Svätý Giuseppe Moscati: Životopis lekára srdca a duše

Pre mnohých z nás možno menej známy svätý, ktorý žil bežné povolanie lekára neobyčajným spôsobom… Je to sv. Giuseppe Moscati (1880 - 1927), ktorý sa narodil ako siedme z deviatich detí v rodine významného právnika. Vyrastal, žil a pracoval prevažne v Neapole.

V cirkevnom spoločenstve sa však aj v 20. storočí vyskytli lekári, ktorým Cirkev priznala úctu a titul svätých, a vyhlásila ich za vzor a nebeských ochrancov tohto záslužného povolania. Medzi nich patrí aj taliansky lekár sv. Jozef (tal. Giuseppe) Moscati.

V sedemnástich rokoch sa rozhodol pre lekárske povolanie. Už počas štúdia medicíny vynikal múdrosťou, úsilím, vedeckým myslením a až obdivuhodnou láskou k chorým a trpiacim. Jeho vierou nedokázalo nič otriasť aj v protikresťanskom prostredí talianskych univerzít.

Jeho otec tam vtedy pôsobil ako predseda mestského súdu. Giuseppe Moscati sa narodil na juhu Talianska v meste Benevento. Korene Moscatiovcov však siahali do dedinky Santa Lucia di Serino v kraji Avellino v Kampánii, kde prišiel na svet Giuseppeho otec Francesco. Ten sa dal na dráhu sudcu, ktorú postupne vykonával vo viacerých mestách. Sudcovské povolanie ukončil v Neapole, kde bol predsedom odvolacieho súdu. V mladosti sa zoznámil s Rosou De Lucovou, dcérou markízov z Roseta. Moscatiovci mali deväť detí, nie všetky sa však dožili dospelosti. Piatym potomkom bol Giuseppe, ktorého doma volali Pepino.

Keď mal štyri roky, jeho otec bol na vrchole profesionálnej kariéry a rodina sa definitívne usadila v Neapole. V ich srdci však bola hlboko zakorenená rodná dedina hlavy rodiny, kam chodievali každý rok do letného bytu.

V sedemnástich skončil lýceum maturitou na výbornú a to bola chvíľa, keď si musel zvoliť študijný odbor na univerzite a tým i budúce povolanie. Otec zrejme očakával, že pôjde v jeho stopách ako prvorodený syn Gennaro, ale Giuseppe rodine oznámil, že sa rozhodol zapísať na medicínu. Matka mu dohovárala, aby tento krok ešte zvážil. Poznala jeho citlivú povahu a nevedela si predstaviť, ako bude znášať každodenný kontakt s ľudskou bolesťou. „Som ochotný s chorými si aj miesto vymeniť,“ uistil ju. Takáto odpoveď ju prekvapila, ale zrejme aj upokojila. Otec synovo rozhodnutie rešpektoval a ako veriaci muž si uvedomil, že žiadne z jeho detí mu nepatrí: „Boh rodičom zveruje deti len na určitý čas, aby ich pripravili na vstup do samostatného života.“ Tento jeho názor na život zrejme patril medzi posledné, pretože krátko po Giuseppeho nástupe na univerzitu pred Vianocami podľahol mozgovej príhode.

Bol veľmi svedomitý, premýšľavý a zvedavý študent s pokojnou povahou. Giuseppe sa napriek obrovskému žiaľu so záujmom ponoril do Hippokratovho sveta. Okrem prednášok väčšinu času trávil v knižnici alebo pri výskumoch v laboratóriu a onedlho, ešte na univerzite, publikoval prvé vedecké práce. Profesor Alfredo Bevilacqua, jeho spolužiak, spomínal na ich študentské časy takto: „Sedával vedľa mňa, pozorne počúval prednášky. Hoci bol v medicíne iba začiatočník, odpovedal správne na všetky otázky, ktoré nám prednášajúci kládli. Ale hovoril si ich iba pre seba, aby ich nikto nepočul. Všim­li sme si to iba my okolo neho. Nebolo otázky, na ktorú by sám sebe pohotovo neodpovedal. Ale vždy iba potichu, nikdy nie nahlas. Ani keď sa profesor spýtal, či to naozaj nikto nevie. Nešlo mu o vlastnú prestíž, zaujímali ho vedomosti.“

Záverečné skúšky obhájil v auguste 1903 s vyznamenaním a jeho práca bola taká vynikajúca, že mohla ísť hneď do tlače.

