Umelé oplodnenie a Katechizmus: Pohľad Katolíckej Cirkvi

Umelé oplodnenie, známe aj ako IVF (in vitro fertilizácia), je metóda asistovanej reprodukcie, ktorá pomáha párom s problémami s plodnosťou počať dieťa. Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978. Odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí. Na Slovensko sa tento trend dostal v roku 1991. Táto metóda však od svojich počiatkov čelí silnej kritike zo strany Katolíckej cirkvi. Prečo je to tak, keď umelé oplodnenie - na prvý pohľad - iba pomáha manželom stať sa rodičmi? Všetko sa odvíja od toho, kedy sa začína ľudský život a kedy nadobúda svoju dôstojnosť.

Čo hovorí veda o počiatku ľudského života?

Doktorka Maureen Condice sa vo svojej práci zaoberá práve touto otázkou. Na základe rozlíšenia definícií buniek a organizmu a ich špecifických schopností v závere svojho bádania uvádza, že nezávisle na náboženskom či inom svetonázore, veda musí uznať, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť. K takémuto záveru môže, podľa Jána Pavla II., prísť každý človek na základe svojho vlastného poznávania. V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať (prirodzene) rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete.

Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa. Čo teda s deťmi, ktoré sú narodené mimo manželstva, zo znásilnenia či cez umelé oplodnenie?

Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti. Pre svoj jedinečný a neopakovateľný pôvod sa má dieťa rešpektovať a uznávať ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, čo mu dávajú život. Ľudská osoba má byť prijatá v znamení jednoty a lásky svojich rodičov.

Veľké je utrpenie tých manželských párov, ktoré zistia, že sú neplodné: „Čože mi dáš?“ spytuje sa Abrahám Boha. „Veď ja odídem bezdetný…“ . „Daj mi deti!

Prečo Katolícka Cirkev nesúhlasí s umelým oplodnením?

Odmietavý je tiež Katechizmus katolíckej cirkvi: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici, sú závažne nemorálne.“ Heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie vraj porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná, a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Tieto techniky „zrádzajú výlučné právo manželov stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého,“ píše sa v katechizme. Podľa neho oddeľujú pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“

Katolícka cirkev má voči umelému oplodneniu niekoľko výhrad:

• Oddeľovanie pohlavného úkonu od úkonu plodenia: Cirkev učí, že počatie dieťaťa by malo byť výsledkom manželského aktu, ktorý je prejavom lásky a jednoty medzi manželmi. Umelé oplodnenie tento prirodzený proces nahrádza technickým zásahom.
• Narušenie rodinných vzťahov: Použitie darcovských spermií alebo vajíčok narúša tradičné chápanie rodiny a rodičovstva. Dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov a vyrastať v rodine, kde sú obaja rodičia prítomní.
• Manipulácia s embryami: Pri umelom oplodnení sa často vytvára viac embryí, ako je potrebné. Niektoré z nich sa zničia, zmrazia alebo použijú na výskum, čo cirkev považuje za neetické zaobchádzanie s ľudským životom.

Morálny teológ Vladimír Thurzo pre Katolícke noviny v roku 2004 uviedol, že ani dramatické osudy tých, ktorí nesmierne túžia po dieťati, nemôžu zmeniť postoj cirkvi k technikám umelého oplodnenia. „Dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá je pri nich vážne spochybnená, jej to jednoducho nedovoľuje.“ V príhovore k členom Pápežskej akadémie pre život v roku 2004 to potvrdil aj pápež Ján Pavol II. „Prirodzené plodenie detí sa nesmie nahradiť manipuláciou umelého aktu plodenia.“

Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie takých techník spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí. Ešte dnes to zvyčajne u ženy predpokladá hyperovuláciu: odoberajú a oplodnia sa viaceré vajíčka a potom ich udržiavajú in vitro počas niekoľkých dní. Zvyčajne sa nie všetky prenášajú do pohlavných orgánov ženy; niektoré zárodky - bežne označované ako „nadpočetné“ - sa zničia, alebo zmrazia. Občas sa niektoré embryá, ktoré sa už zahniezdili v maternici, zničia, a to z rôznych eugenických, ekonomických alebo psychologických dôvodov. Také úmyselné usmrcovanie ľudských bytostí alebo ich používanie na rozličné účely, na úkor ich celistvosti a života, je v rozpore s učením, ktoré sme už pripomenuli v súvislosti s umelým potratom.

