Používanie Božieho mena ako citoslovce alebo nadávky je bežný jav, ktorý často ani nevnímame. Táto prax, hoci nie je vedomým zneužitím, poukazuje na hlbšie problémy v našom vzťahu k Bohu a k viere samotnej.
Pôvod a Vývoj Zneužívania Božieho Mena
Na začiatku mohol byť dobrý úmysel, keď jezuiti nabádali slovanský národ, aby sa radšej modlil, než klial. Z modlitby sa stal výkrik, ktorý časom stratil zmysel a slovo sa stalo nadávkou.
Na druhej strane, Ježiš kritizoval tých, ktorí si mysleli, že modlitba je magické zaklínadlo, ktoré pôsobí vďaka špeciálnym slovám alebo dĺžkou. A tak sa Božie meno stalo zbytočným a prázdnym hovorením. Boh v ňom bol zmieňovaný nadarmo.
Hlbší Význam Prikázania
Vyslovovanie Božieho mena nadarmo je príznakom totálneho znecitlivenia a odtrhnutia od významu. Je to príznak neslýchanej devalvácie a duchovnej prázdnoty. Lenže tam je niečo zlé skôr s prvým prikázaním.
Pokrytectvo Ako Závažnejšia Forma Zneužitia
Toto prikázanie je zaostrené na pokrytectvo. Najviac znevažujeme Boha, keď Ho máme plná ústa, ale „skutek utek“. Božie meno znevažujeme, keď ho v nedeľu horlivo vyznávame, ale v pondelok už je všetko inak. Skrátka: Božie meno berieme nadarmo, keď sa viera neprejaví i skutkami.
Príklad: Možno ste sa s tým už stretli. Tento človek že je kresťan? Tento že chodí do kostola? To je najhorší pracovník v našej firme. Hotová pohroma. Alebo naopak - veď sa derie o svoj post hlava nehlava a ide cez mŕtvoly. Alebo táto pani že chodí do kostola? Veď je to široko ďaleko vyhlásená jazyčnica.
Jeho súčasníci sami seba pravdepodobne považovali za dobrých veriacich. Veď sa modlili. Navštevovali pravidelne chrám, bohoslužby (kiež by nám v tom boli príkladom), štedro prispievali na cirkevnú prevádzku. A napriek tomu Izaiáš hovorí - i tak robíte Božiemu menu hanbu. Ste vedľa.
Skutky Lásky k Blížnym
Pokiaľ chcete Bohu robiť skutočne česť, musíte sa pýtať, čo od vás naozaj chce. A potom Izaiáš vyloží taký paradox, že Božie meno najlepšie ctíme v tom, ako sa chováme k druhým ľuďom. Čo je, popravde povedané, omnoho menej vznešené a neskonale ťažšie než ctenie Božieho mena pomocou krásnych náboženských rituálov.
Posväť sa meno Tvoje - modlíme sa minimálne každú nedeľu. A to znamená - rozhliadni sa pekne po kostole okolo seba - toto sú tí, ktorých som ti dal a teba som dal im. Božie meno posväcuješ tým, že si k sebe hľadáte cestu ako bratia a sestry. A ešte viac ho posväcuješ, keď to, čo si sa naučil tu, prenesieš von do svojho života.
Kostol je vlastne len taká duchocvičňa (podľa vzoru telocvičňa) k tomu, aby si sa naučil brať ďalších ľudí ako bratov a sestry, a to i v omnoho zložitejších situáciách. Možno medzi otravnými hlučnými susedmi, medzi podriadenými alebo nadriadenými v práci a tak podobne.
My sme prijali Božie meno v krste - každý z nás je pokrstený v meno Božie. A pokiaľ ho nechceme brať nadarmo, tak by sme sa mali učiť hľadať Jeho meno i v našich blížnych, ktorí sú Božím obrazom.
