V tomto článku sa pozrieme na to, ako hrať akordy k piesni "Ty si boh, ktorý vládne". Táto pieseň je populárna v slovenských dedinách a je známa svojou jednoduchosťou a hlbokým posolstvom.
História piesne
Staré dedinské známosti nadpriadla hneď v prvé dni. Babuška Bendová bola dedinská zriedkavosť: stará panna. Na prosbu zaspieva tenunkým žalobným hláskom baladu o Andoline, zajatej Turkami.
Julka zbožne načúvala, a veru si nevedela nijak predstaviť Babušku s mladým šuhajom. len sa obzrieme, a už polnoc bije na stražianskej hrubej veži. to včera bolo. bledé, oči uplakané od bôľu… Veru tak, dieťa moje zlaté, také bolo naše uvítanie.
Akordy a ich použitie
Akordy k piesni sú jednoduché a ľahko sa hrajú. Sú vhodné pre začiatočníkov a umožňujú rýchlo sa naučiť hrať pieseň. Lejla prestala a spýtala sa: „Čo vám hrať, pán sused? Všetko ste už počuli!“
„Čokoľvek,“ odvetí Andrej; slovo sused ho už po druhý raz milo prekvapilo. Ona od krátkeho času vyhýba Andreja priamo oslovovať. odvtedy nevie vlastne, ako s ním byť. On jej tyká, ona jemu húževnato vyká. nejasnosti pomeru tiesnia Lejlu. No sused zneje milo a zodpovedá. priblízke, ani pristudené. jedna za druhou z neveľkého nástroja ako dlhá kvetná girlanda.
v sbierkach, ako ju naučil stražiansky učiteľ Berner, ani nie tým istým poriadkom. ich charakteru. ich na umelecké kusy. umelec upotrebil jeho formy pri tvorení korintského stĺpu. hlavici. Tak i pieseň národná podáva len elementy a čaká na umelca - komponistu. kazitelia a len diletanti. kolískou zunely. virtuózne. v nich vzbudiť pravý záujem.
Zato učiteľ na citare bol sám virtuózom. radšej počul citaru od Lejly než piano. túžbou. tak málo uspokojovaly svojou naivnou, beznáročnou prostotou. prosté motívy, ale už preobrazené v umenie. slovenskými i po umeleckom zjasnení. prosebným pohľadom na zblednutú tvár Andreja Lutišiča.
vyzdvihujúc, záchvev tajného nesúladu. jeho tvári, neplatí jemu, on letí mimo jeho duše kamsi v nevedomú diaľ. jemu; preto, lebo najlepšie cení a pochopuje jej hru. nedorozumenie. slovenskou piesňou. hudby napr. slovenská, ako jasno-čisto slovenská je duša Júlie Gregušovej. strunka pri speve, pri tancovaní spotvoreného čardáša. tuhý, makateľný výraz. nimi chytáš…“
„Maly sme dobrého učiteľa!…“ „Ah! Tvoj učiteľ to nevedel, čo ty vieš! citov!“ „On bol virtuózom. nebolo pre mňa otupnejšieho nástroja ako citara. podľa príkladu prevysokej dámy; vtedy som začal rád mať hudbu. všade citara. Pepi nesie do salónu citaru. citare. Dvanásť citarových klubov vzniká naraz. Utekal som od tohto nástroja.“
„Hľa, tak človek neutečie svojmu osudu! smiala sa chutne Lejla… „A nevedel som, nemohol som šípiť, že sa mi stane takou milou. hovorievala teta Lota, a vyludzovaly z nich voľnú Lejlinu fantáziu pianissimo. nástroja fantázia bez konca. hry. Líčka jej oblialy sa slabým nádychom rumenca, len takým ledva vidným pyľom.
vyšla konečne na Schubertovo známe nokturno. hranej variácie nesmrteľného nokturna. Tichšie, tichšie znely struny. mu na tvár. ktorej treba bolo k plnému akordu. vysoké struny spievaly a so stredným i jednakým slabnutím, zatíchaním doznievaly. celá sladkobôľna pieseň rovnomerne, neprerážal ani jeden tón. Ruky zastávaly pomaly.
voňavý magický van tepla vstúpal od nich. strunách; hra neprestala, hra zunela ďalej mrúcimi záchvevmi, ale - v jeho duši. sám vie, kedy zamĺkne! než ju stačil pritisnúť k perám. Horúci dych jeho iba ovial jej ruku. k operadlu a po dlhšom mlčaní riekla: „Podobné slová od vás ma vždy veľmi zarmucujú. iné ciele… Viem, že toho u vás niet, ani príčiny nemáte pri mne pretvárať sa. Verím.
vás teší iných rozsmútiť? Mňa by také slová rozosmutily i z úst človeka cudzieho, ba i nesympatického. dobre znám! Váš obraz, vaša osobnosť spája sa s mojimi prvými dojmami detskými. a ak vás môj brnkot naladil tak, teda viem už, čo mám robiť. Ale veď ste ma sami vyzvali!“ „Nie, Lejla… teba rozsmútiť… nie! To by znamenalo za chlieb vďačiť sa skalou. po vašej indickej nirváne.
Neznáte Barboru Bendovú? Neďaleko kaštieľa býva na Hŕbkoch. k nej prídem, nie ja chuderku, ale ona mňa potešuje. Toľko viery, toľko tichej radosti zo života, a akého života! za jej osobu. a banovala, že teta Lota neostala posporiť s Andrejom. Škoda tety, nebolo by prišlo k Andrejovým, ako sa jej zdalo, chúlostivým slovám. Babušku Bendovú a bol u nej dva razy so Skladanským.
