Spolužitie pred manželstvom: Názory Cirkvi

V súčasnej dobe, náročnej po každej stránke, v ktorej snáď všetci prekračujeme svoje limity, či už finančné alebo mentálno-emocionálne, sa na prvý pohľad môže zdať, že začať spolu bývať už pred svadbou je vlastne zjednodušením pre všetkých a po každej stránke. Je to naozaj tak? Prečo si Cirkev ešte aj v 21. storočí myslí, že kohabitácia nie je tým správnym riešením?

V poslednej dobe, čím ďalej častejšie, vídavam mnoho príkladov, že sa dá žiť nielen takto, ale aj opačným spôsobom, a som presvedčený, že počkať so spoločnou domácnosťou až do manželstva je hodné obetí.

Počas predmanželských príprav sa prediskutúva mnoho otázok, jednou z nich je aj spolužitie páru pred manželstvom. Aj keď súčasná spoločnosť schvaľuje túto prax, je v rozpore s Božím plánom pre manželstvo.

Cirkev vníma túto prax ako škodlivú, hoci je dnes rozšírená medzi mnohými pármi, najmä preto, že z dlhodobého hľadiska spôsobuje množstvo problémov. Zo skúseností zisťujeme, že pre väčšinu párov, ktoré spolu žili pred manželstvom, je ťažké udržať manželstvo v posväcujúcej milosti a ochrániť pred ho rozpadom.

Cirkev si nevymýšľa učenie, prax, obmedzenia a dogmy - odvodzuje a interpretuje ich z Božieho zjavenia. Nikto v Cirkvi nemá právo meniť to, čo učil sám Ježiš a apoštoli. Ak by to niekto predsa len robil, okrádal by ľudí o spásne pravdy, ktoré boli Bohom určené pre všetky časy.

Naša kresťansko-katolícka viera učí, že sexuálny vzťah patrí len do manželstva. Sex mimo manželstva je prejavom neúcty k sviatosti manželstva, posvätnosti sexu a ľudskej dôstojnosti.

Máme dobré dôvody na to, aby sme spolu žili pred svadbou. Cirkev je ako matka, ktorá sa stará o svoje milované deti, a keďže Cirkev vie, že spolužitie páru pred manželstvom zvyšuje páru šancu na manželský neúspech, chce svoje deti chrániť.

"Pohodlie" je dobrá vec, ale nemôže byť dôvodom na obhajobu predmanželského spolužitia, a dôvod na následné rozhodnutie (teda manželský súhlas), ktoré ovplyvní celý život človeka. Spolužitie pre "pohodlie“ je slabou prípravou na záväzok manželského sľubu.

Štúdie ukazujú, že tí, ktorí spolu žijú pred manželstvom, majú tendenciu uprednostňovať "zmenu", "experimentovanie" a otvorený životný štýl - čo všetko vedie k nestabilite v manželskom zväzku.

Jedna zo štúdií, ktorú uskutočnili výskumníci z Chicagskej a Michiganskej univerzity dospela k záveru, že páry, ktoré spolu žijú pred manželstvom, majú po uzavretí manželstva tendenciu k povrchnej komunikácii a neuváženému rozhodovaniu.

Iste, možno ušetríte cenu mesačného nájmu, ale obetujete niečo cennejšie. Zásnuby sú viac než len čas na plánovanie oslavy. Je to čas na hlbšiu diskusiu a dôkladnejšie premýšľanie, ktoré sa najlepšie uskutočňuje v odlúčení. Páry, ktoré spolu žijú, nemajú luxus takéhoto odstupu. Takže nech už ušetríte akékoľvek výdavky, v konečnom dôsledku pravdepodobne zaplatíte viac.

Štúdie neustále ukazujú, že páry, ktoré spolu žijú, dosahujú výrazne nižšie "skóre“ v manželskej komunikácii aj celkovej spokojnosti. Na prvý pohľad sa môže zdať, že "manželstvo“ na skúšku má zmysel, pretože umožňuje vylúčiť menej kompatibilných partnerov. Takto to však nefunguje.

