V januári si pripomíname mnohých svätých a blahoslavených, ktorí svojím životom a skutkami zanechali hlbokú stopu v histórii Cirkvi. Ich príbehy sú plné inšpirácie, obetavosti a lásky k Bohu a blížnemu. Poďme sa pozrieť na niektorých z nich.
Vitráže svätých.
Blahoslavená Štefánia (3. januára)
Blahoslavená Štefánia sa narodila 7. septembra 1457 v lombardskom mestečku Orzinuovi neďaleko Brescie. Ako dcéra z roľníckej rodiny pracovala so svojimi rodičmi na poli. V roku 1489 vstúpila do Tretieho rádu sv. Dominika.
Ustavične rozjímala o Kristovom utrpení, jeho rany nosila v srdci i na tele, štyridsať rokov pociťovala duchovnú opustenosť a statočne znášala neprítomnosť pocitov lásky a zbožnosti a útrapy pochybností a pokúšaní. Napriek tomu horlivo slúžila chudobným a snažila sa o zachovanie pokoja. Zomrela 2. januára 1530 v Soncini pri Kremone v kláštore, ktorý dala postaviť a dlhú dobu múdro riadila. Jej úctu, ktorá bola od nepamäti, potvrdil pápež Benedikt XIV. dňa 14. decembra 1740.
Modlitba: Dobrotivý Bože, blahoslavenej Štefánii si udelil milosť, že mala podiel na Kristovom utrpení. Na jej príhovor a podľa jej príkladu daj, aby sme sa aj my podobali tvojmu Synovi.
Svätý Rajmund z Penafortu (7. januára)
Narodil sa okolo roku 1175 v Penaforte neďaleko Barcelony, v Katalánsku. Stal sa jedným z najväčších učiteľov teológie a kánonického práva svojej doby. Roku 1222 ako kňaz miestnej cirkvi v Barcelone vstúpil do Rehole kazateľov. Obdarený učenosťou a jemným správaním vynikal pri výchove kňazov pre ich budúce povolanie.
Keď sa zdržoval v Ríme, na želanie a neskôr aj na príkaz pápeža Gregora IX. ako prvý zozbieral v jeden celok právne dekréty rímskych pápežov (r. 1234). Po smrti Jordána Saského bol zvolený za magistra rehole (r. 1238) v poradí ako tretí, lež po dvoch rokoch sa úradu zriekol a vrátil sa do Katalánska.
V úrade najvyššieho predstaveného rehole sa ukázal ako apoštol plný odvahy. Na srdci mu ležala apoštolská činnosť medzi Židmi; podporoval tiež misie v oblastiach severnej Afriky, a to ako misie Bratov blahoslavenej Panny Márie a mercedárov, tak aj iných žobravých rádov. Veľmi sa zaujímal o dialóg s islamom, a preto povzbudzoval misionárov, odchádzajúcich medzi nich, aby sa naučili arabský jazyk, a poznávali aj Korán. Zomrel v Barcelone 6. januára 1275, takmer storočný. Pápež Klement VIII.
Brat Rajmund z Penafortu, pôvodom Katalánec a v poradí tretí magister Rehole kazateľov, sa stal slávnym za pontifikátu pápeža Gregora IX. Keď prijal posvätné rehoľné rúcho, pre jeho múdrosť, vedomosti a svätý život vzal si ho za spoločníka kardinál Ján z Abbavilla, legát v Španielsku. Po návrate do pápežskej kúrie stal sa najdôvernejším radcom a tajomníkom pápeža Gregora IX., jeho kaplánom a penitenciárom a „vykonávateľom žiadostí chudobných“.
Lež ako bol mužom svätého života a rehoľníkom, tak sväto a rozumne sa správal aj v pápežskej kúrii: vo všetkom zachovával rehoľnú pokoru a všestrannú dôstojnosť. Pápež si všímal jeho svätý život a chcel ho povýšiť na arcibiskupa. Keď horko-ťažko dostal od pápeža povolenie, odišiel z rímskej kúrie. Keď aj v konvente v Barcelone viedol takrečeno anjelský život, zvolili ho za Magistra rehole; ťažko sa dal naviesť, aby voľbu prijal.
