Peter vyrástol ako Šimon v Betsaide na severnom okraji Galilejského jazera. Betsaida („dom ryby“) bola predovšetkým rybárska usadlosť. Ako každý Žid sa nepochybne pravidelne zúčastňoval na sobotňajšej liturgii v synagóge, no jeho hlavným remeslom bolo rybárčenie. Venoval sa mu i v Kafarnaume, kam sa podľa všetkého presťahoval s rodinou. Život rybára bol poznačený námahou často celonočného bdenia na jazere. Tvrdá robota neprinášala vždy očakávaný výsledok.
Tak ako v to ráno, keď ho oslovil Ježiš s prosbou, aby si mohol požičať jeho loďku a učiť z nej zástupy. Po katechéze sa obracia na Šimona so slovami: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Šimon napriek tomu, čo mu hovorí skúsenosť, privolí a stáva sa svedkom zázračného rybolovu. V úžase a vo vedomí vlastnej hriešnosti prosí: „Pane, odíď odo mňa“ (Lk 5, 8), no Ježiš ho povoláva, aby sa stal „rybárom ľudí“, práve v momente, keď si hlboko uvedomuje svoju nehodnosť. Spolu s ďalšími opúšťa všetko a nasleduje ho.
Pavol pochádzal z Tarzu, nie bezvýznamného mesta na pomedzí Anatólie a Sýrie. Hoci sv. Šavol - meno, pod ktorým ho poznáme z rozprávania v prvej časti Skutkov apoštolov - bolo zrejme jeho židovské meno. Získal dobré vzdelanie nielen v helénskej kultúre, ktorou žil vtedajší rímsky svet, ale aj v Mojžišovom zákone, v škole veľkého rabína Gamaliela. Ako farizej sa usiloval o čistotu viery, a tak prenasledoval tých, čo sa podľa jeho vnímania odklonili od tradícií otcov: Ježišových učeníkov. Vzkriesený Ježiš mu však práve uprostred jeho zaujatej horlivosti dal poznať jeho omyl.
Pavol sám o tom hovorí skôr útržkovito, ako o vnútornom videní, osvietení či povolaní, ktoré dalo nový zmysel jeho životu. Sám píše: „Ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa“ (Flp 3, 12) a to, čo ho od tej chvíle pobáda a ženie vpred, je Kristova láska. Stáva sa apoštolom a neúnavným ohlasovateľom evanjelia. Hoci za odlišných okolností, oboch - Petra i Pavla - sa osobné stretnutie s Kristom hlboko dotklo a radikálne zmenilo ich život.
Kázeň Dana Holúbeka na sviatok sv. Petra a Pavla - 29.6.2020 na 3H
Po Ježišovom nanebovstúpení Skutky apoštolov ukazujú Petra v pozícii lídra prvotnej Cirkvi. Svoju misiu vníma v duchu Ježišových slov: „Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela“, a nie ľahko sa podriaďuje videniu, ktoré ho pobáda ísť do domu pohanského stotníka Kornélia; hoci nakoniec sa dá presvedčiť Božím znamením - keď vidí, „že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov“ (Sk 10, 45), udelí mu krst. Krátko nato Skutky apoštolov prestávajú sledovať kroky sv. O Antiochii sa zmieňuje i sv. Pavol v Liste Galaťanom, keď opisuje spor, do ktorého sa s ním práve tam dostal.
V počiatkoch však práve prítomnosť veriacich z pohanstva bola prijímaná rozpačito zo strany tých, čo boli zo židovstva. Peter - spomenutý aramejským menom Kéfas - podlieha týmto ohľadom a v prítomnosti Židov sa začína odťahovať a oddeľovať od pohanov, čo mu Pavol rázne vyčíta (porov. Gal 2, 14). Jedno z mála stretnutí medzi Petrom a Pavlom, o ktorom máme záznam v Novom zákone, nesie sa tak v atmosfére stretu dvoch postojov: obavy z ohľadov iných na strane Petra a Pavlovej odvahy brániť tých, čo boli - aspoň spočiatku - v menšine. Zdá sa však, že bratské correctio, napomenutie, neznamenalo zlom v ich vzťahu.
