Svätý Štefan: Prvý mučeník a jeho odkaz

Svätý Štefan, ktorého meno znamená "koruna", bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Jeho život a svedectvo sú inšpiráciou pre kresťanov po celom svete.

Umučenie svätého Štefana.

Život a služba svätého Štefana

Štefan bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Po zoslaní Ducha Svätého na základe svedectva apoštolov o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša rástol počet veriacich a apoštoli si uvedomili, že je vhodné podeliť služby. A tak, aby sa mohli celkom venovať modlitbe a službe slova, "vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie." Apoštoli sa nad nimi modlili, vložili na nich ruky a ustanovili ich predovšetkým na službu chudobným chorým. Podľa tradície boli označovaní aj menom diakoni. Ich služba a životné svedectvo nadobudlo význam pre celé spoločenstvo Cirkvi.

Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili.

V texte nachádzame charakteristiku: „bol plný milosti a sily“. Výraz Božia milosť sa používa na vyjadrenie osobitnej Božej priazne, ktorá sa prejavuje duchovnou silou. V našom texte sa nespomína výslovne, že by Štefan kázal. Výraz synagóga treba rozumieť v zmysle spoločenstva nie v zmysle budovy. „Libertínci“ sú Židia, ktorí boli odvedení ako otroci do starovekej Itálie a potom získali od svojich pánov slobodu. Sú označovaní ako „liberti“ „oslobodení“ a môže ísť aj o potomkov tých bývalých židovských otrokov. Potom sú spomenuté dve označenia národov: Cyrénčania pochádzali z provincie rovnakého mena, ktorá sa nachádzala na úrodnej časti územia dnešnej Lýbie. Alexandrijčania pochádzali z mesta Alexandrie, ktoré v tej dobe malo veľmi veľa obyvateľov a bolo známe aj tým, že tam býval veľký počet Židov. Potom nasledujú dve zemepisné označenia. Cilícia je oblasť juhovýchodnej Malej Ázie v okolí mesta Tarzus, z ktorého pochádzal apoštol Pavol a označenie Ázia predstavuje územie na západnom pobreží Malej Ázie s hlavným mestom Efezom.

Štefan je duchovne silnejší a presvedčivejší ako jeho protivníci, lebo „neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.” Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom pomoc Ducha Svätého a tu nachádzame naplnenie jeho slov, protivníci podliehajú. To slovíčko “teda” v našom texte potvrdzuje zmenu taktiky zo strany Štefanových protivníkov. Začínajú používať proti nemu negatívnu propagandu. Usilujú sa priviesť niektorých, aby klamali. Ale to, čo sa začalo šíriť, sú závažné obvinenia, že Štefan hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a Bohu.

Zámer je zreteľný, chceli zničiť Štefanovo dobrú povesť, dobré meno. Manipulácia s verejnou mienkou sa vydarila, lebo v nasledujúcom texte sa dozvedáme, že sa spojili ľud, starší a zákonníci ako jedna osoba a pobúrili mnohých a podnietili ich, aby Štefana predviedli pred veľradu. Násilné slová sa premenili na násilné skutky.

Prvá vlny útokov voči Štefanovi bola neúspešná: protivníci nedosahovali múdrosť diakona Štefana. V 15 verši nášho textu mám doslova viditeľné vyvrátenie obvinení voči diakonovi Štefanovi, lebo v posvätnom texte nachádzame slová, že „všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela.” V tejto súvislosti je možné poukázať na žiariacu tvár Mojžiša, keď zostupoval z vrchu Sinaj a niesol tabule Zákona. Formulácia o žiariacej tvári vyjadruje výnimočnú Božiu blízkosť, ktorá sa prejaví ako odraz Božej krásy na tvári osoby. A tým sa potvrdzuje aj postavenie diakona Štefana.

Tak ako v prípade procesu s Pánom Ježišom najvyšší veľkňaz hovorí v mene celej veľrady, pred ktorú bol Štefan predvedený. Otázka: Je to naozaj tak?

