Životopis farára Michala Lajchu z Kľaku

Prof. RNDr. Michal Lajcha pochádza z kraja, kde dlhé roky žili vedľa seba Slováci a Nemci. Slováci žili a žijú v dedinách Kľakovskej doliny, Horných Hámroch, Malej Lehote a Bystričanoch. Nemci žili na Píle a na Veľkom Poli. Po stránke náboženského vyznania celá oblasť, ako slovenská, tak nemecká hlásila sa a praktizovala rímsko-katolícke náboženstvo.

Stretávali sa na lúkach v chotári pri kosení trávy, pri pasení, chodili rovnako na trhy do Žarnovice a na jarmoky na Veľké Pole. Rovnako chodili spolu na žatevné práce na Južné Slovensko. Rovnako sa stretávali na zábavách, nemeckí chlapci sa ženili so slovenskými dievčatami a naopak. Keď sa nemecký mládenec priženil do slovenskej dediny, nikto ho nenútil k zmene jazyka, sám od seba hovoril len po slovenský a nenútil deti aby sa učili nemecký a naopak, keď Slovák, alebo Slovenka sa oženil, alebo vydala za nemeckého mládenca a išla za nevestu, alebo zaťa do nemecky hovoriacej dediny, automaticky hovoril len nemecky. Takto žili títo ľudia vedľa seba a nemali žiadne spory medzi sebou, až do príchodu Hitlera, do 2. svetovej vojny.

Tak sa stalo, že mládenec Michal Palatínus z Píly priženil sa do slovenskej dediny Horných Hámrov do rodiny Oslanovcov. Jeho manželkou sa stala Mária Oslanová, stará matka Michala Lajchu. Teda jeho matka Jozefína rodená Palatínusová bola z národnostne zmiešaného manželstva, slovensko-nemeckého. Lenže starý otec Michal, ktorý zomrel po návrate z frontu 1. svetovej vojny, bol Slovák. Otec Jozef Michalov pochádzal z Ostrého Grúňa a otcova matka bola z Hrabičova zo slovenskej dediny a tak obidvaja rodičia už boli Slováci.

Otec Juraj ťažko onemocnel. Matka Mária hovorí staršiemu synovi Jozefovi: „Jožko, otec je ťažko chorý, kto bude robiť na hospodárstve? Porozmýšľaj o ženbe. Jozef mal v tom čase len 21 rokov. Bol ešte veľmi mladý, aby rozmýšľal o ženbe, ale situácia ho prinútila rozmýšľať v duchu rady matky. Veci sa ujala najstaršia sestra Anka, ktorá bola vydatá za Martina Barboru v Župkove. S rodinou Barboru bola v príbuzenstve rodina Baniary z ktorej pochádzal Jozef Baniary, manžel Márie rodenej Palatínusovej z Moraz Doliny. A tak Jožkova sestra Anka a sestra Jozefky Mária, manželka Jozefa Baniaryho začali Jožkovi pomáhať. Sestra Jozefína bola ešte slobodná a žila s matkou a najmladším bratom Štefanom a sestrou Katkou na Moraz Doline. Slovo dalo slovo a Jožko si nechal poradiť od sestry Anky a zoznámil sa s Jozefínou z Moraz Doliny, na hranici dvoch chotárov, Novobanského a Horno-Hamorského. Netrvalo dlho a ruka bola v ruke. Jozefka si dala poradiť od jej sestry Marky vydatej v Župkove a ako dievča z chudobnej rodiny poslúchlo radu matky a sestry, prijalo ponúkanú ruku Jozefa z Ostrého Grúňa. Netrvalo dlho a svadba bola a Jozef si v lete roku 1929 odviedol nevestu Jozefínu Palatínusovú do Ostrého Grúňa.