Stojí za zmienku, že sv. Pavol sa v Antiochii zrejme cítil ako doma. Potom ako ho do tamojšej komunity priviedol Barnabáš (porov. Sk 11, 19 - 26), pôsobil v nej ako učiteľ a Antiochia sa stala východiskovým bodom jeho misijných ciest. V rámci svojho evanjelizačného pôsobenia pochopil, že Boh otvára dvere Cirkvi pre pohanov bez toho, aby museli zachovávať všetky židovské predpisy. Rozprávanie Skutkov apoštolov zaznamenáva pri tej príležitosti poslednú Petrovu reč, v ktorej Peter vnímavo číta vlastnú skúsenosť s Kornéliom vo svetle Božej prozreteľnosti a nachádza spolu s ostatnými kompromis v predmetnej otázke.
Rozhodnutie, že pohanov nie je potrebné zaťažovať prijatím obriezky, znamenalo významný krok v misijnom pôsobení prvotnej Cirkvi. Pavol v Liste Galaťanom spomína, že Peter spolu s ostatnými podali jemu i Barnabášovi „pravicu na znak spoločenstva“ (Gal 2, 9). A Lukáš dodáva, že rozhodnutie prinieslo do Antiochie radosť a útechu. Obaja, Peter i Pavol, Antiochiu v istej chvíli zanechali a cesty ich nakoniec priviedli do Ríma, kde vydali svedectvo o Kristovi mučeníckou smrťou.
Symbolika Kľúčov a Meča
Kľúče Petra sú symbolom jeho autority spojenej s mocou zväzovať a rozväzovať, čo sa vzťahuje na odpúšťanie hriechov. Ide o Božiu moc lásky, odhalenú Ježišom na Kalvárii a v Petrovom prípade potvrdenú - podľa tradície - smrťou ukrižovaním, podobnou Ježišovi. Meč v Pavlovej ruke v ikonografii pripomína nástroj, ktorým bol zabitý. No pozorné čítanie jeho listov odhalí spojitosť meča s jeho ohlasovaním evanjelia. Na sklonku života robí reflexiu a píše: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 7). Nie boj so železným mečom, ale s Božím slovom, ktoré je „účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12).
Jednu z podnetných súhrnných úvah na margo vzťahu sv. Petra a Pavla ponúkol v homílii na slávnosť sv. Petra a Pavla emeritný pápež Benedikt XVI., a to cez kľúč „bratstva“: „Kresťanská tradícia vždy považovala sv. Petra a Pavla za neoddeliteľných. V skutočnosti obaja spoločne predstavujú celé Kristovo evanjelium. V Ríme neskôr ich spojenie ako bratov vo viere dosiahlo osobitný význam. Tiež môžeme vidieť iný protikladný paralelizmus, spojený so súrodenectvom: zatiaľ čo prvá biblická súrodenecká dvojica nám ukazuje dôsledok hriechu, pre ktorý Kain zabil Ábela, Peter a Pavol napriek veľkému rozdielu a vzájomnému vzťahu, v ktorom nechýbali konflikty, realizovali nový, autentický a podľa evanjelia prežívaný spôsob bratstva, uskutočniteľný milosťou Kristovho evanjelia, ktorá v nich pôsobila.
Svätí apoštoli Peter a Pavol, pokorne vás prosím, vyproste mi živú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku. Vyproste mi úplné odpútanie sa od všetkých náruživostí, pohŕdanie márnivosťami sveta, trpezlivosť v nešťastí, pokoru v blahobyte, schopnosť dobre rozjímať, čistotu srdca a svätý úmysel vo všetkých činoch. Nech si na váš príhovor starostlivo plním všetky povinnosti vyplývajúce z môjho životného stavu a zachovám vernosť v mojich zámeroch. Nech sa vždy odovzdávam do Božej vôle a vytrvám v Božej milosti až do konca, aby som po víťazstve nad pokušeniami sveta, diabla a tela, na váš príhovor a vďaka vašim zásluhám mohol uzrieť tvár nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje naveky.
