Celá história Jeruzalema
História Jeruzalemského chrámu
Prvý chrám postavil v 10. storočí pred Kr. kráľ Šalamún. Nahradil ním svätostánok, ktorý na tom istom mieste postavil jeho otec Dávid.
Model Šalamúnovho chrámu
Stavba Druhého chrámu začala po návrate z Babylonského zajatia (okolo roku 536 pred Kr.) a bola dokončená 12. Herodes Veľký začal s prestavbou asi okolo roku 20 pred Kr. Vznikol rozsiahlou prestavbou Druhého chrámu, ktorá zahŕňala premenu celej Chrámovej hory na veľké nádvorie. Neoznačuje sa ako „Tretí chrám", pretože prestavba neprerušila bohoslužobný režim v Chráme.
Druhý chrám v Jeruzaleme
V roku 70 n. l. Izrael a Jeruzalem definitívne stratili svoju nezávislosť a zvrchovanosť. Práve v tomto historickom okamihu sa naplnili prorocké slová Písma, že neuhne berla od Júdu ani palica zákonodarcu od Izraela, kým nepríde Šílo (1Moj 49,10). Mesiáš prišiel a nič už nebránilo tomu, aby sa naplnilo proroctvo Písma. Aj keď z pohľadu Boha, ktorý sa vyjadroval po stáročia skrze ústa svojich prorokov, a tiež z pohľadu okolitých národov a mocností, Izrael už dávno pred zborením jeruzalemského chrámu nebol zvrchovane svojprávny, slobodný a mocensky nezávislý, Jeruzalem a jeruzalemský chrám (ďalej len chrám) boli centrom židovstva i centrom náboženskej, kultúrnej, politickej a hospodárskej identity Izraela. Zjednodušene môžeme povedať, že to, čo sa dialo, deje a bude diať v Jeruzaleme a na Chrámovej hore, kde stál židovský chrám, má významný vplyv na dianie v celom svete. V udalostiach, ktoré sú z historického hľadiska ešte len pred nami, ktoré sú predmetom tohto článku a ktoré majú zásadný význam a dôležitosť pre cirkev, židovský národ a celý svet, zohráva chrám veľmi dôležitú úlohu.
Zničenie Jeruzalemského chrámu
Zničenie Jeruzalema
Sám Ježiš Kristus predpovedal zničenie Jeruzalema a zničenie Jeruzalemského chrámu. Vo svojich predpovediach opisoval armády, ktoré obkľúčia Sväté mesto aby ho vypálili do základov, aby zabili jeho obyvateľov a preživších odvliekli do zajatia. Židia sa po celý čas, čo boli podrobení Rimanmi, voči ich nadvláde búrili. Všetko vyvrcholilo v roku 66 po Kr. veľkým všeobecným povstaním proti rímskej správe. Rímske jednotky museli utiecť, no bolo len otázkou času, kedy sa dovalí regulárna armáda bažiaca po pomste. Podľa židovského historika tých čias, Jozefa Flavia, bolo Sväté mesto tak zničené, „že nezostalo nič, čo by tých, čo tam prišli, presvedčilo, že Jeruzalem bol niekedy obývaný“. Ďalších 70 rokov prebývali v ruinách miesta, kde stál kedysi Jeruzalem, rímski legionári.Avšak na rozdiel od iných zaniknutých miest plánovali cisári toto mesto obnoviť. Presný dôvod nie je dodnes istý. Jedna z teórií hovorí, že to kresťanstvo im už natoľko nedávalo spávať, že ho chceli ponížiť tým, že na miestach spojených s Kristom postavia pohanské chrámy. Do obnovy Jeruzalema sa tak pustil predovšetkým cisár Hadrián okolo roku 130. Mesto dostalo nový rímsky - a pohanský - ráz. Prvou zmenou bolo, že mesto nieslo nový názov - z Jeruzalema sa stala Aelia Capitolina, názov odkazujúci na rodinu cisára Hadriána, ako aj na boha Jupitera. V centre Aelie Capitoliny bolo rímske fórum a predovšetkým veľký Jupiterov chrám. Svätyňa bola rozostavaná na mieste pôvodného Jeruzalemského chrámu. Aj na ďalších miestach spojených s Ježišovým účinkovaním mali vyrásť alebo vyrástli pohanské novostavby a sochy.Cisárove plány na obnovenie mesta však predovšetkým rozzúrili Židov, ktorí v Judei stále prebývali. Na ich čelo sa postavil Šimon Bar Kochba, ktorý o sebe vyhlasoval, že je sľúbený Mesiáš a prišiel, aby konečne oslobodil Židov spod rímskej nadvlády. Jeho revolta však mala presne opačný účinok: nielenže bol Šimon Bar Kochba chytený a popravený, ale jeho revolta spôsobila, že Rimania v roku 135 definitívne vyhnali Židov z Judey. Zostávajúcim zakázali vstup do mesta.Pre úplnosť ešte možno dodať, že kresťania, dobre si vedomí Ježišových varovaní, sa nezúčastnili ani jedného zo židovských povstaní a preferovali útek do hôr. Nielen Judea, ale predovšetkým Jeruzalem začal nadobúdať pomaly, ale isto kresťanský charakter, ako sa kresťania začali vracať z hôr a obnovovať spustnuté mestá, v ktorých už len „vyli vlci a hyeny“.Duchovné centrum kresťanského sveta