Mnohí mi povedia v onen deň: „Pane, Pane, či sme v Tvojom mene neprorokovali a v Tvojom menej nevyháňali zlých duchov a v Tvojom mene neučinili mnoho mocných činov?“ A vtedy ja poviem: „Nikdy som vás neznal; choďte odo mňa, páchatelia neprávosti.“
Ježiš vlastne hovorí: I taký môže byť vedľa. Ani ktovieaký čin nemusí byť dôkazom skutočnej viery. A do tretice znepokojivé a zneisťujúce môže byť to, že sa tu vlastne nepodáva žiadne ďalšie kritérium, ako to poznať alebo ako to robiť dobre.
A aby toho nebolo málo, Ježiš tu definitívne naruší, rozborí tú našu jednoduchú predstavu o pokrytectve, o tom, že správna viera sa prejavuje správnymi skutkami.
Napriek tomu, že to všetko robili v Jeho mene. Myslím, že nikto z nás by sa nechcel ocitnúť v tejto situácii.
Zneužitie Boha pre Vlastné Ciele
Totiž vedľa tej viery, ktorá zostane len v slovách a tým vyprázdňuje Božie meno - a vedľa postoja, ktorý zostane len u náboženstva a tým vydáva Božie meno márnosti, tu je ešte jedno a najťažšie zneužitie a zneváženie Božieho mena - totiž to, keď použijeme Boha pre naše vlastné ciele a k dosiahnutiu našich vlastných plánov. Keď s Ním zaobchádzame ako s materiálom pre našu potrebu.
Napríklad tak, že strpčujeme druhým radosť zo života s poukazom na prísnosť a vážnosť kresťanského života. Alebo keď muži ponižujú a valcujú svoje ženy s poukazom na niektoré vybrané biblické texty. A keď si navzájom upierame možnosť odpustenia s poukazom na to, že Boh je predsa strážcom spravodlivosti a morálky. Keď som tu pre druhých len preto, že mi to prinesie uznanie v spoločenstve cirkvi, ale v skutočnosti mi ľudia môžu byť ukradnutí.
Lenže práve táto rozostrenosť je v skutočnosti výzvou. Jednak výzvou k pokore. Aby sme viac naslúchali, než hovorili za Neho. Čo, samozrejme, platí v prvom rade pre farárov. Aby sme svojim slovám nedodávali väčšiu váhu a nechceli ich podopierať odkazom k Bohu.
Aby sme sa vždy pýtali, aké máme pohnútky ku všetkému tomu, čo robíme v Božom mene.
Veľmi zreteľne to vidíme napríklad pri slovách Izaiášovi: „Po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1). Boh volá každého po mene.
Boh svoje meno zjavoval veľmi tajomným spôsobom. Keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, predstavil sa ako Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Neskôr použil výraz „Ja som, ktorý som“, čo budí dojem vyhýbavej reakcie, akoby Boh ani nechcel povedať svoje meno.
Na jeho otázku „Koho hľadáte?“ odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ A Ježiš im odpovedal: „Ja som.“ Vtedy zástupy popadali zo strachu na zem. To preto, že Ježiš vyslovil Božie meno, s ktorým sa stotožnil.
Vyslovením mena sa osoba stáva prítomná v spoločenstve. Preto v židovskom náboženstve je Božie meno také sväté. My kresťania môžeme Boha nazývať Otec. Je to privilégium.
V súčasnosti sem patrí aj riziko tzv. politickej korektnosti. „Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno.
Znesvätiť Božie meno znamená, že sa nesprávame ako Ježišovi bratia a sestry a ako deti nebeského Otca. Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, zloprajnosťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno.
Druhé Božie prikázanie nás vyzýva, aby sme sa chránili pred predstieranou zbožnosťou.
Ako sa má človek zachovať, ak počuje, že niekto Božím menom pohŕda, používa ho v márnosti? Je lepšie toho človeka upozorniť alebo radšej mlčať?
Mnohí ani netušia, že druhý príkaz pokračuje v Knihe Exodus slovami: „Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 20, 7). Verzie v starozákonných knihách Exodus a Deuteronómium nie sú úplne identické.
Sme vulgárni a tvárime sa, že sa nič nedeje, že tak je to v poriadku. Avšak nie je. Svojich farníkov často vyzývam, aby si dali záväzok, že oni budú hovoriť slušne. To nie je o tom, či si veriaci, ale o tom, že si človek.
