Svätý Ján Socha Michelangelo Buonarroti: Život a dielo renesančného majstra

Leonardo da Vinci alebo Vincent Van Gogh? Rembrandt alebo Salvador Dali? Raffael alebo Pablo Picasso? Monet alebo Auguste Rodin? Ak sa spýtate historikov umenia, kto bol najväčšími umelcom všetkých čias, nedohodnú sa. No jedno je isté, medzi najvýznamnejších umelcov všetkých čias patrí aj Michelagniolo di Ludovico di Buonarroto Simoni, známy ako Michelangelo Buonarroti.

Michelangelo Buonarroti sa narodil 6. marca 1475 v Caprese (dnes Caprese Michelangelo). Bol taliansky sochár, maliar, architekt a básnik, ktorého dielom vyvrcholila renesancia a začal sa barok.

Michelangelo Buonarroti

Jeho ohromujúce umelecké diela navždy zmenili smerovanie umenia a viedli k tomu, že ho súčasníci nazvali "il Divino" - božský. A skutočne, svojim rovesníkom musel pripadať bližšie k Bohu než k človeku, veď majstrovské diela vytváral počas takmer 89-ročného života, čo je úctyhodný vek aj v 21. storočí, nieto ešte v Taliansku 16. storočia.

V každom kameni videl už v mladosti ukrytú sochu, stačilo ju vyslobodiť. Ako sa hovorí, bol človekom kúzliacim „božími rukami“. V sochárstve a maliarstve vytvoril nový ideálny typ postavy, s dokonalými telesnými tvarmi, dospel k tomu tajným štúdiom anatómie tiel ľudí ktorí zomreli v kostolnej nemocnici. V umeleckých kruhoch hovorili o jeho dielach, že sú „terribilità“ (také veľkolepé a plné emócií, že naháňajú strach). Z tejto myšlienky „terribilità“ vznikol umelecký štýl nazývaný manierizmus.

Jeho talent začal rozvíjať už ako 12-ročný, v najbohatšej a najmocnejšej rodine vo Florencii, Mediciovcoch. V Záhrade svätého Marka mali akadémiu, kde sa stretávali najslávnejší filozofi, básnici a umelci, aby sa podelili o svoje myšlienky. Práve na dvore Mediciovcov vyštudoval nielen maliarstvo a sochárstvo, ale tiež filozofiu a históriu. Naučil sa písať poéziu a v určitom momente sa videl byť nielen sochárom, ale aj básnikom. Umelci v dobe renesancie potrebovali mať hlbokú znalosť viery, z Michelangela sa stal oddaný katolík - františkán. Mediciovci boli významnými mecenášmi umenia. V dome Medici a v sochárskej dielni podporovanej Lorenzom Nádherným, bol ako ryba vo vode, všetkých tu uchvacoval svojím talentom.

Treba vedieť, že mladý Michelangelo, už ako učeň vo florentskej dielni, sčasti aby preukázal svoj talent, ale hlavne z ekonomických dôvodov, začal vytvárať kópie antických sôch, vydávajúc ich za originály. Pre jeho mecenášov bolo oveľa výhodnejšie predávať sochu ako starú antiku, než ako artefakt mladého a neznámeho umelca. Tak sa stalo, že Michelangelom vyrobená soška „Spiaceho Amora“ bola v snahe dodať jej starší vzhľad najskôr "patinovaná" miernym otlčením, „pochovaná“, a potom ako archeologický nález „objavená“, a predaná kardinálovi Raffaelovi Riario ako originál z rímskych čias. Po odhalení podvodu sa kardinál sám chcel osobne stretnúť s 21-ročným Michelangelom, ktorý autorstvo potvrdil. Pravdepodobne Michelangelo - Spiaci Amor s dvoma hadmi.

Prvý pobyt Michelangela v Ríme a vytvorenie „Piety“

Takto, cez skvele zhotovený falzifikát, Michelangelo sa v roku 1496 dostal do kontaktu s kardinálom a rímskym umeleckým prostredím. Nasledujúci rok ho kardinál Jean de Bilhères, francúzsky vyslanec pri Svätej stolici, poveril vytvorením sochy Panny Márie, smútiacej nad mŕtvym telom syna Ježiša. Dielo ponesie názov „Pieta“ a má byť prvým, ktorým si autor urobí renomé po celom Ríme. Aj v zmluve medzi Michelangelom a kardinálom sa píše, že „Pieta“ má byť: „krajšia než akékoľvek iné mramorové dielo v Ríme a taká, že ju iný majster našej doby nepredčí“.

