Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom viery a kresťanského života. Je prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Spolu s vami chcem uvažovať nad tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Je to nielen najväčšie ale zároveň aj ústredné tajomstvo našej viery a to až do tej miery, že naše náboženstvo môžeme pokojne a veľmi priliehavo nazvať „Trojičným.“
Boli sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je tak úzko zviazane s naším náboženstvom, že by sme ho mohli charakterizovať ako „Trojičné náboženstvo.“
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva
Boh ako spoločenstvo
Pán Ježiš nám zjavuje, kto je Boh, ako koná, ako sa správa, ako pracuje. Zjavuje Boha ako Spoločenstvo. Pán Ježiš nám zjavuje, že Boh je Vzťah. Existujú rôzne iné náboženstvá, ktoré tiež učia, že Boh je len jeden, avšak jedine Ježiš zjavuje, že tento jeden Boh je viac ako osoba a zjavuje sa ako Spoločenstvo, ako Vzťah - Láska. Zjavuje, že Boh nie je osamelý, aj napriek tomu, že je jeden.
Boha možno zažiť a spoznať práve vo vzťahoch. „Kto miluje poznal Boha, hovorí apoštol Ján.“ Boh je Láska. Boh nesedí na svojom tróne ako tvrdý diamant, oslepujúci ako slnko, studený ako krištáľ. Boh je Život. Je Otec, Syn a Duch Svätý, Otec - rodič a Syn - potomok a Duch - ich Vzájomnosť. Toto je to, čo znamená Trojica.
Trojica v Písme
Kedysi som čítal v časopise „Strážna veža“, ktorý vydávajú jehovovisti, článok, ktorý mal v nadpise otázku: „Máme veriť v Trojicu?”. Bolo tam tvrdenie, že o Najsvätejšej Trojici sa nikde v Písme Svätom nehovorí, že učenie o Najsvätejšej Trojici nepoznajú ani cirkevní otcovia prvých troch storočí. Chcel by som k tomu povedať len toľko, že kto nechce vidieť, nevidí Najsvätejšiu Trojicu v Novom Zákone. Je pravda, že by sme tam darmo hľadali teologický termín Najsvätejšia Trojica, pretože je to dodatočné označenie pre tajomstvo kresťanského Boha.
Kresťanská viera v Trojjediného Boha, vyjadruje presvedčenie, že Boh leží mimo kategórie mnohosti a jednotnosti. Nielen jednota je Božská, ale aj mnohosť je niečo pôvodné a má v Bohu samom svoj vnútorný dôvod. Pre toho, kto verí v Boha Trojjediného, nie je najvyššou jednotou jednota bodu. Jednota, ktorá sa uskutočňuje v láske, je radikálnejšia, opravdivejšia než jednota bodu.
Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý
Vieme, že každé ľudské slovo je nesené dychom, je doslova vydýchnuté. Božie Slovo je takisto vydýchnuté, ale nie ľudským dychom, ale Božím Dychom a tým je Duch svätý. Človek žije svojím dychom a spôsobom božej existencie je Duch Svätý. Sv. Pavol tvrdí, že Boh je Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi.
A tak, ako človek berie splodené dieťa do náručia a uznáva ho za svoje, aj Duch Svätý je Božským Uznaním Slova. Je Slávou, ktorú mal a má Boží Syn u Otca skôr ako povstal svet. Nielenže dokonale miluje ale aj dokonale plodí Slovo. V tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu a my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Boha, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení.
Môžeme to prirovnať k odovzdávaniu informácie. Ten, kto informáciu dáva, nič nestráca, ale ten, kto ju prijíma, stáva sa bohatším. Božia plodnosť sa netýka len Boha samého, ale v Jeho Plodnosti je Spása celého sveta. Človek sa na tejto Božej plodnosti môže zúčastňovať dvojakým spôsobom: prirodzeným plodením, ale takisto hlásaním evanjelia. Nič by nám nebolo osožné, keby sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali deťmi Božími.
Teológia sa stále snaží dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?” V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania Osôb Najsvätejšej Trojice, toto vnútorné prebývanie sa označuje gréckym slovom perichoresis. A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri = okolo, v blízkosti; khoreia = chorálny, spoločný tanec ) znamená: tancovať, alebo tanec.
Tieto tri Osoby v jednom Bohu obrazne povedané tancujú „vo vzájomnom objatí“, Traja v jednom, Otec a Syn v Duchu Svätom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa z plnosti svojho Života. Ak je toto naozaj pravda a ak my sme božie deti, potom by to malo platiť aj o nás. Ak to je pravda, potom tanec musí byť jadrom Božej kultúry.
Možno sa nám to zdá bláznivé, pretože už nie sme malé deti. Ale presne to je naša najväčšia chyba, lebo ak nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva, hovorí Pán Ježiš. V africkej Keni má toto tušenie špeciálny význam. Vedci hovoria, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Nie tanec okolo zlatého teľaťa.
Posledným cieľom celej božej ekonomiky je vstup stvorení do dokonalej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Ale už teraz sme pozvaní, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica: „Kto ma miluje“, hovorí Pán - „bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať: prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok” (Jn l4,23): Slovo a Duch sú zasadené do každého z nás ako stopy Trojice a oni jedného dňa iste vzklíčia a my sa vydáme na cestu.
Sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nám zanechala túto modlitbu: „Bože môj, Najsvätejšia Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som sa usadila v Tebe, nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech nič nezakalí môj pokoj, ani ma neodlúči od Teeba, Ty si môj Nezmerateľný Boh, ale nech ma každá minúta unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku.
