Sviatok svätého Valentína, ktorý si ľudia naprieč krajinami pripomínajú 14. februára, je chápaný ako sviatok lásky a zamilovaných. Zamilované dvojice si vymieňajú dary a prejavujú si vzájomnú náklonnosť. Ústrednou postavou svetského sviatku je svätec Valentín.
V cirkevných prameňoch sa meno Valentín objavuje pri zhruba troch desiatkach svätcov, ktorí žili v období od tretieho do dvadsiateho storočia a zomreli mučeníckou smrťou. Podľa informácií Katolíckej encyklopédie existujú záznamy o troch rôznych sv. Valentínoch v raných dejinách mučeníkov pod dátumom 14. február.
Pôvod sviatku svätého Valentína
Názov sviatku bol podľa etnológa Juraja Zajonca odvodený pravdepodobne len od dvoch svätých Valentínov, ktorých si rímskokatolícka cirkev pripomína práve 14. februára: kňaza Valentína Rímskeho a biskupa Valentína z Terni. Obaja zomreli ako mučeníci v Ríme 14. februára medzi rokmi 268 a 280. Okrem rímskokatolíckej cirkvi si pamiatku pripomína aj anglikánska a evanjelická cirkev.
Svätý Valentín, ktorý sa dnes oslavuje, mohli byť dvaja rôzni ľudia. Podľa jedného zdroja bol sv. Valentín kňazom v Ríme a druhý zdroj hovorí, že bol biskupom Interamny (dnešné mesto Terni). Obaja títo muži boli prenasledovaní a nakoniec zabití pre svoju vieru a pochovaní niekde pozdĺž Flaminianskej cesty.
Svätý Valentín - či už kňaz alebo biskup - bol umučený 14. februára, počas dňa, ktorý sa dnes slávi ako Valentín. Miestna oddanosť voči nemu sa postupne rozširovala a pápež Július I. postavil baziliku zasvätenú sv. Valentínovi.
Najstaršia zmienka o sv. Valentínovi sa nachádza v oficiálnych dokumentoch Cirkvi z 5.-6. storočia, kde sa hovorí o dni jeho smrti. Z 8. storočia máme ďalší dokument, ktorý rozpráva o jeho umučení - o priebehu mučenia, o sťatí, o pochovaní, o ktoré sa zaslúžili jeho učeníci Prokulus, Efebus (Ephibius) a Apolónius, ktorých vzápätí tiež umučili.
Ďalšie pramene zo 6. storočia hovoria, že sv. Valentín bol biskupom v meste Terni od roku 197. Bol tretím biskupom v Terni, vysvätil ho biskup sv. Felicián z Foligna v roku 197. Jeho predchodcami boli sv. Pellegrinus a sv. Antimus, brat sv. Kozmu a Damiána.
Legendy o svätom Valentínovi
O svätom Valentínovi, ktorý žil v 3. storočí nášho letopočtu, koluje veľa legiend. Jednou z najznámejších je kresťanská legenda, ktorá hovorí o svätom Valentínovi, ktorý bol mučeníkom žijúcim za vlády cisára Claudia II. Valentín bol rímsky kňaz, ktorý aj napriek cisárovmu zákazu tajne sobášil zamilované páry.
Podľa inej legendy bol Valentín zaľúbený do vyliečenej, predtým slepej dievčiny a pred smrťou jej zanechal list s podpisom Tvoj Valentín. Dievčina potom zasadila na jeho hrobe ružovo kvitnúcu mandľu, ktorá sa stala symbolom oddanej lásky a priateľstva.
Deň svätého Valentína zaviedol v roku 496 pápež Gelasius I. a stanovil ho na 14. februára. Pôvodne pohanský sviatok, ktorý sa slávil 15. februára, bol zmenený Cirkvou a premenený na sviatok sv. Valentína, ktorý chráni snúbencov a zaľúbených.
Podľa jednej z mnohých legiend sviatok sv. biskupa a mučeníka Valentína v istom zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí 15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených.
Iná legenda hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku. Práve v polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa 14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk.
Sviatok svätého Valentína pochádza z Británie, kde vznikol koncom 14. storočia. Korene má v stredovekom a ranonovovekom kulte svätca. V tomto období sa stal Valentín patrónom romantickej lásky a zamilovaných. Významne k tomu prispel anglický básnik Geoffrey Chaucer so svojou básňou Vtáčí snem. Básnik spojil obdobie, keď si vtáky hľadajú partnerov s dňom 14. februára, ktorý pripadal na Valentína. Je teda akousi paralelou prebúdzania sa prírody a vznikajúcich ľúbostných vzťahov.
Valentínska poézia a slávenie sviatku sa v priebehu nasledujúcich storočí rozšírili z Anglicka do Francúzska, Španielska, Nemecka a Holandska. V 17. storočí sa zvyk presunul aj na americký kontinent, odkiaľ sa v pozmenenej podobe vrátil do Európy a v priebehu 20. storočia sa dostal takmer všade.
Valentín je patrónom včelárov, cestujúcich a turistov, mladých ľudí, zamilovaných, snúbencov a manželov, epileptikov, pričom je aj ochrancom pred touto chorobou a navyše aj šťastného manželstva.
Tradície a zvyky
Zvyky, ktoré sa viazali k 14. februáru, mali za cieľ získať valentínskeho partnera alebo valetínsku partnerku a prejavovať jemu alebo jej náklonnosť. Samostatnou skupinou zvykov boli tie, ktoré ľudia praktizovali za účelom spoznať budúceho partnera alebo budúcu partnerku. Predpokladom pre vznik valentínskeho páru boli vzájomné sympatie. Valentínsky vzťah mal dočasný charakter a viazal sa k tomuto dňu. Trval zvyčajne od jedného sviatku k nasledujúcemu, avšak mohol aj pretrvať.