Michelangelo sa v zmluve zaväzuje, že sochu zhotoví za rok. Na skulptúre pracuje vo dne v noci. So sviečkou na klobúku (iné svetlo vtedy neexistovalo) prechádza po jednotlivých častiach opracovaného mramoru a sopečným sklom ho brúsi a brúsi, aby sa náležite leskol. Práve kvôli lešteniu sa dokončenie súsošia pretiahne takmer o rok. Majstrovské dielo vysoké 174, široké 195 a hlboké 69 cm, je v jubilejnom roku 1500, bez ceremónií, vystavené v neveľkom kostole Santa Petronilla, stojaceho vedľa starej Konštantínovskej baziliky. Súsošie ihneď všetkých fascinovalo a vzbudilo senzáciu.

Ako umelecký šperk, v roku 1517, „Pieta“ bola prenesená do novobudovanej Baziliky svätého Petra, kde sa dá vidieť dodnes. Denne je obdivovaná tisíckami pútnikov a turistov. Iba v rokoch 1964-66 opustila Vatikán, na dva roky bola zapožičaná na svetovú výstavu v New Yorku.

Michelangelo - "Pieta" ; Bazilika sv. Petra, Vatikán

Znalci umenia sa zhodujú v tom, že „Pieta“ 23-ročného génia Michelangela je odlišná od všetkých iných a vysoko ich prevyšuje dynamikou, jemnosťou línií, plastickým stvárnením tvarov tela a záhybov látok. A hlavne ich prevyšuje vnesením myšlienky a citu do kameňa. Vďaka „Piete“, Michelangelo sa okamžite dostal do centra pozornosti.

Presnejšie, delí nás od nej asi 6 metrov, a navyše, je za nepriestrelným sklom. Bola určená do menšieho prostredia, v obrovskej Svätopeterskej bazilike sa takmer stráca.

Stalo sa tak potom, ako ju v roku 1972 vandalsky poškodil istý duševne chorý Austrálčan. S výkrikmi: „som Ježiš Kristus, vstal som z mŕtvych“, pätnásťkrát udrel kladivom do nosa a prstov Márie, kým sa ho podarilo zastaviť. Poškodenie bolo vážne, ale socha bola starostlivo a dôkladne zreštaurovaná.Aj na vzdialenosť ktorá ma delí od súsošia, cítim emotívnu silu, nehu a lásku, s akou Mária drží vo svojom lone telo mŕtveho Krista, práve zložené z kríža. Skalný výbežok, na ktorom sedí Bohorodička, znázorňuje horu Kalváriu.

Michelengelovi sa podarilo vložiť do kameňa nevídanú prirodzenosť, obe telá sa prelínajú s dojemnou intimitou. Je to presne tak ako tvrdia znalci umenia, Michelangelova „Pieta“ nezobrazuje iba jediný okamih, trúchlenie nad smrťou. Zobrazuje život a smrť, jedno i druhé. Keď sa pozriete na súsošie, nevnímate iba nárek matky nad zmučeným telom dospelého syna. Zahľadíte sa do tváre Panny Márie a zistíte, že vyzerá príliš mlado, nie ako matka 33 ročného syna. Ďalšie čo vám udrie do očí, sú nezachované proporcie. Telo Krista, telo dospelého muža, v porovnaní s telom matky, malo by byť oveľa väčšie. Michelangelo práve týmito anomáliami pridelil trúchliacej Márii aj druhú funkciu, na soche citovo pôsobí aj ako matka dieťaťa.

Majster bol tak chytrý, že zkreslil veci ako blázon. Neexistuje žiadny iný spôsob, pri ktorom by pri zachovaní proporcií tiel dosiahol takúto prirodzenú polohu mŕtveho tela, extrémnu symboliku a emotívnu silu. Dielo naozaj útočí na city, núti k zamysleniu a vyvoláva súcit.

Porovnajte Michelangelovu „Pietu“ s iným, vtedy bežným spracovaním témy. Pozrite sa napríklad na „Pietu“ namaľovanú jeho súčasníkom - Peruginom (učiteľom Raffaela). Pravidlá vrcholnej renesancie kládli dôraz na dodržanie proporcií a vyváženosť. Perugino sa pravidel skalopevne držal, proporcie tiel na jeho obraze sú vyvážené. No musel to urobiť za cenu, že telo mŕtveho Krista držia a podopierajú až traja ľudia. Stráca sa tým akákoľvek intimita, neha a dynamika. Všetci pred Michelangelom sa snažili dodržiavať pravidlá a zrazu je tu génius Michelangelo ktorý si uvedomuje, že porušením pravidiel môže v skutočnosti dať zobrazenej téme hlbší zmysel, vložiť do obrazu či sochy väčšiu emotívnu silu.

