosť je totiž schopnosť použiť nadobudnuté vedomosti správne. Múdrosť sa totiž vychvaľuje sama, aj u Boha je v úcte a má chválu aj u svojho ľudu (Sir 24,1). Tu máme vysvetlenie, prečo Jozef neurobil žiadny chybný krok. Túžil po múdrosti a chcel sa ňou riadiť tak veľmi, až sa jej napokon mohol doslova dotknúť a nosiť ju na rukách, tú Múdrosť, ktorá sa zaodela ľudským telom a prebývala medzi nami (porov. Jn 1,14).
Rovnako nás môže zaskočiť aj slovné spojenie čistý holub. O holuboch sa rozpráva ako o škodcoch, ktorí špinia centrá historických miest, poškodzujú pamiatky, roznášajú choroby. Povedali sme však, že gréčtina používa výraz akéraioi, čím sa nemyslí fyzická čistota, ale čistota v zmysle celku, to jest dokonalá celistvosť, bezúhonnosť, jednoduchosť bez komplikácií, miernosť i bezbrannosť.
Svätý Duch pri Pánovom krste v Jordáne tiež zostúpil v podobe holubice. Odvtedy Ježiš začal verejne ohlasovať Božie kráľovstvo, o ktorom neskôr Pavol povie, že ono nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (porov. Rim 14,17). „Nepredstavujme si Jozefa ako flegmatika. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že hnev sa nevyháňa hnevom, ale miernosťou. Nestačí zlo iba trpieť, je dôležité aj neznepokojovať sa, ako je to vlastné holubom.[5] Mierny ako holub je podľa sv. K tomu dodáva sv. Hieronym, že holubica nie je schopná nikomu ublížiť, pretože nemá v sebe žlč. Ukážkovým príkladom krotkosti je Dávid, ktorý sa nikdy neodplatil zlom kráľovi Šaulovi, a to napriek tomu, že ten mu neraz siahal na život.
Ak Ježiš v reči na hore vyriekol slová: Buďte múdri ako hady a krotkí ako holubice, povedal to nepochybne preto, lebo tieto vlastnosti sa potrebujú dopĺňať, potrebujú jednoducho kráčať spolu. Múdry človek - zvlášť, ak je takto vnímaný aj v spoločnosti a je si toho aj sám patrične vedomý - by totiž bez krotkosti mohol ľahko upadnúť do pýchy.
Len vďaka kombinácii miernosti s múdrosťou bol Jozef schopný Márii neublížiť a po napomenutí vo sne ju aj prijať. Múdrosť bez miernosti by ho pobádala vyplniť zákon a Máriu vydať na kameňovanie. Miernosť bez múdrosti by zasa postavila spoločnosť proti nemu samému.
Spojenie múdrosti s krotkosťou, ba aj s ďalšími cnosťami sv. Ján Zlatoústy nazýva spoločným menovateľom, a tým je spravodlivosť. Tá, ktorou je Jozef v evanjeliu označený ako spravodlivý muž. Napriek tomu, že žena s podozrením mohla byť nielen vystavená potupe, ale zákon ju prikazoval aj potrestať, Jozef ju jednako zachránil pred väčším i menším zlom, čiže pred hanbou. Nielenže ju nechcel potrestať, ale nechcel ju ani potupiť. Akože v ňom nevidieť muža múdreho a slobodného od trýznivej vášne? Vy sami dobre viete, čo je to žiarlivosť. Preto aj ten, ktorý dôkladne poznal túto vášeň, povedal: „Žiarlivosť rozzúri muža, nedá sa uprosiť v deň odplaty“ (Prís 6,34), je krutá ako podsvetie (Pies 8,6).
Múdry a krotký Jozef dokázal svojím vlastným príkladom vychovať Ježiša, ktorý je vtelená Božia Múdrosť a ktorý bude chcieť túto krotkosť, miernosť či tichosť odovzdať ďalej aj svojim nasledovníkom. Ako krotký bude stáť pred Annášom, Kajfášom i Pilátom a krotko vystúpi aj na Golgotu ako baránok vedený na zabitie a ako ovca, čo onemie pred svojím strihačom a neotvorí ústa (porov. Iz 53,7).
Starý zákon nám ukazuje jednu zaujímavú situáciu, keď je staručký a slepý patriarcha Izák blízko smrti. Jeho manželka Rebeka využije chvíľu neprítomnosti syna Ezaua a rýchlo pripraví Izákovi kozľa tak, ako ho má rád. Kozľa zanesie otcovi mladší syn Jakub, s kožkami omotanými okolo hladkých rúk. Izák je zmätený. Nechápe, čo znamená toto divadlo. Dovolím si použiť a aplikovať tento príklad na malé osobné ohodnotenie Ježiša.
Použité zdroje:
- [1] Sv.
- [2] Porov. Cornelius a Lapide: Commentaria in Sacram Scripturam, XV, In SS. Matthaeum et Marcum, Parisiis 1891, s.
- [3] Sv. Augustín: Esposizioni sui salmi, LVII, 7, vol 2., Città Nuova Editrice, Roma 1967, s.
- [4] Sv. Bazil Veľký: Korotši pravila, pytanňa 245 in: Asketični tvory sv. Vasilija Velikoho, Rím 1989, s.
- [5] Cornelius a Lapide, s.
- [6] Sv. Bazil Veľký: Korotši pravila, pytanňa 245, s.
- [7] Dell’infanzia del Salvatore (vlastný preklad z knihyApocrifi del Nuovo Testamento, vol. I, Torino 1971, s.
- [8] Sv. Ján Zlatoústy: Omelie sul Vangelo di Matteo, vol. 1., Città Nuova Editrice, Roma 2003, s.
- [10] Prepodobný je označenie, ktoré používa kresťanský Východ pre mníchov.