V knihe proroka Izaiáša nachádzame silné svedectvo o svätosti Boha a o povolaní samotného Izaiáša do prorockej služby. Tento text nám ponúka hlboký pohľad na Božiu podstatu a na to, ako sa človek môže stať Božím svedkom.
Vízia svätého Boha
Prorok Izaiáš hovorí: “V roku keď umrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje jeho rúcha naplňovali chrám. (2) Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvomi si zakrýval tvár, dvomi si zakrýval nohy a dvomi lietal. (4) Vtom sa zachveli základy dverají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom."
Slovo proroka Izaiáša nám hovorí, že aj duchovné, nebeské bytosti, serafi, pred trónom Božím si musia zakrývať svoje oči, aby sa nepozerali priamo na Božiu tvár. Na Božiu tvár sa nemohol pozrieť ani Mojžiš, keď “vánok Boží” prešiel okolo neho. Je preto veľkou Božou milosťou ak vieme, že my, hoci sme hriešni ľudia, a nie sme svätí, budeme raz poznať Božiu tvár, a “naše oči - nie cudzie Ho uvidia”, ako to vyznal aj zbožný Jób v svedectvo o našom vzkriesení mocou nášho Vykupiteľa. Pána Boha uvidia všetci, ktorí sú “čistého srdca” - totiž všetci tí, ktorí sa dali obmyť vodou Krstu Svätého a Duchom Božím, ktorí sú “znovuzrodení z vody a z Ducha”, ako hovorí Pán Ježiš. ( Ján 3,1-5). Takými sme my všetci, ktorí sme prijali Krst Svätý podľa Kristovho ustanovenia a boli sme pokrstení v meno Boha Otca, Boha Syna, a Boha Ducha Svätého.
Toto videnie očividne vychádza zo zariadenia jeruzalemského chrámu, v ktorého svätyni bola umiestnená Šalamúnovom vyhotovená Archa zmluvy, ktorá sa považovala za Boží trón, na ktorom spočívala Šechína, tzn. Božie prítomnosť v Izraeli. Vedľa archy boli umiestnení dvaja mohutní cherubovia. Bohoslužbu v chráme pripomína aj následný opis mohutného spevu v Božom dome, ktorý bol naplnený dymom z kadidla. Z toho vyplýva nielen to, že Izaiáš mal toto videnie pravdepodobne počas bohoslužby v jeruzalemskom chráme, pričom to, čo bolo v chráme, sa mu stalo podkladom pre jeho duchovné vízie, ale toto prepojenie bohoslužby v chráme a bohoslužby v nebi vyjadruje aj vieru Izraela (aj Cirkvi), že pozemská bohoslužba je obrazom tej nebeskej, vzájomne úzko súvisia, a v podstate naša liturgia je už teraz súčasťou liturgie nebeskej, na ktorej budeme mať raz účasť.
Očistenie a povolanie
"(5) Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára. (7) Dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. (8) A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa”.
K poznaniu svätého Pána Boha však patrí aj to druhé, čo počujeme z dnešného svedectva Písma. Pán nás nielen očisťuje od hriechu, ale nás aj povoláva do svojej služby, aby sme Jeho milosť, lásku a svätú vôľu hlásali a zvestovali aj ostatným ľuďom. Na otázku Božiu: “Koho pošlem a kto nám pôjde?
Takto zmýšľal aj prorok Izaiáš, ktorý si uvedomuje svoju hriešnosť, a preto cíti pred Božou svätosťou úzkosť. Boh sám ho však prostredníctvom jedného zo serafínov očisťuje od hriechu žeravým uhlíkom, ktorým sa dotkol jeho úst. Podobne ako v Jeremiášovej, aj v Izaiášovej dobe bolo ťažké hlásať Božie pravdy uprostred mocenských napätí medzi Egyptom a Asýriou, dvoma veľríšami vtedajšieho sveta, medzi ktorými bol maličký Izrael ako zrnko medzi dvomi mlynskými kameňmi (Izaiáš bol svedkom rozvrátenia severnej časti rozdeleného Izraelského kráľovstva Asýrčanmi v r. 722 pred Kristom). Izaiáš však nepodľahol všeobecnému pesimizmu, ale ani naivnému optimizmu či politicko-náboženskému fanatizmu, a neustále hlásal Izraelu, že základom jeho existencie je vnútorné spojenie s jeho Bohom, vernosť Jahvemu a jeho zmluve, ktorú Pán uzavrel s týmto národom. Jeho slová nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani v dnešnej dobe, kedy sa aj Cirkev nachádza v mnohých ohrozeniach a uprostred rôznych mocenských napätí dnešnej doby.
