Je teplá augustová noc. Sedím v malej kamennej izbe na stoličke v historickom kaštieli Coburgovcov v Jelšave. Nie je tu elektrina, a tak mi na stole horí plamienok sviečky. Všade je ticho a noc.
Počas dňa som sa niekoľkokrát prešiel mestskými ulicami a ihneď pochopil, že bohatstvo, prosperitu a cit pre krásu poznali aj tu. Časom ju však stratili. Rieky, ktorá vo dne v noci pretekala tepnami jej starobylých ulíc a postupne nahlodávala jej životaschopnosť. Je to osud, alebo rozhodnutie jednotlivca?
Vybral som sa preto pátrať po stopách Coburgovcov, mocného nemeckého kniežacieho rodu, ktorý viac ako dve storočia pôsobil na našom území.
Coburgovci sa na Slovensko dostali podobne ako iné aristokratické rody, sobášom. V ich rodine bola sobášna politika spôsobom, ako si upevniť moc. František Jozef Koháry (1766-1826), nositeľ Radu zlatého rúna, cisársky kancelár, predseda Uhorskej komory a kráľovský komorník mal síce obrovské „slovenské“ majetky vo vtedajšom Uhorsku (hrady Čabraď, Sitno, Muráň či Fiľakovo, panstvo Svätý Anton, kaštiele vo Veľkom Blhu, rozsiahle lesy a veľký komplex železiarní s vysokými pecami, hámrami a valcovňami na Horehroní), ale nemal mužského potomka.
Tip na ženícha pre jeho jedinú dcéru Máriu Antóniu (1797 - 1862) dostal posledný Koháry od samotného rakúskeho cisára Františka I. Ten mu odporučil vydať dcéru za mladé knieža Ferdinanda Juraj August Coburga. V roku 1816 sa mladý, krásny a bohatý párik zosobášil vo viedenskom Dóme svätého Štefana. Koháryovský rod tak vymiera po meči, ale ich 300 - ročné dejiny našli nové pokračovanie. Z manželského zväzku sa totiž rodí nový príbeh „uhorských“ alebo ak chceme „slovenských“ Coburgovcov, ktorí po Koháryovcoch zdedili obrovské lesné, pôdne a priemyselné bohatstvo. Sobášom sa tak zaradili k mocným aristokratickým rodinám vtedajšieho Uhorska ako Andrássyovci, Pálffyovci či Csákyovci, ktorí vo veľkom investovali do zvelebovania svojich majetkov. Začala sa nová progresívna éra podnikateľských aktivít mocných rodov, ktorá bola prejavom vtedajších trendov v monarchii.
Zo stola zoberiem do rúk horiacu sviečku a kráčam tmavými chodbami mohutného kaštieľa, ktorý v noci pôsobí ako chladná väznica. Prejdem cez úzke dvere a nazriem do prázdnej komnaty, kde v minulosti poddaní ľudia spali. Steny sú vyčistené na suchú tehlovú omietku. Strop v niektorých izbách úplne chýba. Dostanem sa až na okázalé schodisko, ktorému kedysi dominovala nástenná stropná maľba. Medenú strechu v priebehu rokov ľudia z okolia rozobrali a do kaštieľa začalo zatekať. Maľba sa tak zničila. Je vzrušujúce prechádzať sa po viac ako 400 - ročnej stavbe, ktorú sa tu tak urputne snažia oživiť.
Počas druhej svetovej vojny, keď Jelšava patrila Maďarsku, tu vraj vypočúvali a tvrdo mučili mnohých odporcov fašistického režimu. Sú tu určité indície, že vysoké násypy v zadnej časti suterénu by mohli ukrývať tajomstvá o temnejšom období využitia kaštieľných priestorov. Počas socializmu tu bola poľnohospodárska škola s internátom.