Zostavil Summu - zbierku prípadov, so zameraním na záchranu duší, ktorá bola pre celú Cirkev nanajvýš potrebná. Jeho pričinením vyšli aj naše Konštitúcie v náležitej forme a v presných oddeleniach a tituloch, ako sú aj dnes, a ktoré predtým boli povrchne usporiadané. Keď dva roky viedol rehoľu, zbadal, že mu už sily nestačia na konanie všetkých povinností; preto na jeho dôrazné naliehanie definítori, zídení v Bologni, dali súhlas na jeho odchod z úradu. Čoskoro potom sa vrátil do svojej provincie. A ako v živote tak aj pri smrti sa obdivuhodne skvel; zomrel v konvente v Barcelone.
Postavený na čelo celej Rehole slovom a životom žiaril bratom ako verný obraz mravnosti. Bol im príkladom dobrých skutkov. Nepovyšoval sa nad bratov, lež bol medzi nimi ako jeden z nich.
Modlitba: Všemohúci a láskavý Otče, na príkladnom živote a učenosti svätého Rajmunda si dal najavo, že naplnením zákona je láska. Daj, aby sme sa ti vo všetkom pripodobňovali a tak kráčali za tebou, Pane.
Ant. na Magnifikat: Lúčmi svojej náuky svietil tým, čo sedeli v tmách hriechu: a žiarou svojej lásky vyslobodil spútaných biedou a železom.
Blahoslavený Gundislav (10. januára)
Narodil sa koncom XII. storočia v Tagilde v Portugalsku. Zo začiatku bol farárom, potom štrnásť rokov putoval a navštevoval svätyne vo Svätej zemi a v Ríme. Keď ho po návrate domov privítali s vyhrážkami a palicami, začal viesť pustovnícky život. Napokon vstúpil do Rehole kazateľov. Po ukončení noviciátu dostal súhlas k tomu, aby sa v sprievode iného brata vrátil na staré pustovnícke miesto v Amarante. Ďalšie roky života vyplnil rozjímaním o nebeských veciach a kázaním evanjelia okolitým ľuďom. Dôraz kládol na asketické cvičenia. Zomrel v Amarante asi v roku 1259. Pápež Klement X. schválil jeho úctu 10. júla 1671.
Modlitba: Milosrdný Bože, ty si roznietil myseľ blahoslaveného Gundislava obdivuhodnou láskou k tvojmu menu a doprial si mu, aby ti mohol slúžiť v samote. Prosíme ťa, na jeho orodovanie dopraj aj nám, aby sme pod vedením toho istého Ducha stále rozjímali o tebe a s radosťou usilovne konali to, čo je tebe milé.
Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León (10. januára)
Anna Monteagudo Ponce de León sa narodila 26. júla 1602 v Arequipa v Peru. Jej otcom bol Španiel Šebastián Monteagudo de la Jara a matkou Peruánka Františka Ponce de León. Už od troch rokov veku ju rodičia zverili na výchovu dominikánskemu kláštoru sv. Kataríny, v ktorom zostala do štrnásteho roku života. Po roku strávenom v kruhu svojej rodiny proti vôli svojich rodičov sa vracia naspäť do kláštora, kde v roku 1618 vstupuje do noviciátu pod menom Anna od Anjelov.
V kláštore vykonávala službu kostolníčky (do roku 1632), úrad predstavenej noviciek (do roku 1645) a predstavenej kláštora (do roku 1647). Vždy bola vzorom dokonalej modlitby, milosrdnej lásky v kláštore ako aj mimo kláštora. Ochotná vždy poradiť, bola naplnená misionárskym nadšením a milosrdenstvom voči dušiam v očistci. Rehoľnú disciplínu udržiavala s vytrvalosťou, príkladnosťou, zrelosťou a vyrovnanosťou. Po desiatich rokoch paralytického onemocnenia a po následnom oslepnutí zomiera 10. januára 1686 vo veku osemdesiatštyri rokov. Už počas svojho života sa tešila povesti svätosti. Za blahoslavenú ju 2. februára 1985 vyhlásil pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Peru.