V tom istom roku vyhral verejný konkurz na asistenta na klinike Ospedale Riuniti a krátko nato sa zúčastnil na ďalšom výberovom konaní v nemocnici pre nevyliečiteľne chorých Ospedale degli Incurabili. Tam mal možnosť stať sa primárom. Toto zariadenie patrilo v Neapole k najstarším a najprestížnejším, malo vynikajúcich lekárov a dobré vybavenie, preto sa doň utiekali chorí z celej Európy. V oboch nemocniciach sa prejavil ako skromný a láskavý lekár oplývajúci znalosťami, získal si sympatie väčšiny kolegov až do takej miery, že ho často pozývali na konzultácie k svojim pacientom.

Giuseppe Moscati študoval medicínu s vynikajúcim prospechom a tak pokračoval aj po zaradení do lekárskej praxe. Voľnomyšlienkárske ovzdušie vtedajších vysokých škôl neoslabilo jeho vieru ani kresťanské životné zásady. Ako lekár chcel predovšetkým pomáhať trpiacim ľuďom. Jeho ovdovená matka komentovala jeho oddanosť lekárskemu povolaniu slovami: "Náš Jožko je veľkodušný mladík, schopný akejkoľvek obety.

Lekársku prax začal ako asistent neapolských "spojených nemocníc" (Ospedali Riuniti). Od r. 1904 sa stal lekárom v starej známej nemocnici pre nevyliečiteľne chorých (Incurabili), kde sa venoval najmä postihnutým besnotou. Do roku 1908 vypomáhal vo fyziologickom laboratóriu a potom pracoval ako riadny asistent Inštitútu fyziologickej chémie. Napokon na jar 1911 sa stal primárom nemocnice pre nevyliečiteľných.

Okrem iného sa osvedčil ako výborný chirurg a vyhľadávaný diagnostik. Popri bezprostrednej starostlivosti o chorých sa venoval aj výučbe medikov a výskumu. Bol skvelý diagnostik, učiteľ medikov a zapálený vedec bádateľ, ako prvý začal experimentálne používať pri liečbe cukrovky inzulín. Prácu lekára bral ako poslanie, zaujímal sa o pacienta nielen z telesnej, ale aj duševnej stránky. Študentom na prednáškach neraz opakoval: „Pamätajte si, že sa nemáte starať len o telá, ale aj o utrápené duše ľudí, ktorí u vás hľadajú pomoc. Pri mnohých bolestiach sa neraz pacientovi uľaví skôr dobrou radou než strohým receptom, s ktorým ho pošlete do lekárne.“ Pred kolegami, poslucháčmi medicíny, ale ani pred pacientmi neskrýval katolícku vieru. Keď sa ho študenti spýtali, či neuvažoval nad kňazským stavom, odpovedal: „Bohu môžem veľmi dobre slúžiť aj ako lekár.“ Podľa neho poslanie lekára a kresťana spočíva v tom, že má liečiť, pomáhať ľuďom od bolesti, prinášať im útechu, povzbudenie a nádej. A tieto princípy odovzdával aj poslucháčom na prednáškach.

Okrem lekárskej praxe Dr. Giuseppe Moscati bol aj vedecky činný. V r. 1911 dosiahol docentúru vo fyziologickej chémii a v r. 1922 docentúru všeobecnej klinickej medicíny. Okrem voľnej docentúry bol niekoľko rokov vedúcim katedry klinickej chémie.

Mohol žiť v prepychu, ale on sa miesto toho daroval chudobným a nevyliečiteľne chorým. Mnohí po jeho bezplatných návštevách nachádzali pod svojimi vankúšmi peniaze. Z jeho myšlienok sa ma dotkla aj táto: „Nezabúdajte, že sa nestaráte len o telá, ale aj o ubolené duše, ktoré k vám prichádzajú. V dnešnej dobe sme okrem povinného testovania testovaní aj na iné skutočnosti… na izoláciu, samotu, stratu nádeje, istôt, strach z choroby, zo smrti… Toto všetko je súčasťou nášho každodenného života, no bolo to i v čase, keď žil Moscati. Moscati, lekár, v čase choroby a smrti stál pri človeku ako blížny. Snažil sa, aby nikto neodchádzal zo sveta v samote, bez nádeje a útechy.

Svoju službu núdznym a trpiacim chápal ako službu samému Kristovi. Doktor Moscati sa nikdy neoženil, v Cirkvi zostal laikom. Všetok svoj voľný čas a sily venoval práve návštevám chudobných pacientov v Neapole a okolí.

