Vrch Braunsberg, ktorý sa vypína nad rakúskym Hainburgom, je viditeľný už z Bratislavy. Avšak vyše 40 rokov sa naň Slováci mohli iba smutne pozerať spoza prísne stráženého ostnatého drôtu. Keď konečne 4. decembra 1989 socialistické Československo otvorilo svoje hranice na Západ, do Rakúska sa hrnuli húfy zvedavých našincov. Ich cieľom bolo najmä mestečko Hainburg, kde dnes, 30 rokov po Nežnej revolúcii, majú svoj domov už tisícky Slovákov. Ako vyzerá spolunažívanie slovenskej a rakúskej komunity?
Hainburg an der Donau
Hainburg - nový domov pre tisícky Slovákov
Malé mestečko na brehu Dunaja, iba 18 km od Bratislavy, si v týždni žije pokojným životom. Všetko sa však radikálne mení s príchodom soboty či sviatku, keď doň mieria kolóny nákupov chtivých Slovákov. Také niečo za socializmu nebolo možné, no keď z hraníc zmizol ostnatý drôt, do rakúskeho pohraničia začalo prichádzať čoraz viac Slovákov. Tovar zo Západu, ako napríklad u nás nedostupná elektronika, nás lákal ako med osy.
Dnes, 30 rokov od revolúcie, sa majú veci inak. Mesto už nie je iba nákupným rajom Slovákov, mnohí z nich tu našli aj svoj domov. Neďaleká Bratislava pritom ovplyvňuje život rakúskeho mestečka viac, ako by si tamojší želali. Vidieť to najmä na trhu s nehnuteľnosťami, ceny za posledné roky astronomicky narástli a z ospalého mestečka sa stalo lukratívne mesto pre život...
Hainburg zdobia dvojjazyčné nápisy, po cestách sa premávajú autá so ŠPZ z celého Slovenska a na uliciach počuť ľubozvučnú slovenčinu. Niet sa čomu čudovať, v meste so 7 000 obyvateľmi žije až 2 500 Slovákov!
Príbeh Rastislava Pavlíka - prvého slovenského poslanca v Hainburgu
Jedným z nich je aj Rastislav Pavlík (46), ktorý tu býva od roku 2012 a stal sa vôbec prvým slovenským poslancom v tamojšom mestskom zastupiteľstve. Pred 30 rokmi - 10. decembra 1989 - sa aj on zúčastnil na Pochode slobody z Bratislavy do Hainburgu, kam mierili desaťtíce Slovákov.
„Pamätám si to ako dnes. Polovica Rakúšanov bola vystrašená, že čo sa to k nim valí, kým tá druhá vítala Slovákov nadšene s teplým čajom a koláčmi,“ spomína. Vtedy ešte netušil, že sa Hainburg stane jeho domovom. Ako obecný radca sa snaží pomôcť Slovákom, aby sa bez problémov začlenili do kolotoča miestneho života.