Výber partnera valentína a partnerky valentíny sa konal v predvečer alebo ráno v deň sviatku, a to rôznymi spôsobmi. Jednak sa mohli vopred vzájomne dohodnúť. Iným spôsobom bolo losovanie, keď si ľudia vybrali náhodne. Existovala i predstava o vytvorení ľúbostného vzťahu pri prvom stretnutí slobodného muža a slobodnej ženy v deň sviatku.
Valentínske párovanie nebolo len o hľadaní a získavaní partnera či partnerky, ale aj príležitosťou na udržanie a upevnenie spoločenských kontaktov a prejavenie sympatií medzi príbuznými a priateľmi. Páry mohli tvoriť rodinní priatelia či iné blízke osoby, pričom ich vytvárali vydaté ženy a ženatí muži, ktorí však neboli manželmi. Valentínom či valentínou mohli byť aj deti. Ústrednou myšlienkou sviatku je prejavenie sympatií a náklonnosti blízkej osobe.
Partneri sa vzájomne oslovovali ako valentín a valentína. Za azda najstarší text, v ktorom sa takéto oslovenie objavuje, sa považuje báseň francúzskeho vojvodu Karola Orleánskeho z roku 1420. Svoju manželku v nej oslovil moja sladká Valentína.
Valentínovia prejavovali lásku svojim valentínam prostredníctvom poézie, ktorú buď prednášali, alebo im ju dávali ako list. Z ľúbostných básní sa postupne stali pozdravy vo forme listu či pohľadnice, ktoré sa nazývajú valentínky. Práve ony sa považujú za prvý druh pohľadnice a tradícia ich zasielania bola známa v Anglicku už v 16. storočí. So sviatkom sa spája aj obdarúvanie partnerky. Tento zvyk bol rozšírený najmä medzi dvorskou aristokraciou v dobe renesancie, no postupne sa dostal aj medzi strednú triedu. Muži dávali svojim valentínam drahé šperky a rôzne spomienkové predmety. Ak mali ženy viac valentínov, tak od každého dostali dar.
Vplyvom komerčnej revolúcie sa sviatok premenil do modernej, súčasnej podoby. Oslavy sa už neviazali iba na tento deň, ale reklamy a tovar sa začali vzťahovať na dlhšie obdobie. Neslávila sa už len romantická láska, ale aj láska medzi rodičmi a deťmi či inými blízkymi osobami.
Súčasné tradície
Valentín sa v pozmenenej podobe v 20. storočí postupne rozšíril z USA a Veľkej Británie do európskych krajín, v ktorých už mal tradíciu, ale i tam, kam sa ešte predtým nedostal. Pozmenila sa aj škála darov, i keď naďalej pretrvávajú valentínske pozdravy.
Reštaurácie ponúkajú ako špecialitu valentínske menu zložené z jedál a nápojov so špeciálnymi názvami. Divadlá a kiná tiež tematicky prispôsobujú svoje predstavenia. Na sviatok reagujú aj hotely, rekreačné a kúpeľné zariadenia, cestovné kancelárie a nočné kluby.
Ľudia si v niektorých krajinách dávajú špecifické dary. V Taliansku si zaľúbenci dávajú čokoládové cukrovinky s lieskovcami, nazývané baci perugina, v Chorvátsku sú zase obľúbené medovníkové srdcia s ornamentálnou výzdobou. V Portugalsku dievčatá venujú svojim vyvoleným ručne vyšívané vreckovky.
Tento deň je tiež všeobecne obľúbený aj ako vhodný dátum zásnub či uzavretia sobáša. V rôznych krajinách sveta existujú aj ďalšie dni počas roka, ktoré majú podobný charakter ako Valentín.
V súčasnosti vznikajú aj rôzne nové tradície spojené s Valentínom. Príkladom sú autobusové či vlakové linky, ktoré sú určené na zoznamovanie sa cestujúcich. Iným zvykom je zase zamykanie zámky lásky s monogramami zaľúbených.
Valentín sa spája aj s neoficiálnym sviatkom nezadaných, ktorý sa nazýva Deň slobodných alebo Deň singlov. V Európe sa slávi podľa krajiny 13., 14. alebo 15. februára. Slávia ho nezadaní a stretávajú sa aj preto, aby si navzájom pripomenuli, že v živote môžu byť spokojní, aj keď sú sami.
Meno svätého Valentína patrí na Slovensku, podobne ako v mnohých krajinách sveta, medzi extrémne známe. Táto popularita je však takmer výlučne spojená s 14. februárom - Dňom svätého Valentína, ktorý sa stal moderným sviatkom zamilovaných. Hoci historická úcta k sv. Valentínovi ako mučeníkovi nemá na Slovensku hlboké korene v podobe starobylých kostolov či významných pútnických miest jemu zasvätených, jeho sviatok je neprehliadnuteľný. Niektoré farnosti sa snažia dať tomuto dňu aj duchovný rozmer, napríklad modlitbami alebo osobitným požehnaním pre snúbencov a manželov.
Svätý Valentín nám pripomína odvahu a vernosť ranokresťanských mučeníkov, ktorí boli ochotní obetovať svoj život za Krista. Aj keď presné detaily jeho života zostávajú zahalené neistotami.