Symbolika Vatikánskej Zástavy a Kľúčov Svätého Petra
Až sa niekedy zadívate na vatikánsku žlto-bielu zástavu, možno si položíte otázku „Čo symbolizujú jednotlivé symboly a prečo je vatikánska zástava žltobiela či prečo drží v rukách sv. Peter dva kľúče?“ Zástava Vatikánu má štvorcový tvar podobne ako švajčiarska zástava, rozdelená je na zlaté a strieborné pole. Skrížené kľúče sv. Petra sú obrátené zubami von, nad nimi je pápežská tiara zo štátneho vatikánskeho znaku. Oba kľúče pripomínajú slová Evanjelia sv. Matúša (Mt 16,13-19):
13 Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ 14 Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15 „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. 16 Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17 Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Podoba súčasnej vatikánskej štátnej zástavy bola po prvýkrát definovaná v Základnom zákone štátu Vatikán z 11. februára 1929 (Lateránska zmluva medzi Talianskom a Pápežským štátom), posledná revízia tohto zákona sa uskutočnila v roku 2023. Treba objektívne uviesť, že štvorcový formát vatikánskej zástavy sa však nie vždy dodržiava, často sa používa obdĺžniková zástava a štvorcový tvar sa používa pri ceremoniálnych príležitostiach. Skrížené kľúče patria k symbolom Pápežského štátu už od 14. stor. Pápežský štát však až do roku 1808 používal kombináciu karmínovej a zlatej farby, teda tradičných farieb Ríma a rímskeho senátu. Takúto zástavu používal aj Július II., jeden z mojich najobľúbenejších pápežov v histórii katolíckej Cirkvi. Ako jeden z prvých pápežov, ktorý takúto farebnú kombináciu na zástave používal, bol známy pápež Bonifác VIII.
Od doby, keď Francúzi obsadili Vatikán sa začala používať bielo-žltá zástava. V heraldike však biele a žlté polia nesymbolizujú farby, ale kovy - žltá zlato a biela striebro. Platí zákon, že v heraldike nemôžete umiestniť kov na kov, jediné výnimky sa nachádzajú na novej vatikánskej zástave, kde sa v striebornom poli nachádza aj zlatý kríž a takisto na zástave križiakmi založeného Jeruzalemského kráľovstva. (Z prísne heraldického hľadiska je tak heraldicky oveľa čistejšia karmínová zástava, kde sú tiara a kľúče umiestnené na karmínovom farebnom poli).
Dva kľúče - tradične predstavujú jedno zlato, jedno striebro - predstavujú dve ríše, dva rôzne svety. Zlatý kľúč symbolizuje nebeskú autoritu, božské povolanie odpustiť, učiť, odomknúť. Symbolizuje moc viazať a rozväzovať v nebi (duchovná, nebeská moc). Strieborný kľúč poukazuje na pozemskú autoritu, to znamená praktické riadenie ľudskej Cirkvi, plniacej Božie prikázania. Strieborný kľúč znamená moc viazať a rozväzovať na zemi (pastoračná a disciplinárna moc v Cirkvi). Tieto kľúče vyjadrujú, že Peter (a jeho nástupcovia - pápeži) má plnú moc učiť, riadiť a posväcovať v mene Krista.
Veľmi pekne o týchto kľúčoch ako symboloch hovorí Katechizmus katolíckej Cirkvi:
„KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA“
551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života (858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu, (765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev: „Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29-30).
552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. (153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (442) (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi. (424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.
553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc: (381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11), potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15-17). Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov, (1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva. (641, 881)
Túto elementárnu symboliku prebrali aj známi umelci a teológovia. Sv. Peter takmer nikde nie je zobrazený bez týchto kľúčov, červenou stužkou spojené kľúče sú symbolom jednoty Neba i zeme. Dôležité je, že kľúče sa nemajú vnímať ako dar za „Petrove cnosti“, Sväté Písmo úprimne hovorí o všetkých Petrových chybách, zlyhaniach či chybách, vrátane katastrofálneho pokusu chodiť po vode. Kľúče, ktoré boli dané sv. Petrovi nie sú odmenou za dokonalosť, ale sú servisnými nástrojmi pre niekoho, ktorý dobre pozná svoju slabosti, pády a nesmierne a nezaslúžené milosrdenstvo zo strany Krista.
Kľúče v rukách sv. Petra nie sú kľúčmi, ktorých cieľom je strážiť, ale treba ich vnímať skôr pozvaním, odpustením a otváraním. Mentálny obraz sv. Petra vo Svätom Písme ako nebeského kľúčiara je tiež zaujímavý. Ukazuje na skutočnosť, že cesta do Neba nie je priamočiara, cesta do Neba je plná pochybení a hriechov. Stačí si vziať príklady z cirkevných dejín. Sv. Augustín nebol vždy svätcom, sv. Mária Egyptská mala v mladosti pochybné mravy a takisto sv. Dismas (spasený lotor na kríži) nežil statočným a evanjeliovým spôsobom života.
