Svätý Anton Paduánsky, pôvodným menom Fernando Martins de Bulhões, je jednou z najuctievanejších postáv katolíckej cirkvi. Je známy ako patrón pri hľadaní stratených vecí, ale jeho život a dielo sú oveľa bohatšie a inšpiratívnejšie.
Raný život a vstup do rádu
Svätý Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v Portugalsku do zámožnej a šľachtickej rodiny. Jeho matka sa volala Mária. Jeho krstné meno bolo Ferdinand Buglione. V mladosti získal vzdelanie na miestnej katedrálnej škole, čo mu pravdepodobne poskytlo pevný základ pre jeho neskoršie teologické štúdiá a výrečné kázne.
V pätnástich rokoch vstúpil do Rádu svätého Augustína v opátstve svätého Vincenta blízko Lisabonu. Tento prvotný výber svedčí o jeho ranej inklinácii k náboženskému životu a túžbe po hlbšom duchovnom zapojení. V pätnástich rokoch začal Ferdinand vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Rodičia ho priviedli k priorovi rehoľných kanonikov sv. Augustína. Tu chcel celým srdcom slúžiť Bohu. No v tomto kláštore nenašiel úplný pokoj, rušili ho časté návštevy príbuzných a priateľov.
Neskôr sa presunul do Kláštora Svätého Kríža v Coimbre, významného centra vzdelania, kde študoval teológiu. Požiadal predstavených o preloženie do iného kláštora. Jeho žiadosti vyhoveli a po dvoch rokoch odišiel do kláštora Sv. kríža v Coimbre. Tu našiel túžený svätý pokoj. Usilovne študoval sv. písmo, spisy cirkevných otcov, najmä sv. Augustína. Stal sa znalcom sv. písma, vedel naspamäť celé knihy.
Okolo 24. roku života bol vysvätený za kňaza. Tento prvotný výber svedčí o jeho ranej inklinácii k náboženskému životu a túžbe po hlbšom duchovnom zapojení. Napriek svojmu privilégiu sa v neskoršom živote rozhodol pre chudobu a náboženskú službu, čo poukazuje na jeho hlbokú osobnú premenu a oddanosť viere.
Zlomovým bodom v jeho živote sa stala udalosť v roku 1220 alebo 1221, keď ho inšpirovala mučenícka smrť piatich františkánskych mníchov v Maroku. Ich obeta ho podnietila k zmene duchovných cieľov smerom k prísnejšiemu a misionársky zameranému životu.
Vstup do františkánskeho rádu a misie
V Coimbre vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Anton na počesť svätého Antona Egyptského. V roku 1220 si obliekol rúcho sv. Františka v malom Františkánskom kláštore sv. Antona pustovníka. Vtedy odložil svoje krstné meno Ferdinand a prijal rehoľné meno Anton. Čoskoro ho prestavení spolu s jedným bratom poslali do Afriky.
Pôvodne túžil kázať v Afrike, no ochorel a bol nútený sa vrátiť. Len čo obaja misionári odcestovali do Maroka, Anton dostal silnú horúčku a nemohol apoštolovať. Horúčka ho trápila celú zimu. Keď sa predstavení dozvedeli o jeho chorobe, prikázali mu vrátiť sa domov. Anton poslúchol, ale domov, do vlasti nedošiel, lebo búrka zahnala loď k pobrežiu Sicílie.
Hoci sa jeho misionárske úsilie v Afrike skončilo neúspechom, viedlo ho to k rovnako významnej službe v Európe. Tam sa dozvedel, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 schôdzu všetkých bratov do svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že tam pôjde, aby poznal sv. Františka. Zbedačený chorobou, obrátil sa na brata Graciána, predstaveného rímskej provincie a ponúkol sa mu na najnižšie práce v kláštore. Ten ho prijal a poslal ho do malého kláštora sv. Pavla pri meste Forli. Vykonával najťažšie práce, postil sa, rozjímal.
Počas vysviacky augustiniánskych a františkánskych bratov na kňazov bol Anton vyzvaný, aby kázal. Najprv nechcel, no z poslušnosti vystúpil na kazateľnicu. Všetci obdivovali jeho múdrosť a slová, čím sa stal významným kazateľom. Vo františkánskom kláštore bol vyhlásený za kňaza a ako novokňaz mal kázeň, spočiatku nesmelo, postupne jeho slová boli mocnejšie a ohnivejšie, plné múdrosti, čo si všimli aj jeho predstavení. Anton sa stal veľkým a nevídaným kazateľom. Jeho hlas znel ako zvon. Vľúdna tvár, čistý pohľad na ľudí veľmi pôsobili.
