Význam krstných mien v kresťanstve: Príklad mena Tobias

Už v šestnástom storočí sa etymologický a historický význam slovného spojenia „krstné meno“ začal vytrácať a v dnešnej dobe je už úplne zabudnutý, tvrdí Alžbetínsky znalec starožitností Camden. Krstné mená sa začali používať, aby sa v rámci rodiny dali odlíšiť osoby a priezviská na to, aby sa rozlišovali navzájom od seba rodiny.

V skutočnosti však krstné meno nie je iba meno, ktorým sa odlišuje jednotlivec od iných členov rodiny - je to meno, ktoré dostal pri krste. U nás to ešte úplne nezapadlo do zabudnutia, pretože „krstné meno“ je odvodené zo slova krst, ale v takej angličtine je krst baptism a pre krstné meno dnes používajú slovo first name.

Predstava, že nomen est omen („meno je znamenie“) je akýsi vrodený ľudský inštinkt. Za čias Starého zákona sa to bralo ako samozrejmé a meno sa zvyčajne dávalo v súvislosti s nejakou črtou dieťaťa, skutočnou či prorokovanou, alebo podľa nádejí a túžob rodičov v čase jeho narodenia.

Z toho pramení aj predstava, že dramatická zmena stavu si žiada primeranú zmenu mena. Tak sa z Abrama stal Abrahám („otec mnohých národov“), zo Šimona Kéfas a vo Sv. Písme nájdeme niekoľko takých prípadov.

Vzhľadom na to a na hebrejskú prax dávať meno chlapcovi pri obriezke na ôsmy deň po narodení (Lk 1,59) sa tvrdilo, že zvyk dávať novopokrstenému meno pochádza z apoštolských čias. Ako príklad sa uvádza, že Pavol sa pred obrátením volal Šavol. Moderný výskum toto tvrdenie odmieta. Krst sv. Pavla sa spomína v Skutkoch apoštolov (Sk 9,18), ale meno Pavol sa objavuje až v Skutkoch apoštolov (Sk 13,9), kým Šavol sa vyskytuje medzi tým viackrát. Neexistujú dôvody spájať meno Pavol s jeho krstom.

Okrem toho z nápisov v katakombách a z ranokresťanskej literatúry vieme, že mená kresťanov v prvých troch storočiach sa od pohanským mien takmer vôbec nelíšili. Z listov sv. Pavla vieme, že niektorí jeho učeníci a konvertiti nosili aj mená pohanských bohov a bohýň. Napríklad Hermes (Rim 16,14), Epafroditos (Flp 4,18), Phoebe, (Rim 16,1).

Rovnako presvedčivé sú mená, ktoré nachádzame v kresťanských nápisoch z raného obdobia alebo medzi signatármi prvých koncilov ako Nicea alebo Ankyra alebo v zoznamoch mučeníkov. Ba poznáme biskupa menom Lucifer (4. stor., Cagliari). Aj v neskoršom období sú mená veľmi rôznorodé.

Kategórie mien

Môžeme ich narýchlo roztriediť aj takto:

1. Mená bez kresťanského významu a pravdepodobne odvodené od pohanských predkov
   • prevzaté z pohanskej mytológie bez zmeny alebo len s malou úpravou, napr.: Mercurius, Bacchus, Apolón, Hermogenes atď.;
   • prevzaté z náboženských obradov alebo znamení, napr.: Augustus, Auspicius, Augurius, Optatus;
   • prevzaté z čísel, napr.: Primus, Primigenius, Secundinus, Quartus, Octavia atď.;
   • prevzaté z farieb, napr.: Albanus, Candidus, Rufus atď.;
   • zo zvierat a vtákov, napr.: Agnes, Asellus, Columbia, Leo, Taurus, Uršula atď.;
   • z poľnohospodárstva, napr.: Agricia, Armentarius, Palmatinus, Stereorius atď.;
   • z kvetov, napr.: Balsamia, Flosculus, Narcissus, Rosula;
   • z drahokamov, napr.: Chrysanthus, Margarites, Smaragdus;
   • z vojenského alebo námorníckeho života, napr.: Emerentiana, Navigia, Pelagia, Seutarius, Thalassus;
   • z krajín, miest, riek atď.: Afra, Cydnus, Galla, Jordanis, Macedonius, Maurus, Sabina, atď.;
   • z mesiacov, napr.: Aprilis, Januaria, Junia atď.;
   • z osobných vlastností atď., napr.: Aristo, Hilarius, Modestus, Pudens atď.;
   • z otrockého postavenia, napr.: Servus, Servilianus, Vernacla;
   • mená podľa historických osobností, napr.: Caesarius, Cornelia, Pompeius, Ptolemaeus, Vergilius.
2. Mená kresťanského pôvodu a významu
   • mená zjavne inšpirované kresťanskými dogmami, napr.: Anastasia, Athanasius, Christophorus, Redemptus, Restitutus atď.;
   • prevzaté z cirkevných sviatkov alebo obradov, napr.: Epiphanius, Eulogia, Natalis, Pascasia, Sabbatius a často sa vyskytujúci Martyrius;
   • z kresťanských čností, napr.: Agape, Elpis, Fides, Irena, s odvodeninami ako Adelphius, Agapetus, Caritosa atď.;
   • inšpirované nábožnými pocitmi, napr.: Adeodatus, Ambrosius, Benedictus, Deogratias atď., sem možno radiť aj mená ako Gaudentianus, Hilarius, Sozomen, Victorianus, Vincentius, hoci je veľmi ťažké s istotou povedať, či je tu naozaj skrytý vyslovene kresťanský cit.

