Svätá Trojica je základný a kľúčový koncept kresťanskej viery, ktorý opisuje jediného Boha v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Otec je považovaný za prvotného a zdroj všetkého stvorenia. V Starom zákone je často označovaný ako stvoriteľ a vládca sveta. Syn je Slovo Božie, ktoré sa stalo telesným v osobe Ježiša Krista. Duch Svätý je tretia osoba Sväté Trojice, ktorá je prítomná vo svete a v živote veriacich.
Koncept Sväté Trojice je v kresťanstve označovaný ako božské tajomstvo, ktoré nie je úplne pochopiteľné ľudským rozumom. Jednota Sväté Trojice znamená, že Otec, Syn a Duch Svätý sú spojení v jednej Božskej podstate.
Svätá Trojica od Andreja Rubľova
V pravoslávnej cirkvi a ďalších kresťanských tradíciách je ikonografia Sväté Trojice veľmi významná. Najznámejšia ikona, ktorá zobrazuje Svätú Trojicu, je Ikona Sväté Trojice od Andrei Rubljova, ktorý ju namaľoval v 15. storočia. Andrej Rubľov zobrazuje Svätú Trojicu ako tri postavy, ktoré sú symbolické pre rôzne osoby Trojice. Tieto postavy sú zobrazené ako hostia, ktorí sedí za spoločným stolom, čo odkazuje na biblickú scénu o návšteve troch anjelov u Abraháma (1. Mojžišova 18).
Svätá Trojica ukazuje, že Boh je v večne dokonalej jednote a vzájomnom spoločenstve medzi osobami Otca, Syna a Ducha Svätého. Každá osoba Trojice zohráva dôležitú úlohu v pláne spásy. Svätá Trojica je najvyšším vzorom lásky, pretože Otec miluje Syna, Syn miluje Otca a Duch Svätý spája oboch v jednej nezištnej láske.
Obrazy či sochy Najsvätejšej Trojice zdobia interiéry rímskokatolíckych kostolov na celom svete. V byzantskej pravoslávnej cirkvi, e contrario, vládne presvedčenie, že maľby Trojjediného Boha inšpirované západným umením nie sú kánonické. Je pravoslávna kritika týchto obrazov oprávnená?
V cirkvách, ktoré sa hlásia k východorímskemu liturgickému dedičstvu, existujú dva základné trinitárne ikonografické modely. Prvý vychádza z koncepcie Svätej Trojice, ako ju začiatkom 15. storočia znázornil ruský ikonopisec Andrej Rubľov.
Starozákonná Svätá Trojica
Teologická koncepcia ruského majstra vychádza z biblického príbehu o pohostinstve Abraháma a Sáry podľa knihy Genesis (Gn 18,1-4), z toho dôvodu sa táto ikona označuje ako Veterotestamentárna (Starozákonná) Svätá Trojica.
Odborníci na nej nachádzajú stále nové a nové významy a posolstvá: predmet podobný kalichu v centrálnej časti obrazu sa považuje za konkretizáciu Eucharistie, obdĺžnikový útvar na oltárnom stole pripomína relikviár.
Štylizácia troch božských Osôb v podobe anjelov pravdepodobne súvisí s kristologickým titulom Anjel Veľkej Rady (Angelus Magni Consilii). Angelomorfnú vizualizáciu Trojice „ruského Fra Angelica“ si pravoslávna cirkev osvojila veľmi rýchlo, snáď ako reakciu na antitrinitárne názory strigoľnických heretikov.
Svätá Trojica - magnum opus Andreja Rubľova
Novozákonná Svätá Trojica
Rubľovovej výtvarnej exegéze tajomnej nebeskej návštevy v stane praotca Abraháma však protirečí apokryfný Abrahámov závet (Testamentum Abrahae). V tomto pseudoepigrafickom texte, ktorý patrí do súboru judaistickej apokalyptickej literatúry, je jeden z troch nebeských mužov pod Mamreho dubmi stotožňovaný s archanjelom Michalom. Pokiaľ dáme za pravdu apokryfu, Abrahámovo pohostinstvo nemá teofanický význam.
Východná cirkev preto potrebovala zjavnú, ostenzibilnú a vieroučne lucídnu umeleckú manifestáciu Trojsvätého Boha. Našla ju na latinskom Západe vo výtvarnej aproximácii Svätej Trojice, ktorá sa v pravoslávnom svete nazýva Otcovstvo, po latinsky Paternitas.
