Obec Považany vznikla v roku 1960 zlúčením troch obcí - Mošovce, Svätý Kríž a Vieska.
Svätý Kríž, lokalita na pravom brehu Váhu, patril do Nitrianskej stolice. Vznik lokality sa datuje do 12. storočia. Prvá písomná zmienka sa nachádza v listine datovanej 6. októbra 1297. Starý názov Kereztwr sa nachádza v listine z roku 1357 a aj v portálnom súpise z roku 1452.
Zaujímavosťou je, že samotné patrocínium kostola dalo názov obci Svätý Kríž.
Viete, kto vyslovil slová - „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem“? Ak k nim priradíte kardinála Alexandra Rudnaya (1760 - 1831), odpovedali ste správne. Chceme spoznať ľudskú a duchovnú stopu, ktorú tu kardinál zanechal.
Je symbolické, že sem prichádzame práve v deň liturgickej spomienky sv. Heleny, s ktorou sa viaže tradícia nájdenia Kristovho kríža.
Zbožní rodičia Ondrej a Anna, rodená Döryová, ho dali pokrstiť práve v Kostole Povýšenia Svätého kríža. Intelektuálne dary začal uplatňovať na piaristickom gymnáziu v Nitre v roku 1770, neskôr v Bratislave a od roku 1778 sa pustil do vzdelávania vo filozofii v seminári v Trnave. Na teologické štúdiá prešiel do Budína v roku 1780. Za kňaza bol vysvätený v Trnave 12. októbra 1783.
Kardinál skutočne bol hrdý na svoju rodnú obec a musíme povedať, že sme jeho veľkými dlžníkmi.
Za titulárneho opáta pre Klíž pri Topoľčanoch ho cisár ustanovil v roku 1808. Tiež sa stal radcom uhorskej kráľovskej rady. Menovaný za ostrihomského arcibiskupa a prímasa uhorskej krajiny bol 12. júla 1819. Od 8. septembra do 16. októbra 1822 sa pod vedením uhorského prímasa Alexandra Rudnaya konala celouhorská cirkevná synoda. Pápež Lev XII. ho v roku 1826 vymenoval za kardinála in pectore a 15. Posledná korunovácia uhorského kráľa v Bratislave sa konala 28. septembra 1830 - Ferdinada I. Zomrel 13.
Duchovný správca farnosti Róbert Vacula (38) hovorí: „Pochádzam z Trnavy, a keď bolo rozhodnuté, že pôjdem pôsobiť na faru do Považian, prvé, čo mi napadlo, bolo: odtiaľ pochádza človek, ktorý presunul sídlo arcibiskupstva a kapituly z Trnavy naspäť do Ostrihoma.
„Jeho zásluhou v našej farnosti máme nádherný farský chrám z roku 1830, vybudovaný na mieste starého kostola, ktorý sa spomína už v roku 1297. Skrytou súčasťou považianskeho kostola je krypta, v ktorej sú pochovaní príslušníci rodiny Rudnayovcov. V súčasnosti je v nej aj pochovaný. Pred hlavným oltárom je ešte iná alternatíva vchodu do hrobky, avšak i ten je prekrytý mramorovou dlažbou.
Podľa Rudnayových pokynov sa slovenčina stala vyučovacím jazykom na katolíckych ľudových školách. Jeho pričinením boli viacerí Slováci menovaní do vyšších cirkevných funkcií.
Kardinál skutočne bol hrdý na svoju rodnú obec a musíme povedať, že sme jeho veľkými dlžníkmi.
Tiež sa stal radcom uhorskej kráľovskej rady. Menovaný za ostrihomského arcibiskupa a prímasa uhorskej krajiny bol 12. júla 1819.
Bazilika v Ostrihome, miesto pôsobenia Alexandra Rudnaya.
„To, čo mi na ňom imponuje, je jeho láska k ľuďom. Napríklad ako biskup v Sedmohradsku prešiel celú svoju diecézu, zavítal do najmenších dediniek. Keď sa minuli zásoby, dal peniaze na nákup nových zásob. Reálne žil to, že v Ježišovi sme všetci bratia a Ježiš je pastierom všetkých. Okrem toho ostrihomský arcibiskup podporil aj vydanie Bernolákovho šesťzväzkového slovníka Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uhorský, ktorý Juraj Palkovič zredigoval a doplnil.
I keď dnes už romantické fluidum osobnosti kardinála so slovenskými koreňmi nie je možné až tak interaktívne vnímať, predsa len hrdosť zostáva. K tomu dodáva duchovný otec farnosti: „Hľadali sme spôsob, ako mladej generácii pútavejšie priblížiť osobu a život kardinála Alexandra Rudnaya.
Hoci vonkajšia fasáda chrámu v Považanoch nie je už práve v najsviežejších farbách, interiér žiari novotou. K tomu nám správca farnosti vysvetľuje: „Koncom apríla 2018 otec arcibiskup Ján Orosch požehnal komplexne znovuobnovený interiér chrámu. Počas vigílie Veľkej noci sa odlúpila omietka z klenby a spadla takmer na mňa. V tejto súvislosti treba povedať, že okrem štedrých darcov aj z radov farského spoločenstva tu máme skvelých majstrov svojho remesla, ktorí sa podieľali na kladení podlahy, aplikovaní sanačnej omietky v kostole alebo na ďalších prácach.
Zaujímavosťou je, že ide o jediný kostol v architektonickom štýle klasicizmus - empír v Trenčianskom kraji. Vyniká na ňom čistota štýlu a slohová jednoliatosť.
