Stalin na smrteľnej posteli: Priebeh, posolstvo a historické súvislosti

Smrť Josifa Vissarionoviča Stalina, jedného z najvplyvnejších a zároveň najkontroverznejších lídrov 20. storočia, je dodnes opradená mnohými tajomstvami a dohadmi. Tento článok sa zameriava na priebeh Stalinovej smrteľnej postele, jeho posledné slová a historické súvislosti, ktoré vrhajú svetlo na toto významné obdobie.

Obávaného tyrana sa báli ešte aj vo chvíli, keď bol už jednou nohou v hrobe. Lekári boli na smrť vydesení. Pozerali sa na bezvládneho pacienta a celí sa chveli. Keď mu jeden z nich vyberal zubnú protézu, ruky sa mu tak roztriasli, že mu vypadla. Tak opisuje posledné chvíle jedného z najobludnejších diktátorov sveta, J. V. Stalina, jeden z jeho ochrankárov P. Lozgačov.

Osudný deň a nález

Bol to on, kto našiel v noci 1. marca 1953 tyrana ležiaceho na podlahe v kaluži vlastného moču. A nijako netajil, že sa tiež bál. Stalin celý deň nikoho nezavolal, a rušiť ho len tak mohlo znamenať stratu miesta a zmiznutie kdesi v kobkách väzníc štátnej bezpečnosti. Na druhej strane, vždy mohol prísť argument, že sa mali objaviť už dávno. Šéf ochranky M. Starostin váhal ešte aj o desiatej hodine večer, hoci Stalin sa neozval od rána, nežiadal si ani jedlo a nikam netelefonoval. Stále mal na pamäti jeho prísny zákaz vkročiť do miestností, keď sa tam nič nehýbe. Napokon sa rozhodli, že pôjde dnu Lozgačov - s poštou.

„No čo sa dá robiť, hovorím, pôjdem tam, keby niečo, tak na mňa, chlapci, spomínajte v dobrom,“ spomína na okamihy spred päťdesiatich rokov Lozgačov v knihe Stalin. Jej autor Edvard Radzinskij zatiaľ najpodrobnejšie a pravdepodobne aj najpresnejšie opísal posledné chvíle diktátora. Vďaka tomu, že mal prístup do ruských tajných archívov, podarilo sa mu odhaliť viacero mýtov, ktoré obostierali život „červeného cára“ a vyvrátiť aj mnohé nepresnosti i lži, ktorých sa - či už vedome alebo nevedome - dopustili predchádzajúci životopisci jedného z najväčších zlosynov v dejinách ľudstva.

Bezmocnosť a byrokracia

Lozgačov zazrel Stalina, keď nazrel otvorenými dverami do malej jedálne. Muž, pred ktorým sa triasli milióny, ležal bezmocne na zemi a len slabo kývol na prichádzajúceho rukou. „Zostal som stáť ako soľný stĺp, ruky aj nohy mi vypovedali službu,“ spomínal Lozgačov. Stalin mu chcel niečo povedať, no zmohol sa iba na bezmocné zachrčanie. Lozgačov zavolal svojho šéfa a spolu položili bezvládne telo na pohovku. Potom išiel Starostin telefonovať, aby oznámil „hore“, čo sa stalo. Nebolo to však jednoduché, pretože každý mal strach. Nik nechcel takú správu počuť, hoci mnohí si ju v duchu už dlho želali. Vedeli, že Stalin, ako bolo z času na čas jeho zvykom, opäť prepadol obavám zo sprisahania a chystal čistky vo svojom najbližšom okolí. Neklamným znamením bol pripravovaný proces s lekármi, ktorí sa oňho starali.

„Jedného z najmocnejších ľudí sveta v kritických chvíľach oddeľovala od elementárnej lekárskej pomoci kolová ohrada byrokratických príkazov a zákazov,“ napísal v knihe Triumf a tragédia Dmitrij Volkogonov. Stalin sa stal rukojemníkom vlastného systému. Bez povolenia šéfa obávanej štátnej bezpečnosti, podpredsedu Rady ministrov a korunného princa S. L. Beriju, bolo zakázané volať k vodcovi lekárov. Porušiť to si dokonca nedovolil ani neskorší Stalinov nástupca na poste predsedu Rady ministrov G. M. Malenkov, ktorému sa Starostin dovolal ako prvému.