Napriek tomuto poznaniu sa Izaiáš smel stať Božím prorokom, Božím mužom a svedkom o svätom Bohu.
Žalm 150 - 33. týždeň, streda - "Svätý, svätý, svätý je Boh, Pán, Boh všemohúci"
Podstata Božej bytosti
Čo je podstatou Božej bytosti? Čo môžeme povedať a zvestovať o Trojjedinom Pánu Bohu na základe slov nielen NZ, ale aj SZ? Je to Božia svätosť. Pán Boh je iný ako človek a ten rozdiel možno vyjadriť práve slovom svätosť.
Prirodzený človek si niekedy rád namýšľa, že je mravne dokonalý, múdry, že v jeho oku niet žiadnej smietky. Takto zmýšľajú nielen deti tohto sveta, ale neraz aj niektorí kresťania. Veď hovoria - a je v tom aj kus pravdy, - sme predsa Božie deti, Božie dcéry a synovia, sme svätí, čiže posvätení Duchom, poznáme Božie slovo, zákon Boží , vieme ako máme žiť a aj sa snažíme žiť v láske, poznáme aj evanjelium, že Pán Boh nám z milosti, skrze Krista Pána naše hriechy hojne odpúšťa. Je v tom kus pravdy, - ale nie pravda celá! Lebo v skutočnosti svätý je iba Otec, Syn a Duch. My sme dostali závdavok Ducha, ale nemáme Ho v plnosti. Ponúka sa nám v slove a v sviatostiach, ale my po týchto prostriedkoch často nesiahame, mnohí ich obchádzajú a niektorí nimi dokonca otvorene pohŕdajú. A my iba potiaľ, ak v Neho veríme a Ho nasledujeme.
Svätosť v Starom Zákone
V Starom Zákone sa problém svätosti spájal v prvom rade s Bohom. Všetko okolo neho sa stane sväté v spojitosti s Ním.
Svätosť v Novom Zákone
Pojem svätosti v Novom Zákone má nielen kultový význam, ale aj eticko-náboženský. Veľkňaz vchádzal raz do roka na sviatok Iom Kippur - sviatok odprosenia - do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, a potom po pokropení krvou na odpustenie hriechov požehnával zhromaždený zástup, pričom vyslovil jediný raz v roku, a aj to ešte tlmeným hlasom Božie meno: JAHWE, ktorý je svätý.
V evanjeliách čítame, že Ježiš sa modlí za apoštolov, aby boli svätí: „Buďte svätí, ako je váš nebeský Otec svätý!“ Svätí sa nazývajú aj prví kresťania, tí, ktorí patria Kristovi, vďaka sviatosti krstu. Svätosť je dar od Boha. Nie je to niečo, čo môžeme sami získať alebo nadobudnúť. Je to dôsledok Božej činnosti v duši.
Ale svätosť je aj dielom človeka, ktorý vynakladá úsilie, aby sa stal svätým. Svätosť sa môže realizovať rôznymi cestami. V dokumente Lumen Gentiumsa píše: „Všetci veriaci v Krista sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske; a táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti nech sa veriaci usilujú všetkými silami, ktorými disponujú podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus: nech sa z tej duše zasvätia sláve Božej a službe blížneho, nasledujúc Krista a stanúc sa podobnými obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Svätosť sa dá dosiahnuť všade, v kláštoroch, na púšti, v domácnosti, v manželstve…
„Svätosť spočíva v konaní skutkov lásky a milosrdenstva, v sociálnej činnosti, v posväcovaní každodenných prác…“„Dnešnému modernému človeku imponuje svätý, ktorý sa ním nenarodil, ale ktorý sa v spolupráci s Božou milosťou stal svätým, hoci musel prekonávať mnohé ťažkosti a chyby. Svätých treba nasledovať, a nie ich zbožňovať. V tom je múdrosť Cirkvi, že nám ich predkladá za vzor k nasledovaniu.
