Dielo antického kresťanského filozofa, teológa, učiteľa Cirkvi (354-430), ktoré inšpiruje kresťanské myslenie všetkých generácií od čias svojho vzniku až dodnes. Svätý Augustín z Hippo je jednou z najvýznamnejších postáv v dejinách kresťanstva a filozofie. Jeho diela ovplyvnili myslenie mnohých generácií a jeho životný príbeh je inšpiráciou pre tých, ktorí hľadajú pravdu a zmysel života.
Svätý Augustín na obraze od Philippe de Champaigne
Úvod do života a diela svätého Augustína
Titul Svätý Augustín: Životopis, spiritualita a texty od Juraja Pigulu prináša nevšedný a obohacujúci životopis sv. Autor zrozumiteľným jazykom približuje život a dielo mimoriadne múdreho a zároveň ľudského svätca, biskupa Augustína. Priblížiť sa k osobe alebo spisom cirkevného učiteľa z Hippo je ako otvoriť dvere rannému svetlu alebo si podvečer vychutnávať čerstvý vzduch po horúcom dni.
Životné míľniky a historický kontext
Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v severnej Afrike, už vtedy dávno latinizovanej, kresťanskej a rímskej „starokolónie“. Bolo to konkrétne v provincii s názvom Numidia. Doba, v ktorej žil, bola presýtená mnohými rozbrojmi ako boj antiky proti kresťanstvu, boj za vzostup rímskej cirkvi alebo blížiaci sa pád rímskej ríše. Jeho matka, neskôr sv. Monika, bola hlboko veriaca, citovo založená kresťanka a naproti tomu jeho otec Patricius bol úradníkom rímskej správy, ktorý uspôsoboval svoju vieru podľa toho, či sa na najvyšších miestach vlády nachádzali kresťania alebo pohania.
Sám Augustinus až do svojho zázračného obrátenia sa na pravú vieru v roku 386 žil takmer pohanským, výstredným životom. Zomrel v roku 430 ako biskup afrického mesta Hippon, keď mesto práve v tom čase obkľúčili Vandali. Počas Augustínovho pôsobenia Západorímska ríša spela už k úplnému rozkladu, čoho verným svedectvom je aj jeho učenie.
Štát, podľa Augustína, už stratil tie svoje morálne hodnoty, ktoré mu pripisovali klasické antické nazeranie, veď blaženosť možno dosiahnuť iba v božom štáte ( jeho veľké dielo má názov: O božom štáte - De civitate Dei). Koncepciu svetových dejín, ktoré chápal fatalisticky, ako výsledok božieho predurčenia. Proti „pozemskému štátu“, „hriešnemu“ štátu stavia „štát boží“, svetovú vládu cirkvi. Podľa Augustina spoločnosť vznikla na základe dohody jednotlivcov.
Augustin sa ešte nezaujíma o vzťah medzi dušou a vonkajším svetom, chce sa dostať k Bohu. A keďže sa nazdával, že rozum môže hrať istú úlohu na ceste k Bohu, začal sa zaoberať filozofiou, ktorá je uňho totožná s teológiou.
Filozofické východiská a teologické princípy
Aurelius Augustinus bol najslávnejší cirkevný otec, najvýznamnejší predstaviteľ patristiky a jednoznačne sa opieral o Platóna. Celý jeho svetonázor má výrazný fideistický charakter, riadi sa zásadou: „ Bez viery niet poznania, niet pravdy.“ Jeho názory sú jedným z prameňov scholastiky.
Na začiatku Augustinus hovorí, že jediným východiskom, ako žiť dobrý a blažený život, je viera v jediného Boha a zbožnosť: „ Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh,...“ Na príklade Sokrata vyjadruje myšlienku, že „hocijaké dielo prírody, ktoré vzniká riadením božej prozreteľnosti, je oveľa lepšie ako ktorékoľvek ľudské alebo umelecké dielo“.