A tak kým diktátor zomieral, zháňali Beriju, aby mohli k pacientovi vôbec zavolať pomoc. Podľa Volkogonova ho našli až po čase riadne pripitého s milenkou v ktorejsi vládnej vile. Keď dorazil okolo tretej nadránom s Malenkovom k Stalinovi, v alkoholickom opojení považoval predsmrtný chripot za chrápanie, a namiesto aby zavolal lekárov, zvozil personál, že panikári a zbytočne ruší spánok súdruha Stalina. Potom aj s Malenkovom, ktorý prišiel k posteli umierajúceho s topánkami pod pazuchou, aby náhodou nevŕzgali, vyhnali ochrankárov aj služobníctvo, zakázali im kamkoľvek telefonovať a odišli.

Záver a posledné chvíle

No len čo Berija trochu vytriezvel a pochopil, čo sa vlastne deje, vrátil sa aj s ďalšími členmi politbyra a lekármi do vily. Stalinova dcéra Svetlana na to spomínala: „Vo veľkej sále, kde ležal otec, sa zhromaždilo množstvo ľudí. Neznámi lekári, ktorí ho videli prvý raz - otcov dlhoročný lekár akademik V. N. Vinogradov bol vo väzení -, vystrašene pobehovali. Na zátylok a krk mu dávali pijavice, robili kardiogramy a röntgenovali pľúca, zdravotná sestra mu stále dávala nejaké injekcie a jeden lekár zapisoval do denníka priebeh choroby. Všetko sa robilo ako treba. Všetci pobehovali, aby zachránili život, ktorý sa už nedal zachrániť.“

Berija, považovaný za korunného princa, tušil, že prichádza jeho chvíľa. Vyhrážal sa lekárom, že ručia za Stalinov život, hoci dobre vedel, že jeho stranícky šéf je už „na druhej strane“. Keď všetkých okolo dostatočne vystrašil, odišiel do Kremľa. Podľa Volkogonova nechal politické vedenie krajiny stáť nad smrteľnou posteľou a sám išiel prezrieť dokumenty v Stalinových trezoroch, ktoré sa mohli týkať aj jeho. Radzinskij však zistil niečo iné. Do Kremľa odišli všetci okrem maršala Bulganina. Začal sa boj o prerozdelenie moci, hoci Stalinova pracovňa navonok fungovala aj v ďalších dňoch, návštevníci sa dokonca ďalej zapisovali do návštevnej knihy.

Takto odskakovali z boja o moc niekoľko dní. Skontrolovať, či ich obávaný šéf ešte žije, pretože „toho bezmocného, napoly mŕtveho človeka, ktorý už sotva dýchal, stále ešte potrebovali“. Jeden z expertov, profesor Mjasnikov, spomínal, že Malenkov lekárom naznačil, že dúfa, že dokážu pacientov život ešte dostatočne dlho predĺžiť. „Všetci sme to pochopili tak, že potreboval určitý čas na zostavenie novej vlády a na prípravu verejnej mienky.“

Divadlo pri umierajúcom pokračovalo. Berija z času na čas pristupoval k jeho lôžku a hoci vedel, že odpovede sa už nedočká, dookola nahlas opakoval tie isté slová: „Súdruh Stalin, sú tu všetci členovia politického byra, nepovieš nám niečo?“ Keď sa na okamih zdalo, že sa Stalin ako-tak na chvíľu spamätal, spustil Vorošilov: „Súdruh Stalin, my sme tvoji verní priatelia a spolupracovníci. Ako sa cítiš, drahý?“ Ich drahý síce už nijako nereagoval, no strach z jeho okolia napriek tomu nevymizol. Nižší stranícki funkcionári si ani potom nedovolili vkročiť do bossovej miestnosti, iba do nej nakukovali pootvorenými dverami. Hierarchia sa prísne dodržiavala: vpredu stáli Malenkov s Berijom, za nimi Vorošilov, Kaganovič, Bulganin a Mikojan. Molotov, ktorý bol práve chorý, sa tam objavil len na chvíľu. S odstupom rokov na to spomínal: „Zavolali ma do vily... Oči mal zatvorené, a kedykoľvek ich otvoril a pokúšal sa prehovoriť, priskočil k nemu Berija a bozkával mu ruku.“

