Svätobernardský pes: Charakteristika plemena

Bernardín, známy aj ako svätobernardský pes, je jedným z najväčších a najťažších plemien psov na svete. Dokonca aj ľudia, ktorí psov neobľubujú, spoznajú bernardína na prvý pohľad.

Svätobernardský pes je skutočne veľmi veľký: s výškou v kohútiku až 90 centimetrov u samcov a telesnou hmotnosťou až 80 kilogramov patrí bernardín k najväčším a najťažším plemenám psov na svete.

So svojím slávnym predkom Barrym, ktorý spod lavín údajne zachránil viac ako 40 ľudí, má dnešný bernardín len málo spoločného. Je príliš ťažký a mohutný na to, aby mohol byť využívaný pri záchrane ľudí uviaznutých v snehu. Tento pes si však dodnes zachoval svoju vrodenú ochotu pomáhať a lásku k deťom.

História a Pôvod Plemena

Príbeh svätobernardského psa sa začína v Alpách na hranici medzi Švajčiarskom a Talianskom, v oblasti známej ako Veľký Svätobernardský priesmyk. Pôvod bernardínov sa datuje do 17. storočia, keď ich chovali mnísi v kláštore a hospici vo Veľkom bernardínskom priesmyku vo Švajčiarskych Alpách.

Dnešný Svätobernardský priesmyk na pomedzí Švajčiarska a Talianska bol v dobách dávno minulých preslávený svojou nehostinnou krajinou. Ťažké cestovanie cez alpské vrcholky viedlo mnícha Bernarda de Menthon v 11. storočí k založeniu zimného útulku a hospica pre pútnikov. A práve pokračovatelia odkazu sv. Bernarda začali v 17. storočí s chovom mohutných psov, ktorí sa neskôr stali známymi ako bernardíny.

Bernardíny mali za úlohu značiť cestovateľom smer v zasneženej krajine alebo hľadať tých, ktorí pri svojej púti stratili správny smer. Pôvodne slúžili ako strážne a záchranné psy, ktoré pomáhali cestujúcim strateným v snehových búrkach a lavínach. Vďaka ich vynikajúcemu orientačnému zmyslu a neuveriteľnej odolnosti voči drsným horským podmienkam sa stali neoceniteľnými pri záchranných misiách.

Pôvodne sa títo psi nazývali jednoducho "hospicové psy" alebo "alpské mastify". Pomenovanie "svätobernardský pes" sa stalo oficiálnym až v roku 1880. Zaujímavosťou je, že pôvodný typ bol krátkosrstý - dnešná dlhosrstá varieta vznikla krížením s newfoundlandskými psami v 19. storočí. V súčasnosti je svätobernardský pes národným psom Švajčiarska a symbolom kantónu Bern.

Na začiatku 19. storočia bol chov psov v kláštore, vinou niekoľkých horských katastrof, úplne zlikvidovaný. Našťastie sa pár jedincov tohto obľúbeného pracovného plemena dostalo aj do údolia, a tu bol následne začatý naozajstný cielený chov. Prvým skutočným chovateľom sa stal Heinrich Schumacher. Dneska má úlohu sociálneho, rodinného psa.

Mimoriadne slávnym sa stal „lavínový“ pes Barry, ktorý sa narodil okolo roku 1800. Údajne zachránil životy niekoľkým desiatkam ľudí. Až po jeho smrti v roku 1814 sa začal chov bernardínov. V roku 1884 Švajčiarsko vyhlásilo bernardína za národného psa. Barryho dnes môžete obdivovať ako vypchatý exponát v Prírodovednom múzeu v Berne. Aspoň čiastočne, pretože v roku 1923 pracovníci múzea Barryho vybavili väčšou hlavou a dlhšími nohami, aby ho prispôsobili modernejšiemu vzhľadu bernardína.

