Svätý Martin: Patrón Spišskej Diecézy a Jeho Odkaz

Patrón našej Spišskej diecézy, svätý Martin z Tours, má sviatok 11. novembra.

Láskavý, milosrdný biskup, ktorý svojím životom, vierou a cnosťami viedol ľud, nech aj dnes svetlo jeho dobrých skutkov zapáli iskru dobra, pokoja a radosti v našom svete.

Pripomenuli sme si veľkého patróna púťou, ktorá sa začala pri Kaplnke Panny Márie Pomocnice piesňami so sprievodom heligónky Alžbetky Gabrielovej, Leušky Lašťákovej, Alžbetky Jagelkovej. Životopis svätého Martina a modlitba litánií zazneli v podaní Alžbetky Domiňákovej a Márie Jagelkovej. Vinše a piesne predniesli deti zo 4.D triedy. Po príchode svätého Martina na bielom koni sa začal svätomartinský sprievod s lampášmi za sprievodu ľudových piesní Leušky Lašťákovej.

Pred kostolom sme koníkov pohostili jabĺčkami a mrkvou a poďakovali sme sa jazdkyniam Vaneske Plevjakovej a Zojke Jaššákovej. Svätá omša bola najdôležitejšia časť našej púte. Ďakujeme pánovi kaplánovi Marekovi Gavalierovi, žalmistke Izabelke Rajniakovej, lektorom Martinovi Svetlákovi, Lei Lašťákovej, Kristínke Barutovej, Adamkovi Bakošovi. Ďakujeme Čučoriedkami, ktoré svätú omšu sprevádzali krásnym spevom a hudbou.

Po svätej omši nás čakali pri dverách chrámu mladí z MAKu, ktorí nás ponúkali výbornými svätomartinskými rožkami, ktoré nám upiekli naše seniorky.

Život Jána Vojtaššáka

Hornooravská obec Zákamenné sa významne zapísala do dejín Cirkvi na Slovensku tým, že dala veľkého syna Cirkvi i národa - biskupa Jána Vojtaššáka. Je to goralská obec, ktorá sa pôvodne volala Zákamenno - Klin. Zákamenné bolo jedným zo stredísk náboženského života na Orave.

V období rekatolizácie na hore Kalvária pôsobili misionári z Poľska. Prvý kostolík sa v obci Zákamenné spomína v roku 1659. Nový kostol z dreva zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie mali obyvatelia vybudovaný už v roku 1708 a v roku 1748 sa stal Zákamenný Klin farnosťou. Dovtedy bola obec filiálkou farnosti Lokca. Miestny farár Juraj Ondriš v roku 1862 dal vybudovať Kalváriu, ktorá sa stala strediskom nábožnosti nielen pre obyvateľov obce, ale i širšieho okolia.

Nový farský kostol bol vybudovaný v roku 1893. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa obec Zákamenné rozrástla a toho času má už okolo 5000 obyvateľov. V roku 1995 sa veriaci pod vedením duchovného otca Jozefa Kasana pustili do výstavby druhého kostola na Vyšnom konci. Nový kostol posvätil diecézny biskup František Tondra 1. januára 2001.

Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Chlapec bol pokrstený 15.11.1877 a dostal meno Ján.

Rozhodujúci vplyv na malého Jána malo rodinné prostredie s tradičnými kresťanskými morálnymi zásadami a hodnotami. V rodine jeho rodičov bola hlboko zakorenená viera a nábožnosť. Rodinná kresťanská výchova vštepovala do jeho srdca zbožnosť, pracovitosť, úctu k životu i k ľuďom. Dom Vojtaššákových bol pre Jána prvým malým seminárom, v ktorom sa utváralo budúce kňazské poslanie i jeho životné postoje.

Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval Ján v rokoch 1883 - 1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky chodil do školy v Stankovanoch, kde bol jeho ujček Anton Klimčík farárom. Ujček s rodičmi postrehli charakterové vlastnosti malého Jána, najmä jeho nábožnosť a dobrotu srdca. Rozhodli sa pre jeho ďalšie štúdium. Ujček zameral jeho výchovu na duchovnú dráhu a pomáhal mu aj v ďalšom štúdiu.