Jednou z najkrajších častí súsošia, myslím si, je spôsob, akým matka zdvíha rameno mŕtveho tela a pritláča si ho na hruď, je v tom toľko citu,..... Dielo sa však nezaobišlo bez kritiky, najmä kvôli mladému veku, v ktorom je zronená Mária zobrazená. Michelangelo to zdôvodnil takto: „Sviežosť a kvet mladosti sa u nej zachovali nielen prirodzeným spôsobom, ale možno aj prispením Božím, aby sa svetu dokázalo trvalé panenstvo a čistota Matky. U Syna to nebolo treba, skôr naopak, ak sa malo ukázať, že Syn boží vzal na seba ľudskú podobu a že okrem hriechov podliehal všetkému, čomu je vystavený obyčajný človek.“ Extrémnu mladosť matky v porovnaní s jej synom zvolil Michelangelo teda práve preto, aby čo najlepšie vykreslil jej čistotu.

Je tu ešte jedna zaujímavosť, z diaľky ju neuvidíme, „Pieta“ je jediné dielo pod ktoré sa Michelangelo podpísal. Na ramennej páske (šerpe) Panny Márie možno vidieť podpis "MichealAngelvs Bonarotvs florentinvs Faciebat", teda: „Michelangelo Buonarroti Florenťan ju vytvoril". Životopisec Ascanio Condivi prináša o podpise príbeh. Pred „Pietou“ stáli dvaja ľudia a obdivovali sochu. Michelangelo si vypočul ich rozhovor. Diskutovali aj o tom, kto je tvorcom toľkej nádhery. Jeden z nich vyslovil názor, že to bol sochár Christoforo Solari. Mladého, a v tej dobe medzi verejnosťou ešte málo známeho Michelangela to rozľútostilo natoľko, že sa do kaplnky v noci vkradol a vyrezal svoje meno na šerpu. Žiadne iné svoje dielo už potom nepodpísal, považoval to za slepú márnivosť.

Michelangelo sa vracia do Florencie a vytvára „Dávida“

Zatiaľ čo Michelangelo "vyslobodzuje" v Ríme z kameňa slávnu „Pietu“, v jeho srdcu blízkej Florencii fanatický dominikánsky kňaz Girolamo Savonarola zúrivo bojuje proti rodu Mediciovcov a skazenej cirkvi. Súčasťou je aj boj proti „prebytku umenia“. Ničia sa všetky predmety považované za necudné, prepychové, nepotrebné, teda aj obrazy, sochy, ... Savonarolovi sa podarilo zmocniť vlády a vytvoriť z Florencii štát s prísnymi mravnostnými zákonmi. Pápežovi Alexandrovi VI. však Florencia neodolala. V máji 1498 skončil Savonarola pri „skúške ohňom“ na hranici a jeho popol v rieke.

Vďaka dojímavej kráse vytesanej v „Piete“, 25-ročný Michelangelo získal v Ríme veľkú reputáciu, "z noci na deň" sa stal najslávnejším a najlepšie plateným umelcom toho obdobia. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť do Florencie. Po vyvádzaní Savonarolu bolo potrebné vo Florencii oživiť umenie. V auguste 1501 mu Opera del Duomo (katedrála vo Florencii) zverila zhotovenie kolosálnej sochy biblického hrdinu Dávida. Mala byť prvou zo série veľkých sôch, ktoré mali byť umiestnené vo výklenkoch katedrály vo výške približne osemdesiat metrov nad zemou.

Michelangelo mal k dispozícii iba opustený blok mramoru, ležiaci už 40 rokov pred katedrálou. Pred ním sa už dvaja sochári pokúšali z tohto kusa mramoru vytesať Dávida, no kvôli "taroli", početným nedokonalostiam materiálu, ktoré by mohli ohroziť statiku diela výnimočných rozmerov, od zmluvy odstúpili. Michelangelo výzvu prijal.

Na soche skrytej za dreveným lešením, aby dielo nikto nevidel pred dokončením, neúnavne pracoval často v tom istom oblečení a stále v tých istých topánkach, tri roky. V januári 1504 bola socha “Dávida“, s výškou 4,10 metra (bez podstavca) a vážiaca päť ton, odhalená pred komisiou Opery del Duomo a Gonfaloniérom Florentskej republiky Pierom Soderinim. Dielo okamžite vzbudilo úžas a údiv, také veľkolepé a výnimočné bolo. Opera del Duomo zadala Michelangelovi v zmluve náboženskú tému boja Dávida s Goliášom, ale nikto nepredpokladal takú prekvapivú interpretáciu.

Michelangelo - Detail tváre na soche Dávida. „Napätie mladého pastiera je zobrazené s intenzívnym výrazom očí, ...