Jeden z najslávnejších jedincov tohto plemena bol bernardín Barry, ktorý dokonca má pomník na parížskom cintoríne psov. Epitaf na ňom hlása: "Svätý Bernardín Barry zachránil život 40 ľuďom. A 41. človek ho zabil. "Toť legenda. Legendy sa ale dosť často prikrášľujú, a nie všetko čo je vytesané do kameňa, sa tiež muselo tak udiať.

A súdok pálenky na krku? Mýtus! Dnes sa na záchranárske účely používajú obratnejšie psy.

Vzhľad

Svätobernardský pes je impozantný, veľký a silný pes s harmonickou stavbou tela. Podľa FCI štandardu existujú dve variety svätobernardského psa - krátkosrstá (St. Bernhardshund, Kurzhaarig) a dlhosrstá (St. Bernhardshund, Langhaarig).

Hlava je impozantná a výrazná, s dôstojným výrazom. Lebka široká, mierne klenutá, s výrazným, ale nie príliš ostrým stopom. Papuľa krátka, približne rovnakej dĺžky ako hlava, mierne hranatá. Nos veľký, čierny, s dobre otvorenými nozdrami. Pysky výrazne prevísajúce, tvoriace charakteristickú "hranatú papuľu". Čeľuste silné s dokonalým nožnicovým alebo kliešťovým zhryzom. Oči stredne veľké, tmavohnedé až orieškovej farby, s priateľským výrazom. Krk silný a svalnatý, s miernym lalokom. Chrbát široký, rovný a pevný. Hrudník hlboký, dobre klenutý, siahajúci pod lakte. Rebrá dobre oblúkené. Brucho mierne vtiahnuté.

Štandardná farba je biela s červenými škvrnami (od svetlo hnedej až po tmavo mahagónovú) alebo biela s červeno-hnedými škvrnami. Typická je biela náprsenka, biely koniec chvosta, biele labky a biela škvrna na krku alebo lyska na hlave.

V dospelosti dosahuje výšky 60-90 cm, a hmotnosti 50-80 kg. Typické sfarbenie plemena: červenohnedá s bielou alebo biela s červenohnedou v rôznych odtieňoch, biele znaky sú povolené.

Pôvodne mali bernardíny krátku srsť. Medzičasom vznikol aj dlhosrstý variant plemena, pri ktorom je srsť hladká a tesne prilieha k telu. Mierne vlny sú povolené.

Povaha a Temperament

Svätobernardský pes má povahu, ktorá dokonale vyvažuje jeho impozantnú veľkosť - je pokojný, vyrovnaný a mimoriadne priateľský.

Priaznivci tohto plemena nie nadarmo hovoria: ako veľké je telo, také veľké je srdce bernardína. Je to pokojný a vyrovnaný pes, ktorého len tak niečo nerozhodí. Zároveň je však tento statný pes veľmi citlivý a potrebuje blízky kontakt s ľuďmi.

Bernardíny môžu byť veľmi teritoriálne a ostražité. Niektorí zástupcovia tohto plemena majú aj ochranársky inštinkt. Tieto vlastnosti robia z bernardína spoľahlivého strážneho psa.

Voči cudzím psom sa bernardín často správa odťažito až nepriateľsky. To ho však nerobí nebezpečným. Namiesto toho sa bernardíny považujú za “dobromyseľné“. V prípade, že je bernardín dobre socializovaný, sa táto jeho vlastnosť v prítomnosti jeho blízkych prejaví. Nemali by ste však podceňovať jeho obrovskú silu.

V domácom prostredí je svätobernardský pes pokojným a oddaným spoločníkom, ktorý najviac ocení pohodlie domova a blízkosť svojej rodiny. S deťmi má zvyčajne vynikajúci vzťah - jeho trpezlivosť je takmer bezhraničná a jeho ochraniteľské inštinkty z neho robia prirodzeného strážcu detí. K cudzím ľuďom je spravidla priateľský a otvorený, hoci môže byť spočiatku mierne rezervovaný. Pri správnej socializácii nevykazuje známky plachosti ani agresivity. Svätobernardský pes nie je príliš aktívny a nepotrebuje extrémne množstvo pohybu. Preferuje skôr pokojné prechádzky než intenzívny beh či hranie.