Starší dní
Obraz s Bohom Otcom s tvárou Starca, Bohom Synom s víťazným krížom a s Duchom Svätým v podobe holubice je v rumunskej kultúre známy ako Paternitate, slovanský Východ používa termín Отечество alebo Novozákonná Svätá Trojica. Ikona dostala meno podľa Boha Otca (Deus Pater). Motív Paternitate bol obľúbený aj v transylvánskom gréckokatolíckom umení.
Väčšina teológov sa však prikláňa k názoru, že ikona Otcovstva zobrazuje tzv. Staršieho dní (Antiquus dierum) podľa videnia proroka Daniela (Dan 7,9):
Aj Danielova vízia παλαιὸς ἡμερῶν však v pravosláví spôsobovala určité problémy. Kto je Starší dní? Je to Nebeský Otec alebo Syn súdiaci svet? Prorok nehovorí o holubici, ako potom môžeme túto pasáž čítať triadologicky?
Autorka štúdie Východokresťanská exegetická tradícia Danielovho videnia Staršieho dní (The Eastern Christian Exegetical Tradition of Daniel’s Vision of the Ancient of Days) Gretchen Kraehling McKeyová argumentuje, že postava Staršieho dní predstavuje Krista v nebeskej sláve pred Jeho vtelením.
Neskorobyzantskí teológovia (cítiaci potrebu vymedziť sa proti latinskému Západu za každú cenu) prišli s teóriou, že obrazy Trojjediného Boha známe v katolíckom svete nie sú dogmaticky korektné. Jediný prípustný výtvarný trojičný τόπος je ten Rubľovov. Odvolávali sa pritom na kánon z Nicejského koncilu, ktorý spomínala aj McKeyová - Deus Pater je nezobraziteľný.
Čo hovorí Pedalion?
Na otázku, či je vôbec možné vizualizovať Boha Otca, však prekvapivo odpovedá najdôležitejšia pravoslávna kánonická príručka - Pedalion (Πηδάλιον). Ako napovedá jej grécky názov, táto kniha je akýmsi kormidlom (πηδάλιον - kormidlo), ktoré dáva lodi Cirkvi správny smer.
Najsvätejšia Trojica, ikona gréckej proveniencie
Pedalion zostavil athoský mních Nikodémos Hagiorita, plodný prekladateľ a mystik, ktorý gréckym mníchom sprostredkoval literárny odkaz latinských duchovných učiteľov, medzi nimi aj svätého Ignáca z Loyoly. Autoritu tohto mnícha z 18. storočia zvyšuje fakt, že Konštantínopolský patriarchát ho v máji 1955 pripočítal do zoznamu svätých.
To znamená, že rumunská redakcia konštantínopolského Pedalionu stotožňuje Starca dní s Bohom Otcom, a nie s Bohom Synom, ako je to obvyklé v gréckej exegetickej tradícii.
Verba papae v pravoslávnych rukách
Redaktor citovanej antológie byzantského kánonického práva Nikodémos Hagiorita sa ďalej odvoláva na jeden z listov pápeža Gregora II., veľkého ochrancu ikonodulov (pozor na zámenu tejto osobnosti s Gregorom Veľkým). Svedčí to o Nikodémovej dobrej znalosti latinskej pramennej bázy. Athoský mních, oddelený od Ríma, nevidí v citovaní pápežových slov prekážku, pokiaľ ich vyhodnotil ako orthodoxné.
Gregor II. ostro napomína ikonoklastického cisára Leva III., zároveň však súhlasí s názorom, že tvár Ježišovho Otca sa nemá zobrazovať. Obhajca ikon na svätopeterskom stolci tým však nechce povedať, že Boh Otec sa vôbec nesmie maľovať, ako tvrdil cisár. Pápežská admonitio iba zdôrazňuje, že Nebeský Otec nemá byť predmetom nezriadenej imaginácie a fantazírovania umelca.
Výkladový slovník toto sloveso charakterizuje nasledovne: „Vytvoriť si o niekom alebo niečom názor, mienku (părere) alebo obraz (imagine), predstaviť si, kreovať mysľou (a plăsmui cu mintea), vo fantázii“, viď. dosvedčuje, že výtvarná podoba Boha Otca je prípustná a možná, pokiaľ zodpovedá biblickému videniu proroka Daniela, a nie je výsledkom bludnej fantázie výtvarníka, ktorý je mente captus a neriadi sa učením Cirkvi.
Grécke ikony Svätej Trojice nesú pečať západného umenia
Pod krídlami holubice
Z pravoslávneho zdroja (konštantínopolský Pedalion v rumunskej redakcii) sme dokázali, že maľovať Boha Otca je možné za predpokladu, že umelec rešpektuje sensus Ecclesiae. Platí to aj pre Ducha Svätého?
