Moravský Svätý Ján, obec s bohatou históriou, leží na Záhorí, v trojuholníku Rakúska, Česka a Slovenska, pri sútoku riek Moravy a Dyje. Prvá písomná zmienka o obci v podobe Hohenoe pochádza z roku 1148 a týka sa fary, ktorá tu existovala pred zriadením kláštora Johanitov v roku 1266. V roku 1360 dostalo Hohenau trhové právo.
Jedným z najstarších dopravných spojení oboch brehov bola cesta medzi obcami Moravský Svätý Ján - Hohenau. Doklady o nej existujú už od 8. storočia, kedy ju využívali kupci na prevoz tovaru z Franskej ríše do Veľkej Moravy, neskôr z Rakúska do Uhorska. V roku 1662 bolo nájomné za prievoz 1500 zlatých, vysoká suma, svedčiaca o význame prievozu. V roku 1833 postavili v mieste dovtedajšieho prevozu drevený most. Vyberalo sa na ňom najprv mýto, od roku 1848 clo. Počas pruských vojen v roku 1866 prišlo k spáleniu mosta. Po uzavretí mieru ho však znovu postavili.
Najviac sa po ňom prepravovalo víno, vinohradnícke šteky, zemiaky, slama, keramika, dobytok, husi, rôzne pletivá. Prechádzali ním sluhovia, slúžky a robotníci pracujúci v cukrovare, v textilke a na píle v Hohenau. Cestu a most do roku 1899 používala aj rakúsko-uhorská pošta. Do roku 1925 sa chodilo zo Záhoria cez most tiež na stanicu do Hohenau, odkiaľ sa bolo možné prepraviť vlakom do rôznych kútov Moravy, Čiech a Rakúska. V súčasnosti prepojenie zabezpečuje pontónový most, ktorý však môže byť využívaný len pri normálnej hladine rieky Moravy.
Kultúrne inštitúcie a spolupráca
Na Hlavnej ulici v Hohenau sa nachádza budova Múzea Hohenau an der March. Múzeum svojimi expozíciami prezentuje miestne dejiny, Severnú železničnú dráhu a život Oskara Simu. Začiatky spolupráce Záhorského múzea v Skalici a Múzea v Hohenau an der March sa datujú k polovici roku 2002.
Na začiatku letnej sezóny bola 8. júna 2002 v Múzeu Hohenau an der March otvorená výstava, ktorú pripravilo Záhorské múzeum o regióne Záhoria. Na druhý rok potom múzejníci z Hohenau prijali pozvanie a v rámci Skalických dní 2003 sme v Záhorskom múzeu otvorili výstavu nazvanú Z dejín a umenia Hohenau an der March. Na jej realizácii sa spolu s múzejným spolkom podieľal aj klub výtvarníkov Hohenau.
Cieľom výstavy bolo priblížiť obec z hľadiska jej dejín, pamiatok, pozoruhodností , ako aj súčasného vývoja a dominánt hospodárskeho rozvoja. Tvorivý pohľad a umenie výtvarníkov Kunstkreis Hohenau dotvorili celkové predstavenie obce. Obe tieto výstavy boli začiatkom spolupráce, výmeny skúseností medzi obomi inštitúciami, ako i neformálnych priateľských kontaktov.
Na jar tohoto roku sme preto radi prijali impulz kolegov z Múzea Hohenau an der March na spoluprácu pri tvorbe ďalšej výstavy „Mosty Pomoravia“. Výstava mala za cieľ poukázať na historické dopravné prepojenia, mosty a prevozy cez rieku Moravu a prostredníctvom textov v slovenskej i nemeckej reči, starých fotografií, máp a modelov dokumentovať hospodárske, kultúrne a duchovné vzťahy ľudí na oboch brehoch rieky Moravy.
