Svätý Ján bol najmladším spomedzi apoštolov. Bol synom Zebedeja a bratom Jakuba s prímením Starší. Bol učeníkom, „ktorého Ježiš miloval“. Narodil sa pravdepodobne v Betsaide. Jeho otec bol rybárom, zrejme zámožnejšie situovaným, pretože zamestnával viacerých ľudí. Keď Ježiš povolal Jakuba a Jána, oni hneď zanechali všetko a šli za ním.
Počas svojho pôsobenia ich Kristus nazval „Synovia hromu“, kvôli tomu, že chceli zoslať oheň z neba na dedinčanov, ktorí ich neprijali. Ich matka raz prosila Ježiša, aby mohli oni dvaja sedieť v Božom kráľovstve po pravici a ľavici Boha. Ján bol jediným učeníkom, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho života tu na zemi. Jemu zveril Pán svoju Matku.
Podľa tradície sa po vzkriesení Ján usadil v Efeze aj s Máriou, Ježišovou Matkou. Napísal štvrté evanjelium, tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou, hoci ho na rozkaz cisára Domiciána hodili do suda s vriacim olejom. Potom musel odísť do vyhnanstva na ostrov Patmos. Zomrel až okolo roku 100 v Efeze vo vysokom veku.
Sv. Ján Evanjelista, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho, apoštola. Spolu s apoštolom Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore, ale takisto videli i krvavý pot v Getsemani.
Stará tradícia zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na hrudi Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“.
Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol vlastne čelenkou veľkňazov. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom.
Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore.
Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v Evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv.
Sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána).
K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj, aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno.
Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktorého sa bolo možné dívať ľudskými očami a aj ľudský dotknúť.
Život svätého Jána Apoštola je inšpiráciou pre mnohých kresťanov. Jeho oddanosť Ježišovi Kristovi, jeho teologické nadanie a jeho dlhý život v službe evanjelia sú príkladom pre všetkých, ktorí sa snažia nasledovať Krista.
Ján, milovaný apoštol: Cesta viery a lásky – nevypovedaný príbeh
Dátumy sviatkov v advente:
- 3.12. sv.
- 4.12. sv.
- 6.12. sv.
- 7.12. sv.
- 8.12.
- 13.12. sv.
- 14.12. sv.
- 21.12. sv.
- 23.12. sv.
- 25.12.
- 26.12. sv.
- 27.12. sv.
- 28.12. sv.
- 29.12. sv.
- 30.12. sv.
- 31.12. sv.
Dôležité dátumy v cirkevnom kalendári:
- 25. decembra - Narodenie Pána
- 26. decembra - Svätého Štefana
- 27. decembra - Svätého Jána
- 28. decembra - Svätých neviniatok
- 31. decembra - Svätého Silvestra
- 1. januára - Panny Márie Bohorodičky
- 6. januára - Zjavenie Pána
Svätý František Xaverský:
Svätý František Xaverský patril medzi prvých spoločníkov sv. Ignáca Loyolského, a tým aj medzi zakladajúcich členov jezuitskej rehole.
Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Javier v bývalom kráľovstve Navarra v severnom Španielsku. Bol najmladší z piatich detí. Obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie.
Po skončení základného štúdia v Navarre odišiel ako 19-ročný do hlavného strediska vtedajšej európskej kultúry - do Paríža. Už predtým, po prvom roku štúdia, sa roku 1526 František zoznámil s tichým melancholickým študentom Petrom Favrom, ktorý pochádzal zo Savojska. Bývali spolu a ich protichodné povahy, sa dobre dopĺňali.
Na jeseň 1529 sa u obidvoch hlásil na ubytovanie trocha zvláštny študent: bývalý rytier a vojnový invalid. Mal už takmer 40 rokov a po ťažkom zranení vo francúzsko-španielskej vojne kríval. Bol to Františkov krajan Ignác Loyolský.
Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, v ktorých definitívne usmernil svoje záujmy a životnú energiu na väčšiu Božiu slávu v službe nesmrteľných duší. Roky 1535-1536 venoval František štúdiu teológie.
Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemocnici "nevyliečiteľných", kde pomáhali ošetrovať ťažko chorých. V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vodcom na konečnom programe ďalšieho spoločného života.
Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií. Ten s pápežovým súhlasom poslal Portugalca Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského.
Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xaverský s dvoma novými spolubratmi. No navonok sa František nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Naopak, vždy sa usiloval dôsledne zachovávať chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník.
Cesta okolo Afriky do Indie trvala plných trinásť mesiacov a bola veľmi dramatická. Keď sa im konečne po rozličných ťažkostiach podarilo oboplávať južný cíp Afriky, museli zastať na dlhší čas v Mozambiku, kde František vážne ochorel.
Po vyzdravení však mohol pokračovať v ceste do mesta Goy na západnom indickom pobreží, kam prišiel 5. Mesto Goa bolo občianskou a cirkevnou metropolou portugalských kolónií na Ďalekom východe.
Asi 20 000 sa ich dalo pokrstiť osem rokov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi mohamedánov. Potom však ostali opustení, ponechaní sami na seba. František na nich ustavične myslel, a keď sa mu v septembri 1542 naskytla možnosť, odplával do južnej Indie.
Napriek tomu, že medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indickom pobreží bol väčší počet pokrstených, František Xaverský musel vykonať veľa priekopníckej práce, aby sa títo ľudia vôbec mohli nazývať kresťanmi.
Najprv s pomocou tlmočníkov preložil najdôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazyka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohanských kráľov a portugalských kolonizátorov.
Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozápadnom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 000 rybárov.
František podával nadľudské výkony, ale to ani zďaleka nestačilo na zvládnutie úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Európy aj z Indie. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo.
V januári 1544 poslal František do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: "Mnohí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia.
Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že akýsi kňaz už išiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde pôsobil medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdialené ostrovy Moluky.
Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hranice svojho účinkovania o ďalšie tri tisíce kilometrov na východ. Vyše roka pôsobil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi.
V júni 1547 sa František Xaverský vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, kde predtým založil kresťanské obce alebo upevnil tie, čo iní začali pred ním.
V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japonsku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozumel, že Japonci sú kultúrne vyspelý národ.
Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Turíce v máji 1540 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu.
Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od portugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine. Portugalská loď priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dostať ďalej iba na menšej čínskej lodi.
Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych.
František sa rozhodol ísť do hlavného mesta Miyaka (terajšie Kjoto) k cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550.
Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta. Ale tam zažil veľké sklamanie.
Františkova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie.
Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predstavený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Františka vymenoval za jej predstaveného.
Nezlomný misionár mal však v Goe ešte jednu vážnu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viac ráz stretol s otázkou: "Ako môže byť tvoje náboženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?"
17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira.
Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba František sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomocníkom.
Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San Čoan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar.
Bol koniec novembra s nepríjemným chladným a vlhkým počasím. Číňan neprichádzal, a čo horšie, Františka prepadla zimnica. Niekoľko dní ležal v biednej chatrči, kde zápasil s horúčkami, často strácal vedomie, až napokon 2. alebo 3. decembra zomrel. V posledných chvíľach bol pri ňom iba jeho verný katechéta Antonio.
Františka Xaverského pochovali na ostrove námorníci portugalskej lode, ktorí zasypali jeho telo vápnom, aby sa čím skôr rozložilo. Ale keď ho na jar 1554 išli prevážať do Goy, našli ho neporušené.
Úcta veľkého misionára sa po jeho smrti rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pavol V. ho roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Gregor XV. roku 1622 za svätého.
Sv. František Xaverský je nepochybne jeden z najväčších misionárov cirkevných dejín. V mnohom pripomína svätého apoštola Pavla. Právom ho možno pokladať za priekopníka moderných misií.