Moscatiovci patrili k dobre situovanej šľachte, vlastnili rozsiahle usadlosti na vidieku i majetky v meste. Posledné generácie boli známe tým, že pomáhali všetkým v núdzi. Chudoba bola na začiatku 20. storočia na juhu Talianska veľmi citeľná. Existovali len bohatí a chudobní. Priemysel sa v tejto časti nerozvíjal, robotnícka trieda nejestvovala, zostávala len drina na poliach, za ktorú ľudia dostávali biedny plat, takže doslova živorili. Prežiť im pomáhali cirkevné organizácie alebo dobre zabezpečené rodiny a Moscatiovci patrili medzi významných dobrodincov. Giuseppeho rodičia boli pobožní, denne chodili na omšu a k viere viedli i svoje ratolesti. Otec Francesco sa s hrdosťou zveril sesternici a rádovej sestre Marii Rafaele Moscatiovej: „Moje deti sú všetky nábožné, ale ani jedno nie také ako Pepino.“ Tento muž hlbokej viery sa v mladosti túžil stať kňazom a šiel sa poradiť s jedným rehoľníkom. Ten mu bez servítky povedal: „Pán ne­chce, aby ste boli kňazom, budete dobrý sudca.“ Synova zbožnosť mu nebola proti mysli a sesternici to možno povedal preto, aby sa zaňho modlila v nádeji, že pôjde kňazskou cestou. Giuseppe sa však rozhodol inak.

Jeho duchovným krédom bolo: „V Kristovom duchu pomáhať trpiacim ľuďom.“ Medzi ďalšie hodnoty, ktoré vyznával, patrila láska k pravde. V jeho zápiskoch sa našli tieto myšlienky: „Milujte pravdu; buďte takí, akí ste, bez pretvárky, strachu či ustarostenosti. Ak vás pre pravdu budú prenasledovať, prijmite to; ak vás budú mučiť, vydržte. A ak máte za pravdu obetovať vlastný život, buďte pevní vo svojej obete.“

Do jeho života zasiahli aj smutné udalosti. Rok po získaní lekárskeho diplomu mu zomrel brat, mal iba 33 rokov, a jeho strata zrejme u Giuseppeho obnovila spomienky na bolestný odchod otca. O dva roky neskôr, v roku 1906, vybuchla sopka Vezuv. Nemocničný komplex Ospedale Riuniti mal asi šesť kilometrov od vulkánu v dedine Torre del Greco oddelenie s pacientmi v pokročilom veku pripútanými na lôžko. Aby neprišli o život, Giuseppe sa z vlastnej vôle chytil iniciatívy. Poslal po nich povozy a ponáhľal sa na miesto nešťastia, aby osobne pomáhal pri ich evakuácii. Zachránil 70 imobilných pacientov. Len čo bol posledný v bezpečí, strecha nemocnice sa pod ťarchou sopečného popola zrútila. Nielenže inicioval záchrannú akciu, ale listom požiadal generálneho riaditeľa nemocnice o uznanie a odmenu pre všetkých, ktorí mu akýmkoľvek spôsobom pomohli. Zdôraznil však, že pre seba nechce nič, verejné uznanie za záchranu desiatok pacientov ho však neobišlo.

Pokiaľ šlo o jeho službu blížnym, vždy požadoval diskrétnosť a anonymitu. Keď v roku 1911 v Neapole vypukla epidémia cholery, predstavitelia mesta ho oslovili, aby identifikoval zdroj nákazy a hľadal prostriedky, ako chorobu poraziť. Pritom bol v prvej línii, stretával sa s infikovanými, takže mu hrozilo, že sa nakazí aj on. S tradične obrovským nasadením sa pustil do riešenia problému a navrhol sériu opatrení, ako Neapolčanov zachrániť. Aktivity rozvíjal aj v univerzitnej oblasti, v roku pandémie cholery začal prednášať študentom a na jeho prednáškach sa počas desiatich rokov zúčastnilo niekoľko tisíc poslucháčov. Napredoval aj na poste lekára, získal docentúru v oblasti fyziologickej chémie, o desať rokov neskôr vo všeobecnej klinickej medicíne. Rok 1914 Moscatimu okrem svetového vojnového konfliktu priniesol osobnú stratu.

