Starokatolícka cirkev v Košiciach: História a vývoj

Starokatolíci sú sekta, ktorá sa organizovala predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách. Ich cieľom bolo bojovať proti dogme pápežskej neomylnosti. Naplnení myšlienkami cirkevného liberalizmu a odmietajúci kresťanského ducha poslušnosti učeniu Cirkvi, takmer 1400 Nemcov vydalo v septembri 1870 vyhlásenie, v ktorom odmietli dogmu neomylnosti „ako novotu odporujúcu tradičnej viere Cirkvi“.

Povzbudzovalo ich množstvo učencov, politikov a štátnikov, a prijala ich s uznaním liberálna tlač celého sveta. Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799-1890). Rozkol s Cirkvou sa začal týmto vyhlásením, ktoré bolo vydané napriek tomu, že väčšina nemeckých biskupov vydala 30. augusta vo Fulde spoločný pastiersky list na podporu vyhlásenej dogmy. Až 10. apríla 1871 biskup Hefele z Rottenburgu vydal pre svoj klérus list týkajúci sa dogmy. Do konca roku 1870 to isté urobili všetci rakúski a švajčiarski biskupi.

Ignaz von Döllinger (1799-1890) zdroj: wikimedia commons

Hnutie proti dogme bolo vedené s takou energiou, že prvý Starokatolícky kongres sa mohol konať v Mníchove už 22. - 24. septembra 1871. Predtým však mníchovský arcibiskup exkomunikoval hlavné postavy starokatolíckej sekty, Döllingera 17. apríla 1871 a neskôr aj Friedricha.

Kongresu sa zúčastnilo viac ako 300 delegátov z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska a prišli aj priatelia z Holandska, Francúzska, Španielska, Brazílie, Írska a zástupcovia Anglikánskej cirkvi spolu s nemeckými a americkými protestantmi. Hybnou silou tohto a všetkých ďalších zhromaždení bol Johann Friedrich von Schulte, profesor dogmatiky v Prahe.

Von Schulte zhrnul výsledky kongresu tak, že starokatolíkom ide o:

• pridržiavanie sa starej katolíckej viery;
• zachovanie práv katolíkov ako takých;
• odmietnutie nových dogiem;
• pridržiavanie sa konštitúcií starej Cirkvi s odmietnutím každej dogmy viery, ktorá nie je v súlade so skutočným vedomím Cirkvi;
• reforma Cirkvi s ústavnou účasťou laikov;
• príprava cesty na zjednotenie kresťanských konfesií;
• reforma vzdelávania a postavenia kňazov;
• pridržiavanie sa štátu a odpor proti ultramontanizmu;
• odmietnutie Spoločnosti Ježišovej;
• slávnostné potvrdenie nárokov katolíkov ako takých na skutočný cirkevný majetok a na jeho titul.

Johann Friedrich von Schulte (1827 - 1914) zdroj: wikimedia commons

Kongres prijal aj uznesenie o vytváraní farských komunít, proti ktorému Döllinger razantne vystúpil a hlasoval proti nemu. Druhý kongres, ktorý sa konal v Kolíne nad Rýnom 20. - 22. septembra 1872, navštívilo 350 starokatolíckych delegátov, plus jeden jansenistický a traja anglikánski biskupi, zástupcovia ruského duchovenstva a anglických a iných protestantských kazateľov. Rozhodlo sa o voľbe biskupa a medzi najdôležitejšie prijaté uznesenia patrili tie, ktoré sa týkali organizácie pastorácie a farností. Nasledovali kroky na získanie uznania starokatolíkov rôznymi vládami; všeobecná nálada tej doby uľahčila získanie tohto uznania od Pruska, Bádenska a Hesenska.

Nato, aby si toto hnutie zachovalo aspoň navonok katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali holandskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví. V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred II. vatikánskym koncilom v rímskokatolíckej Cirkvi), prijímanie Eucharistie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný celibát duchovných.

Za biskupa bol zvolený 4. júna 1873 profesor Reinkens z Bonnu a bol vysvätený v Rotterdame jansenistickým biskupom Deventerom, Heydekampom, 11. augusta 1873. Po tom, čo bol Pruskom 19. septembra oficiálne uznaný za „katolíckeho biskupa“ a zložil prísahu vernosti 7. októbra 1873, zvolil si Bonn za miesto svojho pôsobenia. Prusko poskytlo biskupovi a jeho diecéze ročne sumu 4800 mariek.

Joseph Hubert Reinkens zdroj: wikimedia commons

Pius IX. exkomunikoval menovite Reinkensa 9. novembra 1873; predtým, na jar 1872, musel kolínsky arcibiskup exkomunikovať Hilgersa, Langena, Reuscha a Knoodta, profesorov teológie v Bonne. Rovnaký osud postihol aj viacerých profesorov v Braunsbergu a Vroclave.