Páry, ktoré spolu žijú pred svadbou, majú v skutočnosti o 50 % vyššiu šancu na rozvod ako tie, ktoré spolu nežijú. A približne 60 % párov, ktoré spolu žijú, sa rozíde bez toho, aby uzavreli manželstvo.

Spolužitie pred manželstvom sa líši od spolužitia v manželstve, pretože neexistuje žiadny záväzok, ktorý by vzťah bez manželskej prísahy podporoval. Spolužitie je v skutočnosti najhorší spôsob, ako spoznať druhého človeka, pretože skracuje skutočný rozvoj trvalého priateľstva.

Tí, ktorí spolu žijú pred manželstvom, často uvádzajú prílišné spoliehanie sa na sexuálne vyjadrovanie a menší dôraz na rozhovor a iné spôsoby komunikácie - spôsoby, ktoré v konečnom dôsledku vedú k plnšiemu sexuálnemu spojeniu po svadbe. To jednoducho nie je pravda.

V rannej Cirkvi bolo spolužitie mimo manželstva medzi nekresťanmi v Rímskej ríši bežné. Tieto praktiky však boli pre jednotlivcov, rodiny a spoločnosť zničujúce. So ženami sa zaobchádzalo ako s predmetmi na jedno použitie, ako s hračkami na sexuálne potešenie, ktoré sa mali odhodiť, keď vášne ochabli. Kresťanská vízia manželstva a rodiny viedla k šťastiu a naplneniu jednotlivcov a rodín a k veľkej obnove kultúry a spoločnosti.

Prečo Cirkev zasahuje do sexuálneho života párov?

Áno sex je na jednej strane súkromný a osobný, ale má aj hlboký morálny a spoločenský rozmer. Sex funguje ako primárny spájací prostriedok v rodinách a rodina je stavebným kameňom spoločnosti. Sexuálne práva a neprávosti ovplyvňujú zdravie a šťastie jednotlivcov, rodín a okolia. Preto bolo sexuálne správanie vždy predmetom mnohých občianskych zákonov.

Cirkev chce, samozrejme, chrániť rodinu a spoločnosť. Ale viac ako to si Cirkev želá chrániť váš vzťah s budúcim manželom a s Bohom. Sex je akt, ktorý spečaťuje a obnovuje manželskú zmluvu páru pred Bohom. Sexuálne hriechy sa teda netýkajú len vzťahu medzi mužom a ženou, ale aj vzťahu medzi manželmi a Bohom. A to je zodpovednosť Cirkvi. Sex nie je len súkromnou záležitosťou. Ak je medzi vami a Bohom, je aj medzi vami a Cirkvou.

Musíte si položiť otázku: "Kedy prestávam byť kresťanom? Keď zatvorím dvere spálne?" Sv. Ján Pavol II. „Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.

Darovanie svojho tela

Darovanie svojho tela pri pohlavnom styku je hlbokým symbolom darovania celého svojho ja. Pri milovaní si manžel a manželka "rečou tela" hovoria to, čo si povedali pri oltári v deň svadby: "Som tvoj, na celý život!" Boh stvoril sex, aby bol fyzicky príjemný a emocionálne naplňujúci. Je však ešte viac ako len toto všetko. Je predovšetkým najhlbším znakom úplného darovania seba samého, ktoré si manžel a manželka navzájom prisahajú.

Tento vzájomný dar uschopňuje pár stať sa spolutvorcami a pokračovateľmi stvoriteľského diela s Bohom pri darovaní života novému človeku, dieťaťu (porov. Gn 1, 26). Podľa Božieho plánu má dar sexuálneho spojenia dva hlavné ciele: posilniť manželskú lásku a zdieľať túto lásku s deťmi. Jediným "miestom", kde sa má toto úplné sebadarovanie medzi mužom a ženou uskutočniť, je manželstvo. Je to jediné "miesto", kde môžu byť deti vychovávané bezpečnou, oddanou láskou matky a otca.

Sexuálna intimita teda patrí len do manželstva. Mimo manželstva je sex lož a hriech. Pretože čin smilstva hovorí: "Dávam ti celé svoje ja..." - ale muž a žena v skutočnosti zadržiavajú svoj záväzok, svoju plodnosť a svoj vzťah s Bohom.