„Prisahám ti, že nie zúfanie vyvolala tvoja hra, ale šťastie. slovo významne, so srdečným teplom, „a to je veľké slovo odo mňa. tvoja duša. Už verím, verím v jej bezsmrtnosť, v jej nedielnosť a božskosť. tvoja fantázia, ktorá odznela v tejto prekrásnej skrýši. nemôže zahynúť, ona je večná, ona je kus duše tvojej!
podlé spadlo so mňa ako hadia koža so zakliateho princa. Chvíľa vyslobodenia! vlastnú dušu, presvedčila si ma o nesmrteľnosti.“ Andrej sovrel ľahunko jej ruku, voľne na stole ležiacu. prislávnostne zvučal jeho hlas. moja. Šťastný som vysokým, čistým šťastím. Neber mi ho, deva! kože!“
Lejla s tichým súcitom hľadela na tvár Andrejovu, sálajúcu oduševnením. chvíľu. živým jasom. pomaly šírila sa ramienkom. šťastia, myslíte si. Ale to je chorobné, namyslené šťastie. poskytla taký durman? dosýta nadýchať sa. výške! pre ňu rozhovoru. na podobnom, nejasnom, no náruživom rozhovore! Rozčuľoval ju, ale bôľno.
„Ty sama nevieš, čo hráš a ako hráš. tvojej, v tebe drieme záhada, ktorá ťa bude mučiť. sa uspokojilo s obyčajným mierom. Sama mieru nechceš. Ruve sa duša tvoja za vysokým. ja som tvrdý, drzo-zlý a nebodaj stratený človek. Záhady i mňa mučily a domučily. chráň, tys’ anjel! pre ne divotvorný balzam! nečistoty, náruživosti, sebectva, tmy.
odtiahla ruku svoju od mojej. Spravodlivo! vnútra a že si ma od nej oslobodila. dosiahla moc!“ Andrejov hlas triasol sa, líca jeho polialy sa rumeňom. Niečo hrôzokrásneho, mocného, skoro hrozivého vialo z Andrejovej osobnosti. jej zdalo sa, slzy tisnú sa do jeho krásnych, jasavých očú. držal ju iba víťaziací cit ľútosti. A tu sedí pred ňou a budí ľútosť! očisťujúcu!
sviežo padnutý sneh! ustrašene, Lejla… Neboj sa, veď to byť nemôže. hlboko tajný, no preto týrajúci jeho svedomie, jeho od prírody dobré srdce. mal báť smelý, srdnatý muž? úžasné podozrenie. Ale čo môže ona? Načo jej spovedať sa? sveril a ona by mu i všetko odpustila. A čo môže ona vôbec odpúšťať?
neprevinil sa, jej neublížil. Jediným hriechom pred Gregušovcami je jeho odrodilstvo. Andrej teraz už uvidel a poňal celú jej anjelskú nevinu. perlí sa na tejto ruži, ešte nie celkom rozvitej, hoci má sedemnásť rokov. znova ožily. mier už i jemu drahej, najdrahšej duše. ľútosťou nenaplnil krásny, citný sen neviny… Skrotiť precibrený egoizmus!
v sklenej, alebo hnijúcou v kamennej krypte. mostu. Nemo ďakoval jej Andrej. ženskej bytosti. sfér nesebeckých sympatií. „Len sa oprite lepšie, ja som mocná!“ riekla Lejla. V ňom srdce zamieralo! faetona. Neozrel sa na devu, podopretú na mostové zábradlie… netrúfal si.
ju a nevrátiť sa nebolo možné. nenavyknutý na bič, zrehtal, ako by urazený, a schytil sa do veterného behu. Lejla cítila veľkú túžbu zájsť do prírody, do samoty. kam bol mierený, ale vzbúril ju predsa. Vzala slnečník a šla k dolným lúkam. výkon. Umenie, čo ako intímne, hľadá oceniteľa. mramoru, básni, hrá na husliach len pre seba, pre svoje vnútorné uspokojenie.
výtlačkoch, sú výmyslom chorej namyslenosti a dokázanej bezdarnosti. príčina. bázeň pred Andrejovými, pre ňu tajomnými narážkami. nebolo vidno. Stromy s oboch strán ruky si podávaly ponad vodu, bez šumu plynúcu. ozýval sa posmeváčik, v neskosenej ešte tráve okolo rieky škriekal chriašteľ. už odtiahol k východu a tam chytal lúče k západu chýliaceho sa slnka.
menej bujná tráva, lúka strela sa ako farbistý koberec; bolo tam viac kvietia než trávy. rozohriatu, videla hrabať okolo návidlia. Kynula jej slnečníkom. sklonila hlávku a ďalej hrabala. Anka zapýrila sa ešte viac a hrabala, len tak lietaly chumáče sena. Lejla, nešlo to už s kamarátstvom. A príčina nebola v Lejle, ale v Aničke.
mnoho myslieť, zato ponúkal intenzívne, plno žiť. U Lejly vládne myseľ, vládne cit. dediny jelšina hatila výhľad. ruky pod kolienka. bleskmi. Lejla vzdychne a slza za slzou kanie jej po lícach. slzy. prírody, či tajná bezpredmetná túžba, volajúca dušu do diale! nej.
moriacich tajov, ta na výšinu Dubiny, jemno osvetlenú zapadajúcim slnkom. chrám s lisnúcimi sa v slnku medenými makovicami dvoch veží - blížencov! ešte nestihla prejsť v popolavozelenú farbu borových ihlíc. jej na um slová Sládkovičove, čítané s Ruženkou. rozplývala sa, tenula svetom ako zlatý obláčik. mäkkej trávy. V tom čase vozík Andrejov letel hradskou.
Koník, naplašený bičom, bežal chytro a nepokojne. Skoro dobehol k poľnej ceste. sedí ticho a hory blížia sa. Ony sa sblížily. mrazom a vetrami. výške; z ...