„Máme tu relikviu Svätého kríža, na ktorom zomrel náš Pán. Farnosť ju dostala práve od ostrihomského arcibiskupa. V relikviári, ktorý sa počas roka nachádza na hlavnom otári, sú zo svätého dreva dve tenké drevené vlásočnice v tvare kríža.
Tento rok v deň titulárnej slávnosti farského kostola 14.
Vtedajší kostol postavili v polovici 13. storočia pravdepodobne nemeckí križiaci, ktorí dostali donáciu na Veľké Kostoľany, Žlkovce a Zelenice. Fara odvádzala roku 1332 pápežský desiatok. Patrocínium kostola bolo Povýšenie sv. kríža. Farárom v rokoch 1332 až 1337 bol Aegidius. Podľa portálneho súpisu z roku 1533 patril Svätý Kríž zemanom Svätokrížskym. Podľa cirkevnej vizitácie z roku 1560 zemepánom lokality bol Szentpéteri. V tom čase bol kostol a pri ňom sa nachádzajúci cintorín v dezolátnom stave. V roku 1598 bolo v dedine deväť zemianskych domov, v roku 1600 osem, 1601 desať a v roku 1603 šesť domov. V roku 1715 mala sedem želiarskych domácností a v roku 1753 dvadsaťsedem rodín. V roku 1787 tu bolo 38 domov a 319 obyvateľov. V roku 1828 vzrástol počet domov na 54 a počet obyvateľov na 380. Obyvateľstvo sa okrem poľnohospodárstva zaoberalo košikárstvom.
Mošovce sa spomínajú od roku 1263. Názov obce je doložený z roku 1263 ako Mosowcz, z roku 1773 ako Mossowcze, z roku 1927 ako Mošovce nad Váhom, maďarsky Mosóc, Vágmosóc. Obec patrila viacerým zemanom. V roku 1715 mala 6 poddanských a 13 želiarskych domácností, v roku 1753 mala 28 rodín, v roku 1787 mala 38 domov a 263 obyvateľov, v roku 1828 mala 76 domov a 528 obyvateľov. Zaoberali sa roľníctvom, mlynárstvom, košikárstvom, čipkárstvom a výšivkárstvom. Výrobky aj predávali. V 19. storočí pracovali na Váhu 3 mlyny. Po roku 1918 sa zamestnanie obyvateľov nezmenilo.
Kríž nad Váhom sa spomína od roku 1297. Názov obce je doložený z roku 1297 ako Kereztur, z roku 1773 ako Swaty Kriss, z roku 1927 ako Svätý Kríž nad Váhom, maďarsky Csejte-Szent Kereszt, Myira Szent Kereszt, Szentkereszt, Vágszentkereszt, Keresztúr. Obec patrila zemianskym rodinám. Kostol tu pravdepodobne postavili v polovici 13. storočia nemeckí križiaci, ktorí dostali donáciu na Veľké Kostoľany, Žltkovce a Zelenice. V roku 1715 mala obec 7 želiarskych domácností, v roku 1753 mala 27 rodín, v roku 1787 mala 38 domov a 319 obyvateľov, v roku 1828 mala 54 domov a 380 obyvateľov. Okrem poľnohospodárstva sa zaoberali košikárstvom. Za I. ČSR bola poľnohospodárskou obcou.
Vieska sa spomína od roku 1368. Názov obce je doložený z roku 1368 ako Weyzka, z roku 1773 ako Vieska, maďarsky Vieszka, Somszeg. Obec patrila ku kráľovským majetkom, neskôr panstvu Tematín, potom viacerým zemanom. V roku 1753 tu žilo 17 poddanských rodín, v roku 1787 mala 12 domov a 110 obyvateľov, v roku 1828 mala 10 domov a 67 obyvateľov. Na Váhu do roku 1904 pracovali 3 mlyny.
BOH NIE JE BLÁZON
Drevený artikulárny kostol v Hronseku.
Vystavaný bol v roku 1693, v obci Paludza, keď cisár Leopold povolil protestantom stavať drevené kostoly. Podmienkou bolo, že musel byť postavený mimo obce a len z dreva. Nesmel mať veže, zvony a vchody museli byť odvrátené od obce. Neskôr v roku 1774 bol kostol prestavaný tesárskym majstrom Jozefom Langom.Kostolná veža bola postavená v roku 1781 po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. Veža je vysoká 19 metrov. V rokoch 1921-1922 boli osadené vo veži nové zvony, volajú sa Viera, Nádej, Láska. V čase výstavby vodného diela Liptovská Mara, keď bola obec Paludza zatopená, bol prenesený kostol na rozhranie obcí Svätý Kríž a Lazisko. Dodnes kostol slúži veriacim, má kapacitu 6000 osôb a tiež je sprístupnený ako vzácna kultúrna pamiatka pre širokú návštevnícku verejnosť.Artikulárny kostol bol dňa 23.3. 1963 vyhlásený za kultúrnu pamiatku.Pôdorys kostola je v tvare kríža a má dĺžku 43 metrov, má 12 dverí a 72 okien. Barokový oltár s obrazom Premenenie Krista a kazateľnica je z roku 1693 a zhotovil ich rezbár J. Lech z Kežmarku. Organ je dielom J. Podmanického z Banskej Štiavnice z roku 1760. Luster pochádza z roku 1780 a je zhotovený z benátskeho skla.