Po začatí prvej svetovej vojny sa chcel dobrovoľne prihlásiť do armády. Talianske ozbrojené sily ho odmietli, pretože verili, že by im mohol lepšie poslúžiť pri starostlivosti o ranených, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne. Na front však neodišiel, správa mesta ho vymenovala za riaditeľa vojenskej nemocnice, čo v skutočnosti znamenalo, že nemocnica pre nevyliečiteľne chorých sa zmenila na armádnu, a tam sa staral o ranených z bojísk. Vojenskí velitelia mu posielali tie najťažšie prípady. Údaje z nemocničného archívu hovoria, že jeho rukami prešlo 2 524 vojakov. O jeho autorite aj v tomto ťažkom čase svedčí príhoda, keď prišiel na inšpekciu zariadenia generálny riaditeľ. S nevôľou hľadel na modlitebné knižky, ružence či krížiky u zranených vojakov, až sa jeden z nich ohradil, že ich dostali od doktora Mos­catiho. Riaditeľ stíchol a nič viac nenamietal.

Tento lekár a vedec dokázal harmonicky spojiť medicínu a vedu s náboženstvom. Keď videl, že pacientovi už medicína nedokáže pomôcť, otvorene to priznal a upriamil jeho pozornosť na Boha. Moscatiho životopisci spomínajú príhodu so slávnym talianskym operným spevákom Enricom Carusom. Keď ho zavolali k jeho smrteľnej posteli, odporučil mu, aby sa porozprával s dobrým duchovným a tak odišiel do večnosti. Caruso súhlasil, prišiel kňaz, modlili sa a on sa s pokojom a vyrovnaným svedomím rozlúčil s pozemským životom.

Sv. omše so sv. prijímaním patrili k jeho každodennému programu. Ranná návšteva Na rozdiel od väčšiny kolegov Dr. Moscati vynikal hlbokou vierou, ktorú spájal s praktickým náboženským životom a nezištnou obetavosťou. Nikdy sa nedal opantať túžbou po obohatení. Podobne ani pri styku s pacientmi nezaprel hlboké kresťanské presvedčenie. Neraz telesnú liečbu spájal s duchovnou, keď pacientom odporúčal vyspovedať sa alebo aspoň sa porozprávať s dobrým kňazom. Keď ho zavolali k smrteľnej posteli slávneho talianskeho speváka Enrica Carusa, úprimne mu odporúčal, aby sa pred veľkou cestou do večnosti poradil s najslávnejším lekárom - Ježišom Kristom. Caruso súhlasil. Prišiel kňaz a slávny umelec sa s vyrovnaným svedomím a pokojom lúčil s pozemským životom. Podobne nezaváhal, keď pri jednej prednáške profesor L. Bianchi odpadol a bolo vidno, že zomiera. Lekársky sa už nedalo nič robiť a na zavolanie kňaza bolo neskoro. Dr.

Moscati, bez ohľadu na prítomných kolegov, nahlas sa modlil kajúce žalmy, kým Bianchi skonal.

Láska k pravde a úprimné priznanie sa ku kresťanskej viere patrili medzi jeho základné hodnoty. V jeho zápiskoch zo 17. októbra 1922 čítame: "Miluj pravdu, ukáž, čím si, bez pretvárky a bez ľudských ohľadov. A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou, keď bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť. A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obete.“ Jedni obdivovali jeho mravnú bezúhonnosť, iní ho chceli o ňu pripraviť. Raz ho pod falošnou zámienkou zavolali k posteli provokatívnej prostitútky. Dr. Moscati pochopil, o čo ide, ale zachoval pokoj a bez slova odišiel.

„Nech je každý náš deň naplnený dobročinnosťou,“ znie veta z jeho denníka. U Moscatiho bol na prvom mieste Boh, na druhom láska k blížnemu: A toho sa v živote aj držal. Každé ráno skôr než sa začal venovať pacientom v nemocnici, sa modlil ruženec, potom šiel na omšu a prijímanie. Po desiatich až dvanástich hodinách, ktoré denne strávil pri lôžkach chorých, prijímal bolestivé prípady v súkromí alebo šiel ošetrovať chudobných do ich príbytkov. Mnohé rodiny liečil bezplatne, podobne ako deti v sirotinci. Veľkú časť príjmov vynaložil na uzdravenie ľudí v núdzi. Tým najbiednejším dával peniaze na lieky a často im okrem finančnej pomoci kupoval aj potraviny. Pristupoval k nim s pokorou a úctou.