Prvýkrát bola uvedená pod názvom „Achtung Staatsgrenze“ 1. mája v Múzeu Hohenau an der March pri príležitosti slávnosti rozšírenia EÚ o nové členské štáty, ktorá sa konala v Hohenau za účasti troch susediacich krajín. Na slovenskej strane bola táto výstava pod názvom Mosty Pomoravia slávnostne otvorená 1. októbra v Dome kultúry v Stupave, počas obľúbených záhoráckych slávností Dní zelá.
Na rozvíjaní kontaktov s blízkymi rakúskymi obcami tu aktívne pracuje Klub Morava March, ktorého hlavným iniciátorom je riaditeľ Mestského kultúrneho strediska Mgr. Pavol Slezák. Jedným z výsledkov kultúrnej spolupráce bolo viacero výstav rakúskych inštitúcií a autorov v Stupave. Druhýkrát bola výstava Mosty Pomoravia prezentovaná na Slovensko-rakúskej hospodárskej výstave v Zohore, ktorá sa uskutočnila v dňoch 19.-21. novembra 2004 v Kultúrnom dome v Zohore.
Text výstavy vytvorili odborní pracovníci Záhorského múzea PhDr. Mária Zajíčková, PhDr. Viera Drahošová, PhDr. Peter Michalovič, Mgr. Martin Hoferka z viacerých dostupných štúdií a prameňov. Podstatnú časť výstavy tvorili historické fotografie a dokumenty, pochádzajúce z oboch múzeí a zapožičané tiež zo súkromných archívov.
Prírodné podmienky a hospodárske potreby určili smer ciest a prechodov cez rieku Moravu už v najstarších dobách. Hlavné dopravné prepojenia na Záhorí rešpektovali tok rieky Moravy a pohorie Malých Karpát, prebiehali severojužným smerom ale tiež zo západu na východ a opačne. Okrem stáročia užívaných diaľkových spojov však existovala na Záhorí aj lokálna preprava, ktorá spájala pohraničné dediny so susednými rakúskymi, ležiacimi na druhom brehu Moravy.
Preprava nimi vzrástla počas tureckých vojen, kedy používanie južnejších spojov obmedzovalo ohrozenie Turkami. V 18. storočí sa rozšírila o komunikáciu medzi cisárskymi majetkami na oboch brehoch rieky Moravy. Najväčší počet prievozov fungoval v 19. storočí a v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, čo súviselo s rastom priemyslu v Rakúsku a prebytkom pracovných síl na Záhorí. Prievozy vznikli takmer v každej prihraničnej obci Záhoria.
Výstavy a publikácie
Veľká zbierka odevov a textilu Márii Zajíčkovej umožňovala pripraviť viacero výstav so zameraním na určitú stránku alebo časť ľudového odevu a textilu. Medzi jej prvé výstavy patrili Holíčska manufaktúra (1986) a Skalické výšivkárske družstvo (1988-89) V 90. rokoch bola autorkou výstav Čepce a šatky v zbierkach Záhorského múzea (1991, aj katalóg k výstave); Kútne plachty zo zbierok Záhorského múzea (1993); Holíčska fajansa - 10. výročie obnovenia výroby (1995; vrátane publikácie); ďalšie výstavy venovala Dušanovi Jurkovičovi (1993) a rezbárovi Vladimírovi Morávkovi (1999, 2002), neskôr aj Petrovi Zoričákovi (2004).
Literárnu prípravu využila pri spracovaní výstavy Škarniclovská tlačiareň (2004), kde sa zamerala na jej rozsiahlu produkciu hlavne v období národného obrodenia a národného hnutia. Okrem výstavných katalógov a publikácií výsledky bádania z terénnych výskumov a archívnych štúdií zverejnila formou prednášok na celoslovenských, prípadne medzinárodných odborných seminároch a vedeckých konferenciách a v zborníkoch z podujatí, vrátane Slovenskej národopisnej spoločnosti pri SAV, ktorej bola členkou.
Jej domovskými odbornými časopismi boli Malovaný kraj a po rozpade Československa regionálny časopis Záhorie, kde od jeho vzniku viedla redakčný kolektív, korigovala a jazykovo upravovala texty, zabezpečovala články do národopisnej a historickej rubriky. Platforma časopisu Záhorie prirodzene poslúžila ako základ pre výskum v jednotlivých obciach pri tvorbe monografických publikácií, pričom viaceré z nich M. Zajíčková zostavovala, jazykovo upravovala.
