V rámci dejín strednej Európy sa v historiografii objavujú tendencie sledovať tzv. národné dejiny cez prizmu dejín formovania štátnych celkov. Tento prístup však nereflektuje samotnú premenlivosť a dynamiku či kultúrny aspekt určovania toho, čo v histórii predstavovalo strednú Európu.
Geografické vymedzenie strednej Európy naráža na viaceré problémy. Ako príklad možno spomenúť Poľsko. Dichotómia Poľského kráľovstva a Poľsko-Litovskej únie v ich najrozsiahlejších podobách, ukončenie existencie štátu, a takisto geografické posuny hraníc v 20. storočí prakticky znemožňujú koherentnú analýzu stredoeurópskej teritoriality. Inými slovami, dejiny Poľska ukazujú, že geografické určenie strednej Európy je prakticky nemožné. Jan Křen uvažuje podobne o dejinách Uhorska, resp. Maďarska. Pojmová koexistencia Uhorska a Maďarska, ktorú navyše maďarčina nereflektuje, nezodpovedá otázku, ktorých z mnohých historických podôb a území Uhorska by malo prináležať do strednej Európy. Podobne ako v prípade dejín Poľska je táto otázka navyše komplikovaná multietnicitou regiónu.
Dejiny Rakúska, striktne chápaného ako Reststaat vzniknuvší v roku 1918, redukujú nielen územie, ale napriek značnej miere diskontinuity aj dejiny kolektívnych imaginácií, ktoré svoju rýdzo rakúsku podobu získali až po druhej svetovej vojne. Otázka zdanlivo koherentného ukotvenia Českých krajín bola takisto nejednoznačná dokonca aj pred vznikom diskontinuitného útvaru Československa v roku 1918. Navyše, ak sledujeme strednú Európu ako koncept a predmet diskusie, zistíme, že minulosť strednej Európy z jej „habsburských čias“ sa neustále vynárala pri rôznych dejinných udalostiach.
Nástup modernej doby a výzvy pre strednú Európu
Nástup modernej doby možno v strednej Európe sledovať na viacerých frontoch. Predovšetkým však, a to najmä ak hovoríme o modernom politickom a sociálnom myslení, štátnej správe, ekonomickej modernizácii či kultúry, istú akceleráciu podmienila materiálne najmä skúsenosť s tridsaťročnou vojnou a náboženskými vojnami v 17. a 18. storočí a Osmanskou prítomnosťou v regióne, ktorá do značnej miery formovala aj zahraničnopolitickú orientáciu Habsburskej ríše. Tento trend samozrejme do veľkej miery koreluje aj s vývojom vo Francúzsku, Anglicku či nemeckých štátov.
Tieto zmluvy navždy zmenili Európu | História
Podobne ako na „západe“, kde dochádza k redefinícii konceptu štátu, aj v krajinách strednej a východnej Európy sa intelektuálne časti spoločnosti, kňazi, biskupi, štátni úradníci aktívne podieľajú na diskusiách o modernizácii a demokratizácii spoločnosti. Inštitucionálna, náboženská a jazyková rozdrobenosť patrili medzi najväčšie výzvy udržania stability a harmónie spoločností tohto regiónu. Ekonomické transfery a vojny však zasahovali rôzne časti strednej Európy v rôznych dobách a rôznymi spôsobmi, čo malo za následok vznik rozdielov vo vývoji a potenciálny problém pre centralizačné snahy teritoriálnych štátov po roku 1648, teda po dosiahnutí tzv. Vestfálskeho mieru.
Hospodárske oživenie po vyčerpávajúcich vojnách prichádza teda vo viacerých vlnách. V rakúskych a českých krajinách na prelome 17. a 18. storočia, v Uhorsku a Poľsku o mnoho neskôr. Habsburská monarchia sa pokúšala oživiť obchod aj prostredníctvom Orientálnej spoločnosti pre obchod s Levantou či s ďalšími regiónmi v Ázii, ale tieto neboli nijako markantné. Lokálne elity v strednej Európe si postupne začínajú uvedomovať, že modernizáciu tohto geografického priestoru nie je možno dosiahnuť prostredníctvom lokálne obmedzených iniciatív. Politika „zlepšovania“ sa preto objavuje ako oficiálny zámer. Tieto tendencie je badať napríklad na Viedenskom dvore alebo v Poľsku.