Po skončení štyroch ročníkov nižšieho gymnázia v Trstenej (1889 - 1893) študoval dva roky na gymnáziu v Ružomberku (1893 - 1895), aby ako 18-ročný po konkurze do spišského seminára 2. Štúdium v seminári s presným plánom, usporiadaním a vnútorným poriadkom vyhovovalo jeho osobnému zameraniu. Ako „clericus exemplaris“ - „príkladný bohoslovec“ sa stal tichým príkladom pre mnohých seminaristov.

V spišskokapitulskom seminári študoval v období, keď bol maďarizačný tlak na všetkých druhoch škôl, vrátane bohosloveckých seminárov, veľmi silný. Výchova a disciplína v seminári nebola však narušená výraznejšími národnostnými trenicami či napätím. Ján Vojtaššák svoj slovenský pôvod nikdy nezaprel.

Ján Vojtaššák prijal kňazské svätenie v jubilejnom roku - 1. júla 1901 z rúk vtedajšieho spišského biskupa Pavla Smrečányho v spišskej katedrále svätého Martina. Svoju prvú svätú omšu - primície slávil vo svojom rodisku v Zákamennom 7. júla 1901. Po vysviacke dostal novokňaz Ján Vojtaššák dispozíciu na prvé kaplánske miesto v Hornej Zubrici, na hornej Orave, kde nastúpil 22. júla 1901.

Kňazská služba

Mladý kaplán Ján Vojtaššák plnil svoje kňazské poslanie s veľkým oduševnením. Rozprúdil v obci náboženský život, bol neobyčajne horlivým kňazom, ktorý sa celou svojou bytosťou oddával kňazskej činnosti. Venoval sa dospelým, starým a chorým práve s takou pozornosťou, ako vedel pritiahnuť deti a mládež. Vyučovanie náboženstva dopĺňal aj stretnutiami s mládežou v domácnostiach, v nedeľu po- obede vysvetľoval katechizmus dospelým v kostole. Naplno využíval svoj dar pre pastoračné vedenie pri všetkých príležitostiach.

Veľký vplyv na jeho kňazský charakter mali kňazi, s ktorými pestoval duchovné bratské spoločenstvo. Hneď na začiatku svojej kňazskej dráhy nadviazal kontakty s farármi v okolitých farnostiach, najmä s tými, ktorí si zachovali slovenské povedomie a venovali sa nábožensko-kultúrnemu vzdelávaniu svojich veriacich. Patril k nim Jozef Bonko z Nižnej Lipnice, Andrej Hromada z Jablonky, Andrej Doránsky z Hladovky, Štefan Haluška z Oravky i Andrej Hlinka, ktorého poznal na jeho prvej kaplánskej stanici v Zákamennom roku 1889 a ostal s ním v kontakte aj ako bohoslovec. Odvtedy trval ich blízky priateľský vzťah.

Jána Vojtaššáka ako kaplána často prekladali z jednej farnosti do druhej. Už roku 1903 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, o rok v Bijacovciach na Spiši. Širšie pole pôsobnosti sa kňazovi Jánovi Vojtaššákovi naskytlo v hornooravskom mestečku Tvrdošíne, kde pôsobil ako kaplán od 25.marca 1906 do 8.septembra 1908. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Zaviedol poklonu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, naučil veriacich modliť sa ruženec, katechizoval, navštevoval chorých a chudobných. Veľkú pozornosť venoval deťom. V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, najmä Kráľovnú Svätého Ruženca a Posla Božského srdca. Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk.

Ján Vojtaššák si ešte v Ústí vykonal synodálnu skúšku, 8. Na kaplánke vo Veličnej zastihli Jána Vojtaššáka v máji 1910 krajinské voľby. Ján Vojtaššák sa dostal, bezdôvodne, do istej konfrontácie s cirkevnou vrchnosťou pre incident obyvateľov voči okresnému dekanovi v predvolebnom boji. Bol okamžite preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911.