Nikdy sa neoženil, aby mohol slobodne slúžiť blížnym. Žil v spoločnej domácnosti so sestrou Ninou, ktorá sa starala o jej chod, a neraz šla aj ona odniesť jedlo bratovým pacientom do biednych štvrtí Neapola. Mohol žiť v luxuse, ale odmietol si kúpiť vlastný dom. Považoval to za zbytočne vyhodené peniaze, ktoré by sa nedostali k chorým v núdzi.

Angažoval sa aj na poli vedy. Na univerzite bol vedúcim katedry klinickej chémie, ako profesor patologickej anatómie uskutočňoval výskum v oblasti biochémie, publikoval 32 vedeckých monografií. Jeho práce udivujú nielen odbornosťou, ale aj výbornými vyjadrovacími schopnosťami. Navyše sú preniknuté náboženským obsahom so známkami apoštolských vyjadrení. Okrem publikačnej činnosti prednášal na medzinárodných vedeckých kongresoch v Budapešti a v Edinburghu. Ak mu zvýšil čas, venoval sa svojim koníčkom.

Asi rok pred skonom na sebe spozoroval nielen fyzickú, ale aj psychickú únavu. Vtedy si položil otázku: „Dokážem sa odovzdať Bohu uprostred svojej obľúbenej činnosti?“ Vzápätí si odpovedal: „Kto miluje Boha a pracuje pre neho, je pripravený v ktorejkoľvek chvíli prijať jeho odvolanie z tohto sveta.“ Pár dní pred Veľkou nocou, 12. apríla 1927, sa vracal domov z kliniky. Na ulici stretol dcéru svojej pacientky. Spýtal sa jej, či by mohla prísť večer k nim a robiť spoločnosť jeho sestre, pretože on zomrie. Dievčina to nebrala vážne, myslela si, že žartuje. Mal predtuchu, že sa blíži koniec?

V polovici apríla 1927 trochu chorľavel. Keď sa cítil lepšie, znovu začal pracovať. Dňa 27. apríla začal deň normálne sv. omšou a sv. prijímaním. Po práci v nemocnici šiel po poludní domov, aby sa venoval pacientom, ktorí ho tam už čakali. Okolo tretej povedal príbuzným a návštevníkom, že sa necíti dobre. Odišiel do svojej izby sadol si do kresla, zložil ruky na prsia, hlavu naklonil nabok a ticho naposledy vydýchol.

V byte v ten deň ešte vyšetroval pacientov, ale bol unavený a povedal, že si na chvíľu odpočinie. Sadol si do kresla, zložil ruky k modlitbe a naposledy vydýchol. Zomrel o 15:00hod. - hodine Božieho milosrdenstva - v utorok Veľkého týždňa, v apríli 1927. Zomrel na infarkt, odišiel zo svetského času, aby mohol vojsť do večnosti, ako sa vyjadrila jeho sestra Nina.

Šok z jeho predčasnej smrti zasiahol celý Neapol. Chudobní zarazene opakovali: „Doktor Moscati zomrel? Čo si bez neho počneme?“ Neraz bol ich jediný zástanca. V kondolenčnej knihe je i tento odkaz: „Oplakávame ho, pretože svet v ňom prišiel o svätca, Neapol o vzor všetkých cností a chudobní chorí v ňom prišli o všetko.“ Na jeho impozantnom pohrebe sa zúčastnil obrovský zástup ľudí. Prišlo sa mu pokloniť celé mesto, všetky spoločenské vrstvy. Denník Il Mattino 15. apríla 1927 uverejnil: „Je to dôkaz toho, koľko lásky, úcty a obdivu si získal tento muž, ktorý vo svojej šľachetnej duši spojil vedu a vieru.“

Jeho pohreb bol ozajstným triumfom. Zúčastnili sa na ňom jeho zdravotnícki spolupracovníci, jeho obdivovatelia, ako aj tí, ktorým rozličným spôsobom pomohol. Keďže jeho úcta aj po smrti ostávala veľmi živá, 16. novembra 1930 preniesli jeho telesné pozostatky do jezuitského kostola "Gesú nuovo", kam chodieval na sv. omšu.

Počas Sv. roku 1975 pápež Pavol VI. vyhlásil Dr. Jozefa Moscatiho za blahoslaveného a počas biskupskej synody, ktorá v r. 1987 rokovala o laikoch, pápež Ján Pavol II. vyhlásil Dr. Jozefa Moscatiho za svätého.