Pod druhé Božie prikázanie spadá i rúhanie. Rúhanie doslova znamená vyslovovať (vnútorne alebo nahlas) proti Bohu a svätým veciam slová nenávisti alebo sa z nich vysmievať.
Preklínanie je zvolávanie zla na druhého človeka. Ježiš nás učí milovať tých, čo nás nenávidia, a modliť sa za tých, čo nás prenasledujú. Niekedy môžeme cítiť spravodlivú krivdu. Aj vtedy sme však vyzvaní pestovať v sebe skutok duchovného milosrdenstva - krivdu trpezlivo znášať. Je to náročná škola Kristovho evanjelia.
Ďalším hriechom proti druhému prikázaniu je krivá prísaha. Už od detstva si niektorí možno pamätáme jednoduchú poučku. Prisahať znamená volať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Ide o prísahy, v ktorých vyslovujeme lož, prísahy, ktorými chceme dosiahnuť zlú vec. Kto teda falošne prisahá, dopúšťa sa ťažkého hriechu, lebo z Boha robí luhára. A ešte to robí v Božom mene.
Ak Ježiš odmieta prísahu, má na mysli zbytočnú alebo ľahkovážnu prísahu. Prísaha v prvom rade musí byť pravdivá, to znamená, že vec, o ktorej hovoríme, musí zodpovedať skutočnosti. Druhou podmienkou je, že prísaha sa používa na dobrý cieľ. Nemôžem prisahať, že vykonám niečo zlé. Spomeniem prísahu, ktorú dal Herodes Antipas dcére Herodias, na základe ktorej dal popraviť Jána Krstiteľa. Treťou podmienkou je, že ide o mimoriadne závažnú situáciu. Keďže v prísahe voláme Boha za svedka, prísaha sa nevyslovuje „kedykoľvek“.
Druhé Božie prikázanie z Desatora hovorí: "Nevezmeš meno Božie nadarmo!".
Desatoro Božích prikázaní:
- Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
- Nevezmeš meno Božie nadarmo!
- Pamätaj, že máš svätiť sviatočný deň!
- Cti svojho otca a svoju matku!
- Nezabiješ!
- Nescudzoložíš!
- Nepokradneš!
- Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu!
- Nebudeš žiadostivo túžiť po žene svojho blížneho!
- Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku svojho blížneho!
Prehľad hriechov proti druhému Božiemu prikázaniu:
- Ten, kto Boha bez potreby a bez náležitej úcty spomína!
- Ten, kto preklína Boha, Ježiša, svätých alebo posvätné veci!
- Ten kto sa Bohu rúha!
- Vyslovenie mena zlého ducha!
- Krivá prísaha!
Ako dosiahnuť svätosť:
- Hneď ráno si daj predsavzatie, že si cez celý deň dáš pozor.
- Vždy, keď sa cez deň dopustíš tej chyby, snaž sa ju oľutovať a predsavzatie si obnoviť.
- Neprehlušme ho ľahostajnosťou - mávnutím ruky.
- Vyskúšajme ako prostriedok sebavýchovy - sebapokutovanie, to znamená, že po každom zahrešení, či zakliatí si dáme osobnú pokutu, trest.
Človek sa bez úcty k Bohu chová ako k seberovnému. Všetky hriechy proti 2. Božiemu prikázaniu vyrastajú z trúfalosti, pokladať seba za rovného s Bohom.
Každý národ sa snaží prejaviť svoju kultúru ako vie. My ju prejavujeme nezmyselným hrešením. Bohužiaľ, je to známka veľkej duševnej chudoby a zaostalosti, známka veľkého primitivizmu.
Aj dnes sme veľmi citliví na svoje meno, hneď si všimneme tón hlasu ako nás kto oslovil. Meno predstavuje nás, človeka, osobnosť, jeho česť a právo na úctu. Meno človeka je symbolom jeho ľudskej dôstojnosti.
Úcta k Bohu sa začína už jeho oslovením. V druhom prikázaní Boh ohlasuje bytostný zákon ľudskej prirodzenosti: Ľudská osobnosť sa nemôže rozvíjať bez postoja úcty pokorného dieťaťa, ktoré je schopné v úžase zastaviť sa pred Bohom a Božím svetom.