Gašpar del Bufalo sa narodil na Troch kráľov v roku 1786 v Ríme a bol pokrstený ako Gašpar Melichar Baltazár. Jeho otec bol kuchárom v šľachtickom dome neďaleko rímskeho kostola Il Gesù, kde sa uctievajú relikvie svätého Františka Xaverského. Na jeho príhovor sa Gašpar uzdravil z ťažkej choroby.
Svätý Gašpar del Bufalo
Za kňaza bol vysvätený v Ríme v roku 1808. Staral sa o pastoračné a charitatívne potreby robotníkov a roľníkov v okolí. Po návrate chcel vstúpiť k jezuitom, ale pápež ho poslal na zanedbané územie pápežského štátu medzi Rímom a Neapolom.
V roku 1815 Gašpar s tromi spoločníkmi založil Rád misionárov drahocennej Krvi. Zomrel 28. decembra 1837 počas epidémie cholery v Ríme v náručí svojho spovedníka Vincenta Pallottiho.
Život a dielo svätého Gašpara del Bufalo
Život svätého Gašpara del Bufalo bol úzko spätý s pastoráciou a charitatívnou činnosťou. Jeho príklad nasledoval aj svätý Vincent Mária Strambi, biskup a rehoľník, ktorý sa narodil 1. januára 1745 v Civitavecchii v Taliansku a zomrel 1. januára 1824 v Ríme. Svätý Vincent Mária Strambi, biskup, rehoľník Vincent (celým menom Vincenzo Domenico Salvatore Strambi; v reholi pasionistov otec Vincent Mária od sv. Apoštola Pavla) sa narodil 1. januára v roku 1745 do rodiny lekárnika v mestečku Civitavecchia v Taliansku.
Viackrát vykonával apoštolát spolu so sv. Gašparom del Bufalo.
Aj sv. Gašpar del Bufalo sa práve na jeho povzbudzovanie stal kňazom a založil Kongregáciu misionárov najdrahšej Kristovej Krvi.
Gašpar si vychutnal novinárov a ich otázky o synovi, Glück rozmetal opozíciu
Pôsobenie Rádu misionárov drahocennej Krvi
Po smrti pápeža Pia VI. bol Vincent dokonca nominovaný na pápežský stolec svojím priateľom kardinálom Antonellom a dostal v hlasovaní viacero hlasov. júla 1801 bol vymenovaný za biskupa Maceraty a Tolentina. Stáva sa tak prvým biskupom vysväteným z rádu Pasionistov.
Biskupský úrad si vyžiadal opustenie kláštora, ale vo svojom súkromí zostal verný stanovám svojej rehole, ako aj noseniu pasionistického habitu. Postavil nový seminár, do ktorého vložil všetku svoju starostlivosť, či už na výber profesorov, či na osobné prijímanie každého jednotlivého seminaristu. Sám každý týždeň prednášal a podporoval hodiny gregoriánskeho spevu.
Rozšíril sirotince a veľkú pozornosť venoval aj vyučovaniu katechizmu v školách, tak pre deti ako i pre dospelých. Popri mnohých povinnostiach si vedel nájsť čas aj na duchovné sprevádzanie k dokonalosti bl. Anny Taigi, terciárskej mystičky trojičného rádu (+1837), ctihodnej Luisy Maurizi, (+1831), ctihodnej M. Adelaide Clotilde (+1802) a jej manžela Karla Emanuela IV. Sardínskeho (+1819), ktorý sa po smrti svojej manželky vzdal trónu a stal sa jezuitom.
Jedným zo silných bodov Vincentovej spirituality bola oddanosť a úcta k presvätej Ježišovej Krvi. V duchovnom vedení ľudí sa zas nechal inšpirovať nežnosťou sv. Františka Saleského.
V roku 1809 Napoleon vydal dekrét pripojujúci Maceratu ako súčasť francúzskeho impéria. Napriek rozkazom Francúzska, aby sa tento dekrét čítal vo všetkých kostoloch, Vincent to odmieta.