Svätí sú verní svojmu dedičstvu hospicových psov, sú priateľskí a prívetiví. Majú vyrovnanú, láskavú povahu a k deťom sú milí a opatrní. Milujú pozornosť, ale nie sú na ňu tak nároční ako niektoré plemená. Bernardín je verný a priateľský voči svojmu majiteľovi a rodine. Je milý, temperamentý, láskavý a opatrný k deťom. Navyše je veľmi citlivý na akékoľvek prejavy nespravodlivosti a vždy sa postaví na stranu toho slabšieho. Pozor tiež na hádky a zvýšený hlas. Nerobia mu vôbec dobre.

Bernardín je známy svojou tvrdohlavosťou. Ak však bude pevne začlenený do rodinného kruhu, kde sa mu dostane potrebnej dôslednosti a predovšetkým lásky a náklonnosti, bude z neho poslušný a verný spoločník.

Aby vás bernardín počúval, potrebuje dôkladný tréning. To zahŕňa aj dôsledný výcvik na vodítku. Inak sa môže stať, že tvrdohlavý bernardín na prechádzke “povedie” svojho majiteľa, a nie naopak. Keď už objaví niečo vzrušujúce a chce sa k tomu rozbehnúť, človek na druhom konci vodítka ho len ťažko dokáže zastaviť.

Starostlivosť

Starostlivosť o srsť svätobernardského psa sa líši podľa variety. Krátkosrstá varieta vyžaduje čistenie raz týždenne pomocou gumovej rukavice alebo kefy s krátkymi štetinami. Dlhosrstá varieta potrebuje častejšie čistenie, ideálne 2-3x týždenne, pomocou hrebeňa s dlhšími zubami a kefy s tvrdšími štetinami.

Obe variety intenzívne línajú (zvyčajne dvakrát ročne), kedy je potrebné čistenie každý deň. Pravidelné kefovanie srsť Bernardína je dôležité, minimálne dvakrát týždenne. To pomáha predchádzať zamotaniu a udržiava srsť zdravú. Kúpanie je potrebné raz za pár mesiacov.

Uši svätobernardského psa potrebujú pravidelnú kontrolu a čistenie, aby sa predišlo infekciám a zápalom. Kontrolujte ich aspoň raz týždenne na známky začervenania, nepríjemného zápachu alebo nadmerného množstva ušného mazu. Na čistenie používajte mäkký bavlnený tampón navlhčený v špeciálnom roztoku určenom na čistenie psích uší.

Pravidelná starostlivosť o zuby pomáha predchádzať zubnému kameňu, zápachu z tlamy a ochoreniam ďasien, ktoré môžu viesť k vážnejším zdravotným problémom. Ideálne je čistiť zuby svätobernardského psa 2-3x týždenne špeciálnou psou zubnou kefkou a pastou. Veľkosť jeho tlamy môže tento proces komplikovať, preto je dobré začať s pravidelným čistením už v šteniacom veku.

Labky svätobernardského psa musia niesť obrovskú váhu, preto si zaslúžia osobitnú pozornosť. Pravidelne kontrolujte vankúšiky na poranenia, praskliny alebo cudzie predmety. Osobitnú pozornosť venujte priestoru medzi prstami, kde sa môžu zachytávať nečistoty alebo tvoriť kožné zápaly. Pazúriky kontrolujte a strihajte každé 3-4 týždne, pretože príliš dlhé pazúriky môžu spôsobiť nesprávne našľapovanie a následné problémy s kĺbmi a kostrou.

Mali by ste si byť vedomí toho, že bernardíny majú tendenciu silno slintať. Škvrny od slín na nohaviciach, kreslách a gauči sú súčasťou spolužitia s týmto bývalým horským psom.