Alternatívy k umelému oplodneniu

Cirkev považuje za morálne prípustné metódy, ktoré sa zameriavajú na liečbu základných fyzických alebo hormonálnych problémov spôsobujúcich neplodnosť namiesto toho, aby sa ich snažili obísť. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom.

NaPro technológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov.

CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti. Pár takýmto spôsobom dostane informáciu o plodných a neplodných dňoch v cykle.

Sú Adam a Eva skutočne neplodní? Absolvovali naozaj všetky dostupné vyšetrenia? Zväčša sa v kresťanských kruhoch hovorí o prirodzenom plánovaní rodičovstva ako o jednej z metód na predchádzanie počatia, avšak v tomto prípade sa treba pozrieť na druhú stránku mince.

Adopcia ako alternatíva

Pravoslávny kňaz Jakub Jacečko neplodným párom odporúča, aby sa modlili, prijali vôľu Božiu a zmierili sa so svojím stavom. Ak pár neotehotnie napriek modlitbám, navrhujeme, aby si vzal dieťa z detského domova.“ Príkladom ide samotný Jacečko - dieťa sa im s manželkou nepodarilo počať prirodzenou cestou, tak si ho adoptovali. „Manželka ho prijala, jej materinské city sú plnohodnotné. Mnohých straší psychologická bariéra - budem mať rád dieťa, ktoré som nesplodil, ktoré som neporodila? Keď to skúsia, zistia, že je to v pohode.“

Psychológ a religionista Richard Gróf. „Skúsenosť matiek dokazuje, že adopcia dokáže plnohodnotne naplniť túžbu po dieťati. Dokonca rozdiel v miere lásky nevidia ani rodičia, ktorí majú biologické aj adoptívne deti. Vzťah sa tvorí spoločne prežitou skúsenosťou, nie génmi.“

Darcovstvo ľudských pohlavných buniek

Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) sa na svojom zasadnutí v Bratislave zaoberala problémom „darcovstva“ ľudských pohlavných buniek (gamét; čiže ľudských vajíčok a spermií), ktoré slúži na umelé plodenie detí, kde je aspoň jeden z rodičov nahradený cudzou osobou (heterológne umelé oplodnenie). Subkomisia konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva.

Subkomisia zdôraznila, že každé dieťa má právo byť počaté prostredníctvom znakov vyjadrujúcich manželskú lásku medzi mužom a ženou, nosené v lone vlastnej matky, porodené vlastnou matkou a byť vychovávané v rodine založenej na manželstve. Subkomisia zároveň pripomenula, že „tradícia Cirkvi a antropologické dôvody uznávajú skutočnosť, že manželstvo a jeho nerozlučná jednota je jediné miesto, ktoré je dôstojné na skutočne zodpovedné odovzdávanie života“ (porov. Donum vitae, II, A, 1.). „Cirkev považuje za eticky neprijateľné oddeľovanie prokreácie od integrálneho osobného kontextu manželského úkonu” (Dignitas personae, 16).

Heterológne procedúry umelého oplodnenia (čiže tie, kde sa používajú darované gaméty) však:

1. nahradzujú spojenie medzi manželskou láskou a prenášaním života, čím protirečia zmyslu plodenia ako vyjadrenia jednoty manželov (dieťa má, aspoň čiastočne, biologický pôvod mimo manželského páru);
2. zatemňujú osobný komponent plodenia (ak sú darcovia gamét neznámi);
3. spôsobujú narušenie rodinných vzťahov, oddeľujúc v nich fyzické, psychické a morálne prvky, ktoré ich konštituujú.

Záver

Katolícka cirkev sa stavia kriticky k umelému oplodneniu z dôvodu ochrany dôstojnosti ľudského života od počatia, zachovania prirodzeného charakteru manželského aktu a ochrany rodinných vzťahov. Cirkev ponúka alternatívne riešenia pre páry trpiace neplodnosťou, ako je adopcia a metódy liečby neplodnosti, ktoré rešpektujú prirodzený proces počatia.

Tabuľka: Porovnanie postojov cirkví k umelému oplodneniu

Proces IVF

tags: #umele #oplodnenie #katechizmus