Pôst: Viac ako len zrieknutie sa jedla

Pôst nie je len o zrieknutí sa jedla. Je to komplexný duchovný nástroj, ktorý sa v rôznych kultúrach a náboženstvách používa na dosiahnutie rôznych cieľov. V kresťanstve má pôst špecifické miesto a význam, ktorý presahuje len fyzické odriekanie.

Detail nástennej maľby z 15. storočia, Svätý Benedikt z Nursie a svätá Školastika pri pôstnom jedle.

Biblický pohľad na pôst

Biblia svojou kritikou pôstu chce len ukázať, čo všetko má predchádzať nášmu pôstu, aby bol Bohom prijatý. Nemá zmysel sa postiť fyzicky a bez toho, aby sme urobili vnútorné obrátenie. Biblia svojou kritikou pôstu chce len ukázať, čo všetko má predchádzať nášmu pôstu, aby bol Bohom prijatý. Nemá zmysel sa postiť fyzický a bez toho, aby sme urobili vnútorné obrátenie.

Môžeme konštatovať, že Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur - deň zmierenia. Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach alebo v dobe núdzi boli vyhlasované verejné pôstne dni. Židia chápali pôst, ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že to so svojou modlitbou myslia vážne, tiež ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť a prosia o odpustenie a pomoc.

Ranná cirkev preberá tieto postoje, ale pôst praktizuje v iné dni a to v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V stredu a v piatky a v pôstnej dobe sa jedlo len od 15,00 hod. V kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postili päť dni v týždni a jedli len v sobotu a v nedeľu. Mimo to si ukladali obmedzenia aj vo výbere potravín. Zriekali sa v tej dobe mäsa, vajec, syra a zdržovali sa vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ a voda, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie. Pri tom dávali prednosť surovej strave pred varenou. Varená zelenina mala už charakter sviatočného jedla. Pôst prvotnej cirkvi je výrazom bdelosti a očakávania Pána. Pôstom kresťania vyznávajú, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha.

Prečo sa postiť?

Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že „Prikázanie o pôste je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal človeku, bolo prikázanie postiť sa.“ (Gn 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo určitého stromu. Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme vyhnaný z raja.

Snáď najvýstižnejší výrok, ktorý zahŕňa všetky oblasti, kde pôst blahodárne pôsobí, pochádza od sv. Atanáza: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.” Aj podľa názorov moderných lekárov má aspoň občasný pôst blahodárne účinky na telesné zdravie, hlavne pomáha pri rôznych kožných a zápalových chorobách, ale tak isto pri reumatizme, artritíde a pri artérioskleróze.

Sv. Atanáz sa nezastavuje iba pri čiste telesných účinkoch pôstu, ale ako som už hovoril tvrdí, že pôst zaháňa zlých duchov, odháňa zvrátené myšlienky a dáva väčšiu jasnosť ducha. Človek patrí Bohu nielen dušou ale i telom. A ak sa chceme otvoriť Bohu musíme začať telom. Ak chceme patriť Bohu, musíme to i telesne cítiť. Pôst posväcuje telo a postupne človeka vedie pred Boží trón. Na inom mieste hovorí sv. Ján Zlatoústy: „Pôst tela je pokrm pre dušu!“ a sv. Peter Chryzolog: „Pôst je pokoj tela.“ Nepokoj vzniká z nemiernosti a nadvlády pudov a vášni. Pôst ukázňuje človeka, oslobodzuje ho od vlády vášni a obdaruje ho vnútorným mierom. Tento mier nie je niečím čiste duchovným. Je to i pokoj tela. Telo prichádza ku svojmu pokoju tým, že nie je zaťažované nadmerným trávením a práve v dobe pôstu si môže urobiť poriadok samo v sebe. V pôste, podľa cirkevných otcov, ide o celého človeka. Telesný pôst musí byť sprevádzaný pôstom ducha.