Svätosť podľa sv. Terézie z Lisieux
Ako vnímala svätosť Terézia z Lisieux? Vo svojom krátkom, ale bohatom duchovnom živote prišla na to, že svätosť nespočíva vo veľkých veciach, ani v realizácii konkrétneho ľudského programu, ani to nie je metóda zložená z rôznych úkonov. Objavila ju vo svojej „Malej ceste“. „Dokonalosť sa hodnotí podľa lásky a vernosti, podľa toho, ako prežívame každodenný kríž. Malá cesta Terézie - jednoduchý znak - prostota, ktorá nerobí hluk, ako hovorievala Terézia, je cestou, po ktorej aj dnes mnohí kráčajú.“
Malá cesta je jedna z možností, ako nadobudnúť svätosť.
Základné princípy „Malej cesty“ sv. Terézie:
- Túžba po svätosti: milovať Boha do konca, úplne.
- Uznanie vlastnej nemohúcnosti: Svätosť je podľa Terézie horou, ktorá sa dotýka samotného Neba. Ona je iba malé zrnko, stratené v mori piesku na úpätí hory.
- Nedať sa znechutiť: Je to stála vlastnosť Terézie, ktorú si stanovila pri prvom sv. prijímaní: „Nikdy sa nedám znechutiť. Aj keď skutočnosť, že sa nedám nikdy znechutiť, nie je ešte vyriešením problému, je dôležitou podmienkou pri ďalšom hľadaní.“
- Vnútorná istota, že túžby pochádzajú od Boha: Boh, ktorý je Milosrdnou Láskou, by nikdy nežiadal od človeka to, čo by nedokázal splniť.
- Hľadanie iného spôsobu svätosti: Terézia hovorí o výťahu. Schody sú pre ľudí námahou a výťah ma vyvezie tam, kam chcem. Objavila teologickú pravdu, že človek pomocou vlastných síl nie je schopný dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Malá cesta je mystickou cestou, na ktorej človek dovolí Bohu, aby konal.
- Potvrdenie svojej cesty podľa Božieho slova.
- Presvedčenie, že malí nemusia rásť: Človek by mal dokonca prijať svoju chudobu, a to si vyžaduje veľa pokory. Cesta svätosti je cestou dôvery a odovzdania sa Božiemu milosrdenstvu.
Meno Boha
Aké meno však vystihuje Boha? Vtesnať Boha do jedného mena je priam nemožné. Ako obsiahnuť nekonečného, skutočného a živého Boha, pôvodcu života do nejakej pomyslenej krabičky ľudského pomenovania?
Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: “Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: “Ja-som”(Jahve) ma poslal k vám!"
Mojžiš teda vykresal dve kamenné dosky, také, aké boli prvé, a včas vstal a vystúpil na vrch Sinaj, ako mu prikázal Pán; do rúk vzal tie dve tabule. Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno (Jahve). Potom Pán (Jahve) prešiel popred neho a volal: "Pán (Jahve), Pán (Jahve) je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.
V Novej Zmluve sa nám Boh predstavuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Je Ježiš Boží Syn? Áno. Je Ježiš Boh? Áno.
Záver
Ďakujme dnes aj my Trojjedinému, svätému Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätému, nielen za to, že nám daroval život a denne nám dáva chlieb každodenný k životu, ale najmä za to mnohé očistenie, mnohé odpustenie našich hriechov a očistenie - počnúc od Krstu svätého a potom najmä tým chlebom posväteným na oltári, prijímanie ktorého, podobne ako prijímanie z kalicha, znamená pre nás vždy plné odpustenie našich hriechov! Súčasne si uvedomujeme, že aj my všetci máme byť pripravení niesť našim blížnym, počnúc od najbližších, poznanie o Trojjedinom Pánu Bohu, ktorý je svätý, dokonalý a bohatý v milosti pre všetkých. Našu vieru dokazujme trvalou oslavou a chválou Trojjediného Pána Boha, a vždy novou pripravenosťou, poslušnosťou a vernosťou v našom kresťanskom povolaní, aby sme napokon dosiahli slávu neba a život večný.