V podobnom konaní tiež odmietol poskytnúť Francúzom zoznam všetkých mužov v diecéze, ktorí by boli vhodní pre vojenskú službu. V roku 1810 bol Vincent zatknutý za to, že odmietol zložiť prísahu vernosti francúzskym útočníkom a následne bol vyhnaný do mesta Mantova v regióne Lombardsko.
Vincent sa vrátil do svojej diecézy o štyri roky neskôr v roku 1814. Jeho návrat sa stretol s davmi ľudí, ktorí s veľkou radosťou lemovali cestu jeho návratu.
Pápež Pius VII. ktorý sa vrátil z vlastného exilu, navštívil Vincenta a poznamenal: “ V tomto človeku je nadmiera svätosti.“ Útočníci zanechali po sebe veľa negatívnych následkov a vplyvov laxnej morálky.
Vincent tvrdo pracoval na obnovení života svojich ľudí a kňazov. V roku 1817 sa Francúzi vrátili do Maceraty, kde zriadili svoje sídlo, odkiaľ chceli napadnúť Rakúšanov.
Ľudia sa obrátili na Vincenta s veľkým strachom, o to čo sa bude diať. Vincent zhromaždil kňazov a seminaristov vo svojej súkromnej kaplnke, aby sa modlili, a po uplynutí jeden a pol hodiny v modlitbe vyhlásil, že Macerata bude spasená a zachránená prostredníctvom príhovoru Panny Márie.
Francúzi boli skutočne porazení, hoci miestni ľudia sa obávali, že pri ústupe im môžu stále ublížiť. Vincent sa stretáva s vodcom francúzskej armády a prosí ho, aby nevnikol do mesta.
Získava jeho súhlas. Vincent nakoniec vyjednal aj slovo rakúskych generálov, že nebudú zabíjať zajatých francúzskych vojakov.
Vincent sa vekom blíži k 80-tke a v roku 1823 dostáva povolenie pápeža Leva XII. odísť do dôchodku. Je však menovaný do funkcie osobného poradcu pápeža.
Túto úlohu vykonáva 40 dní. Počas jeho pôsobenia v tejto funkcii sa napoleonova sestra, Pauline Bonaparte, vrátila ku katolíckej viere pod Vincentovým vedením.
Keď pápež ťažko ochorie, Vincent sa ponúka Bohu ako zástupná obeť. Prosí Pána, aby jeho život bol prijatý skôr ako život pápeža.
Vincent ranený mŕtvicou zomiera o niekoľko dní neskôr, ako 79-ročný 1. januára 1824, v ten istý deň, ako sa narodil. Pápež sa však zázračne uzdravuje a zostáva na pápežskom stolci ďalších 6 rokov.
Vincent bol pochovaný v bazilike sv. Jána a Pavla v Ríme 12. novembra 1957 bolo jeho telo prenesené do kostola sv. Filipa v Macerate. Z jeho diel o askéze a zbožnosti boli vytlačené viaceré vydania.
Vincent bol blahoslavený 26. apríla 1925 pápežom Piom XI. a svätorečený Piom XII. 11. júna 1950. Vo vlastnom kalendári Kongregácie Pasionistov sa jeho spomienka slávi 24. septembra.
Prehľad pôsobenia Gašpara del Bufala
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1786 | Narodenie v Ríme |
| 1808 | Vysvätený za kňaza |
| 1815 | Založenie Rádu misionárov drahocennej Krvi |
| 1837 | Úmrtie v Ríme |
Je ženatý a má dve dcéry. Študoval teológiu v Prešove, Eichstätte a Ríme. Pôsobí ako farár pre gréckokatolíkov v Banskej Bystrici a protopresbyter. Popritom pracuje ako náboženský redaktor Rádia LUMEN a riaditeľ PRE LUMEN, n. o. Prekladá gréckokatolícke katechizmy a katechézy o byzantskom obrade z nemecky, taliansky a anglicky hovoriaceho prostredia. Píše o cirkevných otcoch, východných cirkvách a islame.