Štefan vo svojom príhovore poukázal na „stánok zjavenia“. Stánok zjavenia bola vlastne prenosná svätyňa, ktorú Židia mali počas svojho putovania na púšti. Stánok zjavenia potvrdzoval Božiu prítomnosť a blízkosť svojmu ľudu. V stánku boli umiestnené archa zmluvy a zlatý svietnik. Bol miestom stretnutia Pána Boha a Izraela. Štefan vo svojom príhovore zdôraznil dve skutočnosti. Z generácie na generáciu sa stánok zjavenia odovzdával. Po odchode z Egypta nasledovalo ovládnutie Kanaánu. Keď prechádzali cez Jordán, aby zaujali Kanaán, Jozue nariadil, aby sa niesla vpredu práve archa zmluvy. Dávid prosil a Šalamún dostal možnosť uskutočniť stavbu chrámu. „Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou”. Vyjadruje všeobecnú pravdu, že Boh presahuje ľudské diela. Relativizuje tým úlohu chrámu, ale nepopiera ho ako miesto Božej prítomnosti. Na podporu tohto postoja sa uvádza, že aj sám Šalamún, ktorý realizoval stavbu chrámu, pri posviacke hovoril o nezmerateľnej Božej veľkosti, čím uznal, že chrám je posvätným miestom Božej prítomnosti, ale nie výlučným. Postavenie chrámu predstavovalo veľkú zmenu oproti mobilnému znaku Božej blízkosti, akým bol stánok zjavenia. Postavenie chrámu vlastne vytváralo nebezpečenstvo materiálne vymedziť chrámový priestor ako miesto Božej prítomnosti.

Skutočnosť, že Boh presahuje pozemské skutočnosti, teda Božia transcendentnosť, potvrdzuje poukazom na text z proroka Izaiáša 66,1-2. Posolstvo proroka Izaiáša je jasné. Po priamom obvinení nasledovala obviňujúca otázka: „Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia?” Je zrejmé, že išlo o rečnícku otázku, na ktorú sa očakávala odpoveď, že prenasledovanie zažili všetci proroci.

Štefan spomenul nielen odmietnutie prorokov ale aj nedodržiavanie Mojžišovho zákona v celosti. Členovia veľrady, ktorí boli povolaní, aby vypočuli obvinenia z rúhania, ktoré boli prednesené proti Štefanovi a aby vypočuli jeho slová na svoju obranu, zareagovali na jeho slová s vášnivosťou. Je to aj pochopiteľné, lebo Štefanova obranná reč sa premenila na svedectvo o previneniach žalobcov Dalo by sa povedať, že boli zasiahnutí do srdca, v ktorom sa súčasne miešal smútok a hnev. Je to vyjadrené obrazom škrípania zubov. Tento obraz je vo Svätom Písme používaný na vyjadrenie hnevu bezbožných voči spravodlivému človeku.

Predsa však treba pripomenúť, že to neboli Štefanove obvinenia, ktoré spôsobili, že jeho žalobcovia a členovia veľrady od hnevu, vyjadreného slovami, prešli do fyzického útoku. Dôvodom ich fyzického útoku voči Štefanovi bola Štefanovo videnie. Táto vízia je v texte spomenutá dva razy. Najprv o Štefanovom videní hovorí svätopisec sám a potom o videní hovorí samotný diakon Štefan.

V texte je zdôraznené, že Štefan “plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo”. To znamená, že videnie prichádza od samotného Pána Boha, čo je vyjadrené nebom a že Štefan je naplnený Svätým Duchom, o ktorom vyčítal svojím žalobcom, že mu odporujú. Videnie je opísané, že Štefan “uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha” a druhý raz je to potvrdené slovami samotného Štefana: “Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.”. Tá prvá formulácia spája Božiu slávu a Ježiša a tým vo svojej podstate vyvracia obvinenie, že keď Štefan hovoril o Ježišovi, že by hovoril proti Bohu. Zároveň poukazuje aj na dôležitý posun v tom, že kým doteraz vyvolený národ prijímal, že Božia sláva sa zjavila Abrahámovi, odteraz je vyzvaný k tomu, aby uznal, že Božia sláva sa definitívne zjavila v Ježišovi Kristovi.

V opise videnie sa nachádza aj osobitosť v tom, že Pán Ježiš alebo Syn človeka je videný „ako stojí po pravici Boha“. Spomenuté vyjadrenie má svoj základ v slovách samotného Pána Ježiša: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi.” Pán Ježiš alebo Syn človeka je tu predstavený ako zástanca a svedok, ktorý svedčí pred Božím súdom v prospech prenasledovaných pre jeho meno.