Modlitba: Dobrotivý Bože, ty si vo svojej dobrote dal blahoslavenej panne Anne dar vnútornej modlitby, ducha pokánia a neustávajúcej lásky k blížnym; na jej príhovor nám dopraj, aby sme ťa podľa jej príkladu mohli chváliť a oslavovať a v znameniach našej doby spoznávali tvoju vôľu.
Blahoslavený Bernard (11. januára)
Bernard, vlastným menom Anton, sa narodil vo vznešenej rodine roku 1430 v Katánii na Sicílii. Mladosť premárnil. Keď sa však v súboji ťažko poranil, odpovedal na volanie Božej milosti a v roku 1452 vstúpil k bratom kazateľom. Vo veľkej láske chcel slúžiť len Bohu, aby sa podobal ukrižovanému Kristovi, ktorého umučenie uctieval.
Vynikal prejavmi milosrdnej lásky voči blížnym, najmä k núdznym a nemocným. Z tohto dôvodu prijal pomoc urodzených spoluobčanov a postavil veľký špitál, ktorý stojí dodnes. Pokiaľ žil, múdro ho spravoval. Keď dostal príkaz, aby obnovil rehoľný život, celý sa venoval tomuto dielu. Horlivo kázal a mnohých spoluobčanov priviedol k Bohu. Zomrel v Katánii 11. januára 1487. Pápež Lev XII. potvrdil jeho úctu 8. marca 1825.
Modlitba: Milosrdný Bože, ty si blahoslaveného Bernarda priviedol na cestu pokánia a evanjeliovej dokonalosti. Dopraj i nám, prosíme, aby sme na jeho orodovanie a podľa jeho príkladu oplakávali svoje hriechy a obracali sa k tebe s čistým srdcom.
Svätá Margita Uhorská (18. januára)
Margita bola dcérou uhorského kráľa Belu IV. a Márie Laskarisovej, dcéry carihradského cisára. Ešte pred jej narodením (r. 1242) ju zasvätili Bohu ako obetu za oslobodenie vlasti od Tatárov. Pred dovŕšením jej štvrtého roku zverili ju mníškam dominikánkam vo Veszpréme. Keď mala iba dvanásť rokov, zložila rehoľnú profesiu do rúk Magistra rehole Humberta de Romans v novom kláštore v Budíne, ktorý postavil kráľ zvlášť pre ňu. Obdivuhodne rýchlo kráčala k vrcholu dokonalosti a celkom sa odovzdala ukrižovanému Kristovi.
Horlivo sa venovala rehoľnému odriekavému životu a skutkom milosrdenstva. S nadšením za obnovu pokoja a s neoblomnou statočnosťou pri odhaľovaní nespravodlivosti spájala dojemnú nežnosť voči sestrám, ktorým túžila preukazovať tie najnižšie služby. Obdivuhodnou láskou horela k tajomstvu Eucharistie a utrpeniu nášho Vykupiteľa. Vynikala úctou k Duchu Svätému a blahoslavenej Panne Márii, seba dávala ako zmiernu obetu za oslobodenie svojho ľudu od tatárskych nájazdov. Zomrela dňa 18. januára 1270 a pápež Pius XII. ju zaradil do počtu svätých dňa 19. novembra 1943. Jej telesné pozostatky sa v XVII. storočí stratili.
Margita sa narodila zbožným rodičom: uhorskému kráľovi Belovi IV. a jeho manželke kráľovnej Márii Laskarisovej. Rodičia ešte pred narodením dieťaťa zasvätili ju Bohu, ak to bude dcéra, ako zmiernu obetu za oslobodenie kráľovstva a svoju záchranu. Ich prosby a sľuby sa splnili. Margita sa tu stala úprimnou a oddanou žiačkou kríža, a na kráľovský domov celkom zabudla. Učenlivosťou a poslušnosťou tak vynikala, že ju mníšky zahŕňali najnežnejšou láskou.
