Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z rôznych príčin pokúsili o návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru.
K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.
Mukačevský pravoslávny biskup Bazil Tarasovič, ktorý koketoval s myšlienkou únie, odmietol z politických dôvodov pozvanie do Užhorodu a únia tak bola uzavretá bez účasti väčšiny kňazov jeho eparchie, ako aj jeho samotného. Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov.
Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín. Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi.
Vplyv Alexeja Tótha na šírenie pravoslávia v USA
Na tomto mieste je potrebné spomenúť najmä Alexeja Tótha (1853-1909), rodáka z Kobylnice pri Giraltovciach, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý odišiel do USA, kde po nezhodách s rímskokatolíckym biskupom Irelandom konvertoval na pravoslávnu vieru a pričinil sa o to, že spolu s ním v priebehu 20 rokov vykonalo tento akt približne 25 000 Rusínov v 65 gréckokatolíckych komunitách na severovýchodnom pobreží USA.
Uhorská vláda v tej dobre pozorne sledovala aktivity svojich slovanských občanov v zámorí z obavy pred ich radikalizáciou a prípadným nárastom národných hnutí po ich návrate domov. Takéto aktivity sa snažila obmedziť, príp. celkom eliminovať, na čo využívala časť rusínskej inteligencie v emigrácii, ktorú väčšinou tvorili gréckokatolícki kňazi. Národnostný a sociálny útlak v Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou.
Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z USA, bola obec Becherov (okres Bardejov). Vasiľ Zbihlej a Ladislav Tutko, ktorí do USA odišli ako gréckokatolíci a vrátili sa na začiatku 20. storočia ako pravoslávni, so sebou do Becherova priniesli aj americko-rusínsku tlač, náboženské knihy a spolkové odznaky.
Po ich udaní, väznení a vyšetrovaní boli obvinení z panslavizmu, z pokusu o pripojenie rusínskych oblastí k Rusku a zo šírenia nenávisti proti katolicizmu. Pre nedostatok dôkazov však boli obžalovaní oslobodení a v Amerikánsko-slovenských novinách boli v roku 1901 o tomto prípade uverejnené príspevky slovenských predstaviteľov Pavla Blahu, Ľudmily Podjavorinskej a ďalších. Obyvatelia Becherova v roku 1909 dokonca požiadali miestne úrady o povolenie postaviť pravoslávny chrám, čo bolo samozrejme odmietnuté.
Aj keď bola aktivita pravoslávnych navrátilcov na našom území eliminovaná hneď na počiatku a postup voči obyvateľom Becherova poslúžil ako odstrašujúci príklad, na vtedajšej Uhorskej Rusi sa pravoslávne hnutie šírilo úspešnejšie a získavalo medzi tamojším obyvateľstvo oveľa väčšiu podporu. Aj tam však uhorské orgány razantne zakročili a neslávne známym sa stal marmarošsko-sihotský súdny proces s pravoslávnymi veriacimi z roku 1914.
Poverčinou nemajetní rusínski sedliaci boli obvinení z toho, že plánovali protištátny prevrat a prevedenie rusínskych žúp pod ruskú cirkevnú a politickú správu, čo však v priebehu procesu nebolo dokázané. Na lavici obžalovaných sedelo dovedna 94 osôb, z ktorých bolo nakoniec odsúdených 32, dohromady na 40 rokov väzenia a zaplatenie 6 000 korunovej pokuty. V skutočnosti boli gréckokatolícki dedinčania a niekoľkí kňazi obvinení z vlastizrady voči štátu kvôli tomu, že konvertovali na pravoslávie.
Na tieto súdne procesy proti „vlastizradcom“ rakúske i uhorské štátne orgány nadviazali aj počas prvej svetovej vojny, no snahy o potlačenie hnutia za návrat k pravosláviu mali, ako sa neskôr ukázalo, opačný efekt. Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920.
Gréckokatolícka cirkev sa po roku 1918 ocitla v nezávideniahodnej situácii, nakoľko v chudobných a nerozvinutých krajoch severovýchodu Slovenska sa počas posledných desaťročí existencie Habsburskej monarchie zdiskreditovala svojím paktovaním s uhorskou vládnucou klikou. Nacionálny útlak v podobe maďarizácie a sociálny útlak v podobe vymáhania dávky rokoviny (robotná povinnosť) a kobliny (naturálna daň) od veriacich zo strany gréckokatolíckeho kléru sa však po vzniku nového štátu v roku 1918 obrátili voči gréckokatolíckej cirkvi a skompromitovali ju.
