Svätý Kamil: Kresťanský význam a odkaz

Svätý Kamil sa narodil 25. mája 1550 v Bucchianico v neapolskom kráľovstve (na území dnešného Talianska). Narodil sa v maštali ako Ježiš Kristus, zo zbožnosti jeho matky. Prvý syn im zomrel, a tak sa matka vytrvalo modlila za ďalšie dieťa.

Druhý syn, Kamil, sa narodil, keď mala takmer šesťdesiat rokov. Vzorne sa o neho starala, od malička mu vštepovala kresťanské zásady. Keď mal trinásť rokov, zomrela. Kamil všetko zanechal a dal sa na ľahtikársky život. Začal čítať rytierske romány, hrať kocky a karty. Keď mal devätnásť rokov, rozhodol sa dať na vojenskú dráhu.

Spolu so svojím otcom sa išli prihlásiť do služieb. Na ceste do Benátok však obaja ochoreli a otec zomrel. Kamil chcel pokračovať v ceste, no začal krívať. Rozmýšľal, čo ďalej. Vo Ferme stretol dvoch františkánov, ktorých pozoroval, ako pokojne a sústredene sa správajú. Veľmi ho to oslovilo. Rozhodol sa, že vstúpi k františkánom.

Zašiel do kláštora sv. Bernardína v Akvile, kde bol gvardiánom jeho strýko. Ten ho však nechcel prijať pre jeho chorú nohu a tiež si myslel, že jeho rozhodnutie je neuvážené. Kamil teda v marci 1571 vstúpil ako ošetrovateľ do nemocnice sv. Jakuba v Ríme, kde si zároveň chcel liečiť nohu. Hoci nie celkom doliečený, koncom roka sa dal zase k vojsku a tri roky zostal v službách Benátskej republiky. Potom ťažko ochorel a nemohol sa zúčastniť viacerých bitiek.

Koncom roka 1574 bol z vojska prepustený. Jediný majetok, ktorý mu zostal, boli šaty, čo mal na sebe, a tak musel žobrať. V novembri mu ponúkol prácu staviteľ kláštora kapucínov v Manfredonii. Nebolo to ľahké, ale prijal to.

Zaumienil si však, že hneď, ako bude môcť, opustí túto podradnú prácu a pôjde znova k vojsku. No nestalo sa tak. Nasledujúci rok sa ho dotkla Božia milosť. Gvardián kláštora v Castel-Giovanni, kde bol raz pre víno, mu rozprával o krátkosti života na zemi, o večnom živote a dal mu dobré rady, ako víťaziť nad pokušeniami. Na spiatočnej ceste do Manfredonie sa rozhodol zmeniť život.

Požiadal o vstup ku kapucínom. Mal vtedy dvadsaťpäť rokov. Ako rehoľník bol veľmi horlivý. No krátko predtým, ako mal zložiť sľuby, otvorila sa mu stará rana na nohe. Bol nútený odísť do Ríma do nemocnice sv. Jakuba, aby sa znovu liečil. Keď sa cítil zdravý, vrátil sa do rehole. No rana sa znova otvorila. Tak šiel zase naspäť do Ríma. V nemocnici ho poverili vedením hospodárstva. Svoju prácu vykonával tak zodpovedne a svedomito, že sa mu podarilo obnoviť poriadok a zabezpečil dobrú opateru chorým. Veľa sa rozprával s chorými i ošetrovateľmi. Pomáhal každému, kto to potreboval. Ešte dvakrát sa pokúsil o vstup do rehole sv.

V auguste 1582 sa rozhodol zhromaždiť okolo seba ľudí, ktorí by sa starali o chorých nie za plat, ale z lásky k Ježišovi. Po dlhej modlitbe a pôste si vybral päť nábožných ošetrovateľov a povedal im svoj plán. V jednej izbe, ktorú premenili na kaplnku, sa spoločne modlievali a radili sa, ako zlepšiť prostredie a starostlivosť o chorých.

Toto sa stalo jadrom a základom rehole „Služobníkov chorých“. Ako poznávací znak si zvolili červený kríž. Boh však dopustil na neho skúšku. Kamilovi neprajníci ho začali osočovať pred predstavenými nemocnice. Tí rozkázali ich izbu zničiť. Zarmútený Kamil sa však nevzdal. Kríž si zobral do svojej izby a dlho sa modlil. Dostal videnie, ako si Kristus oslobodil ruky z kríža, sklonil sa k nemu, aby ho objal a povedal mu, aby sa ničoho nebál, aby vytrval, že on bude s ním.

