Svätá spoveď a sviatosti katolíckej cirkvi

Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých).

Spoveď v Bazilike svätého Petra.

Význam a priebeh svätej spovede

Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (osobnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu.

Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“. Preto aj kňazi majú na základe posvätnej vysviacky moc odpúšťať hriechy.

Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia.

Veriaci je povinný aspoň raz v roku sa vyspovedať. Sv. zmierenia je možné prijať pred rannou sv. omšou a pred večernou sv.omšou, teda v Pondelok - Sobota: 07:10 - 07:30 a večer 17:40 - 18:00. Ak nemôžete zostať na sv. omši je potrebné to povedať pri spovedi, a hneď po rozhrešení dostanete sv. prijímanie.

Svedomie - je Boží hlas v nás, ktorý nám hovorí, čo sme vykonali dobre a čo zle. Spytovanie svedomia by malo byť dôkladné, nikdy však nemôže byť vyčerpávajúce. Bez skutočnej ľútosti, teda iba na základe vyznania hriechov, nikto nemôže dostať rozhrešenie.

Po dobrej príprave (spytovanie svedomia) môžeme ísť na sv. spoveď. Duchu Svätý, príď a pomôž mi, aby som spoznal svoje hriechy, aby som ich úprimne oľutoval a aby som sa naozaj polepšil.

Svätá spoveď - krátky postup:

• Keď prichádzaš vyznať svoje hriechy, pozdrav sa:„Slava Isusu Christu!“
• Kňaz ti odpovie na pozdrav: „Slava i vo viki!“
• Potom sa prežehnáš (už kľačiac alebo sediac): „V mene Otca i Synai Svätého Ducha.
• Potom prejavíš svoju ľútosť slovami:„Ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som urazil/anajláskavejšieho Boha. Sľubujem, že sa polepším a budem sachrániť od hriechu“.
• Potom prijmeš rozhrešenie od kňaza a pri slovách: A ja, nehodný kňaz, jehomocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojichhriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Bože môj, celým srdcom Ťa milujem, a preto veľmi ľutujem, že som Ťa hriechmi urazil(a). Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť.

Desať Božích prikázaní

Na hore Sinaj odovzal Boh Mojžišovi 10 Božích prikázaní, ktoré treba dodržiavať. Hovoria nám, ako máme žiť. Prestúpením prikázania človek pácha hriech. Desať Božích prikázaní nazývame aj Dekalóg (10 slov). Dekalóg vyriekol Boh pri svojom zjavení sa Mojžišovi. Boh nimi vyjadril svoju vôľu, teda to, ako sa má človek správať. Ježiš prikázania potvrdzuje.

1. Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Treba dôverovať úplne Bohu. Je to prikázanie viery, nádeje a lásky k Bohu. Proti tomuto prikázaniu sa previňuje aj ten, čo popiera nejakú pravdu, ktorej máme veriť. Človek má vzdávať Bohu patričnú úctu. Nebudeš sa klaňať iným bohom obsahuje v sebe aj to, ak človek uprednostňuje napríklad bohatstvo a iné veci pred Bohom. Prikázanie zahŕňa aj veštenie, mágiu, povery. Treba odmietnuť všetky formy veštenia. Človek si v nich podmaňuje skryté mocnosti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo.

2. Božie meno treba mať v úcte, rovnako meno Ježiša, Márie a svätých. Nemáme ich vyslovovať zbytočne, len vtedy, ak tým človek Boha velebí a oslavuje. Nemôže byť použité ako zahrešenie, rúhanie, urážať Boha. Toto prikázanie obsahuje aj prísahu. Veriaci nemá prisahať a volať si Boha za svedka.

3. Toto prikázanie nám prikazuje sláviť nedeľu a prikázané sviatky účasťou na svätej omši a zároveň to má byť deň oddychu, kedy človek nemôže vykonávať ťažkú prácu. Nedeľa je dňom, ktorý môžeme venovať sebe, rodine, odpočinku, kultúre, spoločenskému životu. Prečo práve nedeľa? V nedeľu vstal Ježiš zmŕtvych.

