Štefan Fábry je kňazom Žilinskej diecézy a pôsobí ako farár vo Farnosti Žilina-Závodie. Aktívne sa angažuje v oblasti liturgie a spolupracuje so Spolkom svätého Vojtecha.
Štúdium a Vzdelanie
Štefan Fábry študoval teológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a v Kňazskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne. Neskôr pokračoval v doktorandskom štúdiu na Katedre liturgickej teológie Univerzity Palackého v Olomouci. V roku 2016 obhájil dizertáciu, ktorá sa venovala teológii, architektúre a liturgii v novopostavených chrámoch.
Pôsobenie v Liturgickej Komisii KBS
Od roku 2005 pôsobí Štefan Fábry v Liturgickej komisii KBS (Konferencia biskupov Slovenska). Od roku 2016 je tajomníkom Diecéznej liturgickej komisie Žilinskej diecézy.
Spolupráca so Spolkom Svätého Vojtecha
Štefan Fábry viac ako 10 rokov aktívne spolupracuje so Spolkom sv. Vojtecha na príprave a vydávaní liturgických kníh.
Reakcia na Články o Kardinálovi Sarahovi a Liturgii
Člen liturgickej komisie pri KBS Štefan Fábry reagoval na články o kardinálovi Sarahovi a liturgii. Už niekoľko rokov pozoruje čosi zvláštne: najprv sa objavili stredoveké liturgické rúcha, aké som dovtedy poznal len z múzeí a starých kostolných skríň. Potom prišli diskusie o tom, ako vraj pápež Benedikt XVI. znovu dovolil sláviť liturgiu podľa tzv. Nasledovali kňazi, ktorí vraj ponúknutú možnosť využili, lebo táto „nová liturgia“ je plná neporiadku, kým tá stará je zbožnejšia a vernejšia tradícii. Najnovšie sme svedkami výzvy, aby sme sa obrátili k Bohu. A vraj treba vnímať ducha koncilu, nie to, čo sa dialo po ňom. Nedá mi ostať ticho.
Ak si niekto myslí, že liturgická reforma spočívala v zavedení národných jazykov do liturgie (napokon, túto otázku vyriešili ešte v 10. storočí naši svätí otcovia Cyril a Metod) a v otočení sa „k západu“ (všetci vieme, že samotná bazilika sv. Liturgická reforma v prvom rade vychádza z ekleziológie, zjednodušene povedané z toho, ako Cirkev vníma samu seba.
Kroku pápeža Benedikta XVI. som rozumel. Toto slovné spojenie je znovu zavádzajúce. Nie je obsahom tradície, či sa tento obrad má konať v latinskom jazyku alebo nejakom inom, ani to, čo má mať ten, kto ten obrad koná, oblečené a pod. Zarážajú ma výpovede, v ktorých sa postoj človeka „k Bohu“, a teda logicky aj „od Boha“ orientuje kompasom. Pretože len človek s otvoreným a čistým srdcom je „schopný Boha“, ako zdôrazňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi.
Po celom svete sú v chrámoch postavené oltáre, ktoré takéto slávenie umožňujú. Začína sa slovami „Posvätný koncil“ a hovorí o tom, aké sú jeho ciele.
Či azda nie je možné uznávať obdivuhodné dielo Tridentského koncilu a vážiť si liturgiu, ktorou po štyri storočia naši predkovia oslavovali Boha a otvárali srdcia pre jeho milosti bez toho, aby sme sa tu a teraz usilovali o rozvoj súčasnej liturgie? Čo bolo sväté v minulosti, ostáva svätým naveky.
Na záver pár osobných postrehov. Som kňazom takmer pätnásť rokov. Poznám i mnohých mojich predchodcov i kolegov v tejto službe, bez ktorých by som nebol tým, čím som, a na ktorých sa dnes útočí zo všetkých strán. Opravujem, nie „sa útočí“. Strom poznať po ovocí.