Rozdrobenosť a nesúrodosť teritória utvrdila habsburský dvor v tom, že modernizáciu krajiny a „dobiehanie“ západných krajín je možné dosiahnuť len prostredníctvom modernizácie „zhora“. V priebehu 18. a 19. storočia sa v priestore Habsburskej ríše, Rakúskeho cisárstva či Rakúsko-Uhorska, ale aj súčasného Poľska či okolitých regiónov vyvíjajú osobitné predstavy modernizácie, jazyky demokratizácie a reformy, jazyky politiky minulosti či tzv. nation-building procesu a politizácie más, ktoré viac ako štátne hranice diferencujú územie strednej Európy.
Larry Wolff poukazuje na úlohu, ktorú pri externom vymedzovaní sa „západu“ voči „východnej Európe“ zohrávali cestovatelia a vyslanci jednotlivých panovníkov, ktorý aj pod vplyvom osvietenských myšlienok pozorovali rozdiely, na ktoré narazili napríklad v Poľsku, Uhorsku, Valašsku či Českých krajinách a Rusku, a ktorých „orientalizácia“ týchto území a ich ľudí spoluvytvárala pohľad na toto územie ako na zaostávajúcu semi-perifériu. Prenikanie myšlienok Francúzskej revolúcie zohrávalo dôležitú úlohu pri formovaní sociálnej stratifikácie, diskurzov modernizácie a rysovania politických konfliktov v strednej Európe.
John Connelly upozorňuje, že napriek neskoršiemu vývoju, nemožno tvrdiť, že by Habsburgovci odmietli myšlienky francúzskej revolúcie. Cisár Leopold II. bol spočiatku priaznivo naklonený ku konštitučným reformám a všeobecnej modernizácii krajiny. Napokon, v provincii Toskánsko, v ktorej predtým vládol, zrušil trest smrti a zaviedol konštitučnú vládu už v roku 1786. Situácia sa zmenila až po radikalizácii francúzskej revolúcie a Habsburská ríša sa stala jednou z bášt boja proti revolučným myšlienkam. Avšak snahy o centralizáciu a oslabenie vplyvu lokálnej šľachty pokračovali. Jedným z najvýznamnejších elementov týchto snáh bola centralizácia ríše, ktorej kľúčovým momentom bol pokus o jazykovú centralizáciu.
Jazyková rôznorodosť v kombinácii so zhora aplikovanou snahou modernizovať byrokratickú štruktúru, vytvorila zo strednej Európy unikátny priestor, kde etnicita zohrávala mimoriadne významnú úlohu pri formovaní jazykov a štruktúr liberalizácie spoločnosti. V kombinácii s prenikaním myšlienok Johanna Gottfrieda Herdera o význame jazykovej jedinečnosti do priestoru strednej Európy, dochádzalo čoraz viac k stretom politických programov a intelektuálnych diskurzov, ktoré vytvárali potenciál pre etnickú konfrontáciu. V prípade Uhorska bola táto črta obzvlášť silná, nakoľko univerzalistické humanistické osvietenstvo tu narážalo na jazykovú mnohopočetnosť, pričom podľa Herdera, práve jazykový partikularizmus predstavoval univerzálnu hodnootu.
Stredná Európa sa po Viedenskom kongrese 1815 „konštruuje“ v plánoch „architektov“ post-napoleonského usporiadania Clemensa Metternicha a Lorda Castlereagha ako hrádza proti vplyvu Ruska. Túto úlohu, pochopiteľne, preberá Rakúske cisárstvo, ktorého medzinárodná legitimita do veľkej miery spočívala práve v jeho misii stability v koncerte veľmocí. V tomto kontexte je nutné chápať aj ochotu limitovať existenciu Poľska na úplné minimum, pochopiteľne bez nároku na samostatnosť.
Lenže v tomto období je už osobitná trajektória modernizácie strednej Európy viditeľná. V prvej polovici 19. storočia sa jednotlivým nacionalistickým hnutiam nepodarilo vybudovať alebo zmobilizovať dostatočnú bázu, ktorá mala potenciál ohroziť vnútornú stabilitu Habsburskej ríše. V roku 1846 vypuklo v rakúskej Haliči povstanie, ktorého dôsledky mali ďalekosiahly dopad, nielen pre dejiny poľských území. Počas a po tzv. jacquerie, narazil poľský emancipačný projekt a idea slovanskej jednoty na prekážku nejednoty poľskej šľachty, mestskej inteligencie a sedliakov na jednej strane a ruskú represiu na druhej strane. Dôsledkom neúspechu poľského povstania bolo vytvorenie viacerých emancipačných stratégií, ktoré rezignovali na „národný projekt“ a snažili sa získavať práva v kontexte hraníc, v ktorých sa nachádzali, t. z. rakúskom, pruskom a ruskom zábore Poľska.