Ďalej hovorí o duši, a to v tom zmysle, že len rozumnej a duchovnej duši je dovolené nazerať Bohu, jeho večnosti, byť ňou očarená a zaslúžiť si večný život. Ale hovorí aj, že: „ ...keď sa zraní láskou a bolesťou pozemských a pominuteľných vecí a oddá sa obvyklému spôsobu života i telesným zmyslom, rozptyľuje sa v márnych obrazoch,...“
Augustinus tvrdí, že hlavnou vecou pri skúmaní náboženstva sú dejiny a pôsobenie božej prozreteľnosti v čase na spásu ľudského pokolenia a jej vplyv na nápravu a prevýchovu ľudstva. Hovorí, že každá vec, či podstata, bytnosť alebo prirodzenosť má tri znaky a to: je určitou jednotou, líši sa od ostatných vecí zvláštnymi vlastnosťami a neprekračuje poriadok vecí. Spomína aj Svätú Trojicu a tvrdí že: „...celé stvorenie i ktorúkoľvek jeho časť stvoril Otec skrze Syna pôsobením Ducha svätého.“
Keďže je v Augustínových očiach Boh všetka krása, dobro a skutočnosť, myslí si, že smrť nie je daná Bohom, pretože všetko, čo je, urobila najvyššia bytosť a nazýva sa to bytím. Smrť však núti to, čo zomiera, nebyť. A keďže Boh stvoril bytie, nebytie, čiže z Augustínovho pohľadu smrť, nemôže byť od Boha. „ Telo teda viac podlieha smrti a je bližšie k ničote, preto život, ktorý sa teší z plodov tela a zanedbáva Boha, smeruje k ničote a to je ničomnosť.“
Podľa autora je hriech zlo, iba ak je dobrovoľný. „ Ale hriech je také zlo, o ktorom možno hovoriť, iba ak je dobrovoľný.“ Augustinus dochádza k záveru, že „...teda hreší sa dobrovoľne.“
Podľa Augustina je všetko dobro alebo Boh, alebo z Boha. Teda i najnižšia bytosť je od Boha. A nielen bytosť, ale aj tvar. „ Teda to, z čoho Boh všetko stvoril, nemá nijakú podobu ani tvar.
Svätý Augustín na inom obraze
Autor vyjadruje aj myšlienky, že všetci sa podľa svojho poslania zaraďujeme do krásy vesmíru, takže aj to, čoho sa hrozíme, keď to posudzujeme izolovane, veľmi sa nám páči pri celkovom pohľade. Tvrdí aj, že vonkajší človek sa kazí alebo zdokonaľovaním vnútorného, alebo svojím vlastným úpadkom a že duša, nech je kdekoľvek, je lepšia ako telo, je pekne usporiadaná a že z jej trestu vzniká iná krása.
Nikto nemôže dokonale milovať, k čomu sme podľa neho určení, ak nemá v nenávisti to, od čoho sme odvolávaní: „...odvolávaní sme do záľuby, takej akú sme si zaslúžili hriechom. Preto musíme nenávidieť to, od čoho sa chceme oslobodiť.“
Ďalej sa zaoberá pravdou ako takou a hovorí, že sa natoľko utápame v márnivostiach a mrzkostiach, že na otázku, čo je lepšie, či pravda alebo klamstvo, síce odpovieme, že pravda, ale viac sa oddávame zábave a hrám než „...príkazom samej Pravdy.“
Hovorí o ľuďoch, ktorí sa oddávajú nerestiam a ktorých život pozostáva len z pozerania, hádok a jedenia, pitia a rozkoší a z povaľačstva. „ V duchu sa ničím iným nezaoberajú, iba vidinami, ktoré vznikajú z takého života. Dajú sa nimi klamať a pridržiavajú sa ich, aj keď sa usilujú odolať zvodom tela, pretože nesprávne využívajú zverený talent,...“
Kto však podľa Augustina používa päť telesných zmyslov na to, aby veril skutkom božím a živil lásku k Bohu, ten vojde do radosti svojho Pána. Na záver sa autor vyznáva zo svojej lásky k Bohu a vyslovuje nádej, nech nás náboženstvo spája s jediným Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz, stvárňujúci nás do jednoty.