Máriu Zajíčkovú môžeme nepochybne označiť za jednu z najväčších znalkýň etnologického obrazu regiónu Záhorie.
| Názov publikácie | Autor/Zostavovateľ |
|---|---|
| Závod | M. Zajíčková |
| Dojč | V. Drahošová, M. Zajíčková |
| Moravský Svätý Ján 1449 - 1999 | M. Zajíčková, V. Drahošová |
| Kresťanské sviatky a tradičná kultúra | M. Zajíčková |
| Habáni v Sobotišti | M. Zajíčková |
| Kátov 1392 - 2002 | M. Zajíčková |
| Habánsky dvor. Sprievodca po expozícii Záhorského múzea | M. Zajíčková |
| Kúty | V. Drahošová, M. Hoferka, P. Mihalovič, M. Zajíček |
| Ľudový odev na území Trnavského samosprávneho kraja | M. ZAJÍČKOVÁ |
| História remesiel na holíčskom panstve | Mária Zajíčková |
Aj rozsiahlymi lesmi Záhoria sa kedysi pravidelne ozýval zvuk parnej píšťaly. Aj napriek tomu, že bola zrušená pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, ešte dnes je možné po nej nájsť zárezy a násypy po ktorých prechádzala.Záhorská lesná železnica viedla cez tri chotáre: Moravský Svätý Ján, Závod a Lakšárska Nová Ves.
Licenciu na jej stavbu s rozchodom 760 mm získal v roku 1918 a v tom roku na nej začala aj prevádzka. Z Kobyliarky sa trať napojila na cestu, spájajúcu Studienku so Šaštínom a odtiaľ pokračovala južným smerom k hájovni Hrabovec. V tomto úseku viedla železnička vysokými borovicovými lesmi, ktoré pretrvali dodnes. V najväčšom záreze 18-kilometrovej siete dnes rastú stromyLesná cesta zo Šaštína až po Hrabovec miestami stúpa alebo klesá.
Mosty na úzkorozchodke boli drevenej konštrukcie. Na fotografii sú vidieť pozostatky pilierov cez Lakšársky potok.Z Hrabovca viedla trať na majer Priečne, kde sa privážalo uhlie a nakladali poľnohospodárske produkty. Trať pokračovala na Trajlinkovský mlyn, odkiaľ sa stáčala k lokalite Nový majer. Odtiaľ prechádzala okolo kanála, v ktorom parné rušne doberali vodu k tehelni U Janíčkov, odkiaľ sa odvážali tehly. Železnička končila v lokalite Dúbrava, asi 5 kilometrov od zastávky Moravský Ján.
Manipulačný priestor na Dúbrave bol pomerne rozsiahly. Z hlavnej železničnej trate viedla na prekladisko normálnerozchodná vlečka, dlhá asi 200 metrov, nazývaná IRMA. Trať úzkokoľajky sa tu vetvila na tri koľaje. Štvrtá koľaj viedla do výhrevne a piata opačným smerom k Moravskému Jánu. Okrem toho tu bola administratívna budova, vlastná elektráreň, sklad uhlia, ubytovňa, pekáreň aj kuchyňa. Vlečku obsluhoval rušeň ČSD z Veľkých Levár. V týchto miestach bolo koľajisko prekladiska Dúbrava. Dnes je tu čistinka s lesným porastom.
Po druhej svetovej vojne sa ťažba dreva obmedzovala a ťažké časy prišli aj na železničku. Majetok aj lesy boli zoštátnené a ťažba a teda aj prevádzka na železničke bola nakoniec pre nerentabilnosť zastavená. V roku 1947 bola trať rozmontovaná a celý zvršok aj vozidlový park predali do Maďarska.
Kaplnka sv. Anny v Moravskom Svätom Jáne