Zatiaľ čo sa pravoslávie na Podkarpatskej Rusi po roku 1918 šírilo ako lavína a v roku 1920 sa k tejto viere hlásilo už viac ako 50 000 veriacich, na Slovensku sa podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 hlásilo k pravoslávnej viere len 2 206 obyvateľov. V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 - 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska.
V tej dobe gréckokatolícku faru opúšťa kňaz E. Šemetkovský, o ktorom sa chyrovalo, že odíde do USA, no veriacim povedal, že ak by to chcel urobiť, tak by tam odišiel už zo svojej predošlej farnosti v Andrejovej. Neskôr im sľúbil, že predá seno z cirkevných lúk, zo zisku dá do poriadku chrám, vymaľuje ho a za seba nájde adekvátnu náhradu. V novinovom článku na margo týchto udalostí Andrej Gazda napísal, že sa ukázala pravá láska miestneho farára voči rusínskemu veriacemu, ktorý mu dal „i rokovinu i povinny jden, i sino cerkovno je vzjal on, a on vse tebe ne ljubit, - ide do Ameriki. I naj ide, i ščastlivoj jemu puti. Autor spomína na ťažké časy uhorskej vlády, keď becherovskí gazdovia utekali v noci pred maďarkými žandármi kvôli pravosláviu do USA.
Článok končí slovami: ,,Ta minuli sja madjarski šandari, minut sja i madjarski popy. Ty choč by jemu čto dal dneska, - on neveselyj. Ako bolo v článku načrtnuté, toto vákuum na becherovskej fare využil G. Varchol, ktorý vtedy ešte s podporou menšiny veriacich v obci v roku 1920 v becherovskom chráme odslúžil niekoľko bohoslužieb.
Gréckokatolícky veriaci podpísaný ako ,,Jeden Becherovčan,“ o tejto situácii 26. októbra 1920 upovedomil prešovského gréckokatolíckeho biskupského vikára M. Russnáka. Keďže nikto nerozumel danému problému, tak túto petíciu ľudia podpisovali. Dňa 27. novembra 1920 zrejme rovnaký odosielateľ, tentokrát podpísaný ako ,,Jeden virnij človek,“ informoval prešovský biskupský úrad o tom, že v rovnaký deň šiel becherovský gazda Jozef Semiančak do Bardejova k lekárovi so svojím chorým dieťaťom.
Po ceste však dieťa zomrelo v Dlhej Lúke a hneď na druhý deň, 28. novembra, ani nie 24 hodín po smrti, ho ,,Batyuska Varchol“ pochoval a v becherovskom chráme vykonal bohoslužbu. V liste bolo opäť spomenuté to, že 4 ľudia z obec sa vybrali zbierať podpisy na podporu G. Varcholu a ľudia vraj nevedeli, čo podpisujú a ,,batyušku do cerkvi choťať trepati.“ Z toho dôvodu bola podľa autora listu v obci potrebná „ostrá inkvizícia.“
Prosil o vyslanie gréckokatolíckeho farára na uprázdnenú faru, ,,bo oni povidajut že jakij Pip jest v seli ta tomu dajut odpravľati. G. Varchol mal vraj v Bardejove dom a najlepšie by bolo, ak by ho niekto zo županského úradu dal preložiť z Becherova do Bardejova, ,,bo inakše vse bude balamuta.“ V závere listu prosil, aby adresát tento list nikomu neukazoval, „bo bi poznali, to bi mene na drazi rovni zabili.“
V reakcii na to vyslal biskupský úrad v decembri 1920 do Becherova novokňaza Mikuláša Burika. V tej dobe pravoslávni veriaci disponovali kľúčmi od chrámu a novokňaza tam odmietli vpustiť, keď údajne povedali, že ,,jak Burik pojde do cerkvi ta bude bitka. Tak už i cerkovniki majut iti do Bardijova gyakuvati za juniju.“ Gréckokatolícki veriaci žiadali o jeho vypovedanie z dediny či už do Bardejova, alebo naspäť do USA.