Prišiel piateho marca. Svet vtedy ešte netušil, akej obludy sa zbavil. Jeho najbližší áno. Stalinova dcéra Svetlana Alilujevová neskôr v knihe Len jeden rok o otcovi napísala: „Mnohým sa zdá pravdepodobnejšie predstavovať si ho ako fyzicky odporné monštrum, ale on bol monštrum duchovné, mravné, čo je oveľa strašnejšie...“ Pokiaľ ide o jeho smrť, ktorej prihliadala zblízka, povedala, že umieral veľmi ťažko: „Jeho tvár mala úplne inú, tmavú farbu... aj črty jeho tváre boli na nepoznanie zmenené. Agónia bola hrozná, dusil sa priamo pred našimi očami... Až v poslednej minúte naraz otvoril oči. Bol to strašný pohľad - spolovice šialený, spolovice nahnevaný a plný hrôzy zo smrti. A vtom... naraz zdvihol ľavú ruku, akoby niekam ukazoval alebo nám chcel hroziť... Ale v ďalšom okamihu jeho duša po tomto poslednom vypätí opustila telo.“

Posledné gesto diktátora si však každý vykladal po svojom. Resuscitátorke G. Česnokovovej sa zdalo, že naposledy zdraví ľudí okolo svojej smrteľnej postele: „... dych sa prudko zhoršil, ľavá ruka sa impulzívne zdvihla ako na pozdrav, a zasa klesla. To už bola agónia. A potom už sa dych zastavil úplne.“ Už spomínaný ochrankár P. Lozgačov sa domnieval, že Stalin o niečo prosil: „Keď umieral, zdvihol vraj ruku tak ako predtým pri stole na podlahe - ako keď prosí o pomoc. Ale kto už mohol pomôcť?“

Pohrebná komisia rozhodla, že druhého boľševického boha treba zachovať takisto ako prvého. Stalina preto prikázali nabalzamovať a uložiť do Mauzólea V. I. Lenina na Červenom námestí v Moskve. A aby im nebolo tesno, prípadne aby mohli dostať ďalšiu spoločnosť, uvažovalo sa o výstavbe panteónu. Pre červených bohov. Tým ďalším sa však už tak nedarilo. Postupne padol Berija, Malenkov, Molotov, Kaganovič a napokon aj sám Chruščov, ktorý protistalinskú lavínu spustil.

Najskôr popravili korunného princa Beriju. Dostal guľku do čela, ale predtým mu museli zapchať ústa, lebo stále chcel niečo hovoriť. Nepodarilo sa mu zaujať Stalinovo miesto, do čela mocného straníckeho aparátu totiž zvolili N. S. Chruščova. A ten sa s Berijom, ktorý ho ohrozoval, porátal. A vybavil si to aj s nebožtíkom. Aj keď to nešlo rýchlo.

Srdnatý marxista a obdivovateľ Lenina bol totiž presvedčený, že Stalin Lenina zradil. Všetko vyvrcholilo Chruščovovou tajnou správou na XX. zjazde strany vo februári 1956, v ktorej odhalil Stalinov kult osobnosti a to, čo ho predchádzalo, aj čo ho sprevádzalo. Niektorých delegátov museli po jeho prejave vyniesť z rokovacej siene na nosidlách.

V mauzóleu sa však „červeného cára“ báli dotknúť ešte aj potom. Vedľa Lenina zostal ležať ďalších päť rokov. Pochovali ho až 31. októbra 1961. Takmer v tajnosti. Policajné oddiely predtým vyprázdnili Červené námestie a uzatvorili všetky vjazdy. Pod rúškom tmy potom vykopali hrob pri kremeľskom múre. Prv než Stalinove pozostatky uložili do truhly, vymenili zlaté gombíky na jeho rovnošate za obyčajné mosadzné a rovnako zlaté výložky. Zamestnancom mauzólea pritom vraj tiekli slzy. Za úplnej tmy, o desiatej večer, prišla pohrebná komisia, truhlu uložili do jamy a hrob zasypali.