Nový farár Ján Vojtaššák získal „gazdovskú“ faru so všetkými problémami okolo hospodárstva. O hospodárstvo sa mu pomáhal starať mladší brat s manželkou, ktorá bola aj jeho domvedúcou. Od októbra 1912 mal na starosti redakciu a administráciu Svätej Rodiny. V ťažkých rokoch prvej svetovej vojny zmobilizoval všetky svoje sily, vytvoril si okruh aktívnych prispievateľov z radov národne uvedomelých kňazov, takže časopis Svätá Rodina neprestal plniť svoju úlohu.

Farský kostol vo Veličnej je zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Možno aj táto skutočnosť prispela k tomu, že jeho nábožnosť bola preniknutá hlbokou úctou k anjelom, najmä k anjelovi strážnemu. Ochrane anjelov strážcov pripisoval aj vyviaznutie z nebezpečných životných situácií, v ktorých sa tam ocitol: vyslobodenie z rozvodnenej rieky Oravy pri Žaškove alebo, že pri inej nehode pri Žaškove neprišiel o oko alebo, že bez zranenia prežil autohaváriu.

Mnohí duchovní na slovenských dedinách, ako aj Ján Vojtaššák na všetkých svojich pôsobiskách, cítili nutnosť šíriť vzdelanie, kultúru, osvetu, dvíhať morálno-náboženské povedomie vo svojich farnostiach. O potrebe a možnostiach vydávať nábožensko-spoločenský časopis, ktorý by spĺňal aj isté národné kritériá, uvažovali viacerí kňazi rovnakého zmýšľania na spoločnom výlete v Zakopanom roku 1908. O návrhu založiť časopis informovali aj niekoľkých mladších kňazov Spišskej diecézy s požiadavkou finančnej podpory na vydanie prvého čísla. Zozbieralo sa okolo 1600 korún.

Redaktorom sa stal Anton Hromada, ktorý na podnet Jána Vojtaššáka požiadal biskupský úrad v Spišskej Kapitule o povolenie vydávať nový slovenský náboženský časopis Svätá Rodina, venovaný kresťanským rodinám, k úcte svätej Rodiny nazaretskej a k ochrane kresťanských rodín. V tom istom čase, v septembri 1912, ochorel a zomrel aj Štefan Pirončák (1844 - 1912), farár v Jablonke, ktorý redigoval a vydával časopis Kráľovná svätého Ruženca. Aby časopis nezanikol, ujal sa aj tejto práce Ján Vojtaššák.

Biskupská služba

Dobré meno a úcta, ktorú mal medzi kňazmi Ján Vojtaššák, farár vo Veličnej, ako aj horlivosť na poli náboženského a národného obrodenia, upriamili na neho pozornosť aj v Ríme. Dňa 13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Jeho biskupská konsekrácia sa uskutočnila dňa 13. februára 1921 v starobylej Nitre. Spolu s Jánom Vojtaššákom boli na biskupov Spišská Kapitula - Katedrála sv. Martina, v ktorej bol Boží služobník, Ján Vojtaššák, vysvätený na kňaza 1. júla 1901vtedy vysvätení ešte dvaja: Dr. Karol Kmeťko a Dr. Marián Blaha. Konsekráciu vykonal nuncius Svätého stolca v Prahe Klement Micara, titulárny arcibiskup apumenský.

Jeho životnú dráhu spišského biskupa, plnú útrap, nebezpečenstiev a prenasledovania prorocky predznamenáva aj jeho biskupský erb a heslo, ktoré si zvolil. Jeho erb znázorňuje anjela so zlatou svätožiarou, stojaceho na podnožke, ktorý v pravici drží meč, v ľavici štít, na ktorom je dvojramenný kríž. Štít je položený na kartuši, prevýšený latinským krížom. Vpravo je mitra, vľavo berla. Nad všetkým v znaku je biskupský klobúk. Pod znakom je jeho biskupské heslo: „Angelis de te“ - „Anjelom prikázal o tebe.“ Sú to slová 91.