Fikcia, ktorú predstavil Friedrich von Schulte, že starokatolíci sú pravými katolíkmi, bola prijatá viacerými vládami v Nemecku a vo Švajčiarsku a mnoho katolíckych kostolov bolo prevedených na túto sektu. Kultúrny boj proti katolíckej Cirkvi, ktorý v Prusku nabral na obrátkach sa pokúsil využiť týchto užitočných idiotov proti Cirkvi. Stalo sa tak napriek tomu, že dekrét inkvizície zo 17. septembra 1871 a breve z 12. marca 1873 opätovne ukázali, že starokatolíci nemajú nijaké spojenie s katolíckou Cirkvou; predstavujú teda náboželskú spoločnosť úplne oddelenú od Cirkvi; a teda nemajú žiadne právne nároky na fondy alebo budovy určené na bohoslužby katolíckej Cirkvi.

Vývoj vnútornej organizácie tejto sekty bol predmetom rokovaní kongresov, ktoré sa konali vo Freiburgu v Breisgau v roku 1874, vo Vroclave v roku 1876, v Baden-Badene v roku 1880 a v Krefelde v roku 1884, ako aj na riadnych synodách. Synodálna ústava, prijatá na naliehanie von Schulteho, sa zdalo, že povedie k zániku tejto sekty, lebo jej dôsledkom bola neobmedzená svojvôľa a radikálne pretrhnutie všetkých disciplinárnych pravidiel katolicizmu. Niečo podobné, čo pozorujeme v katolíckej Cirkvi zasiahnutej synodalitou aj my dnes. Mimoriadne ďalekosiahlym opatrením bolo zrušenie celibátu, ktoré bolo vyvolané nedostatkom kňazov. Po zrušení celibátu dnes mnohí synodálnici túžia. Po zrušení tohto zákona sa medzi starokatolíkov uchýlilo niekoľko kňazov, unavených celibátom, z ktorých však nikto nemal väčší intelektuálny význam.

Stanovy zo 14. júna 1878 na udržiavanie disciplíny medzi starokatolíckym klérom majú len teoretickú hodnotu. Na jeseň 1877 založil biskup Reinkens rezidenčný seminár pre študentov teológie, ktorý bol 17. januára 1894 uznaný kráľovským kabinetným rozhodnutím za právnickú osobu s nadáciou vo výške 110 000 mariek (27 500 dolárov). Dňa 20. apríla 1898 bol založený študijný dom pre gymnaziálnych študentov s názvom Paulinum a zakúpená bola aj rezidencia pre biskupa. Začali vydávať oficiálny cirkevný časopis.

Vo Švajčiarsku sa duchovenstvo, napriek veľmi škodlivej agitácii, zachovalo dobre, takže len traja kňazi odpadli.

Dr. Eduard Herzog, na fotografii približne vo veku 35 rokov zdroj: wikimedia commons

Protestantské kantóny - predovšetkým Bern, Bazilej a Ženeva - urobili všetko pre podporu tohto hnutia. Na Univerzite v Berne bola založená starokatolícka Teologická fakulta, kde prednášali dvaja radikálni protestantskí profesori. Zároveň sa všetky švajčiarske starokatolícke obce v roku 1875 zorganizovali do „Kresťanskookatolíckej národnej cirkvi“; v nasledujúcom roku bol za biskupa zvolený Dr. Herzog a vysvätil ho Dr. Reinkens. Za sídlo si zvolil Bern. Rovnako ako v Nemecku, aj vo Švajčiarsku bola zrušená spoveď, celibát a pre bohoslužby bolo predpísané používanie národného jazyka. Toto sa v rímskej Cirkvi úspešne podarilo presadiť po poslednom koncile.

Pokusy rozšíriť starokatolicizmus do iných krajín zlyhali. Istý odpadlý anglický kňaz menom Arnold Matthew, ktorý bol istý čas unitár, oženil sa, potom sa spojil s ďalším suspendovaným londýnskym kňazom menom O’Halloran, a bol vysvätený jansenistickým arcibiskupom z Utrechtu, nemal v Anglicku žiadny význam a nemal takmer žiadnych nasledovníkov.

Veľmi radikálne liturgické, disciplinárne a ústavné predpisy prijaté v prvých pätnástich rokoch presvedčili postupne aj najpriateľskejších štátnych úradníkov, že fikcia katolicity starokatolíkov už nie je udržateľná. Škoda však už bola spôsobená, právne uznanie zostalo nezmenené a dotáciu zo štátneho rozpočtu nebolo jednoduché zrušiť. V Nemecku, hoci v tomto smere nedošlo k podstatnej zmene, politická nevyhnutnosť, ktorá viedla k modu vivendi v rámci Kulturkampfu, ochladila záujem štátnikov o starokatolíkov, najmä keď títo nedokázali splniť svoj sľub znárodniť Cirkev v Nemecku. Úplné zlyhanie tohto pokusu bolo spôsobené solidaritou prudko prenasledovaných katolíkov.

V mnohých prípadoch sa celé rodiny po prvotnom nadšení vrátili späť do Cirkvi a príťažlivosť starokatolíckeho hnutia v Nemecku klesala presne v tej miere, v akej Kulturkampf podnecoval skutočné katolícke cítenie.