Svätý Kamil de Lellis

To isté sa opakovalo aj cez deň. Na povzbudenie viacerých začal Kamil pomýšľať nad kňazskou vysviackou. Ako tridsaťdvaročný začal navštevovať gymnázium. Napriek posmeškom spolužiakov vytrval. Usilovne študoval a 26. mája 1584 bol v Lateráne vysvätený za kňaza. Svoju prvú sv. omšu odslúžil v nemocničnej kaplnke.

O niekoľko mesiacov neskoršie dostal do správy kostol Madonnina dei Miracoli na breho Tiberu. Tam založil svoju kongregáciu. Pravidlá boli veľmi prísne. Mali ošetrovať chorých, no byť aj pri zomierajúcich v nemocniciach, ale aj v súkromných bytoch. Napriek prísnosti bolo stále viac uchádzačov o vstup do novej rehole. Rád potvrdil pápež Sixtus V. v roku 1586 pod názvom „Služobníci chorých“ - Ministri infirmorum. Koncom roka sa presťahovali do budov vedľa kostola sv. Magdalény.

Kamil zakladal nové domy v ďalších mestách. Pápež Gregor XIV. premenil rád na riadnu rehoľu. Kamil so svojimi spolubratmi zložili riadne slávnostné sľuby. K trom obvyklým sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) pridali štvrtý - ošetrovať chorých i morom nakazených. To aj splnili. V tých časoch sa rozšíril mor a hlad v Ríme. Kamil s bratmi neúnavne pomáhali, pričom viacerí z nich sa nakazili a zomreli tiež.

V roku 1607 cítil, že už nevládze. Na jeho žiadosť si zvolili nového generála. On sám sa nasledujúce roky venoval službe chorým v Neapole, Janove, Miláne, ale najmä v Ríme. Upratoval postele, obväzoval rany, vysluhoval sviatosti. K tomu pripájal pokánie, pôst, modlitby na kolenách. V roku 1612-1613 navštívil domy v Abruzzách a Lombardsku. Po návrate do Ríma cítil veľkú únavu a blízkosť smrti. Dňa 14. júla 1614 - ako vopred oznámil - s krížom v ruke posledný krát vydýchol.

Jeho pohreb bol triumfálny. Každý, kto mohol, prišiel sa rozlúčiť s otcom chudobných. Pochovali ho v chráme sv. Magdalény, pri ktorom sa nachádza materský dom rehole. Doteraz sa uchováva medzi relikviami jeho srdce a noha, na ktorej mal ranu. V kaplnke sv. Magdalény je vo veľkej úcte Ukrižovaný, ktorý ku nemu zázračne prehovoril. Na jeho príhovor sa udialo veľa zázrakov počas jeho života i po smrti.

Za svätého bol vyhlásený v roku 1746 pápežom Benediktom XIV. V roku 1886 bol pápežom Levom XIII. spolu so sv. Jánom z Boha vyhlásený za patróna nemocníc a chorých a v roku 1930 ho pápež Pius XI. vyhlásil za patróna ošetrovateľov.

Život v skutočnosti prináša zmysel, smer, nádej. A nádej pôsobí ako hlboko zakorenený impulz, ktorý nás udržiava v ťažkostiach, ktorý nám bráni vzdať sa v únave z cesty, ktorý nám dáva istotu, že púť existencie nás privedie domov. Bez nádeje hrozí, že život sa bude javiť ako prestávka medzi dvoma večnými nocami, krátka prestávka medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo bolo po našej pozemskej ceste.

Bratia a sestry, Kristovo zmŕtvychvstanie nás učí, že žiadne dejiny nie sú tak poznačené sklamaním alebo hriechom, aby ich nemohla navštíviť nádej. Žiadny pád nie je definitívny, žiadna noc nie je večná, žiadna rana nie je určená na to, aby zostala otvorená navždy. Nech sa cítime akokoľvek vzdialení, stratení alebo nehodní, neexistuje žiadna vzdialenosť, ktorá by mohla uhasiť neochvejnú silu Božej lásky.

Hlboko vo vnútri cítime, že nám stále niečo chýba. V skutočnosti sme neboli stvorení pre nedostatok , ale pre plnosť , aby sme sa radovali zo života a zo života v hojnosti, podľa Ježišovho vyjadrenia v Jánovom evanjeliu (porov. 10,10).Táto hlboká túžba v našich srdciach môže nájsť svoju konečnú odpoveď nie v úlohách, nie v moci, nie v vlastníctve, ale v istote, že existuje niekto, kto zaručuje tento konštitutívny impulz našej ľudskosti; vo vedomí, že toto očakávanie nebude sklamané ani zmarené. Táto istota sa zhoduje s nádejou. To neznamená myslieť optimisticky: optimizmus nás často sklame a spôsobí, že naše očakávania implodujú, zatiaľ čo nádej sľubuje a napĺňa.