„Slovákom bolo zo strany Rakúšanov často vyčítané, že sem chodia iba prespávať. Vadilo im, že sa nezapájajú do komunitného života a diania v mestečku. Hlavným problémom je neznalosť jazyka. Prvá generácia slovenských prisťahovalcov nemčinu ovládala, inak by sa neuchytili, no nie všetci ľudia, ktorí sem húfne prišli v hlavnej prisťahovaleckej vlne po roku 2012, hovoria po nemecky. Aby ste sa začlenili do komunity v cudzej krajine, potrebujete vedieť jazyk. Aj z toho dôvodu sme tu založili jazykovú školu, kde sa dospelí Slováci učia nemčinu,“ vysvetľuje Pavlík a pokračuje: „V posledných rokoch sa situácia veľmi zlepšila, pôvodní obyvatelia mesta vnímajú aj prínos Slovákov, pretože vďaka nim mesto ožilo. Vyrástlo tu mnoho obchodov, pribudli reštaurácie so slovenskými majiteľmi, aktivity pre obyvateľov, založili sme v meste florbalový tím, Slovenka vedie baletnú školu a na jazykovke vyučujeme aj slovenčinu. Tú sa majú možnosť učiť aj deti na základnej škole a prekvapivo je o ňu veľký záujem.“
Do rakúskeho pohraničia dokonca z Bratislavy premáva aj autobusová linka 901, ktorú prevádzkuje Dopravný podnik Bratislava. Ten sa však rozhodol linku prenechať súkromnému prepravcovi Slovak Lines. „Túto linku využívajú denne stovky Slovákov cestujúcich do školy či práce do Bratislavy, rovnako ako aj domáci Rakúšania. Podľa našich informácií má premávať len 11 spojov za deň namiesto súčasných 16 a obávame sa tiež, že linka výrazne zdražie.“
Žiadaná nemčina a život v Hainburgu
Pád totalitného režimu v roku 1989 neznamenal, že Slováci si hneď zbalili kufre a presťahovali sa do Hainburgu. Hoci do Rakúska mohli ísť, nebolo to jednoduché. Museli si zakaždým vystáť rad v kolónach na colnici a podrobiť sa často až potupnej prehliadke. To sa zmenilo až po našom vstupe do EÚ v roku 2004.
Jednou z prvých Sloveniek, ktorá v Hainburgu našla svoj domov, je šéfka tunajšej organizácie na odber krvnej plazmy Veronika Pavlovič (39). „V Rakúsku som pracovala od roku 2002, do Hainburgu som sa presťahovala v roku 2007. Veľmi mi to tu vyhovuje, pretože je tu naozaj všetko pre pokojný rodinný život. Už by som nemenila,“ pochvaľuje si.
„Za posledné roky sa to však veľmi zmenilo. „Keď som sa sem nasťahovala, bolo tu ešte veľmi málo Slovákov, na uliciach ste viacej počuli nemčinu, dnes počujete skôr slovenčinu. Mestečko je oveľa rušnejšie, čo sa na jednej strane domácim páči a na druhej, najmä kvôli zvýšenej doprave, nie.“
Veronika súhlasí, že tunajší Slováci by mali ovládať nemčinu. „Keď som prišla, mala som s domácimi iba pozitívne skúsenosti. Vedela som nemecky a automaticky som sa začlenila do komunity. Je pravda, že domáci si veľmi považujú, keď s nimi hovoríte po nemecky. Dokonca viem, že niektorí sú až vyslovene alergickí, keď od skupiniek ľudí postávajúcich na ulici počujú iba slovenčinu.“
Pomoc Slovákom a pôsobenie farára v Hainburgu
Cestou po meste sa zastavujeme aj na miestnej fare, ktorú vedie pán farár Othmar Posch (74). Do Hainburgu prišiel prvýkrát v roku 1990 ako kaplán a tunajšiu komunitu Slovákov má veľmi rád. „Keď vidím, že je na omši dosť Slovákov, slúžim omšu dvojjazyčne,“ prekvapuje rodený Rakúšan. „Keď som sem prišiel, bolo už po prevrate. Najskôr som tu bol kaplánom a potom som sa sem v roku 2000 vrátil ako farár. Zažil som však, ako sem Slováci postupne v 90. rokoch prichádzali. Tu na fare sme sa ich snažili vždy prijať s otvorenou náručou, pohostiť ich, pomôcť im. Bolo to také útočisko,“ hovorí.
Ako si spomína na svoju prvú návštevu Bratislavy po páde režimu? „Pripadalo mi to tam veľmi staré, najnovší a najkrajší obchod, aký sme videli, bol rakúsky Palmers, ktorý predával spodnú bielizeň. Išli sme tam autom a pohraničník nám povedal, aby sme ho nechali radšej na hraniciach, lebo nevie, či sa s ním aj vrátime, a zavolal nám taxík,” smeje sa. Farár Posch sa často stretáva s otázkami domácich, či naozaj musia byť hranice otvorené. „Ja hovorím, že áno. Je dôležité, aby sme my Stredoeurópania spolupracovali, vzdelávali sa, navštevovali sa a držali spolu,“ vysvetľuje.