Prehľad kľúčových diel svätého Augustína
Svätý Augustín napísal stovky diel, avšak všetci jeho znalci a obdivovatelia kladú do pozornosti Augustínovej tvorby práve jeho spisy Vyznania.
Český historik dejín filozofie Josef Kratochvil uvádza: „Augustínových spisov je obrovské množstvo. Najvýznamnejší z nich sú Vyznania, najúprimnejšia a najkrajšia autobiografia, aká kedy bola napísaná. Zmietanie veľkej duše v pazúroch hriechu, hľadanie Boha pohanským mysliteľom, jeho obrátenie a konečné spočinutie v Bohu je tu opísané s takou dramatickou živosťou, že márne by sme hľadali čosi podobné vo svetovej literatúre.“
Vyznania svätého Augustína vznikli koncom 4. storočia a od tej doby sa čítajú, študujú a prekladajú ako geniálne dielo literárne, filozofické, náboženské. Spisy tvorí 13 kníh a každá kniha je ešte rozčlenená na kapitoly. Sám Augustín o svojich vyznaniach napísal:
"Trinástoro kníh mojich Vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chváli ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobili, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Viem však, že mnohým bratom sa veľmi páčili aj páčia.
Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote. Tri posledné o Svätom písme, a to odtiaľ, ako je napísané: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, až po odpočinok sobotný."
V prvých desiatich knihách Augustín hovorí o svojom živote. Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva, ďakuje za dobrodenia, ktoré v tom veku dostal od Boha. Oplakáva šestnásty rok svojho života, že duchovný život zatlačil takmer do úzadia. Rozpráva o svojom štúdiu v Kartágu, o divadle, filozofii a manichejcoch. Spomína deväť rokov svojho života, a to od devätnásteho až po dvadsiaty ôsmy rok, rozpráva o rečníctve, astrológii a filozofii.
V dvadsiatom deviatom roku života učí rečníctvo v Kartágu, vzďaľuje sa od manichejcov a kázne sv. Ambróza v Miláne pôsobia na neho tak, že si o katolíckej viere začína utvárať iný názor, snaží sa predstaviť si duchovnú skutočnosť. V tridsiatom roku života ešte stále bojuje o posledné rozhodnutie, kedy rozum mu jasne hovorí, že by sa mal celý oddať kresťanstvu, ale jeho zmysly ho ešte nepustia. Hľadá pôvod zla a poznanie Boha. Kladie si otázky, čo je zlo a odkiaľ je zlo, hovorí tomu metafyzické nič, akési popretie dobra, nedostatok dobra, zákaz dobru, aby prišlo do činnosti.
Po ťažkých vnútorných bojoch, napomenutý Božím hlasom a čítaním Listu sv. Pavla Rimanom, obracia sa k Bohu úplne. Po obrátení sa dávajú v Miláne pokrstiť aj jeho synovia Adeodatus a Alipius a spolu sa vracajú do Afriky. Nasleduje smrť jeho matky - Moniky. Po týchto udalostiach Augustín opisuje svoj duševný stav, spomína, po akých stupňoch sa dostal k Bohu a hovorí, že pravá blaženosť nie je nikde inde, iba v Bohu.
V posledných troch knihách sa venuje Svätému písmu, pristupuje k jeho výkladu a rozoberá chápanie stvorenia a času. Píše o pravde, o ľudskej pravde, ktorá je len na toľko pravdivá, nakoľko nájde svoje odôvodnenie v Božej pravde. Hľadá spôsob, ako vykladať Sväté písmo, rozoberá prvé dve vety z Knihy Genezis a svoj výklad o stvorení duchovného neba (anjelov), hmotného neba a zeme z prahmoty porovnáva s inými výkladmi. Hľadá príčinu a zmysel stvorenia, alegoricko-symbolicky vykladá Knihu Genezis a mysticky završuje Vyznania. Podľa neho Písmo treba vysvetľovať obrazne.