Pohyb a Aktivity

Napriek svojej veľkosti nepotrebuje svätobernardský pes extrémne množstvo pohybu. Dospelému psovi postačí 30-45 minút pokojného pohybu denne, ideálne rozdelených do dvoch kratších prechádzok. Mladé psy (do 18 mesiacov) by nemali byť preťažované, aby sa predišlo problémom s vývojom kostry a kĺbov. Vyhnite sa intenzívnym aktivitám ako beh, skákanie či dlhé výstupy do schodov, najmä v období rastu.

Svätobernardský pes je citlivý na teplo, preto plánujte prechádzky na chladnejšie časti dňa, najmä v lete. Ich nespornou výhodou je, že veľmi dobre znášajú rozmary zimného počasia. Bez väčších problémov môžu byť vonku po celý rok. Čo ich môže trochu rozrušiť, sú horúce letné dni. Pri vyšších teplotách im treba poskytnúť tienisté miesto na odpočinok a dostatok vody.

Zdravie

Svätobernardský pes je plemeno, ktoré sa potýka s viacerými zdravotnými problémami typickými pre veľké plemená.

Svätobernardský pes má relatívne krátku priemernú dĺžku života - zvyčajne len 8-10 rokov. Je to bežné u veľmi veľkých plemien, keďže ich organizmus je vystavený väčšej záťaži. Medzi hlavné zdravotné problémy, ktoré môžu postihnúť toto plemeno, patrí dysplázia bedrových a lakťových kĺbov, torzia žalúdka a problémy so srdcom. Ide o ochorenia typické pre veľké plemená.

Pri výbere šteňaťa je mimoriadne dôležité obrátiť sa na zodpovedného chovateľa, ktorý vykonáva zdravotné testy chovných jedincov, najmä na dyspláziu bedrových a lakťových kĺbov a ochorenia očí. Dlhšie majú zástupcovia tejto rasy sklon k žalúdočnej torzii. Vyskytnúť sa môže tiež entropium, šedý zákal, ochorenia srdca, epilepsia alebo kožné alergie.

Výživa

Pre svätobernardského psa odporúčam kvalitné prémiové granulované krmivá určené špeciálne pre obrie plemená. Tieto krmivá sú špeciálne formulované pre pomalší, zdravší rast a podporu kĺbového aparátu.

Pri výbere krmiva sa jednoznačne orientujte podľa vývojového štádia vášho psa. Mladé psy v období rastu majú iné požiadavky ako dospelé psy. Psie granule vyberajte vždy od zavedených značiek, primerane veku, aktivite psa a nikdy neprekrmujte. Pohybový aparát je dosť namáhaný aj bez príznakov nadváhy.

Veľké psy, vrátane Bernardínov, by mali jesť z vyvýšenej misy. V strave Bernardína nesmú chýbať glukozamín a chondroitín. Musí im byť poskytnuté kvalitné jedlo prispôsobené ich veku a životnému štýlu. Najlepšie je podávať im dve jedlá denne (jedia veľa). Druh krmiva a veľkosť kŕmnej dávky závisí od veku a úrovni aktivity psa.

Ak by ste sa rozhodli pre granule, odporúčam vám vždy si preštudovať zloženie, ktoré môžete nájsť na zadnej strane balenia granúl.

Je Toto Plemeno Pre Vás Vhodné?

Svätobernardský pes je majestátne a láskavé plemeno, ktoré však rozhodne nie je vhodné pre každého. Asi vás neprekvapí, že bernardín nie je vhodný do bytu. Bernardíny sú obrovské a nežné psy, ktoré svojim majiteľom ponúkajú nielen svoju impozantnú prítomnosť, ale aj bezhraničnú lásku a oddanosť. Kvôli väčším nárokom na priestor nie sú zástupcovia tejto rasy vhodní na chov v bytoch a v mestách všeobecne. Ideálnym prostredím pre nich bude dom so záhradou niekde na vidieku.