4. Boh chce, aby si človek vážil a ctil svojich rodičov, ktorým vďačí za život. Prikázanie prikazuje úctu k rodičom, starým rodičom, učiteľom, zamestnávateľom, podriadeným, predstaviteľom štátu atď.. Tiež prikazuje lásku k rodičom a poslušnosť , vďačnosť, nepohŕdať svojimi rodičmi a pomáhať im. Rodičia majú svoje deti s láskou vychovávať, postarať sa o ich potreby, vytvárať harmonickú rodinu.

5. Piate prikázanie predstavuje každé ubližovanie sebe a iným na tele alebo na duši. Voči sebe človek porušuje prikázanie aj vtedy, ak zanedbáva svoje zdravie a nestará sa oň, ubližuje si fajčením, nadmerným požívaním alkoholu a drog a všetkým, čo ubližuje jeho telu a duši a tiež samovražda. Každý hnev, nadávanie iným, fyzické ubližovanie iným, nenávisť a samozrejme vražda patrí do tohto prikázania. Všetky únosy, terorizmus, týranie. Vražda nenarodených detí a eutanázia sú ťažké hriechy. Nenarodené dieťa nemá možnosť sa brániť. Hriechom proti piatemu prikázaniu je aj každé konanie, ktoré vyvolá v druhých spáchanie hriechu.

6. Láska je darom pre človeka. Sexualita je tiež vzácny dar, ktorý človek dostal. Je nositeľom života a preto ju treba mať v úcte. Všetky formy, ktoré zneucťujú sexualitu človeka sú smilstvom. Slobodný človek je povolaní k čistote, má sa učiť sebaovládaniu. Naplnenie sexuálneho života prichádza v manželstve, kde môže priniesť jednotu tela i duše medzi manželmi. Previnením je nezriadená pohlavná rozkoš, ktorá sa míňa s cieľom plodenia a spojenia jednoty. Hriechom je vyhľadávanie pohlavnej rozkoše pre ňu samu. Manželský sexuálny život má dva ciele: spojivý (upevňovanie manželstva, dobro manželov) a plodivý (plodenie potomstva). Samotným smilstvom nazývame spojenie muža a ženy pred uzatvorením manželstva. Prostitúcia, pornografia, znásilnenie sú porušením šiesteho prikázania. Proti plodnosti manželstva, ktorý je jedným z cieľov je antikoncepcia. Boh dal človeku prirodzené prostriedky na reguláciu tehotnosti. Žena má cyklus s plodnými a neplodnými dňami.

7. Človek má právo na súkromné vlastníctvo. Ostatní to musia rešpektovať. Človek nemá právo siahnuť na cudziu vec, ktorá mu nepatrí. Nemôže si neoprávnene prisvojiť niečo, čo nie je jeho, teda ukrdnúť mu to. Patrí sem aj spravodlivá mzda zo strany zamestnávateľov, vyplácanie miezd. Tiež štát je zodpovedný za blaho občanov. Medzi národmi má panovať solidarita.

8. Pravda je to, čo máme hovoriť. Nemožno o druhých zle hovoriť, osočovať ich, odsudzovať, posudzovať, hovoriť klamstvá a poškodzovať ich dobré meno a česť. Ak človek oklame, má to napraviť.

9. Kresťan sa má vyvarovať nezriadenosti a má si zachovať čisté srdce a myseľ, vedieť sa ovládať.

10. Človek sa previňuje proti prikázaniu chamtivosťou a závisťou, keď druhým nepraje to, čo majú, závidí im to. Závisť patrí medzi sedem hlavných hriechov.

Rady sv. Maximiliána Kolbeho pre dobré spytovanie svedomia

Svätý Maximilián v príhovoroch svojim rehoľným bratom v Niepokalanowe narčtol niekoľko pomôcok, ako si dobre spytovať svedomie. Na základe ich zápiskov a Katechizmu Katolíckej Cirkvi vznikol i tento článok. Podľa sv. Maximiliána sa má spytovanie svedomia skladať z troch častí:

1. poďakovania Pánu Bohu za milosti (alebo za jednu novo získanú),
2. prosby o osvietenie mysle a samotného spytovania svedomia,
3. Spytovanie svedomia nemá byť dlhé. Najdôležitejšia je ľútosť nad hriechmi. Ľútosť závisí od vôle. Aj keď nepociťujeme nijakú citovú ľútosť, žiaľ, ľútosť vôle [dokonalá - z lásky - žiaľ nad tým, že som urazil Boha, ktorý túži bývať v mojej duši] stačí a likviduje dokonca aj ťažké hriechy.