Častý výskyt mien ako Agnesa, Balbina, Cornelius, Felicita, Irenaeus, Justinus atď. pravdepodobne súvisí s úctou k mučeníkom, ktorí tieto mená prvý raz nosili. Zaujímavé je, že v tomto čase sa mená z Nového zákona objavujú len zriedka a tie zo Starého zákona hádam ešte menej. Zuzana, Daniel, Mojžiš, Tobiáš sa vyskytujú pomerne často, ale až ku koncu štvrtého storočia nachádzame meno Blahoslavenej Panny a až vtedy sa začínajú objavovať častejšie mená apoštolov. Ani potom si však nemôžeme byť istí, či Paulus úmyselne odkazuje na Apoštola pohanov. Ioanes (Ján), Andreas, Petrus a jeho odvodeniny ako Petronia, Petrius, Petronilla sú v tejto veci menej sporné. Meno Mária sa zriedkavo objavuje v nápisoch v katakombách koncom štvrtého storočia, a existuje aj mučeníčka Mária z roku 256 po Kr.

Ak by sme mohli dôverovať autentickosti a dobovému charakteru Skutkov sv. Balsama, ktorý zomrel v roku 331, mali by sme hádam najstarší záznam o krste spojenom s udelením mena. Tento mučeník údajne vyhlásil: „Podľa otcovského mena sa volám Balsamus, ale podľa duchovného mena, ktoré som dostal pri krste, som známy ako Peter.“ Zdá sa, že prijatie nového mena z nábožných dôvodov bolo medzi kresťanmi pomerne bežné.

Je len prirodzené, že prijatie takéhoto nového mena sa malo stať formálne pri krste, keď katechumen, vtedy rovnako ako dnes, musel byť oslovený nejakým rozlišujúcim pomenovaním. Na druhej strane sa však zdá pravdepodobné, že udeľovanie nového mena pri krste sa stalo všeobecným zvykom. Každé dieťa muselo dostať nejaké meno a keďže sa krsty konali krátko po narodení, bola to veľmi vhodná príležitosť na verejné potvrdenie zvoleného mena.

Kánon Nicejského koncilu: „O udeľovaní len kresťanských mien pri krste“ sa dnes nepovažuje za autentický, hoci je starého dáta; ale kázne sv. Jána Zlatoústeho na mnohých miestach predpokladajú, že udeľovanie mena, pravdepodobne pri krste, by malo byť riadené nejakou myšlienkou kresťanskej výchovy, a naznačuje, hoci pre to nemáme zatiaľ dostatok dôkazov, že taká bola prax starších generácií.

Dejiny podávajú rôzne príklady takejto zmeny mena u dospelých konvertitov. Sokrates (Cirkevné dejiny VII.21) nám rozpráva o Athenais, ktorá sa vydala za cisára Theodosia Mladšieho a ktorá sa pred sobášom nechala pokrstiť (r. 421) a prijala meno Eudoxia. Beda Ctihodný zas uvádza prípad kráľa Caedwalla, ktorý odišiel do Ríma a tam ho pápež Sergius pokrstil menom Peter. Krátko nato zomrel, bol pochovaný v Ríme a ešte dlho ukazovali jeho epitaf začínajúci: „Tu odpočíva Caedwalla, ktorý je Peter“ (Beda, Hist. Eccl., V, vii). Alebo tu je meno dánskeho náčelníka Guthruma, ktorý po dlhom boji s anglickým kráľom Alfrédom napokon prijal kresťanstvo a bol pokrstený ako Æthelstan.

Aj keď rôzni cirkevní Otcovia a duchovní spisovatelia, ako aj tu a tam nejaké koncilové dekréty nabádali veriacich, aby svojim deťom pri krste nedávali iné mená, než mená kanonizovaných svätcov alebo Božích anjelov, treba priznať, že nikdy v histórii Cirkvi nebolo obdobie, kedy by sa tieto odporúčania bezpodmienečne dodržiavali.