Bol to definitívny koniec Stalina. No nie stalinizmu. Jeho pohrobkovia mátajú podnes. „Muž z ocele“ sa narodil presne pred 140 rokmi. Takmer tri desaťročia bol absolútnym vládcom Sovietskeho zväzu, dodnes je považovaný za jedného z najbrutálnejších diktátorov histórie, no i jednu z najznámejších, a z istého uhla pohľadu aj veľmi významných, osobností druhej svetovej vojny i celej prvej polovice 20. storočia. Zrejme viac vo svete ako na Slovensku je Stalin často považovaný za Rusa.

Stalin sa podľa oficiálnych záznamov cirkevnej matriky narodil 18. decembra 1878, no on sám si ho neskôr pozmenil na 21. december 1879. Stalinovu mladosť sprevádzala rebélia, zatknutia, vyhnanstvá a v očiach cárskeho Ruska a jeho úradov bol gruzínsky mladík len obyčajným politickým revolucionárom. S marxizmom sa zoznámil ako 16-ročný, na prelome 19. a 20. storočia už bol známy ako „narušovateľ poriadku“ a marxistický revolucionár. V roku 1917 nebol Stalin žiadnou významnou osobnosťou Veľkej októbrovej revolúcie, no napriek tomu sa po chopení moci boľševikmi dostal do Leninovej vlády ako komisár pre národnostnú problematiku. V nasledujúcich 10 rokoch (a najmä po Leninovej smrti) sa systematicky postupne zbavoval svojich politických protivníkov. Koncom 20. rokov 20.

So všetkými informáciami, ktoré v súčasnosti svet o skutkoch Josifa Stalina má, sú dve nominácie na Nobelovu cenu za mier poriadnym paradoxom. Stalin sa do nominácií Nobelovej ceny za mier dostal až po vojne v roku 1945, kedy sa v zozname ocitol aj s Benešom, Churchillom či Rooseveltom a Cordellom Hullom, ktorý ju nakoniec aj získal. Druhá nominácia prišla o tri roky neskôr. V roku 1948 bol okrem Stalina opätovne nominovaný aj Edvard Beneš, objavilo sa aj meno Gándiho. Kolektivizácia, odstraňovanie politických väzňov, inteligencie, politických súperov, riadený hladomor. Josif Stalin je do dnešného dňa považovaný za jedného z najbrutálnejších diktátorov histórie, ktorý má na svedomí podľa väčšiny dostupných zdrojov viac ako 20 miliónov ľudských životov. Obdobie stalinizmu je známe aj veľkou „obľúbenosťou“ sibírskych gulagov.

Záznamy z denníkov Alexandera Myasnikova, jedného z doktorov, ktorý bol pri Stalinovi na smrteľnej posteli, potvrdzujú, že vodca Sovietskeho zväzu trpel výrazne rozšírenou aterosklerózou. Ochorenie, pri ktorom sa v mozgu a jeho cievach ukladá veľké množstvo tukových tkanív, mohlo podľa niektorých odborníkov prispieť k prejavom správania Stalina. Práve toto ochorenie mohlo podľa nich spôsobiť Stalinovu častú paranoju a nadmernú brutalitu. Vojnové zločiny vs. Aj obdobie druhej svetovej vojny je v spojení s osobou Josifa Stalina poriadne kontroverzné. Kým na jej začiatku stál Sovietsky zväz na strane agresora a spoločným útokom na Poľsko v podstate celú vojnu rozpútal, na jej konci už Stalin vystupoval ako hrdina, víťaz a jedna z najvýraznejších osobností desaťročia.