Kráčam po pôvodných, značne poškodených drevených parketách cez veľkú slávnostnú sálu až do rozsiahlej pracovne. Počuť iba vŕzganie mojich krokov. Svetlo pouličnej lampy jemne presvetľuje izbu. Najskôr pristúpim k oknu a sledujem pokojné ulice Jelšavy. S údivom sa pozerám na vysoký dvojvežový kostol sv. Petra a Pavla, ktorý svojou monumentálnosťou akoby patril do celkom iného, dnes už strateného sveta. Spolu s kaštieľom je pre mňa nemým svedkom bývalej prosperity Jelšavy. Zrak mi padne aj na dva krásne renesančné domy s klenbami. Pôsobia opustene a omietka sa na nich rozpadáva. Budovy tu jednoducho strácajú svoje pôvodné využitie.
Na stene visia fotografie. Je na nich Ľudovít Greiner (1796-1882), ktorý sa na 54 rokov stal riaditeľom coburgových lesov s titulom Forstrad - lesný radca. Kvôli nemu sa ústredné lesné riaditeľstvo presunulo z cisárskej Viedne do provinčnej Jelšavy. V 19. storočí spravoval až 69 - tisíc hektárov lesa na Slovensku, pretože práve husté lesy tvorili popri železiarstve najväčšie bohatstvo Coburgovcov na našom území. Greiner sa zasadzoval o ich prísnu ochranu, kritizoval ich pustošenie a rozsiahle holoruby na Gemeri a Spiši. Okrem toho zostrojil Greinerov výškomer na meranie výšky stromov a ako prvý s úplnou presnosťou zmeral štíty Vysokých Tatier. Určil, že najvyšší vrch je Gerlach, a nie Lomnický štít.
Kedysi to bolo mesto plné remesiel. Svoje cechy tu mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci či zvonkári.
Na moje veľké prekvapenie je mesto o deviatej hodine večer prázdne. Nestretnem tu nikoho sedieť na lavičkách, ani postávať na zastávke autobusu. Jediná krčma je až hore medzi starými bytovkami, a tam nech radšej nejdem. Takých ako ona tu bude viacero. Je mi jej ľúto. Zdá sa, že splniť si obyčajný stredoškolský sen, akým je štúdium v 30 kilometrov vzdialenej Rožňave, tu je vážna životná otázka. Ďalej už nikoho nestretnem a bez ďalších impulzov sa vraciam späť do kaštieľa.
Ako tu dnes majú prestretý stôl na hostinu, keď nezamestnanosť dosahuje okolo 20%? To znamená, že takmer každý šiesty obyvateľ je tu odkázaný na dávky v hmotnej núdzi, čím sa vytvára tlak na rodiny a zhoršuje sa ich sociálna situácia. Čo teda ponúka zem v tomto chudobnom kraji nasiaknutom štipľavou korenistou chuťou magnezitky?
Magnezitové závody hneď za mestom sú síce najväčším zamestnávateľom v regióne, ale v minulosti predstavovala ich výroba najväčšiu environmentálnu záťaž v kraji. Stačí prejsť autom až do Ľubeníka a človek razom nadobudne pocit mesačnej krajiny. Ťažba magnezitu so sebou prináša záťaž na okolitú prírodu. Navyše, Jelšava ako mesto, v ktorom sa ekologická záťaž deje, nedostáva z banských poplatkov za ťažbu nič.
V kaštieli nakoniec zaspím schúlený v spacáku. Krátko po 6.40 hod. sa zobudím na hlasnú vravu robotníkov. Má prísť nákladné auto s lavicami, a tak sú tu už takto skoro ráno. Neskôr stretávam pani Vieru Kozárovú, hlavnú koordinátorku stavebnej obnovy, ktorá už 7 rokov opravuje coburgovský kaštieľ.
