Biblický Kontext a Raj
Už som raz poukázal na to, že písomne zachované dejiny stvorenia sa nesmú chápať pozemsky. Ani dejiny stvorenia v Biblii sa netýkajú zeme. Stvorenie zeme bolo iba prirodzeným dôsledkom, ktorý vyplynul z ďalšieho vývoja prvého stvorenia, vytvoreného samým Stvoriteľom. V Písme netreba zmeniť „slovo“, ak sa chceme priblížiť k pravdivosti tohto diania. Naopak, slovo o dejinách stvorenia podáva túto pravdu opäť oveľa zreteľnejšie než všetky medzerovité a nesprávne domnienky. Tí celkom správne cítia chybu, ktorá sa robí tým, že raj, spomínaný v Biblii, sa chce bezpodmienečne umiestniť na hrubohmotnú zem, tak nesmierne vzdialenú od božského. Nie je predsa, koniec koncov, ani také neznáme, že Biblia je v prvom rade duchovnou knihou. Koniec koncov, je to pochopiteľnejšie aj pre ľudský rozum, pretože je prirodzené, keď opisovanie stvorenia, podávané v Biblii, sa netýka zeme, tak nesmierne vzdialenej od Stvoriteľa. Sotva sa niekto odváži popierať skutočnosť, že toto priame a prvým nazývané Božie stvorenie treba hľadať tiež len v jeho bezprostrednej blízkosti, keďže vyšlo ako prvé od samého Stvoriteľa, a preto s ním musí byť v užšej súvislosti. O raji na zemi nemohlo byť preto ani reči. Čo Boh osobne stvoril, ako sa to vyslovene uvádza v dejinách stvorenia, to s ním zostalo, samozrejme, taktiež priamo spojené a muselo byť len v jeho najtesnejšej blízkosti. Práve tak ľahko vysvetliteľný a prirodzený je aj dôsledok, že všetko, čo bolo vytvorené v takej veľkej blízkosti Stvoriteľa alebo odtiaľ vyšlo, zostáva taktiež najpodobnejšie jeho dokonalosti. Predstavovať si však niečo také na hrubohmotnej zemi, to musí vychovávať pochybovačov. Myšlienka „vyhnania“ z pozemského raja, pričom vyhnaní musia predsa len ostať na rovnakej zemi, ukazuje toľko nezdravého a je tak zjavne a hrubo spozemštená, že je to až groteskné. Čím je niečo menej dokonalé, tým je to viacej vzdialené od dokonalosti. Ani duchovné bytosti, stvorené z dokonalosti, nemôžu byť pozemskými ľuďmi, ale musia sa nachádzať najbližšie pri tejto dokonalosti, a preto musia predstavovať najideálnejšie vzory pre ľudí. Sú to veční duchovia, ktorí nikdy neprichádzajú do hmotnosti, teda sa ani nestanú pozemskými ľuďmi. Raj, o ktorom je reč v Biblii, sa teda nesmie zamieňať so zemou.
Božské a Bytostné
Človek nech si predstaví božské ako to najvyššie a najvznešenejšie. Boh sám, ako východisko všetkého bytia, ako prazdroj všetkého života, je vo svojej bezpodmienečnej dokonalosti bezbytostný. Prijímajúc na seba formu, občas sa zahaľuje do plášťa božskej bytostnosti, ktorá sa potom k nemu pripája. Po samom Bohu v jeho najvlastnejšej bezbytostnosti nasleduje kruh božsky-bytostného. Z neho pochádzajú tí, ktorí sa bezvýhradne prví stali formou. Patria k nim v prvom rade štyria archanjeli, v druhom a treťom rade malý počet najstarších. Títo poslední nemôžu vojsť do božsky-bezbytostného, ale majú veľký význam pre ďalší vývoj smerom k duchovne-bytostnému, ako potom neskôr vedome-bytostní majú veľký význam pre vývoj hmotného.
Syn Boží však prišiel z božsky-bezbytostného ako časť, ktorá po svojej pomocnej misii musí opäť vojsť do božsky-bezbytostného, musí sa znovu zjednotiť s Otcom. Syn Človeka pochádza taktiež z božsky-bezbytostného, priamo z Boha. Jeho odštiepenie sa stalo v dôsledku spojenia s vedome-duchovne-bytostným príkazom na trvalé odlúčenie od božsky-bezbytostného, a predsa opäť aj na priame spojenie s ním, aby mohol zostať večným prostredníkom medzi Bohom a jeho dielom. Keď Lucifer, ako prichádzajúci z božsky-bytostného, sklamal vo svojom pôsobení, musel byť na jeho miesto vyslaný niekto silnejší, kto ho spúta a pomôže stvoreniu.