Ján Vojtaššák po svojej biskupskej vysviacke dňa 27. Prehľad o stave diecézy mal z vlastnej pastoračnej praxe, poznal problémy malých chudobných farností na Orave, v Liptove a Spiši, ako i problémy pri pastorácii vo farnosti Veličná (s prevahou obyvateľov inej konfesie). Spoločnosť bola v morálnom rozklade, šírilo sa sociálne nepriateľstvo na dedinách, podmienené veľkými sociálnymi rozdielmi, vznikala triedna nenávisť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Vnútorné napätie v štáte stupňovali vzťahy medzi oboma národmi, medzi Českom s rôznymi sociálnymi prúdmi a voľnomyšlienkárskymi ideami, ľavicovými, socialistickými a ateistickými názormi v istých spoločenských vrstvách, ktoré podporovalo aj oficiálne politické vedenie štátu (T. G. Masaryk, E. Beneš, V.

Cirkevní predstavitelia museli hneď od začiatku viesť zápas s oficiálnymi vládnymi zásahmi, najmä keď išlo o otázky práva a pôsobenia Cirkvi. Veľmi necitlivo sa riešila školská otázka (zrušenie gymnázií, tlak na katolícke stredné školy, ba i na ľudové školstvo). Veľmi vážnym problémom boli snahy o nepravú reformu cirkevného života, ktoré našli živý ohlas najmä medzi českým klérom a vyústili napokon vo vzniku Československej (národnej) cirkvi. Aj medzi duchovnými sa šírili myšlienky o reforme cirkevného života, ktoré našli živnú pôdu najmä v Česku a vyústili odchodom 230 kňazov a 1 388 000 ľudí z katolíckej Cirkvi do Československej cirkvi. Ján Vojtaššák v Spišskom biskupstve hneď v začiatkoch svojho pôsobenia musel zaujať k tomuto problému svoje stanovisko. Známy je vznik Československej cirkvi v Liptovskej Osade.

Biskup Ján Vojtaššák sa zo všetkých síl usiloval duchovne obrodiť veriacich svojej diecézy. Využíval na to mnohé prostriedky a aktivity. Za účinný prostriedok na duchovnú obnovu viery považoval ľudové misie. Pri ich organizovaní trval biskup Ján Vojtaššák na pravidelnom usporiadaní a obnove v jednotlivých farnostiach. Spravidla ich viedli rehoľníci - redemptoristi, jezuiti, verbisti, minoriti i františkáni. Prehĺbenie duchovného života veľmi podporili organizované duchovné cvičenia nielen pre kňazov, ale i pre jednotlivé sociálne skupiny z radov laikov.

V jednotlivých kláštoroch sa osobitne viedli duchovné cvičenia pre mužov. Pre ženy (najmä učiteľky) sa konávali duchovné cvičenia v kláštore sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Levoči. Súčasťou jeho úsilia o duchovnú obnovu diecézy boli aj jeho pastierske vizitácie v jednotlivých farnostiach. Osobne niekoľkokrát navštívil každú farnosť počas svojej dlhej biskupskej služby.

Biskup Ján Vojtaššák vsadil svoje úsilie o duchovnú obnovu diecézy na Eucharistiu. Nedlho po zaujatí svojej biskupskej služby odporúčal založiť vo farnostiach Arcibratstvá večnej poklony, v ktorých by sa zoskupili ctitelia Eucharistie, a usiloval sa obnoviť večnú poklonu vo farnostiach diecézy. V Spišskej diecéze sa na jeho podnet uskutočnili diecézne eucharistické kongresy v Kežmarku, v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Tvrdošíne. Sám bol účastníkom viacerých svetových eucharistických kongresov (Viedeň roku 1912, Chicago roku 1920, Kartágo roku 1930, Dublin roku 1932).

Chronológia života Jána Vojtaššáka

Nasledujúca tabuľka sumarizuje dôležité míľniky v živote Jána Vojtaššáka:

Spišská Kapitula 16. novembra 2019. Štátny Sekretariát po preštudovaní archívnych dokumentov a nových dôkazov zaslaných z Kongregácie pre Kauzy svätých vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 16. Rozhodnutiu Štátneho Sekretariátu predchádzalo pozitívne vyjadrenie Kongresu Kongregácie pre Kauzy svätých, ktorý 18. januára 2019 odporučil, aby Kauza blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka, po predložení a preštudovaní nových archívnych dokumentov a dôkazov, mohla pokračovať na rímskej úrovni. Je to významný posun v samotnej kauze, pretože vyjadrením sa Kongresu Kongregácie pre Kauzy svätých a Štátneho Sekretariátu bola ukončená doplňujúca diecézna fáza kauzy blahorečenia (2015-2019), ktorej úlohou bolo spracovať najmä historické obdobie rokov 1939-1945 a aktivitu Božieho sluhu počas spomínaného obdobia. Postulátor Dr.