Pri čítaní spisov Vyznania je viditeľné, akým vysokým bol filozofom. Je najvýznamnejším predstaviteľom patristiky a veľkým odporcom manicheizmu, donatizmu a pelagionizmu. Snažil sa spojiť vieru v absolútnosť bytia Boha so sebapoznávaním a vnútornou evidenciou. Predpovedal novoveký zmysel pre dynamiku osobnosti a ľudských dejín.
Boh je najvyšším princípom a jadrom sveta, je absolútnom, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom. Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho a všetko konečné a jednotlivé je odvodené od nej. Božia myseľ obsahuje v sebe podstatné tvary (vzory, idey) všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete vytvárajú. Z toho vyplýva, že poznať svet je možné len poznávaním absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Zlo podľa neho nemá vlastnú existenciu, je iba nedostatkom, chýbaním dobra. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré...
Prehľad kľúčových diel svätého Augustína
| Dielo | Obsah |
|---|---|
| Vyznania (Confessiones) | Autobiografické dielo, v ktorom Augustín opisuje svoj život a duchovnú cestu. |
| O Božej obci (De Civitate Dei) | Filozofické dielo o vzťahu medzi Božím kráľovstvom a pozemským štátom. |
| O Trojici (De Trinitate) | Teologické dielo o tajomstve Svätej Trojice. |
Odkaz svätého Augustína
O svätom Augustínovi sa zvykne hovoriť ako o jednom z najväčších učencov cirkvi. A je to pravda. Augustín je sprievodcom pre všetkých ľudí, ktorí hľadajú pravdu. Písal diela, ktoré sa dodnes vydávajú, stal sa prvým filozofom na Západe od rozkvetu antických gréckych filozofických škôl.
Augustín hľadajúci, milujúci, padajúci a znova vstávajúci je svätcom z mäsa a kostí, ktorému nič ľudské nebolo cudzie, a preto je blízky každému človeku. Aj tomu v 21. storočí.
Aktuálne: Svätý Augustín v kontexte dnešnej doby
Keď sa priamo stretávame s jeho spismi, zisťujeme, že je skutočným svetlom dnes. Bol človekom s nepokojným srdcom, ktorý žil bujarým a bezstarostným životom. Zásadný vplyv na neho mala jeho matka Monika a tiež učiteľ, svätý Ambrózom. Pod vplyvom Ambrózovho učenia spoznal listy svätého Pavla a v roku 386 prišlo k Augustínovmu obráteniu.
Augustínovi sa pripisuje výrok: „Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas“ („Nechoď von, do seba sa vráť, vnútri človeka pravda prebýva“).
Čitateľ by nemal pristupovať k tejto knihe s predsudkami. Prosím ho, aby sa nechal viesť obsahom pravdy, ktorú nájde v opisoch Augustínovho života. Keď človek číta život tohto svätca, ľahko dospeje k záveru, že viera je najľudskejšia vec na svete. Že je na dosah každému, pretože Boh je na dosah každému.
Na pochopenie tejto knihy nie je potrebné byť učencom: stačí byť človekom, stačí mať nepokojné srdce. Mýli sa, kto si myslí, že čítanie Augustína je len činnosť pre učencov. Hoci Augustína študujú najgeniálnejšie mozgy a stále sa od neho získavajú veľké a nové perspektívy pre súčasnú teológiu či filozofiu, je to autor, ktorý je nám vždy blízky.
Augustín je učiteľom vnútornej cesty. Nikto dokonalejšie neopisuje vnútorný boj, ktorý zúri v ľudskom srdci, kým sa neodovzdá pravde. Nikto ako on neopisuje, že pravda je Boh, nevyčerpateľný zdroj múdrosti a šťastia.