Prešovský biskupský vikár 4. mája 1921 informoval o tamojšej situácii aj šarišského župana. Odkedy ,,schizmatický“ farár prišiel do obce, začal chaos a ľudia presviedčajú ,,národ,“ aby mu bolo povolené slúžiť bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. Vikár žiadal, aby župan prostredníctvom bardejovského hlavného slúžneho vydal rozkaz na presťahovanie G. Varcholu do Bardejova, nakoľko ani nie je československým štátnym občanom, ale americkým.
Pri príchode do obce vraj Varchola sľúbil, že sa nebude vmiešavať do cirkevných záležitostí a od tej doby tam kvôli nemu vládol nepokoj. 20. marca 1922 zasa informoval hlavného slúžneho, že gréckokatolícky farár Juraj Midlik nemohol v chráme odbavovať bohoslužby, nakoľko sa vraj kľúče od chrámu nachádzali u G. Varcholu.
Bardejovského slúžneho žiadal o energický postup voči G. Varcholovi, ktorý nie je československým štátnym občanom, aby boli do Becherova vyslaní žandári a za ich asistencie bol kľúč od chrámu vrátený J. Midlikovi. Varcholu mali zároveň vyzvať k upokojeniu situácie v obci a ak by k tomu nedošlo, mali ho z obce ako cudzieho štátneho príslušníka vypovedať.
24. marca 1922 bola v Becherove usporiadaná prvá organizačná schôdza pravoslávnej farnosti, na ktorej boli zvolení členovia zboru pravoslávneho farského úradu. Tohto zhromaždenia sa zúčastnilo 84 rodín z celkového počtu 120, čo dokladá, že už necelé 2 roky po príchode G. Varcholu väčšina obce vyznávala pravoslávie. Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku.
V auguste 1923 došlo k menšiemu konfliktu medzi pravoslávnym kantorom Osifom Cuperom a gréckokatolíckym farárom v Becherove, keď kantor vstúpil do záhrady farára, prechádzal sa tam a šliapal jeho otavu (tráva po prvom kosení). Keď ho kňaz vyzval, aby sa vzdialil, kantor mu odvetil: ,,Poneváč ja Vás za farára neuznávam, tá záhrada vlastiteľa nemá, teda sa budem prechádzať, kedy ja chcem!“ Problém bol síce vyriešený privolaním obecného richtára, no prípad bol ďalej postúpený Okresnému súdu v Bardejove.
Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. K počiatkom tejto pravoslávnej obce je potrebné dodať, že v tejto obci sa neudiali žiadne väčšie výtržnosti, vynímajúc prípady, keď pravoslávni vykonávali bohoslužby na gréckokatolíckom cintoríne a procesie okolo gréckokatolíckeho chrámu - samozrejme v čase, keď v gréckokatolíckom chráme slúžili bohoslužby. K násilným stretom nedošlo, nakoľko bezpečnostné orgány tomu vždy včas zabránili.
Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník). Pravoslávie je tu spájané s osobou senátora pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraja Laža, ktorý s pravoslávím prišiel prvýkrát do styku pravdepodobne počas svojho krátkeho pobytu v USA.
Lažo, rodák zo Svidníka, ktorý prvú svetovú vojnu prežil doma, napísal o svojom ďalšom strete s pravoslávnou vierou v súvislosti s prechodom frontu a príchodom ruských vojsk na severovýchod Slovenska, že „ich kňazi slúžili v kostoloch tak, ako aj naši, ba aj krajšie, lebo oni zachovali ruský obrad čistým, bez rôznych rímskych domiešok.“ Ústredná komisia byzantských katolíckych biskupstiev v Budapešti schválila 27. mája 1915 plán prechodu od cyriliky k latinke a od juliánskeho ku gregoriánskemu kalendáru. Juraj Lažo bol za protest proti týmto zmenám obvinený svojim gréckokatolíckym svidníckym kňazom Mikulášom Daňkom a za poburovanie proti vlasti bol poslaný do väzenia.
Zrejme to bol jedným z impulzov, kvôli ktorým sa Juraj Lažo rozhodol po vzniku republiky podporovať pravoslávnu cirkev. Ďalšou príčinou bolo vymáhanie dávok rokoviny a kobliny zo strany gréckokatolíckeho kléru, ktoré neúmerne zaťažovali tamojšie obyvateľstvo vo vojnou zničenom regióne, zatiaľ čo pravoslávna cirkev nežiadala od svojich veriacich nič. Určite na jeho myslenie vplýval aj pobyt v USA či prípadné kontakty s československými legionármi v Prahe, ktorí sa z ruského zajatia vracali domov ako pravoslávni.