Pôst ako boj proti nerestiam

Kresťania v staroveku a v stredoveku a predovšetkým ľudia bohu zasvätení, chápali pôst ako boj proti nerestiam. Bol výborným pomocníkom v zápase o čistotu srdca, ktorá bola ich vlastným a hlavným cieľom. Práve čistota srdca im umožňovala žiť v Božej blízkosti, byť otvorený pre Boha. Pôstom človeka začína boj proti nerestiam. Tento boj začína kontaktom s nepriateľom, poznaním a odhalením nepriateľa. Dobrým jedlom a pitím človek dokáže v sebe zakryť mnoho vecí, ale hlboko v srdci mu sídli neradostná prázdnota. Práve táto neradostná prázdnota ukazuje, že som v hĺbke duše zraneným človekom.

Pôst mi odkrýva, kto vlastne som a ukazuje mi moje ohrozenia a naznačuje mi, kde mám začať s bojom. Teda ako som povedal, pôst začína s poznaním nepriateľa. Pôstom predovšetkým kresťan bojuje proti trom hlavným hriechom a súčasne trom démonom: obžerstvo, smilstvo a závisť (lakomstvo). Obžerstvo neškodí len telu, ale otupuje aj ducha. Príliš mnoho jedla nám berie zdravé napätie, robí z nás ľudí duchovne nasýtených a lenivých. Jeden z otcov púšte Kassian radí nebojovať proti obžerstvu len pôstom, ale zároveň aj duchovným čítaním a modlitbou, aby sa duch obracal k božským veciam a aby mu zachutili viac než jedlo a pitie. Obžerstvo a smilstvo v očiach starovekých otcov veľmi úzko súviseli. Proti lakomstvu sa bojovalo tým, že to, čo v dobe pôstnej kresťan ušetril na jedle, mal rozdať chudobným. Testom správnosti užívania pôstu je teda styk s druhými a predovšetkým rozprávanie o nich. „Lepšie je jesť mäso a piť víno, než užierať telo bratov ohováraním.“ Kto sa postí a zostáva pyšný, nepochopil podstatu pôstu. Pravý pôst vedie človeka vždy k pokore. Modlitba, pôst a almužna patria k sebe. Patrí k ním ešte aj skrytosť, pretože ak to robíme pre ľudské uznanie, neprekročili sme v pôste svoje EGO.

Vzájomnosť modlitby a pôstu

Mnohí ľudia si dnes myslia, že modlitba ako činnosť je čiste duchovný úkon. Avšak duchovní učitelia svorne tvrdia, že modlitby sa má účastniť celý človek, teda telo i duša. Napríklad svoju modlitbu môžeme prejaviť gestom. Táto jednota sa prejavuje i v úzkom spojení modlitby a pôstu. Duchovní majstri sú si vedomí toho, že pôst zintenzívňuje modlitbu. Ak sa chceme za niekoho vážne modliť, je dobre podložiť svoju modlitbu pôstom. Vtedy modlitba prestáva byť len záležitosťou hlavy, neredukuje sa len na pár vyslovených slov a viet, ale sa v nej angažuje celá moja bytosť. Vtedy volám k Bohu telom i dušou. Vyznávam svoju slabosť a nemohúcnosť pred Bohom. Aj Pán Ježiš zjavuje, že človek môže svoju modlitbu posilniť pôstom. V pôste sa modlíme aj telom. Sám pôst je už modlitbou, pretože je naliehavým krikom tela k Bohu. V pôste sa zjednocujeme s tým za koho prosíme. Tým, že neprijímame náhražkové uspokojenie vo forme jedla, stávame sa súcitnými.

Pôst podporuje modlitbu aj tým spôsobom, že dáva silu bdieť. Jedlo nasycuje človeka a uvádza ho do ospalosti. V pôste je človek bdelejší a otvorenejší pre duchovné veci. V kláštoroch bývalo veľmi často aj nočné bdenie, ktoré sa dalo lepšie uskutočniť práve pri lačnosti. Toto nočné bdenie bolo a je výrazom očakávania Pána. Noc je časom najhlbších skúsenosti s Bohom. Pôst nás vychováva aj k bázni Božej, bez ktorej nemožno Boha milovať ako Boha. Pôst nás vedie k vedomiu vlastnej slabosti a odkázanosti na Boha. Pôst a modlitba má podľa svedectva Písma ešte jeden rozmer. Ide v ňom tiež o pokánie a zmier. Pôstom sa človek priznáva pred Bohom, že je hriešnik, a dáva najavo, že nechce vo svojom hriechu zotrvať, ale že sa chce obrátiť. Hriechom človek rozbil harmóniu medzi sebou a Bohom. Pôst ho znovu dáva do poriadku, znovu nastoľuje harmóniu medzi dušou a telom a vracia pokoj tomu, kto sa hriechom znepokojil.