V rakúskom Hainburgom prebieha pritom výmena farárov. Othmara Poscha, ktorý v mestečku pôsobí od roku 2000, posiela Viedenská arcidiecéza do dôchodku z dôvodu veku - má už úctyhodných 79 rokov. On sám tvrdil, že sa cíti dobre a budúci rok chce vo svojej farnosti osláviť 50 rokov v Božích službách. Proti jeho odvolaniu sa vzbúrili miestni veriaci - podobne ako kedysi v prípade Róberta Bezáka, keď v roku 2012 nečakane skončil na poste trnavského arcibiskupa. Posch zostáva vo farnosti Hainburg do 31.
Názory Hainburčanov na prítomnosť Slovákov
V útulnej kaviarni sa stretávame aj s pani Brunhilde Puhl (73). Vitálna dôchodkyňa v čase Nežnej revolúcie pracovala ako riaditeľka II. stupňa tunajšej základnej školy. Ako rodená Hainburčanka zažila celý prerod tichej dedinky na živé mesto. „Bolo to pokojné mesto bez rušnej dopravy. Tesne po revolúcii sme boli pozrieť na hraniciach a boli sme prekvapení, že neprišlo veľa ľudí. Zistili sme, že dôvodom bolo to, že ľudia nemali cestovný pas,“ spomína.
So slovenskou komunitou problém nemá. „Pre mňa osobne Slováci priniesli veľa pozitívnych vplyvov. Bez Slovákov by sme tu nemali rozvinutú gastronómiu, pretože je v podstate v ich rukách - majitelia reštaurácií, kuchári alebo čašníci, väčšina pochádza zo Slovenska. Viem, že nie všetkým domácim je to po chuti. Keď prídu rakúski zákazníci do Merkuru, je tam veľa slovenských predávajúcich, ktorí na nich začnú hovoriť automaticky po slovensky a to ich hnevá, rovnako ako rušná doprava. Ale ja stále hovorím, že keby sme nemali Slovákov, nemáme také obchody a ani nemocnica, ani dom pre seniorov by bez Slovákov nefungovali. Čiže áno, ja osobne mám oveľa radšej dnešný Hainburg ako ten spred 30 rokov,“ zamýšľa sa pani Puhl.
Posledným Hainburčanom, s ktorým sa stretávame, je dôchodca Friedrich Karches (72). Pred rokmi šéfoval miestnej škole. Veľmi dobre si pamätá nielen na Nežnú revolúciu, ale aj na Pražskú jar v roku 1968. „Odsudzujem všetky autoritatívne režimy... V roku 1968 sme boli na vrchu Braunsberg tu v Hainburgu a videli sme na slovenskej strane tanky, ako sa presúvajú po nábreží Dunaja. Bol to šok,“ spomína si.
O 20 rokov neskôr stál na tom istom vrchu a pyšne pozeral na Pochod slobody Slovákov do Hainburgu. „Sledoval som kolónu tisícok ľudí, ako idú zo Slovenska sem. Bol to pre mňa významný moment. Začiatkom roka 1990 sme išli s rodinou na Devín. Na brehu oproti Devínu som vždy lovil ryby a pozeral na druhú stranu za plotom, že čo tam asi je. Keď som sa zrazu ocitol na druhej strane, bol to nezvyčajný pocit. Mnohí našinci si strihali kúsky ostnatého drôtu na pamiatku.”