Názor, že Tretiu Božskú Osobu nemôžeme znázorňovať v podobe holubice, pochádza od hieropolského biskupa menom Xenaias. Tento monofyzita, známy aj pod menom Filoxénos z Mabbúdu, bol anatematizovaný Konštantínopolským prestolom za popieranie chalcedónskej dogmatiky.
V septembri 2017 bol na webe Ortodoxinfo.ro publikovaný rumunský preklad explikatívneho článku Ikona Svätej Trojice (Icoana Sfânta Treime) z pera aténskeho pravoslávneho protopresbytera, profesora Theodora Zisisa.
Autor nás presviedča, že ikona troch Božských Osôb, taká blízka latinskému kresťanstvu, prenikla do byzantskej ikonografie až v 15. storočí, v predchádzajúcom období bola na Východe neznáma.
Faktom zostáva, že obrazy Novozákonnej Svätej Trojice sú katolíckym umením par excellence, a predsa nepatria len Západu. V archíve Francúzskej národnej knižnice sa zachoval pozoruhodný grécky rukopis. Dielo so signatúrou „Grec 923 fol 40r“ pochádza z 9. storočia a obsahuje spisy svätého Jána Damascénskeho.
Andrej Rubľov ako biblický námet spracoval Abrahámovo pohostinstvo. S manželkou Sárou prijal troch tajomných poslov - anjelov (Gn 18, 1 - 8). Iba jeden z nich prehovoril. Cirkevní otcovia v tejto udalosti vidia Bohozjavenie - teofániu troch Božích osôb. Anjeli majú spodné rúcho modrej farby, čím sa vyjadruje rovnaká božská podstata osôb. Prostredný ma vrchné rúcho bordovej farby, ktorým je zobrazovaný Kristus. Ľavý má priehľadné hnedé rúcho, čo môže vyjadrovať zemitú látku pôvodného stvorenia a zelená u pravého anjela symbolizuje plnosť života a budúcnosti cirkvi. Ich tenké žezlá sú znamením moci, ktorá je človeku oporou na ceste životom: „Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23,4). Zľahka naznačenými zlatými krídlami, ktorými sa dotýkajú, vyjadrujú nadzemskú Božiu vládu a prúdenie božej lásky vytekajúcej zo spoločného žriedla.
Rubľov určite poznal Trojicu Theofana Gréka, svojho učiteľa, ale prišiel s niečím novým. Postavy Trojice nie sú zobrazované spredu, ale každý sa svojím vlastným gestom zúčastňuje pohybu, ktorý ich spája a vyjadruje ich život. Geometria ikony ukazuje, že postavy sú situované v dokonalom kruhu. Pohľady a ruky postáv dávajú každému odlišný postoj a do toho rytmu vstupujú aj ich farby. Rubľov poukazuje na rozhovor týchto osôb, čo je ústredná myšlienka ikony - vstupuje do vnútorného života Trojice.
Postava Ducha po našej pravej strane a prostredná postava - Syn majú sklonené hlavy, čo predstavuje spoločenstvo a podriadenosť v láske voči postave po našej ľavej strane - Otcovi, ktorý je pólom stálosti. Pohyb Syna, Ducha, ako aj naklonenie stromu a hory smeruje k Princípu bez princípu - tomu, kto svoj pôvod neodôvodňuje od nikoho. Strom je predobrazom kríža - stromu života.
Hora predstavuje úsilie duchovného života, miesto obety a stretnutia človeka s Bohom. Pavel Florenskij vystihuje, že celá zem a vesmír sú priťahované do trojičného života, do Božej podstaty. Nad Otcom je situovaná antická stavba s portálom. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ (Jn 14, 2 - 3), učí Evanjelium.
Syn dvoma prstami, znak jeho nezmiešanej božskej a ľudskej prirodzenosti, ukazuje na kalich, svoju obetu na kríži a odpovedá Otcovi, ktorý vidí biedu človeka: „Tu som, pošli ma“ (Iz 6,8). Cesta do Otcovho domu je sám Syn, odchádza, aby zasa prišiel (Jn 14,4). Všetko je na ikone pokojné.
Otec „počúva“ Slovo, a odovzdáva posolstvo osobe naproti - Duchu. Syn žiada Otca, aby poslal na svet Ducha Pravdy (Jn 14, 17), aby sa srdce učeníkov nestrachovalo a nechvelo a Otec mu dáva rukou pohyb. Pružné obrysy postavy tretej Božskej osoby symbolizujú úplnú, bezpodmienečnú otvorenosť oživujúceho Ducha, ktorý je všadeprítomný a všetko naplňuje.