Pozrime sa na pôst ešte z jednej strany. Je to vzťah pôstu a Eucharistie. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes. Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v Raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tým najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu.

Pôst a extatické stavy

V mnohých starovekých i terajších kultúrach sa pôst používal a aj používa k vyvolaniu extatických stavov, snov a vízii. I cirkevní otcovia sú toho istého názoru: Tertulián uvádza ako príklad Mojžiša a Eliáša, aby ilustroval, ako pôst človeka uschopňuje k nazeraniu Božích tajomstiev a dôvernému styku s Bohom. Tertulián ďalej tvrdí, že sa Kristus na hore Tábor právom v tele zjavil Mojžišovi a Eliášovi, pretože to boli jeho druhovia v pôste. Eliáš sa predsa taktiež postil štyridsať dní a nocí na svojej ceste púšťou k Božiemu vrchu Horeb. Tam potom smel zakúsiť Boha samotného v šumení vánku.

Sv. Ambróz hovorí, že by sme mali podobne ako Eliáš „premieňať“ prirodzenosť ľudského teľa silou nezničiteľného pôstu. Pôst zduchovňuje naše telo, vzďaľuje ho od vlády hriechu a dáva nám väčšiu slobodu vzhľadom k pozemským potrebám. Dopomáha nám k duchovnému telu a už teraz nám poskytuje účasť na Kristovom vzkriesení. Pôst vedie postiaceho na prah neba. Vďaka týmto účinkom stráca pôst svoju trpkú príchuť. Dáva duchovnú radosť. V pôste človek prichádza stále viac na chuť Bohu. Dr. Buchinger popisuje duševné účinky pôstu takto: „Každý, kto sa postí, spozoruje, že sa v jeho duševnej konštitúcii, v jeho priebehu mnoho duševných funkcii zmení. Vystupňuje sa vnímavosť. Fantázia je živšia. Koncentrácia zostáva nezmenená. Myslíme teraz na viacdňový hladový pôst. Hovorí, že na počiatku pôstu prežije človek výkyv k depresívnej strane, potom však zreteľný výkyv k manickej strane. Človek je zrazu veselý, plný optimizmu ale tieto manické stavy ho zvádzajú k preceňovaniu sa. Preto tvrdí, že k viacdňovému pôstu je potrebné duchovné doprevádzanie a modlitba, aby pôst nebol zneužitý k preceňovaniu vlastnej hodnoty. Postiť sa znamená plávať proti prúdu. To je možné len vtedy ak sa postíme z čistých motívov. Inak je pôst skôr na škodu. Ak sa človek nepostí v Duchu Svätom, nevedie ho pôst k osvieteniu, ale skôr k zaslepenosti, ktorá leží veľmi blízko k osvieteniu. Človek prestáva vnímať realitu, blížnych okolo seba, stráca zmysel pre vlastné hranice a končí v sebapreceňovaní, až v šialenstve. Osvietenie a zaslepenie ležia tesne vedľa seba. Pôst môže viesť k obom. Pôst nás k osvieteniu privedie len vt...

Pôst znamená zrieknuť sa jedla na určitý čas. Takto definovaný pôst nie je v Biblii pre kresťanov výslovne prikázaný. Pôst nemá v kresťanstve také miesto ako napríklad v islame.

Ježiš prirovnáva starý, predkresťanský pôst k starým mechom na víno a pôst, ktorý budú dodržiavať jeho učeníci, k novému vínu, ktoré sa do starých mechov nenalieva, lebo sa roztrhnú. Inými slovami, v kresťanskom pôste je niečo nové, čo ho odlišuje od starozákonného pôstu. Nie je to to isté. To zrejme naznačuje, že kresťanský pôst je spôsob, ako vyjadriť našu túžbu po návrate Ženícha, Ježiša Krista, nášho Kráľa. Jedným z významov kresťanského pôstu je to, že vyjadrujeme svoj hlad po Pánovi Ježišovi, túžime, aby sa vrátil a ujal sa svojej kráľovskej moci na tomto svete.