Ostrogrúnske ženy všelijako pozerali na novú nevestu v dome Juraja Michalova. Dlho ju odsudzovali, že do roka od sobáša nezaplakalo dieťa u Michalov. To dieťa prišlo až v štvrtom roku manželstva 14. júla v roku 1933. Ako prvé dieťa bol chlapec, ktorému pri krste dali meno po otcovi Jozef. Dieťa od narodenia bolo veľmi choré, trpelo mnohými chorobami a lekári mu nedávali veľkú nádej na život. Raz keď matka s dieťaťom išla od lekára plná bolesti, že dieťa podľa lekárovej predpovede bude žiť asi tak dva týždne, matka vo svojej zúfalej situácii ponúkla Bohu dieťa slovami: „Pane Bože ak tento chlapec bude žiť obetujem ti ho!“ Takto užialenú matku potom stretla na moste nad Kľakovským potokom v Žarnovici pôrodná baba zo Žarnovice, potešila ju, nebojte sa chlapec vyzdravie, vzala ju do jej domu a dala jej bylinky s ústnym receptom ako má dávať piť odvar z byliniek a kúpať ho v odvare byliniek. Pán Boh žehnal tejto rade a chlapec vyzdravel a Pán si prišiel pre chlapca keď sa rozhodoval čím bude a čo bude robiť.

Isteže od tohto momentu život chlapca sa vyvíjal tak ako každého dedinského chlapca. Už od chvíle, ako začal hovoriť, matka ho naučila modliť sa. Škola modlitby bola veľmi jednoduchá. Ráno, keď matka varila, Jožko si kľakol vedľa stola na ktorom matka hajkala cesto na rezance a opakoval po matke slová Otčenáša a Zdravas Mária. Neskoršie Verím v Boha a Desatoro. Veľmi pozitívny vplyv na chlapca mala veľká mariánska úcta v rodine. V izbe na čestnom mieste v malej drevenej skrinke za sklom bola umiestnená pekná socha Panny Márie Lurdskej. Socha bola vždy obklopená pekným vencom a kvetmi. Stará matka ako aj maminka (matka) sa pravidelne pred sochou modlievali svoj povinný desiatok svätého ruženca ako členky Ruže.

Keď mal Jožko päť rokov stará mama ho vzala a išla s ním na pasienku s kravami. Pri vkročení na pasienku dala škrupinu z vajca dole a potom kúsok z vajca a kúsok chleba dala chlapcovi (Michalovi Lajchovi) a zostatok škrupín z vajca a kúsok chleba vložila pod skalu na pasienke, aby sa kravy dobre pásli a tak malý Jožko začal každé ráno po vypití hrnčeka čerstvého mlieka a zjedení krajca chleba s maslom putovať s kravami na pasienku. Keď prišla o rok povinnosť chodiť do školy, matka to riešila tak, že prišla synčeka vymeniť. Priniesla mu kapsu s knižkami a Jožko putoval z pasienky rovno do školy. Domáce úlohy si robieval po večeroch s pomocou matky a čo bolo potrebné sa naučiť to robil pri pasení. Za pomoci matky naučil sa čítať a písať a potom už nebolo potrebné ho do ničoho nútiť, lebo strašne rád čítal rozprávky a cestopisy. Najviac kníh som prečítal pri pasení dobytka alebo husí. Isteže neutekal som od kolektívu pastierov a nepredstavoval som niečo iného než ostatní chlapci a dievčence na pasienke. Medzi pastiermi, najmä staršími som nachytal nie málo zlých návykov, čo mi neskoršie vadilo v mojom správaní. Po príchode z pasienky domov, niečo som si zajedol a potom som vzal kôš a bežal na šúštie do lesa, ako podstielku pod dobytok a za tým denný kolotoč povinností pokračoval. Keď tieň domu prišiel na skalu na dvore, musel som znovu vyhnať dobytok na pasenie a do večera som mal postarané o program. Po návrate z pasenia, musel som si urobiť ešte úlohy a všetko, čo bolo potrebné si pripraviť do školy, lebo ráno na to nebolo času. Keď mi bolo desať rokov dostal som druhého bračeka Štefana, o ktorého zábavu som sa musel ešte viac starať, lebo starká už nevládali, väčšinu dňa preležali. Otec bol ako lesný robotník a furman takmer celý deň v lese, zavčasu ráno odchádzal do hory za prácou. Všetka starosť o domácnosť, hospodárstvo a pestovanie zeleniny zostávalo na pleciach matky. Pochopiteľne ako najstarší syn bol som jej pravá ruka, či doma, alebo na roli.