Prehľad Augustínovho života nám približuje plne ľudského svätca, ktorý nechce byť chválený nad rámec toho, čím je, ani nechce, aby sa naňho hľadelo s menšou nádherou, než akú dostal od svojho Stvoriteľa. Táto kniha nám pomáha priblížiť sa k životu plnému zvratov, kde sa odohráva boj medzi dobrom a zlom. Boj, v ktorom nakoniec víťazí Boh a v ktorom zomiera pýcha a hriech. Vďaka svojej prehre sa človek záhadným spôsobom stáva víťazom. Na Augustínovi teda jasne vidíme, že smrť hriechu je príčinou jeho novej vitality.
Ako sa dozvedáme z toho, čo táto kniha opisuje, spiritualita svätého Augustína je príťažlivá, pretože je konkrétna, pretože putuje po cestách obyčajného človeka, pretože vie o hriechoch a milosrdenstve, pretože skutočne dosahuje múdrosť a lásku Boha.
Augustín je človek, ktorý si uvedomuje biedu ľudskej krehkosti. On plače a je dojatý všeodpúšťajúcim Božím milosrdenstvom. Modliť sa s Augustínom znamená naučiť sa vidieť život, svet a všetky veci inak. Znamená to naučiť sa vidieť, že všetko je milosť, že všetko je dar. Augustín nás učí dôrazne povedať Bohu: „Veľký si, Pane, hodný všetkej cti a chvály!“ Pretože Augustín nás učí chváliť Boha, ktorý zachraňuje, učí nás bez strachu ohlasovať Božiu veľkosť, učí nás vzdychať po božskej láske, ktorá jediná je schopná uhasiť smäd v srdci človeka. Modliť sa s Augustínom znamená učiť sa modliť s ľudským srdcom, pretože ako sám píše: Quid est cor meum nisi cor humanum? „Aké je moje srdce, ak nie ľudské srdce?“ (De Trinitate, 4, prológ).
Nech sa nikto nečuduje sile a svetlu, ktoré dostane od duchovného učiteľa, akým je Augustín, ale nech využije každé slovo, ktoré nájde v tomto texte, a nech hľadá pravý zdroj, z ktorého biskup z Hippo naplnil svoju vlastnú nádobu. Augustín je veľký, ale nie vďaka sebe, ale vďaka Bohu, ktorý ho urobil veľkým. Je veľký, lebo sa nechal urobiť veľkým tým, že sa pokoril pred jediným veľkým. Augustín vedel hľadať, kým nenašiel. A toto hľadanie sa vynikajúcim spôsobom uskutočnilo skrze Sväté písmo.
Augustínove kázne sú svetlom pre tých, ktorí chcú hľadať a nevedia, kde začať. Kázne nás pozývajú čítať Sväté písmo a najmä evanjeliá a nechať sa viesť pôsobením Ducha Svätého. Augustín je človek, ktorý bol najprv rozčarovaný z Biblie, keď ju čítal s čisto literárnymi záujmami. Neskôr, keď si vďaka kázňam autoritatívnych učiteľov uvedomil, že sa mýlil, prosil Boha o potrebné očistenie, aby mohol prijať jeho sväté slovo s pravdou.
Augustín nás učí, že bez pokory nemožno pochopiť Písmo. Dáva nám jasne najavo, že bez milosti Otca, ktorý skrýva pravdu pred múdrymi a učenými a zjavuje ju jednoduchým, nemožno dosiahnuť hlboký a jednoduchý zmysel ukrytý v Písme.
Vo svojom diele O pravom náboženstve sa Augustinus Aurelius vyznáva zo svojej lásky k Bohu, považuje Boha za najvyšší princíp, zdroj sveta, za najvyššiu skutočnosť, najvyššiu pravdu, dobro a najvyššiu krásu.