Duch Svätý je zážitkom Božieho priateľstva a lásky. Boh stvoril človeka ako bytosť, ktorá životne potrebuje žiť vo vzťahoch. Ak je človek stvorený na Boží obraz /Gn1,27/. a zároveň bytostne túži po vzťahoch, pretože len v nich môže ako v zrkadle vidieť svoju vlastnú tvár, potom takým - a teda vzťahovým - musí byť aj Boh. A vzťahovosť nie je možná bez spoločenstva osôb.
Život podľa blahoslavenstiev
A tu si môžeme uvedomiť, že svätosť je na dosah ruky nám všetkým a nielen tým, ktorí sa zriekli manželstva a utiahli sa do samoty kláštora, prípadne sa stali kňazmi. Všetci bez rozdielu môžu a majú žiť podľa blahoslavenstiev v tom prostredí, kde ich postavila Božia prozreteľnosť. Ako som doteraz žil? Ako som slúžil svojim blížnym? Ako som zachovával blahoslavenstvá?
Pred malou chvíľou sme si vypočuli veľmi zaujímavé, ale nie vždy správne chápané evanjelium. Ježiš blahoslaví určitých ľudí za to, že svojím správaním predurčujú sa k večnej blaženosti. Podľa Matúša bolo osem blahoslavenstiev, podľa Lukáša štyri. Všimli ste si, koho Ježiš blahoslavil? Nie sú to umelci ani inteligenti, nie sú to ľudia s peknou postavou a tvárou, ani tí, ktorí nadobudli veľké vzdelanie a významné miesto v spoločnosti. Ježiš v týchto blahoslavenstvách vypočítal ľudské vlastnosti, pre ktoré je Boh ochotný darovať večnú blaženosť.
Keď však zoberieme do ruky evanjeliá, dočítame sa v nich práve o týchto vlastnostiach, aj to, ako si ich Ježiš veľmi vážil a často o nich rozprával. Vyzdvihol človeka, ktorý má porozumenie s inými, vie zabudnúť na urážky a dokáže prinášať do sveta úsmev. Má tiež dar zmierovať rozvadených a ujať sa osamelých, nesympatických, hundravých, starých a chorých. Dokáže potešiť zarmútených, pozdvihnúť skleslých a poradiť neskúseným.
Niekto by mohol namietať, či nie je priodvážne tvrdiť, že medzi blahoslavených patria tí, ktorí urobili niekomu dajakú „službičku“. Nebagatelizuje sa tým Božie slovo? Hľadajme na túto otázku odpoveď vo Svätom písme. Ježiš hovorí, že odmení toho, kto podá blížnemu pohár vody a Peter v 1. liste píše, že láska zakrýva mnoho hriechov. A hľadajme odpoveď aj v živote svätých. Oni nasledovali Boha v jeho milosrdnej láske, slúžili blížnym a tým vlastne samému Kristovi. V Písme, ale aj v životopisoch svätých je jasný dôkaz, že Boh odmení tých, ktorí mu slúžili.
Istá pani, ktorá sa už dlhé roky venuje charitatívnej činnosti, hovorí: V dobe neistoty a pochybností vo viere ma udržali v Cirkvi len príklady svätých. A jedno 24-ročné dievča sa vyjadrilo: Keby som životopis svätej Terezky Ježiškovej čítala ako 17-ročná, dnes by som bola úplne iná. Terézia Benedikta od Kríža - Edit Stein (1891-1942) patrónka Európy, ateistka židovského pôvodu s hlbokým filozofickým vzdelaním, snažila sa zaoberať myšlienkami na Boha. Vidíte, aké zázraky dokážu robiť svätí, akým obohatením a stálym prameňom motivácie sú pre náš život?
Žiť s Trojicou
Tak poďme, sestry a bratia, Slovensko dnes potrebuje ako jeden z národov počuť, vidieť aj čítať Božie slovo. Ako sa môžu vyschnuté pramene znova naplniť vodou? Ako sa môže vyprahnutá zem zazelenať trávou, kvetmi a stromami? Jedine mocou Ducha Svätého.
Duch Svätý nie je vzduch, nemožno si ho len tak ľahko predstaviť a nepadne nám na zem ako dážď. Ducha Svätého nevidíme. Je možné vidieť Ducha Svätého? Nie. Ale je možné ho vidieť v ľuďoch, ktorí sú plní Ducha. Možno ho vidieť v ľuďoch vo farnosti, ktorí sú plní Ducha. Možno ho vidieť v matkách, v manželoch, robotníkoch, mladých ľuďoch aj deťoch.
Pán prisľúbil, že obnoví ľud, národy a teda aj Slovensko, nás, naše rodiny, farnosti, kňazov, a všetok svoj ľud. Ale ako? Cez Vás, cez každého z vás. Je to Boží plán s nami. Boží plán sa uskutoční iba vtedy povieme „áno“ Každý z nás, je veľmi dôležitý pre Pána. Nikdy nehovorme: „Som primladý, som pristarý.“ Boh povolal Mojžiša, keď mal osemdesiat rokov, aby vyviedol izraelský národ z Egypta. Dávida povolal ako mladíka, aby bojoval a zvíťazil nad Filištíncami. Boh povolal mladého Daniela a dal mu múdrosť, aby obhájil Zuzanu, ktorú krivo obvinili a chceli poslať na smrť.
Poprosme dnes Trojjediného Boha, aby nás naplnil svojim Duchom a aby sme dokázali povedať áno na jeho volanie.