Ľudia sa môžu vo veciach svedomia mýliť, a mýlia sa bohužiaľ často. Pokiaľ ide o naše vlastné záujmy, naša schopnosť sebaklamu je obrovská. Aj tu, ako vo všetkom, čo robíme, potrebujeme objektívne kritérium, ktoré nám povie, či je naše svedomie správne formované a schopné správne usudzovať. Morálka nie je vecou názoru alebo "vnútorného pocitu". Svedomie je Boží hlas, ktorý hovorí pravdu hlboko v našom srdci. Je nepravdepodobné - ak nie nemožné - že by Boh odporoval svojim vlastným prikázaniam len pre naše pohodlie alebo túžby. Keď sa rozhodnete robiť to, čo chce Boh, konáte v súlade s dobrým svedomím.

Prečo Cirkev tvrdí, že spoločné bývanie je pohoršením pre ostatných?

To, že niečo každý robí, neznamená, že je to správne alebo menej závažné. Rozhodnutie páru žiť spolu sa nerobí jednoducho, izolovane. Dotýka sa všetkých, ktorí sú s týmito dvoma ľuďmi vo vzťahu - rodičov, bratov, sestier, priateľov a dokonca aj členov farnosti a každého, s kým sme v kontakte. Spolužitie páru implicitne oznamuje, že nie je nič zlé na tom, že sa porušuje Boží zákon.

"Svadba je na jeden deň, ale manželstvo je na celý život." To môže byť dlhý a šťastný čas, ale len s dobrou prípravou. Najlepší spôsob, ako sa pripraviť na manželstvo, je praktizovať svoju vieru. Katolíci to robia vernou účasťou na nedeľnej svätej omši, pristupovaním k sviatosti pokánia (spovedi), modlitbou a praktizovaním skutkov lásky, spoločnou modlitbou, čítaním Svätého písma. Ale je dôležité spoznávanie sa aj iných oblastiach. Treba spolu podnikať rôzne koníčky, výlety. Dôležitou súčasťou spoznávania je rozhovor, komunikácia, spoznávanie rodiny partnera atď. Možností je veľa a fantázii sa medze nekladú.

Prečo by sme sa mali odlúčiť, keď už žijeme spolu?

Učenie Cirkvi o spolužití nie je "svojvoľným" pravidlom. Spoločný život pred manželstvom je hriech, pretože porušuje Božie prikázania a učenie Cirkvi - či sa nám to páči alebo nie. Svätý Pavol zaraďuje tento hriech - odborne nazývaný "smilstvo" (či už v rámci spolužitia alebo mimo neho) - medzi hriechy, ktoré môžu človeku zabrániť dosiahnuť nebo (porov. 1 Kor 6, 9) Spolužitie pôsobí proti najhlbším túžbam srdca a výrazne zvyšuje pravdepodobnosť neúspešného manželstva. Ak ste k sebe úprimní, každá praktická úvaha vám povie, že odlúčenie zo spoločného bývania pred manželstvom je správna vec. Je to rozhodnutie odvrátiť sa od hriechu a nasledovať Krista a jeho učenie, ktoré nám predkladá Cirkev. To je vždy správne rozhodnutie, veď „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“. (Sk 5,29)

Ale je to dobré rozhodnutie aj z iných dôležitých dôvodov. Možno si myslíte, že ste jedineční, a že vaša vzájomná vášeň nikdy neochabne. Ale to si myslí väčšina párov. Nikto nejde do manželstva s tým, že plánuje rozchod; napriek tomu sa dnes väčšina párov rozchádza. Chcete patriť k výnimočným párom, ktoré v manželstve nielen uspejú, ale budú spolu aj šťastne a spokojne žiť.