Hoci pán Karches nemá medzi Slovákmi v Hainburgu veľa známych, v prítomnosti Slovákov vidí prínos. Nezabudne ale pripomenúť drahé pozemky. „Dnes sú ceny 280 - 300 eur za m2, pritom približne v roku 1989 to bolo v prepočte asi 50 eur. Napriek cene je záujem o pozemky enormný. V princípe tu pred desiatimi rokmi bolo mnoho záhrad či opustených starých domov - tie dnes nahradili novšie domy, na záhradách stoja domy. Niektoré mestá dávajú na určité parcely stavebné uzávery a ponúkajú ich len Rakúšanom,“ hovorí a na záver dodáva ešte jednu veľkú zmenu oproti minulosti: „Musíme si do kalendára zapisovať všetky sviatky na Slovensku. Vieme, že vtedy nemáme ísť do obchodu rovnako ako väčšinu sobôt,“ smeje sa.
Starosta Hainburgu Helmut Schmid (49) bol prvýkrát v Bratislave krátko po Novom roku 1990. „Boli sme tam na obede a bol to veľmi zvláštny pocit. Cez hranice sme predtým videli svetlá mesta, v ktorom sme ale nikdy neboli a teraz zrazu sme sa tam dostali. Na hraniciach bol obrovský chaos, plno áut, zápcha. Pamätám si, že po revolúcii tu vzniklo mnoho obchodov s lacnou, šmejdovou elektronikou, ktorú Slováci vo veľkom a veľmi draho nakupovali.“
Starostom v Hainburgu je od roku 2016, čiže keď zasadol do kresla, prisťahovalecká vlna bola v plnom prúde. „Pozitívne je, že vďaka Slovákom mesto rastie, negatívne je, že až príliš rýchlo. Musíme rozširovať škôlku či školu, čo je veľmi drahé. Príjmy z daní nám tieto investície nepokrývajú.
Deň slovenského zahraničia v Rakúsku
V nedeľu 27. októbra sa v priamej nadväznosti na Valné zhromaždenie Svetového združenia Slovákov v zahraničí uskutočnil Deň slovenského zahraničia v Rakúsku, aby sa predstavitelia členských organizácií SZSZ zoznámili so životom krajanov v tejto krajine. V minulosti ho táto strešná organizáci slovenského sveta organizovala už v Maďarsku, Poľsku, na Ukrajine, v Česku, Srbsku, Rumunsku, Švédsku či Izraeli, zakaždým s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Účastníci Dňa slovenského zahraničia v Rakúsku tam absolvovali slovensko-nemecké služby božie v miestnom modernom evanjelickom kostole Martina Luthera z roku 2011. Slúžil ich tamojší slovenský farár Ján Magyar a jeho kolega zo Slovenského Komlóša v Maďarsku Attila Szpisák, tiež jeden z členov delegácie. S príhovorom vystúpil predseda SZSZ Vladimír Skalský.
Účastníci Dňa slovenského zahraničia v Rakúsku vystúpili aj na Braunsbergu, odkiaľ je dodnes pohraničníkmi strážený prechod zo Slovenska, cez ktorý utekali desaťtisíce Slovákov do slobodného sveta.
Obed sa podával v hainburgskej slovenskej reštaurácii. Vo Viedni sa program sústredil do priestorov Slovenského inštitútu, kde jeho riaditeľ Igor Skoček predstavil jeho činnosť, ako aj aktuálnu výstavu dizajnu, predsedníčka Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku Lubica Macura aktivity krajanov a Vladimír Skalský Svetové združenie Slovákov v zahraničí.
Delegácia SZSZ a hostí na Slovenskom inštitúte vo Viedni
Slováci v Rakúsku - história a súčasnosť
Údaje o počte Slovákov v Rakúsku veľmi kolíšu. Do prvej svetovej vojny mal ich počet v rakúskych krajinách stúpajúcu tendenciu, neskôr jeho stav ovplyvňovali politické pomery a asimilácia. V roku 1836 až 56 % obyvateľov Viedne uviedlo, že pochádzajú z Čiech, Moravy a Slovenska, údaje z roku 1900 hovoria o 65 000 až 70 000 Slovákoch. V čase železnej opony sa za Slovákov hlásilo okolo 2 000 - 5 000 osôb.