Raj a Duchovné Bytosti
Na božsky-bytostné potom nadväzuje raj, večná Božia ríša. Je to v prvom rade, ako najbližšie sa nachádzajúce, vedome-duchovne-bytostné, ktoré sa skladá zo stvorených večných duchovných bytostí, nazývaných aj duchmi. Tí sú dokonalými ideálnymi postavami pre všetko to, o čo sa môžu a majú usilovať ľudskí duchovia pri svojom najdokonalejšom vývoji. Magneticky k sebe priťahujú tých, ktorí smerujú nahor. Sú to duchovia, ktorí sa nikdy nezrodili do hmotnosti, ktorých stvoril sám Boh, prazdroj všetkého bytia a života, ako prvých čisto duchovných, ktorí sa teda aj najviac približujú k jeho vlastnej dokonalosti. Sú to tiež oni, ktorí sú skutočne podľa jeho verného obrazu! Nesmie sa prehliadať, že v dejinách stvorenia sa výslovne hovorí: podľa jeho verného obrazu. Aby sa Boh zjavil, musí sa, ako sa už povedalo, najskôr zahaliť do božsky-bytostného. Ale ani potom ho nemôže uvidieť duchovne-bytostné, ale iba božsky-bytostné, a aj to iba z nepatrnej časti; lebo všetko čisto božské musí svojou dokonalou čistotou a jasom oslepovať všetko nebožské. Ani sami božsky-bytostní nedokážu Bohu pozerať do tváre!Vyhnanie z Raja
V tomto raji vedome-duchovne-bytostného žije súčasne ešte aj nevedome-duchovne-bytostné. Obsahuje tie isté základy, z ktorých sa skladá vedome-duchovne-bytostné, teda jeho zárodky. V týchto zárodkoch je však život a život v celom stvorení túži podľa božskej vôle po vývoji. Po vývoji smerujúcom k uvedomeniu. Toto je celkom prirodzený, zdravý dej. Uvedomenie nevedomého však môže nastať iba skúsenosťami, a táto snaha o ďalší vývoj prostredníctvom skúsenosti nakoniec samočinne odpudzuje alebo vypudzuje takto dozrievajúce alebo naliehajúce zárodky nevedome-duchovne-bytostného, nezáleží na tom, ako to nazveme, von cez hranicu duchovne-bytostného. To je v skutočnosti aj vyhnanie z raja, uvedené v Biblii. Obrazne je to podané celkom správne, keď sa hovorí: V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb. Toto vypudenie, odpudenie alebo vyhnanie z raja nie je nijakým trestom, ale absolútnou, prirodzenou a samočinnou nevyhnutnosťou, keď sa priblíži určitá zrelosť každého duchovného zárodku vplyvom jeho úsilia o vývoj sebauvedomenia. Je to zrodenie z nevedome-duchovne-bytostného do bytostného a potom do hmotného s cieľom vyvíjať sa.Dôsledky Vývoja
Po zosilnení snahy o uvedomenie nasleduje samočinné vypudenie alebo odpudenie z pôvodného stvorenia, z raja a prechod cez bytostné do hmotného. Len čo duchovné semienko vyjde z oblasti duchovne-bytostného, tak by v nižšom, inorodom a hutnejšom okolí stálo samo osebe „nahé“. Inak vyjadrené, bolo by „nezakryté“. Čím väčší je teraz tento stud, tým ušľachtilejší je pud, a tým vyššie stojí aj duchovný človek. Viac či menej vyvinutý telesný stud pozemského človeka je priamym meradlom jeho vnútornej duchovnej hodnoty! Toto meradlo je neklamné a každému človeku ľahko spoznateľné. Je neklamným znamením hlbokého pádu a istého úpadku, ak sa ľudstvo pod lživou zámienkou pokroku bude chcieť „povzniesť“ nad tento v každom smere povzbudzujúci klenot hanblivosti! Či už je to pod pláštikom športu, hygieny, módy, výchovy detí, alebo pod mnohými inými na to vítanými zámienkami. V zázračnom diele stvorenia je tak veľa ticho a bezpečne pracujúcich zákonov, že by sa o každom z tých tisícorakých dejov v bytí ľudí mohla napísať jedna stať, ktorá by však zakaždým vyústila zase len do jednej veľkej základnej črty: do dokonalosti Stvoriteľa ako východiska, ktorého vôľa je živo tvoriaci Duch. Duch Svätý! Všetko pôsobenie božskej vôle vo stvorení, pracujúcej v podobe prírodných zákonov tak pomáhajúco a podporujúco, musí sa potom tomu, kto poznaním získal celkový prehľad, sformovať do nádherne zladeného jasavého spevu.Analógia so Zrelým Ovocím