Niektoré páry, ktoré spolu žijú, si myslia, že oddelené bývanie pred manželstvom je niečo umelé alebo nezmyselné. Niektorí sa obávajú, že zastavenie sexuálnej aktivity bude pre ich vzťah škodlivé. To je však zriedkavý prípad. Niekedy sa aj v manželstve stane, že sexuálny vzťah bude musieť byť na určitý čas prerušený kvôli chorobe, služobnej ceste alebo niečomu inému. Vzťahy to nielenže prežijú, ale v skutočnosti sa posilnia. Boh takéto obety odmeňuje milosťami.

Katolícke učenie v tejto veci prináša bohaté požehnanie tým párom, ktoré ho dobrovoľne prijmú a rozhodnú sa ho žiť. Dobrá správa - evanjelium o Ježišovi Kristovi oslobodzuje a nezaťažuje. Manželský život má v Božom pláne osobitné miesto. Ako všetko dobré, aj toto si vyžaduje obete. Tie sú však v porovnaní s odmenou malé. "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo; všetko ostatné, po čom túžite, vám bude dané" - a ešte viac! (porov.

Mnohí obyčajní veriaci však zmýšľajú tak, že ak by niekto zrazu stratil možnosť sa spovedať, môže predsa zomrieť a prísť do pekla.

Je to o viere. Boh ma nechce zatratiť. Neposlal svojho Syna, aby svet odsúdil, ale spasil.

Rozvedení na vašich obnovách nemajú z takýchto vecí strach? Majú, ale na to robíme obnovy, aby ho prekonali. Chceme, aby nadobudli dôveru v Boha, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa spasil. Niekedy mám pocit, že sme do našej viery vniesli kupeckú matematiku. Myslíme si, že nás Boh spasí, iba keď budeme dobrí a splníme to a tamto. To si mysleli aj farizeji, ale chýbala im viera.

Mnohí rozvedení hovoria, že sa v Cirkvi necítia dobre, pozerá sa na nich cez prsty a volajú po novom prístupe. Je to podľa vás oprávnené? Treba ich počúvať. A rozlišovať pritom medzi hriešnikom a hriechom. Cirkev musí byť miestom prijatia.

Otvára sa tu výzva na obnovu našich farských štruktúr. Biskup František Rábek povedal ešte pred 20 rokmi, že farnosť sa musí stať spoločenstvom spoločenstiev. Stále je to aktuálne. Ak by sa nám to podarilo, tak aj tí, čo sa rozviedli, môžu participovať na živote spoločenstva. A prísť na kňazom sa asi hanbia. Chápem ich veľmi dobre. Je to problém odcudzenia. Sú ďaleko.

Lenže aj rozvedení možno urobili chybu, ak sa v minulosti uspokojili s tým, že prijímanie sviatostí je všetko, ale nevytvárali spoločenstvo a nečakali od neho oporu. Nielen kňaz. Ktokoľvek, napríklad katechéti, ale aj veriaci. Keď je človek prijatý kýmkoľvek, je prijatý Cirkvou. Je to otázka komunity.

Poznáte príbehy mnohých rozvedených. Keď vidím, že sú na ceste k svätosti. Stretol som viacerých, ktorí prijali kríž, ktorý ich postihol rozpadom manželstva, odpustili a uznali, že je to ich cesta nasledovania Krista. Na týchto ľuďoch som osobne vnímal, že sú to šťastní ľudia, lebo našli Boha. Možno by som pri niektorých dospel aj k Ježišovým slovám o stotníkovi, že takú vieru nenašiel v celom Izraeli.

S profesorom Jozefom Matulníkom sme robili dva výskumy medzi katolíkmi, kde boli aj oblasti ako spolužitie pred manželstvom a podobne. A teraz vyvstáva otázka, s akým myšlienkovým a hodnotovým pozadím pristupujú takíto mladí katolíci k oltáru? Ako chápu manželstvo? Ako by ho mali chápať? Ako permanentnú sviatosť.

S manželstvom je to podobné ako so sviatosťou kňazstva. Keď kňaz prestane spolupracovať s milosťou, začne zlyhávať. Ani v sviatostnom manželstve nepôsobí sviatostná milosť automaticky, ale človek je pozvaný, aby s ňou spolupracoval. Mnohí si myslia, že tým, že majú sobáš v kostole, je všetko hotové.