Ak sme o Stalinovi v úvode hovorili ako o významnej osobnosti, mierili sme tým do roku 1941. Stalinovi sa vo Veľkej vlasteneckej vojne podarilo zmobilizovať celé impérium, so šťastím (krutou zimou), no aj s kontroverznými nariadeniami (známy rozkaz č. O Stalinovej povahe veľa naznačuje aj osud jeho najstaršieho syna. Yakov Džugašvili slúžil počas druhej svetovej vojny u sovietskeho delostrelectva s hodnosťou dôstojníka. Dostal sa však do nemeckého zajatia, čo chcel Hitler údajne aj patrične využiť. Stalinovi mal navrhnúť výmenu. Yakov Džugašvili mal byť prepustený a vydaný Sovietskemu zväzu, ak Stalin zo zajatia prepustí Friedricha Paulusa, ktorý viedol nacistický útok na Stalingrad.

Po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz upevnil moc v získaných územiach svojho vplyvu, no v konečnom dôsledku ho už nerozširoval. Pre impérium dopadla negatívne Kórejská vojna, do Sovietskeho zväzu sa nepodarilo začleniť Juhosláviu a chrbtom sa obrátil aj Izrael. Stalinova autorita postupne klesala, horšil sa aj jeho zdravotný stav. 1. marca 1953 dostal Stalin mŕtvicu, 5. Okolnosti jeho smrti sú pritom dodnes nejasné. Existujú teórie o tom, že jeho smrť nebola náhodná.

Stalinove proroctvo na smrteľnej posteli

Nedá mi ešte nespomenúť známu príhodu, ktorá sa stala pred smrťou generalisima J.V. Stalina. Staré pramene hovoria o tom, že keď už bol na tom Stalin dosť zle, nechal si zavolať celé politbyro, a v krátkom rozhovore, pretože už nemal dosť síl, im povedal asi toto.Citujem:„Varujem vás všetkých čo ste tu! Nedopustite, aby sa Sovietsky zväz rozdrobil na malé štátiky! Aby bol tak po mojej smrti porazený imperializmom! Neverte nikdy chazárom! Keď umriem, tak po mojej smrti nastane na chvíľu politické vákuum. Sú to imperialisti a spolu s Anglosasmi a nacistami, čo k nim po vojne utiekli, by nás najradšej zasypali bombami a zničili. Ak by im nehrozila nukleárna zima. Nielen všetkých Slovanov, ale predovšetkým nás Rusov, nenávidia na smrť! Na to nikdy nezabúdajte!“ (a povedal to etnický Gruzínec). Keď im povolíte, aby sa zmocnili čohokoľvek, čo je naše a čo sme si draho vybojovali vlastnou krvou, vlúdia sa k nám, medzi nás, získajú si vašu dôveru a potom vás všetkých do posledného rozdrvia medzi prstami ako voš! Nikdy chazarskej západnej mafii v „Novej Judei“ neverte! Sú to slizké hady a jaštery, čo sa spoja aj so samotným Satanom, len aby nás mohli všetkých do jedného pozabíjať a to akýmkoľvek spôsobom! Nedovoľte preto za žiadnu cenu rozpad Sovietskeho zväzu! Je dôležité po mnohých rokoch znovu si pripomenúť i vidieť, slová a dá sa povedať aj proroctvo J.V.Stalina na smrteľnej posteli. To sa vyplnilo bezmála do bodky. Teraz už len musíme dúfať, že sa nevyplní aj druhá časť proroctva o tom, čo má nasledovať, keď po 75. rokoch skončí 24. Zatiaľ podľa toho, čo sa deje v „Západnom svete“, teda v USA/DSA a v EÚ, nastane skôr to, čo Stalin na smrteľnej posteli nechcel, aby sa stalo. Tušil správne, že keď nebude mať Rusko aspoň z polovice takého silného vodcu ako je on sám, jeho koniec je viac než istý!

Súkromná zmluva Stalina s Rothschildovcami a Rockefellerovcami?