Nasledujúcich 180 rokov mala Aelia Capitolina zmiešaný pohansko-kresťanský charakter. Potom však prišlo k veľkému historickému obratu: k vzostupu Konštantína Veľkého, prvého kresťana na cisárskom tróne. Od tohto obdobia sa mestu prinavracia jeho pôvodné meno - Jeruzalem - stratený status i zašlý lesk a definitívne sa potvrdzuje ako Kristovo mesto.Samozrejme, nová metropola bola oveľa bližšie Jeruzalemu ako tá stará. Tento fakt, ako aj zjavná náklonnosť novej moci mali za následok prudký rozvoj Jeruzalema, ktorý bol teraz komunikáciami spojený priamo s Konštantínopolom. V tomto období - medzi 4. až 6. storočím - bolo v meste postavených množstvo nových a významných kostolov: spomeňme tzv. „Nový kostol Matky Božej“, kostol apoštolov a predovšetkým baziliku Svätého hrobu.Jeruzalem sa tiež stal významným politickým strediskom novej rímskej provincie Palaestina Prima. Nachádzala sa v ňom relikvia skutočného kríža (ako sa verilo), na ktorom bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Jeruzalem bol tak duchovným stredobodom nového rímskeho „establišmentu“.Ale čo Židia? Tvorili aj oni aspoň trochu významnú menšinu v Jeruzaleme? Odpoveď znie: nie. Kresťanskí cisári ponechávali v platnosti zákaz vstupu Židom do mesta. Židia sa do mesta mohli navrátiť až po roku 637 (!), kedy Jeruzalem padol do moslimských rúk.V rukách nepriateľa
Kresťanský Jeruzalem prežil aj pád západnej časti Rímskej ríše v roku 476 a v rámci Byzantskej ríše bol aj naďalej dôležitým administratívnym a predovšetkým duchovným centrom. V relatívnom pokoji, sláve a blahobyte mesto prežívalo ďalších približne 150 rokov, až kým sa na obzore nezjavil nový zúrivý nepriateľ - nasledovníci „proroka“ Mohameda.Ale Jeruzalem ešte predtým padol do rúk iného pohanského nepriateľa - a síce susednej Novoperzskej ríše (predkovia dnešných Iráncov), ktorej náboženstvom bolo starý zoroastrizmus. V roku 614 dobyli Novoperžania po sérii úspechov aj Jeruzalem, v ktorom zmasakrovali asi 90-tisíc kresťanov. Obyvateľstvo Byzantskej ríše bolo zhrozené z tejto katastrofy, ktorú vnímalo ako znak Božieho hnevu.Obe ríše sa však touto tridsať rokov trvajúcou vojnou natoľko vyčerpali, že už nedokázali vzdorovať novej, nastupujúcej superveľmoci - moslimskému kalifátu z Arabského polostrova - Arabskej ríši, ktorá si už o pár rokov podmanila celú Novoperzskú ríšu, aby sa následne vrhla aj na územia Byzantskej ríše.V novembri toho istého roku obkľúčili hradby Svätého mesta piati moslimskí vojvodcovia zo štyroch strán. K priamemu útoku sa však neodhodlali, chceli Jeruzalem vyhladovať. Umar, kedysi jeden z najbližších spolupracovníkov Mohameda, o niekoľko týždňov skutočne prišiel a Kristovo mesto bolo vydané do jeho rúk v apríli roku 637.V Jeruzaleme - ako aj v celej Judei - nastal proces tzv. „islamizácie“. Kresťanské rodiny z čím ďalej cudzokrajnejšej oblasti odchádzali, kým vláda podporovala imigráciu okolitého moslimského etnika. Mnohé z kresťanských rodín, ktoré ostali, po stáročiach sami prechádzali na islam. Veci sa v Jeruzaleme a Judei opäť preklopili na kresťanskú stranu s nástupom križiackych výprav o 460 rokov (!) neskôr.Do tretice kresťanský?
Dnes je Jeruzalem vnímaný a prezentovaný ako čisto židovské, či zmiešané židovsko-moslimské mesto. Z celkovej populácie 951 100 obyvateľov tvoria Židia 61 % a moslimovia 37 %. Kresťanov tam v prvej tretine 21. storočia žije menej ako 2 percentá (!) a ich počet naďalej klesá.
Náboženské zloženie Jeruzalema
Kresťania by však nemali prijímať tento jednostranný naratív, že Kristovo mesto má patriť judaizmu. Nebyť kresťanov, Jeruzalem by dnes dosť možno ani neexistoval, stalo by sa z neho druhé Ninive. Mesto bolo založené ešte pohanmi, až následne ho dobyli Židia za vlády legendárneho kráľa Dávida, Božieho muža. No Jeruzalem bol obnovený ako de facto kresťanské mesto.Najstarší izraelský denník Haaretz (zal. 1918) v jednom svojom článku čitateľov upozorňuje:„V roku 1922 pápež Pius XI. trval na tom, aby náboženské miesta v Palestíne boli „úplne pod kresťanskou kontrolou.“ Kresťania už dva razy (počas rímskych cisárov a potom v čase križiackych výprav) obnovili Sväté mesto Jeruzalem ako kresťanské mesto. Preto by do budúcnosti nemali vylúčiť túto snahu ani do tretice. Mesto, ktoré „Boh miluje“ a po ktorého uliciach kedysi chodili nohy Bohočloveka Ježiša Krista nie je ako iné mestá.
Panoráma Jeruzalema
tags: #treti #chram #v #jeruzaleme