1. septembra 1939 začal som chodiť v rodisku do školy. Základnú školu včítane 6.triedy som vychodil v rodisku.

Jedného septembrového dňa sme pásli na horskej lúke nazývanej „Búcovka“, na ktorej bol postavený prekrásny pavilón z dreva. Štíty boli pekne ozdobené a vo vnútri to bolo pre nás chlapcov z dediny niečo úplne neznáme. Zrazu sme počuli hučanie aut. Do tých končín obyčajne chodili páni z Lesného riaditeľstva zo Žarnovice. Lenže tentoraz to neboli páni horári, ale vojaci. Reakcia chlapcov bola veľmi zvláštna, vzrušene skríkli: „Vojaci!“ Prvý, ktorý vystúpil z auta bol dôstojník, mal hviezdičky na pleciach, pištoľu na páse a koženú kapsu, prehodenú cez plece na pravú stranu. Jeden z pastierov skríkol: „Aha, ten môj Lyso ako sa ich naľakal“ - smejúc sa už na plné ústa. No nielen Lyso sa naľakal, ale aj pán dôstojník - dodal ujo Daš. Chlapci sa pýtali uja Daša, načo sem idú, čo tu budú bývať? - Hej prikyvol hlavou starý Daš. - Taký pekný pavilón postavili pre vojakov, veď tam môže bývať prezident - hovoria medzi sebou chlapci - hrúza, toľké peniaze to stálo, tie pekné slniečka na štítoch, pekné schody - lesklé ako zrkadlo, v izbách parkety, parádne lavóre na umývanie (keramické umývadlá) a záchody - porcelánové misy vo vnútri. Kto to bude vynášať ten smrad! - pýta sa Lacko a pokračuje - akí sú hlúpi tí páni, krúžinu majú pod nosom a oni si záchody postavia v dome. - Čo hlúpi? - ba špinaví ako naše kravy! - aj tie sa vylajnia pod seba - skočí do reči Janko. - Nemajte strach o nich, dobre to majú rozmyslené - vysvetľuje ujo Daš - zakaždým to spláchnu vodou tak, že potiahnu retiazkou čo tam visí a voda s veľkým hrmotom stečie z nádrže do misy a odnesie všetko do jamy, vykopanej mimo domu. Čo, v lete to bude smrdieť, strýc? Medzi tým dôstojník pozdraví: „Dobré ráno ujo! - preruší rozhovor pozdravom dôstojník, ktorý prišiel ku skupinke, sediacej na násype štiete. - Pán Boh daj! - Vitajte chlapci - usmievajúc sa odpovedá a podáva ruku ujo Daš dôstojníkovi. - Tak už ste prišli? - Čakal som Vás v noci. - Nedalo sa skôr, a je všetko pripravené? - pýta sa dôstojník. - Poďme si to pozrieť!

Kamaráti, vyzýva Jožko ostatných, slnko je už vysoko, poďme domov! - Myslím, že doma bude lepšie. - No, poďme - ticho hovoria chlapci - kým sa dá prejsť cez cestu, lebo ak nám zatarasia cestu autami, potom neprejdeme s kravami. Chlapci už opúšťajú Búcovku so svojim stádom a starý Daš je stále s dôstojníkom v Pavilóne. Zo zaujímavého divadla vyruší chlapcov vojak, ktorý stojí na križovatke úzkokoľajnej železnice a cesty. - Poďme chlapci s tými kravami! No, poďme! Malé stádo s malými pastierikmi pomaly kráča Kopanou cestou domov. Chlapci si robia žarty z vojakov sediacich na autách. - Pozri sa, ako keby ste bukovce nasadili doradu! - hovorí Janko - akí sú srandovní. Aha, ten guľomet na streche auta ja ako keď koza kvočí pri čúraní - dopĺňa Rudko. Aká je to sranda, tí vojaci, ako keď sa malé deti hrajú na cínových vojáčikov, vieš takých o akých je písané v čítanke - skočí do reči Jožko Jankovi - len šable majú trochu kratšie a tie hrnce na hlavách viac guľaté. V tom by sa dobre varelo. Celou cestou domov si chlapci robili žarty z výstroje vojakov.