Šarišský župan Pavol Fábry sa vo veci sťažnosti gréckokatolíckeho biskupského vikára M. Russnáka z roku 1919 ohľadne Lažovej kritiky pomaďarčeného gréckokatolíckeho kléru a jeho vymáhania dávok p...
Na začiatku 20. storočia, keď bola na Slovensku silná maďarizácia, vznikajú prvé pravoslávne cirkevné obce. To vyvolalo veľký rozruch u úradov i gréckokatolíckeho duchovenstva. V Ladomirovej má svoje počiatky v nedávnej minulosti. Kurátorský zbor rozhodol vrátiť do pradedovského Pravoslávia. Napríklad v článku ľudovú stranu píše, že táto záležitosť je výsledkom ruskej propagandy.
Z Únie sa do lona sv. Pravoslávia na Slovensku šírilo po celom teritóriu východného Slovenska. Obnovené pravoslávne cirkevné obce vznikajú a zároveň naberá na väčších rozmeroch a pokračuje v 30.tych rokoch 20. storočia. Z Únie sa do lona sv. Československa ďalšie pravoslávne cirkevné obce. Z Únie sa do lona sv. o výsledky obnovy Pravoslávia sa sv. Šírilo po celom teritóriu východného Slovenska pravoslávni veriaci vracajúci sa z USA a Kanady. o obnove Pravoslávia v Čertižnom, Osadnom, V. Michalovce, Tibava, Helcmanovce a inde. Konali aj na iných obciach, napr. stav, ktorý nastal v prostredí medzi miestnym obyvateľstvom. "ich" veriacich sa uchyľovalo pod omofor sv. a duchovné uspokojenie. pravoslávnu Mukačevskú eparchiu. Mukačevo sa stalo centrom eparchie a sídlom biskupa. na biskupa dňa 29. novembra 1931 v Sremských Karlovciach. vlastných pravoslávnych chrámov. Prešovčine (územie východného Slovenska) počas 2. teritórium bolo odrezané od sídla biskupa v Mukačeve. veriaci nemali možnosť stretnúť sa so svojim vladykom Vladimírom. cirkevné obce. myšlienka zorganizovať nemohla. duchovných už neostával čas. boli pripravovaní kandidáti na kňazskú službu. Nafanajila do monastiera mohla byť táto myšlienka plne zrealizovaná. a začala sa realizovať. cenného spolupracovníka. mladý duchovný spisovateľ a poet, archimandrita Nafanajil (Ľvov). tretí inok s vyšším teologickým vzdelaním. S príchodom o. a mladosť v Christu". V redakciách týchto novín bol o. Nafanajil veľmi činný. kurzy. a pripravovalo kňazov- misionárov. kňazskému povolaniu. ktorými sa nachádzali napr. o. protojerej A. o. Ján Ivanov, o. Michajil Dikij a mnoho ďalších.
Ľudí v dvadsiatich obciach sa sv. K veriacim pomôcť pri zriaďovaní tlačiarne. Vydaný Pravoslávny kalendár na rok 1925, Liturgia sv. Poslidovanije bdinija a iné. cirkevnoslovanský spolu s typikonom. Mal 184 strán, modlitebník pre veriacich a pre deti malý katichizm. Pre mládež vychádzal Detskyj žurnal a od r. Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, neskôr Pravoslavnaja Rus. Liturgia sv. Rozosielané aj do USA, Juhoslávie a štátov západnej Európy. za prácou do Ameriky.
| Obdobie | Udalosť |
|---|---|
| Začiatok 20. storočia | Vznik prvých pravoslávnych cirkevných obcí na Slovensku |
| 1920 | Návrat Grigorija Varchola z USA a jeho pôsobenie v Becherove |
| 1922 | Oficiálne založenie Pravoslávnej cirkevnej obce v Becherove |
| Medzivojnové obdobie | Ladomirová sa stáva významnou lokalitou slovenského pravoslávia |
V pravoslávnom svete neexistuje inštitúcia ako je pápežstvo, ktorá by svojou jurisdikciou zahŕňala všetkých veriacich na svete. Existujú jednotlivé národné cirkvi, ktoré majú svoje vlastné kanonické územia. Donedávna bola Ukrajina súčasťou kanonického územia pod Moskovským patriarchátom a žiadna pravoslávna cirkev to nespochybňovala. Situácia sa zmenila na prelome rokov 2018 a 2019, píše Gregorz Górny v týždenníku wpolityce.pl.