Celé spytovanie svedomia možno zhrnúť do dvoch otázok: či sa snažím rozpoznať svoje talenty a či využívam tie dary a schopnosti, ktoré som dostal od Pána? A nejde tu ani tak o ovocie a efekty, ale o snahu a o moje zaangažovanie. A pretože každý dostal od Pána Boha iné talenty, od každého Pán Boh vyžaduje podľa inej, individuálnej miery.

Príklady otázok pre spytovanie svedomia:

• Učil som sa pravidelne náboženstvo? Snažil som sa zapamätať si niečo z kázní? Nehanbil som sa za vieru? Modlil som sa ráno a večer?
• Nevyslovoval som Božie meno nadarmo?
• Nevynechal som dobrovoľne svätú omšu v nedeľu a v prikázaný sviatok? Prichádzal som načas na svätú omšu? Zapojil som sa do svätej omše? Spieval som? Modlil som sa? Pozorne som počúval Božie slovo?
• Poslúchal som rodičov a učiteľov? Pomáhal som im? Modlil som sa za nich? Neodvrával som rodičom? Nezarmucoval som ich?
• Dával som si pozor na zdravie? Nebil som iných? Nehneval som sa na iných? Nebol som sebecký, závistlivý, pyšný? Pomohol som slabším? Odpustil som blížnemu? Nenadával som iným? Nenavádzal som iných na zlé?
• Neukradol som niečo? Nepoškodil som cudzí majetok? Zaobchádzal som šetrne so svojimi vecami? Vrátil som ukradnutú vec? Nebol som lakomý? Nebol som lenivý? Neutrácal som peniaze na zbytočnosti? Plnil som si svoje povinnosti?
• Nehovoril som zle o iných? Nevymýšľal som si chyby iných? Nevyzradil som zverené tajomstvo? Nežaloval som na iných? Dodržal som, čo som sľúbil? Nevyvyšoval som sa nad druhých?

Sviatosti kresťanskej iniciácie a uzdravenia

Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť.

Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“.

Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12).

Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi.

Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. - „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede!

Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou.

Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“

Historický vývoj sviatosti pokánia

Myšlienka odpustenia hriechov sa objavuje už v Starom zákone, kde sa hriešnici zmierovali s Bohom prostredníctvom obetí. V Novom zákone Ježiš Kristus ustanovil sviatosť pokánia, keď dal apoštolom moc odpúšťať hriechy. Prvé storočia kresťanstva sa vyznačovali verejnou formou pokánia, kde hriešnici vyznávali svoje hriechy pred celou komunitou. Postupne sa prešlo k súkromnej spovedi pred kňazom, ktorá sa stala bežnou praxou v stredoveku. IV. Lateránsky koncil (1215) prikázal všetkým veriacim, aby sa aspoň raz do roka vyspovedali.

V priebehu dejín sa teológia sviatosti pokánia vyvíjala. Svätý Augustín zdôrazňoval potrebu vnútornej ľútosti a obrátenia srdca. Scholastickí teológovia, ako svätý Tomáš Akvinský, sa zaoberali otázkami sviatostnej formy, účinkov a potreby kňazskej jurisdikcie. Reformácia priniesla spochybnenie sviatostnej povahy pokánia, ale Tridentský koncil (1545-1563) potvrdil katolícku náuku a prax.

V súčasnosti sa sviatosť pokánia slávi individuálnou spoveďou pred kňazom, ktorý v mene Krista udeľuje odpustenie hriechov. Dôraz sa kladie na osobný vzťah s Bohom, úprimnú ľútosť a snahu o nápravu života.

tags: #svata #spoved #a #svati