Po tom čo v roku 1848 vypukli v Habsburskej monarchii revolúcie, počnúc nepokojmi v italských územiach, dochádza k problematizovaniu konceptu strednej Európy na báze Rakúskej ríše. Už v roku 1848 totiž sledujeme nacionalistický princíp emancipácie, ktorý ohrozuje južnú hranicu monarchie. Okrem juhu, išlo najmä o rôzne koncepcie, na ktorých sa mali alebo nemali angažovať dedičné krajiny Habsburgovcov v liberalizácii a centralizácii nemeckých krajín. Na základe extenzívnych predstáv sa súčasťou nového Nemeckého štátu, aj na základe Ústavy Nemeckej ríše prijatej vo Frankfurte v marci 1849, mali stať aj územia obývané českým, talianskym, poľským, slovinským či holandským a francúzskym etnickým obyvateľstvom. Pozícia Habsburgovcov by v takto koncipovanej ríši bola pochopiteľne oslabená.
Z tohto hľadiska je potom neochotu českých intelektuálnych a politických predstaviteľov, napr. Palackého, participovať na tomto koncepte nutné vnímať ako podporu pre riešenie domácich národnostných otázok v kontexte monarchie. Zároveň, dôraz na „všeslovanský“ charakter účastníkov tzv. Slovanského zjazdu sa postupne stal akousi protiváhou „vše-nemeckého“ programu a pripomínal skôr presahy známe z italských území, kedy teritoriálny rámec spoločného štátu v strednej Európe bol narúšaný kultúrnym konceptom založenom na etnickej a jazykovej príbuznosti.
Porážka revolúcií rokov 1848 - 1849 teritoriálne nezmenila štátne hranice Rakúskeho cisárstva, ale otázka italských území a vzťahy s Pruskom a nemeckými štátmi ostali delikátne. Politický nacionalizmus bol naďalej jednou z hybných síl vnútorných problémov pre stabilitu ríše. Štátoprávne sa to prejavilo najmä v roku 1867, tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním. Avšak rok 1866 znamenal ekonomické a geografické oklieštenie vplyvu a územia Habsburskej ríše. Severno-italské provincie sa stali súčasťou zjednoteného Talianska a Rakúsko bolo nútené opustiť Nemecký spolok.
Stredná Európa sa stáva zaujímavá aj pre vývoj na prelome 19. a 20. storočia, ale najmä medzivojnového obdobia. Staršie liberalizačné emancipačné projekty, ako napríklad nacionalistické programy pod vedením grófa Istvána Széchenyiho či Lajosa Kossutha v Uhorsku alebo Henryka Kamińskiho z poľskej emigrácie síce do väčšej či menšej miery opierali svoje predstavy o etnický alebo národný princíp, nikdy však nevystupovali z pozície integrálneho nacionalizmu. Ten sa aj v prostredí strednej Európy konštituuje ako prierezové myslenie neo-romantizmu a pozitivistických myšlienok. Predstaviteľmi týchto myšlienok boli v strednej Európe napríklad Zygmunt Balicki alebo Aurel C. Popovici. Nie je náhodou, že obaja pochádzali z hraničných území Rakúsko-Uhorska, a to konkrétne z Ľviva a zo Sedmohradska, t. j. z oblastí známych svojou jazykovou rozmanitosťou a multietnicitou.
Dnešná časť územia Ukrajiny, vtedy spadajúce pod Habsburgovcov, predstavuje symptomatické prostredie, ktoré nám umožňuje zachytiť už neexistujúci svet. Halič bola kľúčová aj pre mentálne ukotvenie ukrajinského priestoru do strednej Európy. Modernizačné snahy, živý obchod a kultúrne vplyvy z viacerých prostredí urobili z niektorých oblastí Haliče doslova melting pot stredoeurópskej monarchie.