To, prečo je kresťanský pôst jedinečný - nové víno, ktoré sa nezmestí do starých mechov - je to, že Kristus už prišiel. Ženích, Kráľ, tu už bol. Videli sme ho a poznali sme ho. Milujeme ho, pretože sme okúsili jeho prítomnosť. Kresťanský pôst teda nie je len dúfanie, hlad a túžba po niečom budúcom. Je založený na tom, čo sa už stalo - nie iba na tom, čo ešte len bude. Kráľ už prišiel. Zomrel za naše hriechy. Vstal z mŕtvych.

Dovoľte mi zhrnúť podstatu kresťanského pôstu a dôvody, prečo ho my kresťania dodržiavame. Dá sa to povedať aj tak, že pôst je hladným kresťanským sluhom viery. Pôst nenahrádza vieru v Ježiša. Pôst je spôsob, ako svojím žalúdkom a celým telom povedať, ako veľmi potrebujeme, chceme a dôverujeme Ježišovi. Je to spôsob, ako povedať, že sa nenecháme zotročiť jedlom ako zdrojom nášho uspokojenia. Z času na čas sa zriekneme jedla, aby sme vyjadrili, že Ježiš je lepší ako jedlo. Jedlo je dobré. Nech v tomto nedôjde k omylu. Nie sme askéti v tom zmysle, že by sme popierali dobrotu Božieho stvorenia. Jedlo je dobré. Je to Boží dar a oslavujeme ním Boha dvoma spôsobmi, nielen jedným. Keď hodujeme, s radosťou ochutnávame symbol nášho nebeského pokrmu: chlieb života, samotného Ježiša. A keď sa postíme, hovoríme: „Milujem skutočnosť viac ako symbol.“ Hostina aj pôst sú pre kresťana bohoslužbou. Obe oslavujú Krista.

Detail nástennej maľby z 15. storočia, Svätý Benedikt z Nursie a svätá Školastika pri pôstnom jedle. Ľudia majú rozličné postoje k pôstu ako takému. Väčšinou ho považujú za prekonanú skutočnosť, patriacu do dávnej minulosti. Je vôbec pôst, sebazápor, čiže dobrovoľné zrieknutie sa niektorých pôžitkov, potrebnou súčasťou života človeka?

Kresťanstvo neodmieta telo, lebo to by znamenalo odmietať človeka ako takého. Veď už v samotnom termíne ľudské telo je zahrnutá duša človeka, ktorá telo oživuje. Ani samotný Boh nepohŕda ľudským telom; bolo to ľudské telo, ktoré umožnilo vtelenie Božieho Syna a následne aj naše vykúpenie. František z Assisi v svojich Napomenutiach píše: „Pováž, človeče, akého úžasného ťa Pán Boh stvoril; stvoril ťa a stvárnil na obraz svojho Syna, pokiaľ ide o telo, a jemu podobnému, pokiaľ ide o ducha.“ Ľudské telo je stvárnené do podoby Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Pri stvorení Adama mu Boh dal také telesné črty, ako má ten, ktorý príde: jeho Syn Ježiš. To však platí o každom ľudskom tele. Moje dnešné telo je reprodukciou tela prvorodeného zo všetkých stvorených (porov. Pápež Benedikt XVI. v svojej encyklike Deus caritas est píše: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou.“ Kresťanstvo teda nemá v úmysle znevažovať ľudské telo. Je len potrebné - ako zdôrazňuje Edith Steinová - aby duša ovládala a zduchovňovala telo. Ak sa telu dopraje priveľa, duša sa mu podriadi, a tak následne aj samotné telo čiastočne stráca čosi zo svojho ľudského charakteru.

Žiadostivý sklon nás orientuje k tomu, čo sa zmyslom javí ako príjemné. Avšak tento sklon sa musí držať v disciplíne tak, aby bol podriadený rozumu a nezískal prevahu nad vôľou. A to je úlohou umiernenosti, ktorá spočíva v stálej dispozícii udržať poriadok našich túžob v osobnej telesno-duchovnej jednote človeka. Ak sa rovnováha zachová, vášne nebudú potláčané, ale usporiadané. Takto si budeme môcť plne užívať aj samotný pôžitok a naplnia sa i očakávania v našom živote. Základnou charakteristikou ľudského rozumu je jeho ašpirácia po nekonečne. Ak sa však necháme uniesť zmyslovosťou, nekonečno budeme hľadať tam, kde nie je - v skúsenostiach zmyslových pôžitkov, ktoré svojou prirodzenosťou sú vždy ohraničené. Človek tak prechádza od jednej túžby k druhej, od jedného pôžitku k druhému. Napriek tomu, že túžba po zmyslovosti rastie, samotný pôžitok sa neustále umenšuje. Človek hľadá stále „silnejšie“ a perverznejšie skúsenosti, ktorých si „užije“ čoraz menej.