Preto jej kráľovský otec, aby získal istejšiu a účinnejšiu pomoc pre seba a svoje kráľovstvo, postavil na Dunajskom ostrove kláštor ku cti preblahoslavenej Panny Márie. Potom, čo odmietla ponúkaný manželský zväzok s istým počestným poľským kniežaťom, zložila ako dvanásťročná slávnostné sľuby pred ctihodným Magistrom rehole Humbertom. Keď však ešte aj český kráľ vážne ju o to požiadal, rozhodla sa verejne sa zasnúbiť s Kristom, aby takto svoj sľub daný božskému Ženíchovi s vypätím všetkých síl si uchovala nenarušený, aby sa vyhla takejto a hocakej inej príležitosti nevhodného nátlaku na uzavretie manželstva.
Keď sa takto zasvätila Ženíchovi panien, zrieknutím sa sveta a seba a telesným sebatrýznením odhodlane sa usilovala napodobiť samého Kráľa mučeníkov. Vždy sa obliekala do najhorších šiat, odmietla všetky hodnosti, túžila a tešilo ju, keď mohla zametať v dome, odstraňovať špinu a čistiť, pripravovať jedlo a často aj nosiť ťažké bremená. Pri rozjímaní o tajomstve utrpenia vzlykala a horela túžbou po mučeníctve. Pred Ježišom Kristom, skrytým v závoji Eucharistie, alebo zobrazenom na kríži, ochotnejšie otvárala svoje srdce, a kdekoľvek a takmer bez prerušenia sa modlila. Aby tíšila hnev všemohúceho Boha a získala svojmu národu Božiu náklonnosť, „sama hojnejšie plakala a svoje telo pôstom trýznila.
Na tele nosila cilícium (odev kajúcnikov), akoby oplakávala hriechy všetkých, čo sa tak nepriateľsky stavajú proti Bohu. Keď Margite bolo po tretí raz ponúknuté manželstvo, ihneď ho odmietla a úprimne povedala, že si chce svoje panenstvo uchovať pre Pána Ježiša Krista. Všetkým sa stala všetko a nebolo badať, že je kráľovská dcéra. V láske a pokore nezaostávala za žiadnou sestrou.
Modlitba: Prosme, aby sme vo všetkom konaní svojom nasledovali príklad sv. Margity a stali sa účastnými slávy večnej.
Porov. Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele.
Svätý Filip Apoštol (1. mája)
Podľa tradičného liturgického kalendára si 1. mája pripomíname aj sviatok sv. Filipa Apoštola, spoločne so sv. Jakubom mladším Apoštolom (sv. Filipa Apoštola si netreba zamieňať s Filipom diakonom zo Skutkov apoštolov), ktorý je uctievaný všetkými kresťanskými cirkvami. Teší sa veľkej úcte nielen v katolíckej Cirkvi, ale i pravoslávnej, koptskej, arménskej a Anglikánskej cirkvi.
Sv. Filip pochádzal rovnako ako sv. Peter a sv. Ondrej z Palestíny, z mestečka Betsaida, ktoré ležalo pri Genezaretskom jazere. Povolaním bol rybár a žil v tesnej blízkosti sv. Jána Krstiteľa. Podľa katolíckej tradície bol ženatý a mal dve, podľa iných prameňov štyri dcéry.
Zmienky o sv. Filipovi Apoštolovi nachádzame v evanjeliách i Skutkoch apoštolov. V zozname 12 Apoštolov sa uvádza vždy na piatom mieste - patril k prvým Apoštolom, ktorých si Náš Pán Ježiš Kristus vyvolil. Hoci má grécke meno, bol to Žid.
Sv. Ján Evanjelista spomína sv. Filipa vo svojom Evanjeliu krátko po Kristovom krste z rúk sv. Jána Krstiteľa a po vyvolení si Petra a jeho brata Ondreja za Apoštolov. Sv. Filip sa stal Apoštolom v rovnakom čase ako sv. Bartolomej (Natanael) (Jn 1,43-51).
