Svätý Pavol, známy aj ako Saul z Tarsu, sa narodil okolo roku 5 n.l. v Tarse v Kilíkii (dnešné Turecko) a zomrel okolo roku 64/65 n.l. v Ríme. Bol to muž židovskej národnosti aj vierovyznania, pochádzal z Tarzu v Cilícii, mesta na juhovýchode dnešného Turecka, kde žil v 1. storočí po Kristovi. Pavol bol teda súčasníkom Ježiša Nazaretského, hoci sa počas jeho života pravdepodobne nestretli.

Obrátenie svätého Pavla na ceste do Damasku.
Detstvo a mladosť
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom.
Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.).
Šavol z Tarzu bol vzdelaný vo farizejstve, jednej z frakcií judaizmu 1. storočia. Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.). Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).
Ako sám rozpráva v jednom zo svojich spisov, v Liste Galaťanom, jeho zápal pre judaizmus ho viedol k prenasledovaniu rodiacej sa skupiny kresťanov (Gal 1, 13-14), ktorých považoval za odporcov čistoty židovského náboženstva.
Obrátenie svätého Pavla
Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.
Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Bol pri kameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na začiatku 30. rokov bol práve na ceste do Damasku, keď sa ho - podľa jeho vlastných slov - ,zmocnil Kristus’ (Flp 3, 12).

Pavlovo obrátenie je jedným z kľúčových momentov jeho života.
Práve na ceste do Damasku sa mu zjavil sám Ježiš a nepovolal ho, aby ho nasledoval, ako to predtým urobil s apoštolmi. Šavol na toto volanie odpovedal tým, že sa dal pokrstiť a zasvätil svoj život šíreniu evanjelia Ježiša Krista (Sk 26, 4-18). Pavlovo obrátenie je jedným z kľúčových momentov jeho života a práve vtedy začína chápať, čo je Cirkev ako Kristovo telo: prenasledovať kresťana znamená prenasledovať samotného Krista.
Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3).
Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál - kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu.
Pri svojom obrátení sa Pavol predstavuje ako prorok, ktorý dostal veľmi konkrétne poslanie. Ako sa píše v inej knihe Nového zákona, v Skutkoch apoštolov, Pán povedal Ananiášovi, ktorý mal Pavla pokrstiť: „Len choď, lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno“ (Sk 9, 15 - 16). Pán tiež povedal Pavlovi: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím. Budem ťa chrániť pred ľudom aj pred pohanmi, ku ktorým ťa posielam otvoriť im oči, aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu, a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa“ (Sk 26, 15-18).
Misijné cesty svätého Pavla
V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť.
Aby mohol plniť svoje poslanie a hlásať cestu spásy, svätý Pavol podnikal apoštolské cesty a všade, kam prišiel, zakladal a posilňoval kresťanské spoločenstvá v rôznych provinciách Rímskej ríše: v Galícii, Ázii, Macedónsku, Achájsku atď. Spisy Nového zákona predstavujú Pavla ako spisovateľa a kazateľa. Keď Pavol niekam išiel, navštívil synagógu, miesto stretávania Židov, a tam hlásal evanjelium. Neskôr prichádzal za pohanmi, teda za nežidmi.
V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium. Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom.
V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33).
Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3).

Mapa druhej a tretej misijnej cesty svätého Pavla.
V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov. Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r.
Uväznenie a smrť
V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv.
Listy svätého Pavla
Po odchode z niektorých miest, buď preto, lebo zanechal svoje kázne nedokončené, alebo aby odpovedal na otázky, ktoré mu z týchto komunít poslali, sa pustil do písania listov, ktoré boli čoskoro v miestnych cirkvách prijaté s veľkou úctou. Písal listy spoločenstvám aj jednotlivcom. Nový zákon nám poskytuje 14 listov, ktoré Pavol napísal: List Rimanom, dva listy Korinťanom, List Galaťanom, List Efezanom, List Filipanom, List Kolosanom, dva listy Solúnčanom, dva listy Timotejovi, List Títovi, List Filemonovi a List Hebrejom. Hoci dátum vzniku nie je ľahké určiť, možno povedať, že väčšina týchto listov bola napísaná v priebehu desiatich rokov, od roku 50 do roku 60 po Kristovi.
Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelými literárnymi výtvormi, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy »spása« (gréc. satería) a »hriech« (gréc. hamartía).
Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«.
- Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm.
- Deuteropavlovské listy: o ich autentickosti odborníci diskutujú.
Ústredným bodom Pavlovho posolstva je postava Krista, to, čo urobil pre spásu ľudí. Vykúpenie uskutočnené Kristom, ktorého dielo je úzko spojené s dielom Otca a Ducha, znamená zásadný obrat pre človeka a pre jeho vzťah so samotným Bohom. Pred vykúpením žil človek v hriechu a neustále sa vzďaľoval od Boha; teraz je to však Pán, Kyrios, ktorý bol vzkriesený a zvíťazil nad smrťou a hriechom a ktorý tvorí jedno telo s tými, ktorí uverili a prijali krst.
Odkaz svätého Pavla
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl.
Svätý Pavol, apoštol národov, patrí k absolútne kľúčovým postavám kresťanstva a teší sa mimoriadnej známosti a úcte aj medzi katolíkmi na Slovensku. Jeho dramatický príbeh obrátenia na ceste do Damasku, rozsiahle misijné cesty a najmä jeho listy, tvoriace podstatnú časť Nového zákona, sú neoddeliteľnou súčasťou viery a liturgického života. Prakticky každý veriaci katolík na Slovensku pozná svätého Pavla prinajmenšom z nedeľných čítaní.
Aj oslavy Roku sv. Pavla sa konali aj na Slovensku. Jeho úcta je veľmi rozšírená, čoho dôkazom je veľké množstvo kostolov a kaplniek zasvätených buď jemu samotnému, alebo, čo je veľmi časté, spoločne so svätým Petrom, kniežaťom apoštolov. Ich spoločný sviatok, 29. júna, je v Cirkvi slávnosťou, jedným z najdôležitejších dní liturgického roka, ktorý sa slávi aj na Slovensku s patričnou vážnosťou, často spojený s farskými hodami či odpustami v miestach s ich patrocíniom.
Hoci svätý Pavol nikdy osobne nenavštívil územie dnešného Slovenska, jeho duchovný odkaz a vplyv sú pre vieru na Slovensku fundamentálne. Bol to práve misijný duch svätého Pavla - priniesť Evanjelium všetkým národom - ktorý inšpiroval aj misiu svätých Cyrila a Metoda k našim slovanským predkom. Pavlova teológia, jeho hlboké učenie o Božej milosti, ospravedlnení skrze vieru v Ježiša Krista, o Cirkvi ako Kristovom tele a o živote v Duchu Svätom, tvorí základ, z ktorého čerpá a žije aj Cirkev na Slovensku.
Sviatok: 29. jún; 25. január - Obrátenie sv.
Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r.
Prehľad života svätého Pavla
| Udalosť | Dátum (cca) |
|---|---|
| Narodenie v Tarze | 5-10 n.l. |
| Obrátenie na ceste do Damasku | 30. roky n.l. |
| Prvá misijná cesta | 47-48 n.l. |
| Druhá misijná cesta | 49-52 n.l. |
| Tretia misijná cesta | 53-58 n.l. |
| Uväznenie v Ríme | 61-63 n.l. |
| Smrť v Ríme | 64-67 n.l. |