Mladý a urastený Dávid je zobrazený s mierne zachmúrenou tvárou, s prakom prehodeným cez plece. Michelangelo vytesal z kameňa nahého muža so svalnatou postavou, žily na jeho rukách a ramenách sú veľmi viditeľné, zvýraznené gestom zvierania kameňa a praku. Jeho ruky a hlava sa zdajú byť neprimerane veľké k jeho telu, a to pravdepodobne preto, že ich Michelangelo považoval za vizuálne dôležité pre divákov, ktorí mali sochu vidieť zdola, od vchodu do katedrály. Michelangelo zachytil biblického hrdinu v momente jeho sústredenia pred stretnutím s obrom.

Ako sa zhodla komisia umelcov (bol medzi nimi aj Leonardo da Vinci): „Napätie mladého pastiera je zobrazené s intenzívnym výrazom očí, stiahnutými svalmi a zdvihnutými žilami, v momente vrcholného sústredenia pred činom.

Po dokončení sochy sa ukázalo, že jej rozmery a váha bránia jej umiestneniu na pôvodne zamýšľané miesto, t. j. na strechu florentského dómu. Krása diela, jeho veľkoleposť a predovšetkým symbolický význam Dávida pripravujúceho sa na porážku Goliáša, robili zo sochy hodnotu, ktorú bolo potrebné ukázať všetkým Florenťanom zblízka, a nie z diaľky, zo strechy kostola. Po zhliadnutí hotového diela sa výbor rady rozhodol umiestniť „Dávida“ na absolútne prestížne miesto, pred Palazzo Vecchio, radnicu na námestí Piazza della Signoria. Rozhodnutie umiestniť sochu na námestí urobilo z „Dávida“ symbol mesta a slobody Florenťanov. "Dávid" sa okamžite stal predstaviteľom hodnôt Florentskej republiky - hrdosti, odvahy a cnosti.

Za jeho zhotovenie dostal Michelangelo 900 zlatých dukátov, čo vraj bolo viac ako zarobil Leonardo da Vinci za celý život. Michelangelova socha „Dávida“ je hodnotená ako jedno z najcennejších umeleckých diel na svete. Na námestí pred radnicou zostala až do júla 1873, keď sa rozhodlo o premiestnení diela do interiéru Accademia di Belle Arti, aby sa zabránilo jeho ďalšiemu poškodeniu vandalmi a atmosférickými vplyvmi. Ani v galérii nebola socha v bezpečí. V 1991 roku florentský šialenec Piero Cannata preliezol cez ľahké zábradlie, a kladivom zničil špičku prsta na ľavej nohe sochy. "Dávid" neskončil po tomto vandalskom čine za nepriestrelným sklom brániacim dokonalej viditeľnosti, tak ako "Pieta" vo Vatikáne, chráni ho odnímateľná, dva metre vysoká krištáľová zástena. Keďže "Dávid" stojí na podstavci, dominuje galérii a je dobre viditeľný. Rovnaké bezpečnostné opatrenia boli prijaté aj v prípade ďalších šiestich Michelangelových majstrovských diel na chodbe múzea.

Je socha Dávida pornografiou?

V roku 1847, aby sa správne vybralo vhodné miesto na premiestnenie mramorového „Dávida“, veľkovojvoda Toskánska Leopold II. poveril Clementeho Papiho, aby vyrobil presnú kópiu sochy. Tak bola zhotovená najskôr forma a potom aj dva sádrové odliatky „Dávida“. Jeden z nich poslal Leopold II. kráľovnej Viktórii do Londýna, ako dar. Traduje sa, že keď kráľovná videla „Dávida“ po prvý raz, bola taká šokovaná jeho nahotou že zvolala: „žiadny sex, sme Angličania, treba s tým niečo urobiť“. A tak na zamaskovanie Dávidovej škandalóznej (?) mužnosti bol zhotovený rozmerovo odpovedajúci figový list. Ním sa po zavesení na háčiky zakrývali genitálie biblického hrdinu. Figový list sa používal výlučne pri návštevách členov kráľovskej rodiny, alebo vysokej aristokracie. Poslednou panovníčkou ktorá využívala túto prudérnu „výsadu“, bola kráľovná Mary (1867-1953), stará mama Alžbety II..

Michelangelo svojim dielom predstihol nielen súdobých, ale aj antických majstrov. Svojim dielom vyjadril to, o čo sa usilovalo celé renesančné umenie. O jeho umeleckej genialite sa nepochybovalo v žiadnom období dejín umenia a jeho dielo bolo vzorom pre umelcov až do 18. storočia.

tags: #svaty #jan #socha #michelangelo #buonarotti