V septembri 1944 som mal ísť do Štátnej meštianskej školy do Žarnovice, lenže Žarnovica v tom čase bola okupovaná nemeckými vojskami a tak sa tam nezačalo vyučovanie. V Ostrom Grúni sa začalo v septembri vyučovať a tak som pokračoval v 6. ročníku osemročnej školy. Vyučovanie prebiehalo aj po vianočných prázdninách, ale, len do 18. januára 1945. 18. januára po čas vyučovania zrazu pred školou zastali dve nemecké samohybky (obrnené autá s pásovým pohonom). Vojaci vstávali ako keby sa chceli pretiahnuť z dlhého sedenia, učiteľ uteká von z triedy k nim a dlho sa s nimi rozpráva a skladá ruky pred nimi. Za nim vybehla aj jeho kolegyňa zo školského bytu. My sme boli vystrašení v triede, videli sme ako učitelia skladali ruky ako keby prosili. Vojaci sa smiali a postupne si sadali do aut a pokračovali smerom do Kľaku. Po malej chvíľke prišiel učiteľ a povedal nám: „Deti, dnes sme už skončili - utekajte domov! - Nie, počkajte! - len tí, ktorí sú z Michaleje a Jánošeje dvorov, z Vŕšku, od Štefankov, Kašovcov a Maslenovcov. - Ponáhľajte sa domov! - Tí, ktorí sú z horného konca dediny, choďte len do najbližších domov a keď sa esesáci vrátia z Kľaku potom choďte domov, skôr nie - lebo by vás mohli zastreliť - tichým a smutným hlasom skončil učiteľ. A tak sa aj v rodisku skončilo vyučovanie, lebo v nedeľu 21. januára sa stala tragédia, ktorá nemala obdobu v Kľakovskej doline.