Národnostné konflikty strednej Európy sa do veľkej miery stali aj zdrojom ideologickej náplne fašizmu. John Connelly tvrdí, že fašizmus mal veľa ideologických východísk, ale za najväčšiu časť fašizmu 30. rokov 20. storočia je zodpovedné myslenie vychádzajúce z predispozícií Nemcov žijúcich v rakúskej časti monarchie. Obavy nemeckých elít z narastajúceho slovanského elementu sa ešte rozšírili potom ako sa hranice strednej Európy posunuli smerom na juh po diplomatickej anexii Bosny a Hercegoviny. Potom ako rakúsky ministerský predseda Eduard Taaffe presadil češtinu ako oficiálny jazyk vonkajšej byrokracie, odpor Nemcov zosilnel. V roku 1882 mladými nemeckými liberálmi prijatý tzv. Linecký program predstavoval odklon od klasického laissez faire liberalizmu a príklon k pangermánskemu princípu Volk, ktorý sa opieral o politické vízie Georga Schönerera. Schönererom obhajovaný princíp sa stal inšpiráciou napríklad aj pre Viktora Adlera, či Adolfa Hitlera.
Viaceré imaginácie vychádzajúce z etnických princípov vyvinuvšie sa pred prvou svetovou vojnou narúšali koncepciu Rakúsko-Uhorska. Koncepty strednej Európy v prvej polovici 20. Počas prvej svetovej vojny nadobudol význam koncept Mitteleuropa. Ide o koncept a politicko-ekonomický program navrhnutý Friedrichom Naumannom a presadzovaný, okrem iných, aj Walterom Rathenauom, členom predstavenstva správnej rady nemeckého priemyselného giganta AEG. V kontexte viacerých politických predstáv potenciálneho usporiadania hospodárskeho života v Európe bol koncept Mitteleuropa relatívne neagresívny, nakoľko predpokladal „len“ hospodárske ovládnutie strednej Európy, vrátane Nemecka, Turecka, Rakúsko-Uhorska, Rumunska, Bulharska a Grécka. Okre toho, zahrňoval aj plány na prepojenie Nemecka so Stredozemným morom a Afrikou.
Avšak, ako tvrdí Rainer Eisfeld, agresívnosť tohto konceptu demonštruje najmä fakt, že bol dobovo vnímaný ako umiernený, pretože nepredpokladal násilné anexie území, a navyše vôbec nebol namierený voči západnej Európe. Z hľadiska praktickej politiky, tento nikdy nerealizovaný koncept prežíval v revizionistických diskusiách aj po roku 1918 a materializoval sa najmä v explicitnom odmietaní existencie versaillského systému, a to konkrétne novovzniknutých štátov Poľska a Československa.
Zatiaľ čo Naumannova Mitteleuropa bola v istom zmysle imperiálnym konceptom, predstavy Milana Hodžu a Tomáša G. Masaryka riešili usporiadanie strednej Európy z post-imperiálnej perspektívy. Pokiaľ ide o vonkajší charakter, usporiadanie strednej Európy malo slúžiť ako hrádza proti vplyvu Nemecka a Ruska. Proti-nemecký aspekt artikulovaný Masarykom už počas prvej svetovej vojny mal za úlohu prilákať podporu Veľkej Británie a Francúzska pre samostatný Československý štát. Tento koncept predpokladal úzku spoluprácu krajín, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-Uhorska. Podľa Milana Hodžu mala predstavovať táto spolupráca istú formu federácie, resp. spolupráce podunajských národov.
Masarykov koncept „Novej Európy“ počítal s prestavbou aj mimo strednej Európy. Predovšetkým malo ísť o demokratizáciu Nemecka a deboľševizáciu Ruska. Nové usporiadanie strednej Európy tak stále na všeobecnej akceptácii demokratických princípov. Tento predpoklad stability regiónu vychádza z koncepcie potlačenia imperiálnych ambícií dvoch mocností, ktoré obklopovali bývalé Rakúsko Uhorsko. Funkciu ochranného kordónu mali plniť nástupnické štáty monarchie aj z pohľadu Francúzska.
Predstavy o novej organizácii strednej Európy nepochádzali len od politikov a politických mysliteľov z víťazných štátov. Za zmienku stojí aj snaha Oszkára Jásziho, ktorý predstavil projekt „Dunajskej federácie“ ešte počas vojny, ktorá mala pozostávať z Uhorska, Nemecko-Rakúska, Poľska, Českého kráľovstva a južnoslovanského štátu, mala tvoriť colnú úniu a zdieľať obrannú a zahraničnú politiku. Ani Poľsko sa nevyhlo aktívnym úvahám o novej organizácii post-imperiálnej strednej Európy. Józef Piłsudski sa pokúšal obnoviť bývalú poľsko-litovskú úniu, ktorá mala pozostávať z federácie Poľska, Litvy, Ukrajiny a Lotyšska.
tags: #stat #post #vestfalskeho #typu