Bartolome Esteban Murillo, Kristus rozmnožuje ryby a chlieb.
Dôležité postavenie sv. Filipa medzi Apoštolmi svedčí aj ďalší text z Evanjelia sv. Jána. Ide o udalosť krátko po vzkriesení Lazára a na Kvetnú Nedeľu (Jn 12,9-33). Ďalším textom v ktorom sa spomína sv. Filip Apoštol je opäť stať s Evanjelia sv. Jána súvisiaca s Poslednou večerou.
Peter Paul Rubens, sv. Filip Apoštol.
Podľa katolíckej tradície, vychádzajúcej z apokryfného spisu Skutky Filipove, sv. Apoštol Filip šíril kresťanstvo v Grécku, potom vo Frýgii na území dnešného Turecka. Na kresťanskú vieru obrátil mnoho pohanov, umrel mučeníckou smrťou v Hierapoli v dnešnom južnom Turecku v blízkosti termálnych prameňov Pamukkale. Ukrižovali ho dolu hlavou a ukameňovali.
Hrob sv. Filipa je dodnes uctievaný v bazilike 12 apoštolov v Ríme, jeho ostatky sú tiež uctievané vo Florencii, Kolíne nad Rýnom, Prahe, Grazi a inde. Socha sv. Filipa sa nachádza medzi sochami 12 apoštolov pri pilieroch hlavnej lode Baziliky sv. Jána v Lateráne, tvorcom sochy je barokový sochár Giuseppe Mazzuoli (1644 - 1725).
Giuseppe Mazzuoli, Sv. Filip Apoštol. Všimnite si hada pod nohou sv. Filipa, informácia o hadovi pochádza z apokryfných spisov.
Giuseppe Mazzuoli patril k poslednej generácii umelcov formovaných Berniniho školou. Pracoval na mnohých náboženských monumentálnych katolíckych dielach, ktoré dodnes môžeme obdivovať v Bazilike sv. Petra a takisto aj v iných rímskych kostoloch. Jeho sochy sú silne emocionalizované s dramatickými gestami a realistickými detailami. Dokázal vyjadriť duchovný zápal, mystiku, pokoj či kontempláciu, jeho umenie malo pozitívny protireformačný charakter. Jeho sochy po Tridentskom koncile ozdobili množstvo rímskych bazilík, oratórií a kaplniek.
Začal by som mojím obľúbencom de Riberom a jeho Umučením sv. Filipa (El Martirio de San Felipe, 1639), dnes sa tento obraz nachádza v Museo del Prado v Madride. Toto monumentálne plátno (234 × 234 cm) zachytáva moment, keď je svätý Filip pripravovaný na ukrižovanie. De Ribera využíva dramatické svetlo a tieň, aby zdôraznil fyzické utrpenie a duchovnú odovzdanosť apoštola.
José de Ribera, Umučenie sv. Filipa.
Ďalším barokovým umelcom, ktorý namaľoval sv. Apoštola bol Peter Paul Rubens (1577-1640). Ten namaľoval sériu portrétov 12 apoštolov. Jeho zobrazenie apoštola je charakteristické dynamickým pohybom, bohatou farebnosťou a emocionálnou hĺbkou, čo sú typické znaky barokového štýlu.
El Greco (1541-1614) a jeho obraz sv. Filipa, ktorý vznikol okolo roku 1612 sa dnes nachádza v Tolede. El Greco takisto vytvoril portréty všetkých apoštolov. El Grecov štýl je charakteristický predĺženými postavami a duchovnou expresivitou, čo dodáva postave apoštola mystický a transcendentálny charakter.
Oveľa bližšia mi je predstava rímskeho barokového maliara Domenica Fettiho (1589-1623), ktorého zobrazenie sv. Filipa je menej známe, Fetti však patrí k veľkým realistom medzi talianskymi barokovými maliarmi.