Všetko spí, nepočuť nič, okrem melodického žblnkotu potoka a hučania hôr. Hodiny idú stále dopredu. V kuríne sa prvý krát ozve kohút, mesiac bledne, hviezdy postupne strácajú svoj jas. Obrysy hôr sa rozjasnievajú. Deň tlačí noc, pribúda svetla a kohút spieva už tretí krát. Žena budí muža - Vstaň, starký! Treba kŕmiť. Ale veď je nedeľa, pospime si, zahovára muž. Je už skoro vidno, žena leží a díva do okna. Chvíľu porozmýšľa, rada by sa aj ona obrátila a spala ďalej. - Bože, čo je to? - pýta sa nahlas. Pozrie cez okno do doliny na cestu. Otočí sa a s trasúcim hlasom volá do izby : - „Vstávajte, Nemci idú!“ „Čóó, Nemci? - pýta sa manžel. - Hej rýchlo vstávaj! - opakuje rozčúlená žena. Preľaknutý chlap skočí z postele, pozrie cez okno a hovorí žene: „Prepánaboha, veď je ich ako maku! Čo teraz robiť? ...“ - No, čo? Utekať nemôžeš - čakať, však nejako bude. - Ty starká, počuješ? - Čo? Esesáci postupujú hore dedinou a kropia stráne olovom a krvou. Všetko je vystrašené - ľudia sedia doma za múrmi. Štekot guľometov neutícha. Nad Jánošovcami zašteká guľomet. Partizáni hovoria „sme tu“. Dostávajú odpoveď. - Vydržia? Nie, ustupujú lesom, tratia sa. Niektorí chlapi utekajú do hory, ale už je neskoro. U Michalov, nad svahom hlbokej cesty na Úboči kričí chlap: „Jaj, Anča moja, deti moje!“ - Chytila ho dávka guľometu do stehna. Uteká ho ratovať švagriná, ktorá vie po nemecky, nakoľko pracovala v Nemecku, vysvetľuje esesákom: „On nie je partizán!“ Úbohého odnesú domov. Doma leží bez lekárskej pomoci. Vidí plakať ženu a deti. Má veľké bolesti. Čaká na smrť. Áno, smrť, skončilo by sa jeho trápenie, ale čo deti a žena? V tom istom čase do Štefankov (Dolných Dvorov) na okraj dediny prichádza druhá skupina esesákov. Vstupuje do domov. Nepýta sa povestným „Niks partizan?“ - ale kričí: „Sie sind alles partizanen!“ a ženie všetkých von. Chlapi, ženy a deti narýchlo oblečení idú. Idú ako stádo, idú ... z dolného konca dvorov hore a z horného dole. Prúd ľudí, hnaný esesákmi sa zbieha v dome Izidora Debnára. Vystrašení ľudia pozerajú na seba a pýtajú sa jeden na druhého: „Čo bude s nami? Deň už pokročil. Slnko vysiela prvé lúče. Zlato a striebro sa ligoce na úbočiach. Začína sa nový deň, krásna januárová zimná nedeľa. V bránke Izidorovho dvora sa zjaví esesák s dôstojníckymi výložkami a so samopalom. Vchádza do kuchyne. Berie samopal, stane si na prah izbových dverí, položí ruku na spúšť ... a prvé životy hasnú. - Bože, Paulína moja, deti mi strieľajú! - Nechoď tam, veď ťa zastrelia! - Nie, ja musím ísť dnu! Opakuje a uteká aj s manželom do izby. Výstrely v izbe už nepočuť, vo dvore domu sa objavuje dôstojník a posunom rúk doplňuje „Alles!“. Vojaci, ktorí stoja okolo ľudí, násilím tlačia všetkých do domu. Prvé idú tri ženy a za nimi malý Ferko. - Pre Kristove rany vás prosíme ... so zopätými rukami prosia ženy dôstojníka. Malý Ferko vidí, čo sa robí. Chytí ho hrozný strach - predbehne ženy, bojí sa, nevie čo robiť, krv sestry a hlas malého brata Jurka chlapca metie pod posteľ. Spamätá sa, že je pod posteľou, keď počuje výstrely , ktoré patria trom ženám, ktoré predbehol. Vrah si nechá obeť postrčiť pred seba a strelí ju zozadu do hlavy. Vidí padnúť svojho otca i matku, brata a susedy. Keď je už izba plná, dôstojník opúšťa prah dverí medzi izbou a kuchyňou a stavia sa vo dverách kuchyne. Vonku čakajú obete, čaká teta, čakajú sesternice, bratranec, kamaráti. Čakajú na smrť. Prežehnávajú sa, svoji sa pevne chytia a vstupujú do domu smrti. Každá matka sa prosebne pozerá na vraha - ten má kamenné srdce, nepozná lásku, nepozná vieru, nepozná ... milosti plná ..., ani čo znamená prekrižovanie sa zbožných žien. - Zarapoce samopal - padá žena s mužom a deťmi. Žena cíti hrozné bolesti v hlave, je živá. Vonku sa ozýva plač a zúfalé výkriky ľudí. Počuje, ako ktosi zo zomierajúcich slabým hlasom volá: „Ferko, je tu môj Karol?“ - iný zasa - „Ferko podaj mi ruku! Ferko, podaj mi vody! Manžel ešte dýcha. S námahou vytiahne si žena ruku spod mŕtvol a hľadí tvár manžela.

Život Michala Lajchu bol silne ovplyvnený prostredím, v ktorom vyrastal, ako aj tragickými udalosťami druhej svetovej vojny. Jeho detstvo bolo spojené s prácou na hospodárstve a silnou náboženskou výchovou. Neskôr sa stal kňazom a pôsobil ako správca farnosti Kľak.

Kľacka dolina

Pre lepšie pochopenie udalostí, ktoré formovali život Michala Lajchu, je dôležité poznať historické pozadie a demografické zloženie Kľakovskej doliny.

Tabuľka: Demografické zloženie Kľakovskej doliny

tags: #spravca #farnosti #klak #a #knaz #michal