Toto vypudenie v rámci prirodzeného vývoja môžeme nazvať aj dejom samočinného odlúčenia. Je to presne tak, ako keď zrelé jablko alebo každý zrelý plod spadne zo stromu, aby rozložiac sa uvoľnil podľa tvorivej vôle semeno, ktoré až potom, priamym pôsobením doliehajúcich naň vonkajších vplyvov, rozruší obal, aby sa stalo klíčkom a jemnou rastlinou. Tá sa zase stane odolnou len za dažďa, búrok a slnečného žiarenia, a len tak môže zosilnieť na strom. Takže vypudenie zrelého duchovného zárodku z raja je len nevyhnutným dôsledkom vývoja, ako je aj bytostné, hmotné a nakoniec pozemské stvorenie v základných črtách iba dôsledkom duchovne-bytostného stvorenia, pričom základné črty vlastného stvorenia sa síce stále opakujú, ale vždy s tým nevyhnutným rozdielom, že účinok sa prejaví rozmanito podľa druhu podstaty a látky.Smrť ako Vypudenie
Aj v hrubohmotnom pozemskom nastáva pri putovaní všetkého duchovne-bytostného opäť vypudenie duše, len čo na to nadíde čas zrelosti. To je pozemská smrť, ktorá znamená samočinné vypudenie alebo odpudenie z hrubohmotného, a tým zrod na druhú stranu do jemnohmotného. Aj pritom akoby odpadávali zo stromu plody. Pri pokojnom počasí len zrelé, pri búrkach a nečase však aj nezrelé. Zrelými plodmi sú tí, ktorých prechod do jemnohmotného záhrobia s dozretým vnútorným semenom nastáva v správnom čase. Tak to ide stále ďalej. Človek, ktorý sa pozorne rozhliada okolo seba, môže vo svojom najbližšom okolí presne pozorovať mnohonásobne sa opakujúci základný obraz všetkého diania vo stvorení, keďže v tom najmenšom sa vždy odzrkadľuje aj to najväčšie.Ríše Bytostného a Hmotnosti
Ako najbližšia tomuto duchovne-bytostnému raju smerom nadol nasleduje teda ríša všetkého bytostného. Samo bytostné sa opäť rozčleňuje na dve časti. Ako prvé je vedome-bytostné. To sa skladá z bytostí živlov a prírody, ku ktorým patria aj elfovia, gnómovia, rusalky atď. Ako druhé v ríši bytostného je nevedome-bytostné. Z tohto nevedome-bytostného pochádza život zvieracej duše. Tu treba dbať na rozdiel medzi ríšou duchovne-bytostného a ríšou bytostného. Jedine všetko duchovné má v sebe od prvopočiatku slobodnú moc rozhodovania, ktorá ako dôsledok prináša aj zodpovednosť. Ďalším dôsledkom vývoja bol potom vznik hmotnosti. Tá sa delí na jemnohmotné, ktoré sa skladá z mnohých oddelení, a na hrubohmotné, ktoré, začínajúc sa najjemnejšou hmlovinou, je viditeľné pozemskému oku! Niet však ani pomyslenia na raj na zemi, ktorá je najvzdialenejším výbežkom hrubohmotného.Symbolika Jablka
Jablko má bohatú symboliku v rôznych kultúrach a náboženstvách. V kresťanstve je jablko spojené s príbehom Adama a Evy, kde predstavuje pokušenie a stratu nevinnosti. Strom poznania dobra a zla, z ktorého Eva odtrhla jablko, symbolizuje slobodnú vôľu a rozhodnutie človeka.| Symbol | Význam |
|---|---|
| Jablko | Pokušenie, poznanie, nesmrteľnosť, plodnosť |
| Svätý Grál | Duchovné osvietenie, milosť, prečistenie |
Svätý Grál
Svätý Grál je legendárny artefakt, ktorý sa najčastejšie spája s kresťanskou tradíciou. Podľa legendy ide o pohár alebo kalich, ktorý použil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, a do ktorého bola zachytená jeho krv pri ukrižovaní. Svätý Grál symbolizuje duchovné osvietenie, milosť a prečistenie.