Pietro Perugino a jeho Odovzdávanie Kľúčov Sv. Petrovi v Sixtínskej Kaplnke
Aj keď mám radšej barok ako renesanciu, samozrejme existuje viacero renesančných obrazov, ktoré sa mi veľmi páčia a ktorých symbolika má pre katolíka nesmiernu výpovednú hodnotu. Jedným z týchto obrazov, resp. fresiek je freska „Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi“, ktorej autorom je Pietro Perugino, Raffaelov učiteľ a jeden z najvýznamnejších talianskych renesančných maliarov. Táto freska sa nachádza na severnej stene Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne a ako už bolo povedané, patrí k najvýznamnejším dielam ranej renesancie.
Pietro Perugino (ok. 1446-1523), vlastným menom Pietro di Cristoforo Vannucci, bol významný taliansky maliar vrcholnej renesancie. Pochádzal z mesta Città della Pieve v Umbrii, no pôsobil najmä v Perugii (odkiaľ má prezývku Perugino) a vo Florencii. Je známy svojím harmonickým, vyváženým a pokojne pôsobiacim štýlom, ktorý výrazne ovplyvnil mladého Raffaela - jeho žiaka. Jeho výtvarný štýl je charakteristický jasnou kompozíciou a lineárnou perspektívou, v duchu renesančného racionalizmu. Postavy sú pokojné a vyrovnané, s jemnými výrazmi tváre. Používa mäkké svetlo a ideálne krajinné pozadie. Jeho tvorbe dominovali náboženské témy, najmä scény zo života Krista, Panny Márie a svätcov.
K jeho najznámejším dielam patria: Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi (Sixtínska kaplnka v Ríme), Zvestovanie Panne Márii, Kristov krst, Zmŕtvychvstanie Krista (viaceré oltárne obrazy v Umbrii, Florencii a Ríme), fresky v kláštore San Severo v Perugii, ktoré čiastočne dokončil po jeho smrti Raffael. Peruginove Madony a svätci sú roztrúsené v mnohých európskych galériách. Jeho najznámejším žiakom bol Raffael Santi, ktorý po ňom prevzal kompozičnú eleganciu a jemnosť výrazu. Perugino bol značne inšpirovaný florentskou školou, predovšetkým tvorbou Verrocchia, Leondarda a Boticelliho. Zomrel v roku 1523 počas prác na freskách v kláštore Fontignano, kde ho takisto pochovali. Perugino je mostom medzi ranou a vrcholnou renesanciou a je považovaný za jedného z hlavných tvorcov klasického renesančného štýlu.
Obraz Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi bol namaľovaný medzi rokmi 1481 a 1482, rozmery sú cca 335 x 550 cm. Na obraze je zobrazený okamih, kedy Kristus odovzdáva sv. Petrovi kľúče od nebeského kláštora. Scéna vyjadruje okamih legitimizácie apoštolskej nástupnosti a pápežskej moci, obraz si objednal pápež Sixtus IV.
Kompozícia obrazu je nádherne symetrická. Centrálna stavba (ideálny renesančný chrám symbolizuje nebeský Jeruzalem a jednotu katolíckej Cirkvi. Na obraze sa nachádzajú aj ďalšie dve známe scény z Kristovho života - platenie chrámovej dane a vyhnanie kupcov z chrámu. Zlatý a strieborný kľúč symbolizujú spojenie nebeskej a pozemskej moci, pápežskú právomoc viazania a rozväzovania. Ideálny chrám v pozadí je takisto obrazom Cirkvi, Kristovho mystického tela a sv. Petra ako viditeľnej hlavy Cirkvi. Renesančný poriadok vyjadruje Boží plán a harmóniu dejín spásy.
Obraz patrí k najdôležitejším renesančným talianskym freskám pred Michelangelovou érou. Je ideálnou syntézou perspektívy a klasickej rovnováhy. Celý obraz je silne teologicky motivovaný, je oslavou pápežstva a kontinuity Cirkvi od Ukrižovania až po súčasnosť.
Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi je znakom odovzdania moci (Mt 16,19). Kristus je oblečený v červenomodrom rúchu, čo tradične symbolizuje Kristovu božskosť a ľudskosť. Sv. Peter kľačí pred Kristom, prijíma kľúč od nebeského kráľovstva. Má sivé vlasy a bradu - tradičný ikonografický vzhľad Petra, prvého pápeža, ktorému Kristus zveril viditeľné vedenie Cirkvi. Apoštoli stoja v dvoch skupinách po stranách hlavnej scény. Nie všetci apoštoli na obraze však majú svoje jasné atribúty. Súčasťou obrazu sú aj muži v renesančných odevoch. Ide o mecenášov, donátorov a patricijov. Muž v červenom barete vpravo v popredí býva interpretovaný ako samotný Perugino. Zakomponovanie autora obrazu do známeho obrazu vyjadruje renesančnú myšlienku, že maliar môže byť svedkom spásy.
Zaujímavá je aj architektúra a pozadie. V strede sa nachádza ideálny chrám v brunelleschio tvorbe. Perugrino bol majstrom lineárnej perspektívy, všetky línie smerujú do jedného ústredného bodu. Vľavo sa nachádza výjav „platenie chrámovej dane“ (Mt 17,14-27), vrátane informácie o statéri v ústach ryby - symbol poslušnosti a zodpovednosti.
Vpravo sa nachádza výjav „vyhnanie kupcov z chrámu“ z Evanjelia sv. Matúša, Kristus očisťuje chrám - obraz morálnej očisty a autority Cirkvi (Mt 21,11-14): 11 A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“ 12 Ježiš vošiel do chrámu a vyhnal všetkých predavačov a kupujúcich v chráme.
Ryba svätého Petra
Sv. Peter nebol len blízkym nasledovníkom Ježiša, ale tiež významným patrónom rybárov. Bol synom rybára a celé roky sa živil práve rybolovom, čo mu prinieslo mnohé skúsenosti. Okrem rybárov ho však ako patróna vzývajú aj murári, kamenári, predajcovia rýb a dokonca aj stroskotanci. Pretože sa stal prvým pápežom, je považovaný aj za patróna rímskych pápežov. Najmä v anglicky hovoriacich krajinách sa rybe sv. Petra hovorí „John Dory“ alebo „St. Peter fish“, pričom ide o symbol, ktorý si uchováva veľkú symboliku. Rybu sv. Petra chytajú rybári najčastejšie vlečnými sieťami, a ak sa im táto ryba zachytí pri love sleďov, považujú to za priaznivé znamenie.
Meno „ryba sv. Petra“ je spojené s povestnou stopou - tmavou škvrnou za žiabrami, ktorá vraj vznikla ako odtlačok Petrovho prsta, keď z ryby vytiahol zlatú mincu. Symbolika rýb sa tak stáva hlbšie prepojená s biblickými príbehmi a s kresťanstvom, ktoré sa rozvíjalo v oblasti Stredomoria. V týchto končinách patrili ryby medzi hlavné zdroje potravy, preto sa stali symbolom čistoty a v počiatkoch aj znakom kresťanskej viery. Grécke slovo ICHTYS, ktoré označuje rybu, sa tiež stalo symbolom viery a pozostáva z počiatočných písmen výrazu „IEZÚS CRISTÓS THEÚ HIÓS SOTÉR“, čo znamená „Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ“. Táto hlboká symbolika, ktorá spája rybu so začiatkami kresťanstva, pretrváva dodnes.
Dnes sa môžete s rybou sv. Petra stretnúť aj v ponuke niektorých supermarketov. Možno vás však prekvapí cena - očistená ryba sv. Petra stojí približne 1690 eur za kilogram. Pri prepočítaní na váhu 80-kilogramového človeka by táto cena dosiahla 135 200 eur, čo je naozaj obrovská suma. Aj pri samotnej rybe ide o drahšiu pochúťku, ktorá sa nepovažuje za cenovo dostupnú.
Rybári majú sv. Petra vo veľkej úcte najmä pre jeho pokoru a ochotu poslúchnuť učiteľa, čo sa prejavilo pri príbehu, keď po neúspešnom rybolove ešte raz nahodil sieť. Tentokrát bol úlovok skutočne obrovský - Biblia uvádza presne 153 rýb, čo je naozaj pozoruhodný úlovok. Biblia pritom nešpecifikuje druh rýb, ale špekuluje sa, že mohlo ísť o tilapie, keďže Galilejské jazero je sladkovodné. Pilobrichy (ryby sv. Petra) by sa tam teda nevyskytovali, pretože ide o morské druhy. Tento príbeh o úlovku však zostáva inšpiráciou a dôkazom zázrakov pre mnohých veriacich.