Drahí priatelia, vo svete hľadajúcom spravodlivosť a pokoj, oživme kresťanskú spiritualitu a ľudovú oddanosť udalostiam a miestam požehnaným Bohom, ktoré navždy zmenili tvár zeme. Využime ich ako hnaciu silu obnovy a premeny. Jubileum, ktoré slávime, si v skutočnosti vyzýva na čas obrátenia a nápravy, na zamyslenie a oslobodenie. Nech sa za nás prihovára Najsvätejšia Mária, naša nádej, a nech nás naďalej vedie k Ježišovi, ukrižovanému Pánovi.

Duchovné dary

Človek okrem pokladu viery dostal aj Ducha Svätého, aby jeho mocou mohol chrániť tento vzácny poklad, aby jeho mocou mohol žiť vierou.

Ako to vyzerá v skutočnosti? Človek vyčítavo volá k Bohu: „Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš? Kričím k tebe..., a nezachraňuješ?" Podobné výčitky sú veľmi časté medzí ľuďmi. Modlil som sa, a nevyslyšal ma! Už dvadsať rokov prosím o túto milosť, a zadarmo. Keby Boh naozaj bol, zľutoval by sa... Takéto výčitky sú svedectvom nedostatku viery. Človek už neverí v Božiu dobrotu, neverí, že Boh sa o neho stará, preto neprosí, alebo prosí bez presvedčenia. Potrebujem väčšiu vieru v to, že on ma vo svojej dobrote vždy vyslyší, že on mi vždy udelí to najlepšie pre mňa, možno to nebude hneď, možno budem musieť veľmi dlho čakať.

Určité záležitosti musia totiž vo mne dozrieť, určité záležitosti sa musia dostať k tým druhým, milosť obrátenia ani Boh nemôže vnútiť človeku.

Ruženec

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie.

Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád modlieval celých pätnásť desiatkov - teda celý veľký ruženec a o ňom napísal: „Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci.

Modlitby a sviatky

• 1. SV. Ako vieme, hlavný sviatok svätého Jozefa je 19. marca. Vtedy sa uctieva sv. Jozef predovšetkým ako pestún Pána Ježiša a hlava Svätej rodiny.
• 2. SV. (295? Svätý Atanáz žil v období, keď kresťanstvo dosiahlo vonkajšiu slobodu, ale prekonávalo veľké vnútorné boje.
• 3. SV. Spoločný sviatok svätých apoštolov Filipa a Jakuba sa podľa starého liturgického kalendára rímskej Cirkvi slávil 1. mája.
• 12. SV. (3. O živote a mučeníctve svätého Pankráca nemáme spoľahlivé historické údaje.
• 14. SV. Podľa staršieho kalendára sme boli naučení pripomínať si tohto apoštola 24. (v priestupných rokoch 25.) februára.

Nikto nie je povolaný dominovať; všetci sú povolaní slúžiť. Nikto by nemal vnucovať svoje vlastné názory; všetci sa musíme navzájom počúvať. Nikto nie je vylúčený; všetci sme povolaní zúčastňovať sa.

Naše životy sú poznačené nespočetnými udalosťami, plnými rôznych nuans a zážitkov. Niekedy sa cítime radostní, inokedy smutní, inokedy naplnení alebo stresovaní, spokojní alebo demotivovaní. Žijeme uponáhľané životy, sústredíme sa na dosahovanie výsledkov a dokonca dosahujeme vysoké, prestížne ciele. Naopak, zostávame neisto, neistí, čakáme na úspech a uznanie, ktoré sa oneskoria alebo vôbec neprichádzajú. Skrátka, ocitáme sa v paradoxnej situácii: chceli by sme byť šťastní, a predsa je veľmi ťažké byť šťastní nepretržite, bez akýchkoľvek tieňov. Zmierujeme sa s našimi obmedzeniami a zároveň s nepotlačiteľnou nutkaním pokúsiť sa ich prekonať.

Keďže jestvuje mnoho nespravodlivých sudcov, treba pripomínať učenie viery, naliehať vhod i nevhod, karhať so všetkou zhovievavosťou...