Najviac z jeho premeny vidieť na čelnom krídle smerujúcom na námestie. Potom však prišiel požiar v roku 1829, ktorý sa začal v stodole u gubárskeho cechmajstra Jána Števkoviča a v priebehu pár hodín bola celá Jelšava v plameňoch. Vyhorelo takmer celé mesto, zhorelo okolo 440 domov, evanjelický aj katolícky kostol, zvonice, škola, fara, mestský dom, aj stoličný dom pre vojsko. Jelšava mala v tom období najviac obyvateľov vo svojej histórii - až 4 075 obyvateľov. Dnes ich má o 700 menej.
Leží v JV časti Slov. rudohoria na nive a náplavovom kuželi pri vtoku Kobeliarovského potoka do Slanej. Chotár má rovinný až vrchovinný charakter, predovšetkým s bukovým zalesnením. Prvá písomná zmienka o obci je z r. 1363 pod názvom Sayow. Bola vlastníctvom štítnických Bebekovcov a po nich od r. 1642 patrila Andrássyovcom. Už na prelome 17. - 18. stor. tu boli postavené slovenské pece a niekoľko hámrov. Zásluhou "železného grófa" Emanuela Andrássyho sa stala Nižná Slaná v 60. rokoch 19. stor. strediskom železiarskeho podnikania. Prevádzkoval tu bane na železo a ortuť. V r. 1867 postavil vysokú pec a v r. 1868 založil banícku kolóniu. V r. 1900 celý banský majetok Andrássyovcov prešiel do vlastníctva Rimamuránsko-šalgotarjánskej spoločnosti. Ťažba a spracovanie železnej rudy pokračuje aj v súčasnosti súkromnou spoločnosťou. Obyv. sa zaoberali baníctvom a poľnohosp.
Nachádza sa tu gotický ev. a. v. kostol zo 14. stor., ktorý bol v 16. stor. upravený renesačne a v 18. stor. barokovo. Nachádzajú sa tu zrúcaniny pevnosti Muránčok, ktorú obsadili v 15. stor. Jiskrove vojská. V obci sa narodil maliar Karol Schablik (1870 - 1909) a pôsobil tu pedagóg a folklorista Samuel Ormis (1856 - 1862).
Prehľad železiarstva v regióne
Pre lepšiu predstavu o rozsahu železiarskej výroby v regióne uvádzame prehľad niektorých významných lokalít a ich charakteristík:
- Gelnica: V 19. storočí tu boli v prevádzke dve železiarne: Mária huta, podnik Antona Patza od roku 1810, Matilda huta, podnik Otakara Jacobsa od roku 1849.
- Krompachy: Železiareň v Krompachoch predstavovala koncom 19. storočia a v prvých desaťročiach 20. storočia technicky najmodernejší železiarsky podnik v Uhorsku.
- Košické Hámre: Túto železiareň založilo mesto Košice začiatkom 16. storočia.
- Betliar: V roku 1879 odkúpil betliarsku železiareň gróf Emanuel Andrássy.
- Nižná Slaná: V 60. rokoch 19. storočia sa stala Nižná Slaná dejiskom nového železiarskeho podnikania, keď Emanuel Andrássy postavil roku 1867 novú vysokú pec, ktorú nazval „Etelka huta“.
- Dobšiná: Roku 1680 bola v Dobšinej postavená prvá vysoká pec.
- Červená Skala: Začiatky železiarstva siahajú do druhej polovice 18. storočia. Od roku 1826 získal Pohorelské železiarne, a tým aj železiareň na Červenej Skale, Ferdinand Coburg.
- Tisovec: Koncom 18. storočia sa začala v Tisovci rozvíjať výroba železa. V roku 1782 postavili vysokú pec.
- Štítnik: Obyvatelia Štítnika sa už od 12. storočia venovali dolovaniu rúd, výrobe a spracovaniu železa.
Tento prehľad poskytuje obraz o bohatej histórii železiarstva v regióne a jeho vplyve na miestne komunity.
V súčasnosti je väčšina obyv. (162) zamestnaných v bani, menšia časť v priemysle, obchode a službách, lesníctve a poľnohosp. V obci je ZŠ pre 1. - 9. ročník a v časti Nižnoslanská Baňa SOU služieb.