Keď ste spomenuli kňazstvo, niektorí argumentujú, že kým kňazi sa pripravujú na prijatie sviatosti kňazstva aspoň šesť rokov, tak snúbenci na sviatosť manželstva niekde len jeden víkend. Je to prehnané porovnanie? Skôr nepochopené. Príprava na manželstvo sa nedá zredukovať na jeden víkend či hoci aj semester. Mnohé modely správania si prinášame do vlastnej rodiny z nášho detstva, preto sa má najzákladnejšia príprava odohrávať v rodine.

Rozšírenie bezprostrednej prípravy na manželstvo nie je teda riešenie? S tým súhlasím, ale nebude to stačiť. To však neznamená, že sa mnohé veci nedajú robiť už teraz lepšie. Viem si napríklad predstaviť, že do prípravy na sviatosť manželstva by boli zapojení aj katolíci, ktorí sú rozvedení.

Rozvedeným sa venujete viac ako desať rokov. Nie. Na obnovu alebo rozhovor prichádzajú tí, čo túžia po Bohu. "Pokánie sa časom zmenilo na symbolický úkon po prijatí rozhrešenia. Čo ponúkate ľuďom, ktorí už žijú v novom zväzku? Cirkev má dva stoly, z ktorých sa živí - stôl Božieho slova a stôl Eucharistie. Stôl Slova nie je pre nikoho blokovaný, ani pre rozvedených.

Nejde pritom o nič nové. Prax pokánia v prvých storočiach Cirkvi spočívala v tom, že najprv bolo vyznanie hriechov, potom kajúce skutky a až napokon rozhrešenie. Sv. Augustín ostro diskutoval, či môže byť po 20 rokoch rozhrešený ten, kto zaprel Krista. Prax sa neskoršie posunula v tom, že pokánie sa zmenilo na symbolický úkon po prijatí rozhrešenia. Majú možnosť žiť z Božieho slova, ktoré je prameňom vnútorného rastu. Ďalej môžu žiť životom modlitby.

Exhortácia Amoris laetitia chce poukázať na to, že dôležitý je práve proces rastu človeka. Poukazuje na to, že týmto ľuďom máme ohlasovať radostnú zvesť. Viem, ako úžasne pôsobí na rozvedených napríklad komentár k stretnutiu Ježiša so samaritánkou pri Jakubovej studni. Exhortácia Familiaris consortio hovorí, že rozvedení ľudia nesmú stratiť nádej na spásu.

Posynodálna exhortácia Amoris laetitia vyvoláva stále diskusiu. Niektorí jej vyčítajú nejasnosť v istých otázkach, ďalší obhajujú nový prístup pápeža Františka. Aký máte dojem z aktuálnej debaty? Exhortáciu Amoris laetitia treba čítať v kontexte. Je totiž ovocím metódy, ktorá bola zvolená pre synodu o rodine a ktorá chcela rozprúdiť v Cirkvi záujem o rodinu.

Prínos Amoris laetitia vidím v tom, že mnohé veci zostali otvorené a ponechané v kompetencii miestnych cirkví. Tak ako v prípade úpravy procesu nulity manželstva, ktorý bol zjednodušený. Polemika, ktorá sa teraz dotýka Amoris laetitia, však rieši, či exhortácia ponecháva univerzálnosť disciplíny v oblasti sviatostí.

Amoris laetitia nezmenila náuku Cirkvi o sviatostnom manželstve. Samotná diskusia na synode však ukázala, že prax je veľmi zložitá. O čo ide? Ako vidíme u Cyrila Jeruzalemského alebo svätého Ambróza, už v prvých storočiach kresťanstva bola bežná prax, že keď dospelý prijal sviatosti krstu, eucharistie a birmovania, nasledovali tzv. Ako to súvisí s našimi rozpadajúcimi sa manželstvami?

Mnohí dnes žiadajú o sobáš v kostole, lebo je to krajšie, alebo pre určitú tradíciu v rodine či tlak okolia. Ukazujú to aj sociologické výskumy.

tags: #spoluzitie #pred #manzelstvom #a #svadba #v