Pán Ježiš nie je pažravec a pijan, ako ho na inom mieste chcú opísať. On pozná význam pôstu veľmi dobre, lebo aj svoju verejnú činnosť začal na púšti pôstom a modlitbou v stretnutí s Otcom. Ježiš chce ukázať, že každý pôst je len prostriedkom, ako sa pripraviť na stretnutie s Bohom: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?“ (Mk 2, 19). Každá ľudská duša je určená pre nebeského Ženícha. Zmysel ľudskému životu dáva láska. Láska je povolaním človeka preto, lebo je jeho cestou i cieľom, veď Boh je láska. Na tomto svete však láska bez obety a bez sebazáporu nie je možná. Falošní proroci „moderného“ sveta túto pravdu tvrdohlavo odmietajú.

Koľkým mladým sa ponúka ako všeliek droga, podsúva sa im životný postoj „použi a odhoď“ alebo nečestná možnosť zárobku. V zajatí virtuálneho sveta sa vzťahy zdajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, no následne sa tragicky ukážu ako nezmyselné. Aj stvorenie je tichým svedkom ochladnutia lásky.

Pôst má zmysel vtedy, ak naštrbí naše istoty a ak je na osoh aj druhým. Pôst v sebe zahŕňa voľbu striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá a druhých nevyraďuje. Pôst nielenže vychováva srdce k tomu, čo je podstatné, ale zároveň nás učí deliť sa. Pôst oslabuje náš sklon k násiliu. Pôst, naopak, predstavuje prejav zodpovednosti voči nespravodlivostiam, zneužívaniu moci, zvlášť voči chudobným a malým. Zároveň vyjadruje dôveru, ktorú vkladáme do Božej prozreteľnosti. Pôst a zriekanie by malo vyjadrovať aj našu duchovnú solidaritu.

Fatimskí pastieri boli veľmi vynaliezaví v prinášaní obiet za hriešnikov. S radosťou pravidelne darovali svoju desiatu chudobným deťom, ktoré ich zakaždým vyhľadali. Oni sami jedli horké bukvice, šišky či korienky zvončekov, ostružiny, hríby alebo ovocie. V sparnom lete František sa ako prvý odmietol napiť, len aby trpel za obrátenie hriešnikov. Ostatné deti nasledovali jeho príklad a džbán s vodou napokon vyliali ovečkám. Malá Hyacinta s veľkou záľubou v tanci sa zasa zriekla tancovania, len aby priniesla obetu Pánu Ježišovi. V taliančine sa drobná obeta či sebazápor vyjadruje slovom fioretto, čo znamená kvietok. Ukrýva sa v tom hlboká symbolika. Drobné obety sú kvetmi pre našu nebeskú Matku, ktorej veľmi záleží na obrátení hriešnikov. Fatimskými deťmi sa inšpiroval aj ctihodný tínedžer z Milána Carlo Acutis. Od nich sa učil prinášať obety, a tak víťaziť nad sebou samým. Predstavoval si, že svoje obety prináša ako kyticu ruží Márii, ktorá ich použije nato, aby pomohla tým najbiednejším zo svojich detí. Bez pôstu, bez rozumného odriekania si pôžitkov nie je možné rásť v svätosti.

Na záver si pripomeňme slová Pána Ježiša, aby sme pôst nekonali so zamračenou tvárou, ktorá znemožňuje atmosféru skutočného stretnutia: „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 17 - 18).

Tabuľka: Druhy pôstu v ranej cirkvi

Obvyklá strava v kláštoroch počas pôstu:

• Chlieb, soľ a voda
• Strukoviny, byliny, zelenina
• Sušené ovocie

tags: #tu #post #ludi #nema