Historické štúdie a nové archívne dokumenty, ktoré boli nájdené nielen v slovenských, ale aj v zahraničných archívoch, boli publikované v niekoľkých viacjazyčných publikáciách a prezentované na dvoch medzinárodných konferenciách, ktoré sa konali v Benátkach v roku 2016 (zborník Chiesa del silenzio e diplomazia pontificia 1945-1965) a v Spišskej Kapitule v roku 2017 (zborník Ján Vojtaššák. Biskup v dejinách 20. Boli tiež natočené dva filmové dokumenty: VOJTAŠŠÁK, ktorý vznikol v spolupráci s TV Lux a VOJTAŠŠÁK GIORNI DEI BARBARI, ktorý vznikol v spolupráci s talianskymi režisérmi a bol prezentovaný na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 2019.

Všemohúci Bože, vyvolil si si svojho služobníka Jána Vojtaššáka, aby trpel na Tvoju slávu a pre dobro Cirkvi. Väznený, ponižovaný, opľuvaný, zosmiešňovaný a prinútený vykonávať najposlednejšie práce, niesol tento údel v hlbokej pokore. Za hranicami Slovenska prijal z Tvojich rúk kalich utrpenia. Na pohľad nič nezostalo na ňom z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi, podobne ako z Ježiša Krista, keď ho viedli na Kalváriu, však v jeho vnútri si žiaril Ty sám, Bože. Prosíme Ťa, Večný Bože, osláv svojho služobníka Jána, aby sme si ho uctievali na oltároch celej Cirkvi. Za jeho blahorečenie Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Spišská Kapitula 6. októbra (TK KBS) Novovymenovaný spišský biskup František Trstenský, ktorý v sobotu 21. októbra prijme biskupskú vysviacku, predstavil svoj erb. „Predstavuje môj osobný príbeh a duchovné ideály. Symbolizuje osobnú a diecéznu spiritualitu a postavenie v cirkevnej hierarchii,“ vysvetlil TK KBS. Kňazský klobúk so strapcami hovorí o postavení v cirkevnej hierarchii. Červené rubíny na procesiovom kríži predstavujú päť Kristových rán. Rovnaké rany - stigmy mal svätý František Assiský, krstný patrón biskupa. Prijatím osobného kríža sa možno duchovne spojiť s Kristom, a tak sa mu podobať. Sieťovaná bordúra symbolizuje rybársku sieť. Kristus vyzval apoštola Petra, aby zatiahol na hlbinu a spustil sieť (Lk 5, 4). Keď ho nad bohatým rybolovom prenikla bázeň, Kristus ho povzbudil, aby sa nebál, lebo odteraz bude loviť ľudí pre nebeské kráľovstvo (Lk 5,10). Hviezda symbolizuje podľa starobylej tradície Pannu Máriu, Matku Cirkvi a Krista. V deň jej narodenia 8. septembra 2023 bol nositeľ erbu vymenovaný Svätým Otcom Františkom za nástupcu apoštolov. Ruža je starobylý atribút Kristovej krvi. Nenápadná poľná ruža má prenikavú a príjemnú vôňu. Evanjeliová zvesť o Kristovi podobne priťahuje hľadajúcich a stratených. Kniha symbolizuje Sväté písmo. Otvorená kniha znamená, že je rozčítaná a používaná. Meč je atribút svätého Martina, patróna Spišskej diecézy. Vztýčenosť symbolizuje pripravenosť uskutočňovať Božie slovo v živote skutkami podobne, ako to urobil svätý Martin. Horské štíty predstavujú Tatry. Okolo týchto veľhôr sa obvíja Spišská diecéza, sú jej geografickou dominantou.

tags: #svaty #martin #patron #spisskej #diecezy