Perspektíva stola obráteného k divákovi je potvrdená vektorom všetkých troch Osôb smerujúcich k priesečníku, skutočnému centru Ikony: človeku, ktorý stojí pred ňou. Už počas pozemského putovania môžeme stáť pred tvárou Trojosobného Boha, hoci teraz poznávame akoby v zrkadle, ale potom z tváre do tváre. Z tohto dôvodu je v dynamickej pozícii osoba Svätého Ducha, práve sa chystá zostúpiť z trónu.
Mystérium Božieho života vyjadruje Rubľov aj svetlom, ktoré nemá viditeľný zdroj, ako v prípade bleskov novgorodských ikon. Jeho svetlo je mäkké a diskrétne, je znamením milosti Božieho kráľovstva. Svetelný stred ikony predstavuje stôl, na ktorom vidíme kalich, zdôraznený voľným priestorom a gestami rúk. To je eucharistický význam ikony. Pri prvom reštaurovaní bolo po odstránení hrozna v kalichu nájdená pôvodná maľba: tučné teľa k hostine.
Posolstvo Rubľova, ktorý dobre poznal náukové spory svojej doby, je naliehavé. Človek je predovšetkým osobou, a nie individualitou. Preto potrebujeme obnoviť vzťahy v smere horizontálnom k ľudským osobám a vertikálnom k Božím osobám. Najsvätejšia Trojica je prvoobrazom spoločenstva Osôb (sv. Gregor Nysský) a toto predpokladajú ruskí religiózni filozofi - prvoobraz každého sociálneho spoločenstva.
Ikona sv. Trojice
Modlitebná tradícia: Ikona Najsvätejšej Trojice má pre pravoslávnych kresťanov zvláštny význam, pretože cez ikonu môžu mať veľmi silné duchovné spojenie s Pánom. Úprimné modlitby môžu pomôcť veriacemu nájsť správnu cestu, prekonať rôzne životné skúšky a nájsť pomoc pri riešení aj tých najťažších situácií.
Ikona patrí k obrazom Najsvätejšej Trojice v podobe troch anjelov pri stole. (porov. Gn 18, 1 - 15) Podľa tradičnej interpretácie sa Abrahámovi dostalo zjavenie jedného Boha v troch osobách. Sv. Gregorios Palamas povedal: „Abrahám videl fyzickými očami anjelov a hovoril so Spasiteľom, ale duchovným zrakom videl Najsvätejšiu jednopodstatnú Trojicu.“ Takáto interpretácia bola základom symbolickej ikonografie Najsvätejšej Trojice (v podobe Abrahámovej pohostinnosti), ktorá začína v byzantskom a ruskom umení na konci 14. storočia.
Archanjel Rafaela, Rusko, Palech; koniec 18. storočia; 31 x 26,5 cm
Prvá a najzrejmejšia vec, ktorá preniká z tejto uctievanej ikony je, že Boh je spoločenstvo lásky (1 Jn 4, 8 - 16), je láskou, ktorá skracuje vzdialenosti (Lk 15, 4 - 10), a to aj tie najväčšie (Ž 139, 7 - 10; Jn 3, 16), láskou, ktorá sa v pokore stáva hosťom (Mk 2, 15 - 17; Flp 2, 6 - 8).
Traja znamenajú život, dvaja neplodnosť. Neschopnosť darovať život u Abraháma a Sáry prišla do takého bodu, že už bola márna každá nádej. (Gn 18, 12) Boh, ktorý sa stal hosťom, pomáha Abrahámovi vyjsť zo škrupiny, do ktorej sa spolu so Sárou uzavrel. Abrahám vychádza zo stanu, prijíma hostí a práve ich prítomnosť vzbudzuje v ňom srdečnú pohostinnosť. Dvaja nájdu svoj skutočný vzájomný vzťah len vtedy, ak ho zapoja do vzťahu tých troch, ktorí prišli. Ako hovorí básnik Ivanov: „Len nech tretí je prítomný, a nech ten tretí je Láska“.
Napísať Najsvätejšiu Trojicu by znamenalo napísať absolútnu lásku, ktorá má božskú prirodzenosť. Znamenalo by to napísať tri osoby v tej láske, ktorá ich charakterizuje, tvoriac úplnú jednotu - Jediného Boha. (Jn 10, 30) Návšteva v Mamre vyťahuje Abraháma zo stanu, zapája ho a stavia do služby.