Štefanovi žalobcovia a sudcovia “strašne vykríkli” a “zapchávali si uši”, aby nepočuli jeho slová, ktoré pokladali za nedôstojné. A následne sa “všetci naňho vrhli”, aby uskutočnili rozsudok smrti. Rozsudok smrti ukameňovaním zodpovedal tomu, čo žiadala kniha Levitikus pre tých, ktorí sa previnili rúhaním. Falošní svedkovia obvinili Štefana z rúhania.

Je celkom zjavné, ako sa v odsúdení a zabití diakona Štefana nachádza podobnosť s odsúdením a smrťou Pána Ježiša. To spojenie obsahuje posolstvo. Štefan, ktorý vydal svedectvo, že vidí Ježiša povýšeného v nebi pri Bohu, následne musí ísť to istou cestou utrpenia, ktorý prešiel jeho Pán.

Aj v opise zomieranie je zaznamenané, že Štefan tak ako Pán Ježiš odovzdal svojho ducha Bohu. Ale Štefanova modlitba je v niečom aj odlišná. Pán Ježiš na kríži povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Štefan sa neobracia na Boha Otca ale na Pána Ježiša a jeho prosí, aby prijal jeho ducha.

Ďalšou podobnosťou je, že Štefan ako Pán Ježiš zvolal „veľkým hlasom“. Štefanovo silné volanie je určitou odpoveďou na hnevlivý krik členov židovskej veľrady. Na silný nenávistný krik členov veľrady odpovedal silný hlas zomierajúceho diakona Štefana, ktorý prosí pre nich odpustenie.

Podobnosť nachádzame aj v tom, že Štefan tak ako Pán Ježiš prosí o odpustenie pre svojich mučiteľov. Ale zároveň je tu i rozdiel. Pán Ježiš prosil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.”. Štefan vo svojej prosbe nepočíta s nevedomosťou, ale sa modlí: "Pane, nezapočítaj im tento hriech."

V každom prípade Štefan nasleduje Ježišov príkaz lásky k nepriateľom. To je po prvý raz v knihe Skutkov apoštolov, čo modlitba je vyslovená smerom k Ježišovi a nie je výslovne spomenutý Boh Otec. Aj na základe opísaného videnia, že Pán Ježiš stojí v nebi, je vyjadrené posolstvo o jeho rovnosti s Otcom a o jeho zmŕtvychvstaní.

Štefan teda zomieral a do poslednej chvíle sa modlil. Jeho usmrtenie viedlo k zvýšeniu napätia medzi vrchnosťou židovského náboženstva a spoločenstvom veriacich v Ježiša Krista. Vytvorilo novú situáciu. Začalo sa obdobie prenasledovania vedeného Šavlom, ktoré spôsobilo, že mnohí kresťania opustili Jeruzalem a išli bývať do iných miest. Dramatická situácia však je premenená Božou prozreteľnosťou na šírenie evanjelia. Nútený odchod kresťanov z Jeruzalema spôsobil rozšírenie posolstva o vzkriesenom Pánovi aj za hranice Jeruzalema a Júdska a následne začína evanjelizácia ďalších krajov.

Podľa obrazu svojho Pána diakon Štefan trpí a zomiera ako Ježiš, odovzdáva svojho ducha svojmu Pánovi, prosí odpustenie pre svojich katov a je posilňovaný videním neba. Spoznávame posolstvo, že Pán a jeho učeníci majú rovnakú cestu. Utrpenie učeníkov nadobúda svoju hodnotu z predchádzajúceho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána.

Tabuľka: Porovnanie smrti Ježiša a Štefana

Na základe uvedeného je zrejmé, že Štefanova smrť bola v mnohých ohľadoch napodobnením smrti Ježiša Krista. Jeho mučeníctvo je silným svedectvom viery a lásky k Bohu.

Svätý Štefan.

Svätý Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.

Výrazným príkladom takto rozvinutého života viery je aj prvý mučeník Cirkvi - sv. Štefan, ktorého sviatok dnes slávime. Sv. Štefan uprostred kameňovania však neupadá do krízy. Jeho rozhodnutie veriť, dúfať a milovať, otvára nad drastickou scénou kameňovania nebo. Vďaka jeho rozhodnutiu milovať do krajnosti, z otvoreného neba prší dážď milostí, ktorého prvým plodom je obrátenie Šavla a jeho plodná misia medzi pohanmi.

tags: #stefan #diakon #prvy #mucenik #kedy #bol