Počet starokatolíkov rýchlo a kontinuálne klesal; aby to zakryli, vodcovia hnutia použili zvláštny prostriedok. Dovtedy sa starokatolíci na účely polície aj sčítania obyvateľstva označovali ako starokatolíci. Teraz ich vedenie vyzvalo, aby to prestali robiť a uvádzali sa jednoducho ako katolíci. Rýchly úpadok sekty sa tak podarilo úspešne zakryť, takže nie je možné uviesť presné štatistiky. To, že sa starokatolíci označujú za katolíkov je o to zvláštnejšie, že v podstatných otázkach učenia a bohoslužby sa sotva líšia od liberálnej formy protestantizmu. Predpísané utajovanie príslušnosti k starokatolíkom však malo tú výhodu, že mnohí, ktorí boli už dlhší čas tajne odcudzení tejto sekte, sa mohli vrátiť do Cirkvi bez povšimnutia.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na dve časti - Rakúsku diecézu so sídlom biskupa vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom Varnsdorfe. Podobný vývoj nastal aj v roku 1923, keď vznikla Starokatolícka cirkev v Chorvátsku. Tá však po ťažkostiach, ktoré prežila počas druhej svetovej vojny, už nikdy úplne neobnovila svoju činnosť.

Osobitná situácia vznikla v Severnej Amerike a Kanade, kde sa poľskí imigranti dostali do konfliktu s miestnymi rímskokatolíckymi biskupmi. Väčšina poľských katolíkov síce zostala verná rímskokatolíckemu vedeniu, no vytvorilo sa aj silné hnutie odporu vedené poľským kňazom Franciszekom Hodurom (1866 - 1953). Pod jeho vedením vznikla v roku 1897 samostatná Poľská národná katolícka cirkev so sídlom v Scrantone, ktorá mala približne 20 000 členov. Cirkev požiadala Utrechtskú úniu o vysvätenie Franciszeka Hodura za biskupa, čo sa uskutočnilo v roku 1907 v Utrechte. Od toho roku sa Poľská národná katolícka cirkev stala členom Utrechtskej únie, v ktorej zotrvala až do roku 2003. Z únie vystúpila pre nesúhlas s tým, že niektoré západoeurópske starokatolícke cirkvi začali svätiť ženy.

Poľský kňaz, Franciszek Hodur (1866 - 1953), od roku 1907 starokatolícky biskup zdroj: wikimedia commons

V roku 1931 uzavreli starokatolíci a anglikáni tzv. Bonnskú dohodu, ktorou vstúpili do plného sviatostného spoločenstva. Na základe tejto dohody si vzájomne uznávajú sviatosti a biskupi oboch cirkví sa spoločne zúčastňujú na vysviackach nových biskupov, pričom na nich vkladajú ruky ako spolusvätitelia. Anglikáni však nemajú platné sviatosti a je otázne, či ich majú platné aj Starokatolíci.

Od roku 1996 umožňuje Starokatolícka cirkev v Nemecku kňazské svätenie žien. Postupne sa k tomuto kroku pridali aj starokatolícke cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku, Holandsku a Česku. Utrechtská únia pritom dosiaľ nevysvätila žiadnu biskupku. V roku 2003 vystúpili z Utrechtskej únie Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade, aj Starokatolícka cirkev na Slovensku - rovnako z dôvodu nesúhlasu so svätením žien. V roku 2015 nadviazala Utrechtská únia starokatolíckych cirkví plné sviatostné spoločenstvo so Švédskou (luteránskou) cirkvou. Ak sa budú s luteránmi a anglikánmi ešte chvíľu kamarátiť, tak začnú čoskoro za biskupky svätiť aj v „manželstve rovnakého pohlavia“ žijúce lesby.

Starokatolíci odmietajú dogmy I. vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou Cirkvou a požadujú cirkev riadenú zdola. Celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný a to aj po vysviacke. Starokatolíci vysluhujú 7 sviatostí. Nárokujú si platnú apoštolskú postupnosť. Počas každej omše je vysluhovaná spoločná hromadná spoveď, „ušná“ spoveď kňazovi je odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi a u starokatolíkov môžu k Eucharistii bez ohľadu na denominačnú príslušnosť pristúpiť všetci pokrstení, ktorí veria v Kristovu prítomnosť vo sviatosti a oľutovali svoje hriechy. Úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma je rôzna. Starokatolíci vyznávajú Apoštolské, Nicejsko-carihradské a Atanáziovo vyznanie; v Nicejsko-carihradskom vyznaní vynechávajú filioque. Rozvod niektorí akceptujú a akceptujú aj nové sviatostné manželstvo.

Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Česku umožňujú diakonské, kňazské i biskupské svätenie žien a schvaľujú partnerstvá rovnakého pohlavia, ako aj mnohí činovníci synodálneho hnutia. Ako bolo napísané v úvode, kto chce vidieť, kam katolícku Cirkev dovedie synodalita, demokracia, hnutia ako Wir sind Kirche a Der Synodale Weg, nech sa trochu zaujíma o starokatolíkov.

Tabuľka: Porovnanie katolíckej a starokatolíckej cirkvi

tags: #starokatolicka #cirkev #kosice