Gestá, ktoré používa, sú konkrétne, každodenné: ísť po vodu, umyť nohy, zabiť teľa, naliať mlieka, sadnúť si a rozprávať. Táto scéna je obraz, ikona, v ktorej nás zasahuje tá nevyspytateľná, neprístupná láska, ktorú majú medzi sebou Najsvätejšie Osoby. Táto láska, ktorá pramení v najhlbšej hĺbke Otcovho srdca, sa v ikone pri Mamreho dube stáva hmatateľná, ľudská, poznačená dejinami a kultúrou. Láska je tá výnimočná skutočnosť, ktorá nerozlučiteľným spôsobom spája Stvoriteľa so stvorením. Je to ikona toho, ktorý sa v nej komunikuje.
Na pravej strane je anjel, ktorý zobrazuje Otca v zlatom rúchu. Zlato predstavuje svetlo, ktoré nezapadá, vernosť Boha. Boh je svätý práve preto, lebo je absolútne verný, lebo jeho vzťah sa nikdy neprerušuje. Otec je teda Svätý. Cez svätosť Boha presvitá modrá farba, ktorú on nesie na hrudi. Predstavuje to, čo má Boh v srdci: ľudstvo. Obraz Otca necháva presvitať tajomstvo, ktoré sa od vekov ukrýva v mysli, čiže v srdci Otca: (porov. Ef 3, 9 - 12) spasiť človeka, privinúť si ho k srdcu. Za Otcom je vidieť dom, dom Otca, kde nás očakáva.
Ikona Otcovstva, Rusko, 17. storočie
Syn (stredný anjel) je k nemu naklonený a chce nás priviesť do toho domu, kde je mnoho miest. Práve tam nám Syn ide pripraviť miesto. (Jn 14, 2 - 3) V tomto dome končí vyhnanstvo Adama, ktorého Syn opäť priviedol k Otcovi. Vo Svätom písme nájdeme mnoho obrazov, ktoré predstavujú domov človeka. Písmo opisuje mnoho okamihov, v ktorých sa človek chce niekde zakoreniť, nájsť trvalý domov, no všetky tieto obrazy nachádzajú svoj pravý význam v dome Otca, do ktorého sa človek môže vrátiť jedine vtedy, ak naozaj uzná Boha za svojho Otca.
Ikona z Mamre predstavuje pravé ovocie stromu života: pod stromom nachádzame Pána. Pravé rameno má veľké a mocné, lebo je to rameno Stvoriteľa, ktorým stvoril všetky veci. (porov. Jn 1, 3) Je to vystreté rameno, ktorým Pán vyslobodil Izraelitov z otroctva (Ex 6, 6), pravica, ktorou poráža nepriateľa (Ex 15, 6), predovšetkým nepriateľa, ktorým je samotná smrť (1 Kor 15, 26). Kristova pravica je silné rameno, ktoré „podchytáva“ (Ž 139, 10) stratených. Je odetý v červenom kráľovskom rúchu, na ktorom má prehodený vrchný plášť modrej farby na znak Jeho vtelenia. Boh sa vtelil do človeka.
Anjel vľavo v zelenom odeve je Boží Duch, ktorý sa počas stvorenia vznášal nad vodami, ktorý všetko oživuje a obnovuje, a ktorý zvnútra hýbe všetko stvorenie smerom k Stvoriteľovi. Svätý Duch má plášť ružový, čo je farba výnimočného poslania a radosti. Je to teda vnútorný hosť, ktorý vlieva do ľudského srdca lásku Otca a uschopňuje človeka, aby bol obrazom Boha Lásky. (porov. Rim 5, 5) Preto Svätý Duch neprestajne človeku pripomína pravdu, že je synom. Preto v ňom volá: „Abba!“ (Gal 6, 4) Svätý Duch nám pripomína, že slovo, ktorým bol človek stvorený, vyslovil Otec, a že od nás sa očakáva odpoveď synov. Je to Svätý Duch, ktorý robí človeka kristoformným, čiže na obraz Božieho Syna.
Za anjelom Svätého Ducha je zobrazená skala. Vrch je miestom, kde sa zjavuje Boh. Na vrch zostupoval oblak, v ktorom prehovoril Boh. Na vrchu spočíval aj tieň oblaku Božieho zjavenia, ktorý naznačuje aj Lukáš vo zvestovaní. (Lk 1, 35) Svätý Duch je ten, ktorý komunikuje Boha, ktorý Boha sprítomňuje, ktorý na neho ukazuje.
Stôl, okolo ktorého sedia, a ktorý je súčasne aj trónom, je eucharistickým stolom, čiže obetným oltárom, ku ktorému Boh človeka pozýva.
Svätá Trojica je spoločenstvo lásky, do ktorého nás Boh pozýva.