Koľko je tých, čo niečo vedia, o dôvode, pozadí a zmysle tajnej dohody uzavretej medzi*(1)* Josifom Vissarionovičom *Stalinom* [rus. Иосиф Виссарионович Сталин, vlastným menom po gruz. Ja osobne som sa konkrétnejšie o jej existencií dozvedel až z reportu-opisu jednej bádateľskej cesty a štúdia. Pred niekoľkými rokmi, počas návštevy Edinburghu a za výraznej pomoci priateľa, žurnalistu Petra Formana, (ktorý žije vo Veľkej Británii už bezmála 20 rokov) sa Peter dostal do *Britskej kráľovskej knižnice*. Do sekcie vojenskej histórie. Pôvodne tam išiel hľadať originál Encyklopédie Britanica, ktorý sa tam zachoval ako jediný na svete aj s možnosťou do nej pozrieť. Vtedy ho totiž zaujímala skutočnosť, čo sa v nej píše o Slovanoch, slovanskej kultúre a o Veľkej Tartárii. Zrejme náhodou, sa dostal k veľmi „prazvláštnej“ kópii neznámeho dokumentu, o ktorom sa prakticky nevedelo nič. Konkrétne išlo o útly dokument, ktorý bol napísaný nielen po anglicky, ale aj v ruskom jazyku. Bol podpísaný iba pár týždňov po vojne! Presnejšie *24. júna 1945*. Nakoľko v tento deň oslavovali starí Slovania sviatok slavjanského boha a bojovníka *Jarila* [Foto:7] a tiež bývalo tradíciou v Slovanskom svete v tento deň podpisovať mierové dohody, ktoré mali zabezpečiť pokoj zbraní aspoň na dve generácie.

Stručný a relatívne laicky zreprodukovaný obsah predmetnej zmluvy je, že podľa povojnovej dohody podpísanej medzi *J.V.Stalinom* a rodmi *Rockefellera* a *Rotschielda*, bola podpísaná táto listinná dohoda, kde sa oba „chazarské“ rody zaviazali „Vodcovi Sovietskeho zväzu J.V. Stalinovi“ k tomu, že dajú pokoj populáciám v „Stalinovom východnom bloku“ na „jeden ľudský život“. *To malo znamenať, že 75. Podpísané to bolo na jednej strane J.V.Stalinom a Ivanom Stepanovičom Konevom (jeden z hlavných vojenských vodcov druhej svetovej vojny, ruský maršal) za Sovietsky zväz a Johnom O. Rockefellerom ml. a Louisom Nathanielom von Rothschildom za druhú stranu. Podpísali to v Berlíne. Dátum uzavretia zmluvy bol 24. júl 1945.

Čo sa dá z existencie toho dokumentu uloženom v kráľovskej knižnici odvodiť? ■ Po prvé - je zjavné, že existuje niečo, o čom verejnosť ani len netuší, čo sa týka histórie a dohôd medzi Východom a Západom.■ Po druhé je vidieť, že J.V.Stalin bol naozaj - veľká osobnosť svetovej politiky. Počítajme 75 rokov od vojny a vyjde nám dátum 24. júna 2020. Podľa osobného nariadenia prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Vladimiroviča Putina sa táto prezentácia sily konala práve v deň ukončenia platnosti tejto „zmluvy o prímerí“, spred 75 rokov. Teda už v dobe, keď *východu* vládnu potomkovia J.V.Stalina a *západu* potomkovia z rodov Johna D. Rockefellera ml. a Louisa Nathaniela von Rothschilda.

Prezident RF Vladimír Vladimirovič Putin 24. júna 2020, teda v deň vypršania zmluvy, dal jasne najavo silám „Deep State Cabala“ nielen v USA/DSA, ale aj v EÚ a po celom svete silu a odolnosť Ruskej Federácie. Tento odkaz bol a stále je mierený po celej planéte, a konkrétne odkazuje celému svetu, že „os“ Washington, Londýn, Berlín, Zürich… sa má mať na veľkom pozore. Teda ak by chceli smerom na Rusko niečo skúsiť. Je to signál a „jasný odkaz“, že Rusko je už dobre pripravené odraziť akýkoľvek útok alebo revanš zo strany Deep State Cabala, alebo NWO. Rusko na čele s Putinom to zjavne robí preto, že druhá frakcia už začala „horúcu vojnu“ v USA/DSA s exprezidentom Donaldom Trumpom a jeho prívržencami, kde sa ho snažia čo najskôr eliminovať. Rovnaký scenár sa realizuje aj v EÚ. Plazivé preberanie moci à la Sorös s jeho otvorenou spoločnosťou. Putin však pochopil, že keď Trump definitívne „prehrá“, príde na rad Rusko!

tags: #stalin #na #smrtelnej #posteli