Apoštol Pavol vystríha pred lakomstvom, vystríha pred nebezpečenstvom plynúcim z bohatstva a odporúča usilovať sa dosiahnuť spravodlivosť, nábožnosť opierajúcu sa o lásku. K takému životu privádza viera a od takého života závisí večný život. Tieto smernice majú svoje korene u proroka Amosa a v evanjeliovom podobenstve o boháčovi. Nie je v nich nič nadnesené. Naozaj, boháči len zriedkavo zachovávajú Božie zákony. Blahobyt im totiž všetko zatieňuje, ničoho sa nevedia zrieknuť, dokonca aj keď sa im v duši ozve nepokoj, pohotovo ho zahlušia hlukom života, dobré je len to, čo je pre nich príjemné.

Sú schopní vidieť vedľa seba len tých, čo im spríjemňujú život... To však nemá nič spoločné s láskou, lebo aj osoby vnímajú len ako predmety spotreby, dôležití sú jedine oni sami. Keď na svojej ceste stretnú Lazára, najčastejšie ho nevnímajú, a ak by ho aj zbadali, majú pre neho len pohŕdanie a odmietnutie, lebo v čom by im mohol byť užitočný!?

Sväté písmo nás vedie na ceste od kladenia otázok k viere. Existujú, samozrejme, otázky, ktoré nás uzatvárajú do seba samých, vnútorne nás rozdeľujú a oddeľujú od reality. Existujú myšlienky, ktoré nie sú produktívne. Ak nás izolujú a vedú k zúfalstvu, znevažujú aj našu inteligenciu. Bolo by lepšie, ako v žalmoch, premeniť naše otázky na prosby, náreky a prosby o spravodlivosť a pokoj, ktoré nám Boh prisľúbil. Takto si budujeme most k nebu, aj keď sa zdá, že nedostávame žiadnu odpoveď. V Cirkvi hľadáme otvorené nebo, ktorým je Ježiš, most medzi Bohom a človekom.

Miluj našu Máriu a ona ti vyprosí hojnú milosť, aby si zvíťazil vo svojom každodennom zápase. A diabol nezíska nič tými zlými náklonnosťami, ktoré sa snaží v tebe neprestajne podnecovať a rozsievať, a tak pohltiť vo svojej zapáchajúcej hnilobe veľké ideály, povznášajúce príkazy, ktoré ti vložil do srdca sám Kristus.

Boh spasí toho človeka, ktorý má čisté ruky, teda toho, kto nekrivdí biednemu, ale má veľkú starosť o všetkých, kto nepodvádza svojich blížnych, kto neberie nespravodlivú odmenu, kto vo svojom srdci neprechováva zradu, hnev a urážky, kto nie je náhlivý k sporom... Keby človek v sebe pestoval tieto nedostatky, symbolické umývanie rúk ...

Moje neverností nezmenšujú jeho vernosť v ničom.

„Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení“ ( Mt 5,6). Týmto blahoslavenstvom Pán Ježiš vyjadruje duchovné napätie, ktorému musíme byť otvorení - nielen aby sme dosiahli pravú spravodlivosť, ale predovšetkým aby sme ju hľadali, najmä zo strany tých, ktorí sú povolaní ju uskutočniť v rôznych historických okolnostiach. „Hladovať a smädiť“ po spravodlivosti znamená uznať, že si to vyžaduje osobné úsilie interpretovať zákon čo najhumánnejším spôsobom.

Chudobní môžu byť svedkami silnej a neochvejnej nádeje práve preto, že ju stelesňujú uprostred neistoty, chudoby a nestability. Nemôžu sa spoliehať na istotu moci a majetku; naopak, sú im vydaní na milosť a často aj obeťami. Svoju nádej musia nevyhnutne hľadať niekde inde. Keď uznáme, že Boh je naša prvá a jediná nádej, aj my prechádzame od prchavých nádejí k trvalej nádeji . Keď si raz želáme, aby nás Boh sprevádzal na ceste životom, materiálne bohatstvo sa relativizuje, pretože objavujeme skutočný poklad, ktorý potrebujeme.

Slová, ktoré Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, zostávajú silné a jasné: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. Matka - vzývaj ju úpenlivo, ona ťa počúva, vidí, že si možno v nebezpečenstve, a s milosťou svojho Syna naša svätá Mária ti ponúkne útočište vo svojom náručí a nežnosť svojho objatia.

Najvyšším pravidlom v Cirkvi je láska.