Bernardín sa skvele znášajú s ostatnými domácimi zvieratami vrátane mačiek a rovnako dobre vychádzajú s deťmi. K malým deťom sa ale kvôli svojej mohutnosti veľmi nehodí. Svojmu pánovi a jeho rodine bude tento láskyplný pes vždy dobrým kamarátom a skvelým strážcom.

Asi vás neprekvapí, že bernardín je dosť náročný, pokiaľ ide o stravu. Nemyslíme ani tak vyberavosť, pokiaľ ide o chuť, ale o množstvo potravy, ktoré zje. Je dobré uistiť sa, že váš domáci miláčik nemá nadváhu. Hrozí totiž riziko ochorenia kĺbov, ktoré je u veľkých plemien pomerne časté.

Zaujímavosti

Záchranár bez suda - Populárny obraz svätobernardského psa s malým sudom brandy na krku je len mýtus vytvorený maliarmi v 19. storočí.

Máloktorý pes je taký notoricky známy ako on. Robustný huňatý hafan s bielo-hnedou srsťou, veľkým čumákom a neodmysliteľným súdkom rumu na krku. Podľa našej zidealizovanej predstavy práve takto vybavené životobudičom bernardíny zachraňujú v Alpách ľudí spod lavín. Všetko je však inak.

Na hraniciach medzi Švajčiarskom a Talianskom už skoro tisíc rokov stojí na brehu horského jazera kláštor, ktorý založil sv. Bernard. V nehostinnom prostredí v nadmorskej výške viac ako 2 400 m odnepamäti poskytoval útočisko pútnikom, ktorí sa cez horský priechod vydali na nebezpečnú cestu naprieč Alpami.

Zrod v kláštore

Miestni mnísi, horali celým srdcom, postupným krížením vyšľachtili zo silných ovčiarskych psov, ktoré mali pôvod ešte v Rímskej ríši, bernardíny. Prvá zmienka o týchto výnimočných psoch pochádza z roku 1707. Bez toho, aby dostávali nejaký špeciálny výcvik, sa svojou náturou a schopnosťami stali neoceniteľnými pomocníkmi ľudí v horách. Vedeli totiž vycítiť ľudí zavalených pod snehom.

Na akcie vždy vyrážalo niekoľko psov naraz - zatiaľ čo jedny vyhrabávali neborákov spod snehu a neraz ich zaľahli a svojou huňatou srsťou zahrievali a udržiavali pri živote, zvyšné psy bežali po pomoc do kláštora. V historických análoch je zdokumentovaných vyše 2 000 prípadov, keď bernardíny zachránili ľudský život. Najslávnejším z nich sa stal bernardín Barry, ktorý zachránil vyše 40 ľudí, a za to si dokonca vyslúžil čestné miesto v prírodovednom múzeu v Berne. Pre ich schopnosti aj kláštorný pôvod ľudia bernardíny nazývali aj sväté psy.

Už je iný

V rokoch 1816 až 1818 boli alpské zimy také kruté, že mnoho psov pri akcii zahynulo a chovu bernardínov hrozil zánik. Mnísi preto zvyšné kusy začali páriť s inými plemenami, ako bol napríklad novofundlandský pes. Tým však bernardín stratil časť svojich schopností, napríklad mu narástla dlhšia srsť, čo sa ukázalo ako problém. Lebo keď namrzla, ťahala svojou hmotnosťou zvieratá k zemi a znemožňovala im pohyb.

Dnes sa už bernardíny na záchranu ľudí nevyužívajú. A pes so súdkom na krku je iba legenda. Odborníci tvrdia, že chľast so sebou nikdy nenosil. Ale napriek tomu súdok nemôže chýbať na žiadnom plyšákovi bernardína, ktorých sú švajčiarske stánky so suvenírmi plné. Skutočný príbeh tohto statočného plemena však môžete spoznať priamo v Kláštore sv. Bernarda, kde naďalej funguje chovná stanica a aj malé múzeum.

tags: #svaty #bernard #z #mentosu