Stal sa slávnym kazateľom po celej Itálii a Francúzsku, známym pre svoju výrečnosť, hlboké znalosti Písma a schopnosť osloviť ľudí z rôznych prostredí. Jeho kázne sa vyznačovali intelektuálnou hĺbkou a prístupnosťou, vďaka čomu jeho posolstvo bolo široko zrozumiteľné a účinné. Pre svoju schopnosť vyvracať bludné učenia bol dokonca nazývaný „Kladivom na kacírov“.
Svätý František z Assisi ho poveril, aby sa stal prvým učiteľom teológie v františkánskej reholi. Svätý Anton poznal Písmo sväté, dokázal z neho vždy vhodne citovať. Hovoril plynule po taliansky aj po francúzsky. Vyučoval v Bologni, Montpellier, Toulouse a Le Puy-en-Velay. Toto poverenie od samotného svätého Františka zdôrazňuje Antonove intelektuálne schopnosti a dôveru, ktorá mu bola preukázaná pri formovaní teologického vzdelania budúcich františkánov.
Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Istý čas bol profesorom teológie v Padove, kde žil pokorným spôsobom života, dokým sa znova plne nevenoval kazateľskému úradu. Na výzvu pápeža Alexandra IV. napísal „Kázne na sviatky svätých“ (1231).
Svätý Anton Paduánsky | Kompletný príbeh
Posledné roky a smrť
V pôstnom čase často kázal v Padove, pričom pre pokročilú vodnatieľku veľmi trpel. V roku 1230 sa jeho zdravotný stav neustále zhoršoval. Plne sa nezotavil z ochorenia, ktoré ho postihlo v severnej Afrike. V roku 1231, vo veku 36 rokov, cítil, že jeho sily sú už značne vyčerpané. Rozhodol sa preto vrátiť do Padovy, kde si pripravil svoje posledné pôstne kázne. Urobil všetko potrebné, aby sa mohol pripraviť na odchod do večnosti.
Dňa 13. júna 1231 neočakávane zamdlel pri chudobnom obede s bratmi. Preniesli ho do kláštora Arcella, kde žili sestry sv. Kláry. V kláštore sa vyspovedal, prijal sviatosť pomazania chorých, zaspieval svoju obľúbenú mariánsku pieseň, ktorú sám zložil (Ó, preslávna pani), pozrel do neba a povedal: „Vidím svojho Pána“. Zomrel 36 ročný 13. júna 1231.
Svätorečenie a odkaz
Svätý Anton zomrel v Padove 13. júna 1231 vo veku 35 alebo 36 rokov. Jeho pomerne krátky život bol naplnený významnými úspechmi, čo svedčí o intenzite a oddanosti jeho služby Bohu. Necelý rok po smrti ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Rýchla kanonizácia odráža rozsiahle uznanie jeho svätosti a početné zázraky pripisované jeho príhovoru krátko po jeho smrti.
Pápež Gregor IX. ho kanonizoval menej ako rok po jeho smrti, 30. mája 1232. V roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Jeho neskoršie uznanie za učiteľa Cirkvi potvrdzuje jeho hlboký teologický prínos.
Z Padovy sa úcta sv. Antona rýchlo šírila do celého sveta. Pápež Pius XII. 16. januára 1946 potvrdil úctu „evanjelického učiteľa“ (Doctor evangelicus) a rozšíril ju na celú Cirkev. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe, ho necelý rok po smrti, 30. mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha.
Je známy ako patrón stratených vecí, ale aj chudobných, cestujúcich a rôznych iných potrieb. Jeho rozsiahle patrónstvo v rôznych oblastiach života poukazuje na hlbokú dôveru a náklonnosť, ktorú k nemu ľudia prechovávajú, a na ich vieru v jeho mocný príhovor. Spojenie so stratenými vecami pramení z konkrétnej udalosti, keď sa stratila kniha žalmov, ktorú používal.
V umení je často zobrazovaný s ľaliou (symbol čistoty) a/alebo s Dieťaťom Ježišom (odraz videnia, ktoré mal). Sv. Anton sa vyobrazuje s ľaliou a s malým Ježiškom na rukách. Podľa legendy, v Padove, hostiteľ uvidel sv. Antona s Ježiškom na rukách. V dieťati spoznal Ježiša Krista.
V Padove začali stavať chrám zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu a do tohto chrámu uložili svätcove ostatky.
Dôležité dátumy zo života svätého Antona Paduánskeho
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1195 | Narodenie v Lisabone |
| 1220 | Vstup do františkánskeho rádu |
| 1221 | Stretnutie so sv. Františkom v Assisi |
| 1231 | Úmrtie v Padove |
| 1232 | Svätorečenie pápežom Gregorom IX. |
Sviatok: 13. júna
Modlitba k svätému Antonovi Paduánskemu:
Ó Bože, dopraj nám milosť, aby sme sv. Antona Paduánskeho, Tvojho sluhu a vyznávača dokázali dokonale nasledovať a na jeho orodovanie sa stali účastnými večných radostí. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.