V tom čase konštantínopolský patriarcha Bartolomej splnil očakávania miliónov pravoslávnych Ukrajincov, ktorí už nechceli byť podriadení Moskovskému patriarchátu, pretože ho považovali za nástroj politického vplyvu Kremľa. Konštantínopol preto udelil Kyjevu autokefáliu. Takto vznikla Cirkev zákona - slávna cirkev Ukrajiny, úplne nezávislá od svojho východného suseda.
V Rusku sa to považovalo za vyhlásenie studenej náboženskej vojny. Moskovský patriarchát prerušil všetky vzťahy a dokonca aj duchovnú jednotu s Konštantínopolským patriarchátom. Zároveň oznámila, že to isté urobí s každým, kto podporí nezávislosť Kyjeva od Moskvy.
Mapa autokefálnych pravoslávnych cirkví. Zdroj: Wikimedia Commons
Krátko nato sa za autokefáliu Ukrajincov vyslovili pravoslávne cirkvi v Grécku a na Cypre, ako aj alexandrijský patriarcha Teodor II. Patriarcha Kirill v reakcii nielenže splnil svoje hrozby, ale prešiel aj do ďalšej fázy konfrontácie. Rozhodol sa, že keďže bola porušená celistvosť kanonického územia Ruskej pravoslávnej cirkvi, môže urobiť to isté aj voči tým, ktorí takýto krok podporujú.
Moskovský patriarchát preto oznámil vytvorenie vlastného exarchátu, ktorý by pokrýval celú Afriku. To znamená studenú náboženskú vojnu s Alexandrijským patriarchátom, ktorému boli doteraz podriadené všetky pravoslávne farnosti na čiernom kontinente. Už teraz sa vyše stovky kňazov v Afrike rozišlo s Teodorom II. a prešlo na stranu Moskvy.
Všetko nasvedčuje tomu, že rozdelenie v pravoslávnom svete sa bude prehlbovať. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Vierouka pravoslávnej Cirkvi spočíva vo Svätom Písme a vo všeobecnej cirkevnej Tradícii. Cirkevná tradícia je zachovaná tak v poriadku Cirkvi a jej živote, ako aj v spisoch svätých otcov, t. j. Vyznanie viery pravoslávnej Cirkvi bolo sformulované na základe najstarších textov, vyznávaných veriacimi pri krste, opierajúcich sa o Tradíciu a Sväté Písmo, a do všeobecného užívania bolo uvedené čiastočne v roku 325, kedy bolo prijaté Prvým všeobecným snemom všetkých kresťanských miestnych cirkví, konanom v Nikei, a potom doplnené Druhým všeobecným cirkevným snemom v roku 381, konanom v Carihrade.
Toto vyznanie, nazvané Nikeo (alebo Nicejsko) - Carihradské, bolo spoločné pre všetky miestne Cirkvi, spojené do jednej svätej, všeobecnej, apoštolskej kresťanskej Cirkvi. Všetky nasledujúce cirkevné snemy sa k tomuto vyznaniu verne hlásili a zakázali ho meniť.
Zriadenie pravoslávnej (po grécky orthodoxnej) Cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do miestnych Cirkví. Miestne Cirkvi sú spojené do jednej všeobecnej (po grécky katholíckej) Cirkvi. K tomuto systému všeobecnej Cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej však neskôr šiel vývoj k vytvoreniu pápežstva.
Zatiaľ čo sa do 9. storočia zúčastňovala na všetkých všeobecných cirkevných snemoch a podriaďovala sa ich uzneseniam (napr. 6. všeobecný snem v rokoch 680-681 odsúdil rímskeho patriarchu Honoria za bludný monoteletizmus a rímska cirkev sa tomuto rozsudku podriadila), neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných cirkevných snemov vyžadujú schválenie rímskeho patriarchu. Východné Cirkvi vždy vystupovali proti týmto tendenciám. To viedlo v r. 1054 k cirkevnému rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský.
tags: #slovensky #pravoslavny #usa