Najaktuálnejšie informácie poskytujú výsledky sčítania ľudu v roku 2001. K slovenčine ako „hovorovej reči“ sa prihlásilo vo Viedni 4 741 občanov. Z tohto počtu malo 1 775 osôb rakúske občianstvo a 2 966 osôb boli cudzinci.
Slováci v Rakúsku žijú rozptýlene vo všetkých spolkových krajinách. Viac ako polovica však žije vo Viedni a veľká časť v Dolnom Rakúsku, predovšetkým v pohraničných oblastiach.
Slováci prišli na územie dnešného Rakúska v niekoľkých emigračných vlnách. Najsilnejšie z nich prebehli na konci 17. storočia po skončení 30-ročnej vojny, na rozhraní 19. a 20. storočia a po roku 1968. Dnes prichádzajú v rámci voľného pohybu v Európskej únii - za prácou, štúdiom, ale i za lacnejším bývaním v blízkosti Bratislavy.
Významné udalosti a spolky Slovákov v Rakúsku
- Už v roku 1835 Slováci zakladajú vo Viedni pobočku bratislavského študentského spolku Vázojmnosť.
- Spolok organizuje kultúrne podujatia a plesy, ktoré si rýchlo obľúbili aj Viedenčania.
- Rok 1968 priniesol založenie Slovenskej duchovnej služby pre utečencov z Československa, ktorí sa rozhodli ostať v Rakúsku.
- V roku 1974 sa začal na Viedenskej univerzite vyučovať slovenský jazyk a literatúra.
- V roku 1982 vznikol dodnes činný Rakúsko-slovenský kultúrny spolok (Österreichisch-Slowakischer Kulturverein).
- V roku 1992 dosiahlo vedenie Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku, najmä zásluhou Antona Hrabovca a Tatjany Beňovskej, uznanie slovenskej menšiny vo Viedni za osobitnú národnostnú skupinu.
- V roku 2003 viedenskí Slováci zakladajú Školský spolok SOVA, ktorý reaguje na všeobecnú požiadavku výučby slovenského jazyka v Rakúsku a presadzuje výučbu slovenčiny (ako materinského jazyka) na školách v Dolnom Rakúsku a vo Viedni.
Aktivity Slovákov v Hainburgu a okolí
Emeritný arcibiskup Róbert Bezák býva v dedine pri Bratislave, no do Rakúska to nemá ďaleko. Slovenskí veriaci si všimli, ako v mestečku za hranicami navliekol na seba rúcho a prehovoril po slovensky.
Sám sa pochválil 14-ročnou bratovou dcérou Larou, ktorú uplynulý víkend sprevádzal na birmovke v jednom z kostolov v rakúskom Hainburgu.
Prekvapenie prišlo počas ceremónie. Zúčastneným veriacim sa totiž prihovoril tiež slovenský emeritný arcibiskup Róbert Bezák, ktorý doplnil miestneho farára. „Sú veľmi dobrí priatelia, a keďže v Hainburgu žije veľa Slovákov, prebiehalo to v nemčine aj slovenčine. Bolo to veľmi sympatické gesto. Rakúšania s tým nemali najmenší problém,“ prezradil pre PLUS 7 DNÍ Samo Tomeček.
V poetickom cykle básní s názvom „5 dokonalostí“ odhaľuje autor poslucháčom krásu a múdrosť sveta a vesmíru, ukrytú v dokonalostiach ticha, kvetu, modlitby či naplnenej prázdnoty. Básne čítal autor v slovenskom aj v nemeckom jazyku. Rovnako tak ďalších desať básní v slovenčine a vzápätí v nemeckom preklade, čítali Mária Madliaková a Eva Oslíková. Autor v básňach svojich poslucháčov vedie vlastnými skúsenosťami a zážitkami a pritom veľmi jemne a nenásilne ponúka možnosť konfrontovať jemné nuansy vlastného bytia v kontexte vzťahov k iným ľuďom, či svetu. Takáto tvorba jednoznačne zapasovala do priestoru, ktorý aj svojou architektúrou pozýva človeka k premýšľaniu.