Drahí mladí, s radosťou vás pozdravujem, keď ste sa zhromaždili pred nádhernou katedrálou v Košiciach, ktorá je pulzujúcim srdcom viery a nádeje. Pochádzate z rôznych národov, ale spája vás tá istá viera. Ježiš vás volá, aby ste boli svedkami spoločenstva, staviteľmi mostov a rozsievačmi dôvery vo svete, ktorý je často poznačený rozdelením a podozrievaním. Práve táto istota vás oslobodzuje, pozdvihuje nad ľahostajnosť a podnecuje vás k láske s otvoreným a veľkodušným srdcom. Buďte svedkami tejto radosti! Prineste Kristovo svetlo do vašich rodín, škôl, univerzít, pracovísk a spoločenstiev. S láskou vám udeľujem svoje apoštolské požehnanie a zverujem každého z vás pod ochranu Panny Márie, Matky Cirkvi a Kráľovnej pokoja. A požehnanie všemohúceho Boha Otca i Syna i Ducha Svätého nech zostúpi na vás a zostane s vami navždy.

Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Súčasťou slávenia slávnosti Krista Kráľa je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Týmto gestom sme všetci pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote. Pápež Pius XI. zdôrazňoval, že jediný Kráľ je Ježiš Kristus. Jeho slová sú stále živé a aktuálne. Dôkaz tohto posolstva slávnosti Krista Kráľa nachádzame aj v Písme. Prorok Daniel vidí vo svojom prorockom videní „Syna človeka“, ktorý prichádza, zakladá „večné a vesmírne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“.

Prorocké videnie končí odovzdaním moci Najvyššiemu, ktorého kráľovstvo je večné. Aký je náš Kráľ? Náš kráľ je bez služobníctva, bez armády… . Jeho jediným žezlom je kríž. Kristus nevlastní žezlo pyšnej moci, ale žezlo služby a obety - kríž.

V nedeľu 9. novembra slávi Cirkev sviatok Posviacky Baziliky svätého Jána v Lateráne, prvej baziliky postavenej v Ríme. Lateránsku baziliku svätého Jána posvätil pápež Silvester 9. novembra roku 324. Sviatok posviacky baziliky sa začal ako miestna slávnosť obmedzená na mesto Rím, no neskôr sa rozšíril na celú Rímskokatolícku cirkev.

Pápež Benedikt XVI. v novembri 2008 pripomenul: „Táto bazilika bola prvou, ktorá bola postavená po edikte cisára Konštantína, ktorý v roku 313 udelil kresťanom slobodu vyznávať svoje náboženstvo... ťažkostí a zjavnej porážky.

Zaprisaháva Timoteja, aby zotrval vo viere, ktorej sa priúčal od detstva. Pripomína mu, že tej viere sa naučil zo Svätého písma, ktoré bolo napísané z Božieho vnuknutia, ono osvecuje k spáse, ono je užitočné na poučovanie, ono je vhodné na presviedčanie, ono je nápomocné pri napomínaní, ono je jedinečnou pomôckou na vzdelávanie, ono môže urobiť človeka spravodlivým, aby bol „pripravený na každé dobré dielo". Takú úlohu môže splniť aj podobenstvo o sudcovi, lebo on, hoci nespravodlivý, robí dobre tým, že sa podujíma obhajovať prenasledovanú vdovu., Inej cesty k spáse niet, iba Božia bázeň a konanie dobra, iba viera, ktorú zjavil Ježiš Kristus, ktorý je Božím darom pre všetkých.

Boh je verný vo svojich prísľuboch a ostane verný aj napriek nevere človeka. On je totiž Boh, nemôže byť iný, dokonalosť patrí k jeho podstate. Mocou tejto jeho vernosti všetci, ktorí zomreli s Kristom, všetci, ktorí zotrvajú v jeho službe, spolu s ním budú žiť, spolu s ním budú kraľovať vo večnosti. Boh každého, kto k nemu prichádza, obdarúva bohatstvom svojich milostí. Každý, kto k nemu prichádza, je očistený z malomocenstva hriechu. Boh to prisľúbil a je verný svojmu sľubu. Keď Náman zo Sýrie prijal slová Elizea, keď urobil, čo mu Boh skrze Elizea povedal, bol ihneď očistený zo svojej choroby. Boh prisľúbil, že mi odpustí hriechy, prisľúbil, že sa so mnou zjednotí, a svoje sľuby splní verne, ak sa k nemu priblížim, ak splním, Čo odo mňa vyžaduje, ak mu budem vďačný za jeho dary.

Drahí priatelia, nasledujúce otázky nám môžu pomôcť k zamysleniu:

• Ako úspešne zvládnuť duchovný boj?
• Ako byť dobrým otcom?
• Ako spracovať iný názor?
• Boli dary Ducha Svätého určené len pre časy apoštolov?
• Ako môže Duch Svätý vstúpiť do môjho života?

tags: #sv #kamil #krestansky #vyznam