Ešte počas jeho života sa o ňom hovorilo ako o zázračnom lekárovi. GIUSEPPE MOSCATI (1880 - 1927) vždy určil správnu diagnózu po tom, ako sa oboznámil s pacientovými zdravotnými problémami. A netajil sa svojimi kresťanskými zásadami. Nedožil sa ani päťdesiatky, ale aj tak sa stihol nezmazateľne zapísať do povedomia obyvateľov Neapola, kde prežil väčšinu života. V tomto meste ho poznali ako lekára chudobných a veľmi si ho vážili.

K jeho hrobu v kostole Gesu Nuovo v Neapoli neprestavajú prúdiť pútnici z celého sveta a v archivu farnosti sa množia záznamy o zázračných uzdraveniach a obráceniach na jeho prímluvu. V roku 1987 jej papež Jan Pavel II. zapsal do seznamu svätých.

Profesor Giuseppe Moscati dodnes inšpiruje: spomienka na jeho skutky sa šíri medzi ľuďmi a tí, ktorí sa modlia pri jeho hrobe, získavajú skrze jeho orodovanie zázraky telesného uzdravenia.

Hovorí sa - a ide o skutočne zdokumentovaný prípad - že mladík s nevyliečiteľnou chorobou ležal v nemocnici v Neapole, keď sa mu večer, počas nočného pokoja, zjavil lekár v dlhom plášti, s bielou čiapkou, okrúhlymi okuliarmi, upravenými šedivými vlasmi a dobrosrdečným úsmevom - presne ako na našich obrázkoch. Priblížil sa k pacientovi, tlačiac starý drevený vozík s liekmi, otvoril ampulku zázračného lieku, podal mu ho do žily, pohladil ho a zmizol. Na druhý deň mladík nemal žiadne známky choroby - snímky, CT, laboratórne testy boli úplne v norme. Lekári tomu nerozumeli, ale pacient opísal nočného lekára, ktorý mu podal liečbu - starší muž s láskavým úsmevom, ktorý ho aj pohladil. To nie je možné! Lekári boli zmätení: opis presne zodpovedal zosnulému profesorovi Giuseppemu Moscatimu, ktorý zomrel pred viac než 30 rokmi! Správa sa rozšírila po svete a dostala sa k správnym ľuďom: fakty boli potvrdené a tak bol kolega 25. októbra 1987 vyhlásený za svätého pápežom sv.

Svätý Jozef Moscati, lekár srdca a duše, ty, ktorý si celý svoj život zasvätil službe chorým a trpiacim, ukazuj nám, ako žiť s láskou k pravde a srdcom otvoreným pre potreby druhých. Prosíme ťa, oroduj za nás pred naším Pánom Ježišom Kristom, aby sme aj my mohli nasledovať tvoj príklad v každodennom živote. Svätý Jozef Moscati, ty si liečil nielen telá, ale aj duše. Daj, aby sme v našej službe vždy mysleli na chudobných a núdznych, a aby sme nikdy nezabúdali na duchovné potreby tých, ktorých stretávame. Svätý Jozef Moscati, buď naším ochrancom a príhovorcom, aby sme aj my raz mohli dosiahnuť večný život v Božej prítomnosti.

Sviatok svätého Jozefa Moscatiho je 16. novembra. Je to jeden zo svätých, ktorého väčšina katolíkov veľmi nepozná. Keďže jeho sviatok pripadá na rovnaký deň ako sviatok dvoch ďalších dynamických svätíc (sv. Gertrúda a sv.

Milí priatelia! Ak máš prosbu o modlitbový úmysel na ďalší mesiac, vyplň a odošli nasledujúci formulár.

Modlitby k svätému Giuseppe Moscati

• Daj nám fyzické a duchovné zdravie, aby sme mohli štedro slúžiť našim bratom a sestrám.
• Zmierni bolesť trpiacich, daj útechu chorým, útechu postihnutým, nádej skľúčeným.
• Nech chorí stretnú lekárov ako si ty, ľudských a kresťanských.
• Nech v tebe mladí ľudia nájdu vzor života, pracujúci príklad, starší útechu, umierajúci nádej na večnú spásu.
• Buď pre nás všetkých istým sprievodcom: nauč nás pracovať s vážnosťou, s čestnosťou a láskou, aby sme si plnili svoje každodenné povinnosti kresťanským spôsobom.

Tabuľka: Hlavné míľniky v živote sv. Giuseppe Moscati

tags: #svaty #giuseppe #moscati