Určite neboli dodržiavané ani v ranom, ani v neskorom stredoveku. Každý, kto aspoň letmo nahliadne do rozsiahleho zoznamu stredovekých mien, si okamžite všimne, že bežné mená bez výraznejších náboženských súvislostí, ako Viliam (William), Robert, Roger, Geoffrey, Hugh a pod., výrazne prevažujú (Viliam bol okolo roku 1200 ďaleko najčastejším kresťanským menom v Anglicku), no zároveň sa vždy objavuje aj značné množstvo výnimočných a nezvyčajných mien, ktoré zjavne nemajú žiadne náboženské konotácie.

Naproti tomu treba spomenúť, že rubrika v predkoncilovom Rituale romanum prikazuje, aby kňaz dohliadol na to, aby sa pri krste nedávali nevhodné alebo smiešne mená božstiev či bezbožných pohanov (curet ne obscoena, fabulosa aut ridicula vel inanium deorum vel impiorum ethnicorum hominum nomina imponantur). Niektoré francúzske rituály zo sedemnásteho storočia zašli ešte ďalej.

Prax prijatia nového mena sa neobmedzovala len na krst. Mnohé stredoveké prípady dokazujú, že každá významná zmena stavu, najmä v duchovnej oblasti, bola často sprevádzaná prijatím nového mena. V ôsmom storočí dvaja Angličania, Winfrith a Willibald, dostali pri rôznych príležitostiach v Ríme od vtedajšieho pápeža spolu s poverením na kázanie nové mená, Bonifác a Klement. Podobne Emma z Normandie, keď sa v roku 1002 vydala za kráľa Ethelreda, prijala meno Ælfgifu. Prijatie nového mena pri vstupe do rehole je takmer univerzálny zvyk aj v dnešných časoch. Nie je teda prekvapujúce, že pri birmovaní, kde úloha birmovného rodiča zdôrazňuje podobnosť s krstom, sa stalo zvykom prijať nové meno, hoci sa zvyčajne nijako výrazne nepoužíva. Poznáme však prípad francúzskeho kráľa Henricha III., ten bol pokrstený ako Edouard Alexandre v roku 1551, no pri birmovaní prijal meno Henrich, pod ktorým neskôr vládol.

Cirkev zachováva zbožný zvyk používať pri krste kresťanské meno; ba čo viac, tento zvyk povýšila takmer na zákon. Nie je teda v súlade so zmýšľaním Cirkvi hľadať, po vzore filmových hviezd, nejaké nevšedné novotvary, ktoré žiaria originalitou. Pekné meno pre pekné dieťa je síce vhodné, no je rozdiel vybrať meno, ktoré je krásne a zároveň má svoju históriu, a vybrať také, ktoré je len pekné, ale nič viac.

Kánon 855 znie: „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“ Predchádzajúci Kódex kánonického práva (kan. 761) kňazovi prikazoval, aby v prípade, že rodičia trvajú na nekresťanskom mene, pridal pri krste ešte aj meno kresťanské a to tiež zapísal do krstnej knihy. Tento postup Cirkvi nebol neprimeraným uplatňovaním autority, ale skôr príkladom dobrotivého vedenia. Stačí ho pochopiť a možno ho len pochváliť.

Pri krste sa dieťa stáva Božím dieťaťom. Stáva sa posväteným, a sväté meno pre svätú bytosť je určite na mieste. Keď dieťa dostane meno svätca, je zverené pod ochranu a orodovanie toho svätca, a ktorá matka by odoprela svojmu dieťaťu už od najútlejšieho veku pomoc, ktorá prichádza zhora?

Navyše je vhodné, aby, keď sa dieťa vydáva na cestu kresťanského života, ako je to pri krste, dostalo meno toho, kto už pred ním kráčal životom vo svätosti.

Meno Tobias

Meno Tobias písane starovekej grétštine Τωβιας je biblické meno. Je to meno hrdinu, ktorý pomocou archanjela Rafaela zahnal démona od Sarah, ktorú vyhral za ženu. Tento príbeh bol populárny v stredoveku z Knihy Tobias, čo je vlastne starší názov pre Knihu Tobiáš. V tej dobe sa meno používalo v Európe len veľmi zriedkavo. Tobiasovia sú temperamentný, sympatický ľudia chrániaci si svoje súkromie. Prelínajú sa u nich znaky introverzie s extroverziou, podľa toho ako sa v danej situácii cítia. Často ide u nich buď o všetko, alebo o nič.

Nositelia mena Tobias sú veľmi komunikatívny, mali by ísť cestou marketingu, herectva či žurnalistike. Taktiež nájdu uplatnenie vo vedeckých a technických oboroch.

Krst Ježiša

tags: #tobias #vyznam #krestansky