Biblia, a zvlášť Starý zákon, je rozsiahly a komplexný text, ktorý sa formoval po stáročia. Tento článok sa zameriava na pochopenie jeho počiatkov, vývoja a významu.
Fragmenty zvitkov od Mŕtveho mora poskytujú cenné informácie o biblických textoch.
Počiatky Biblie alebo krátke dejiny Pentateuchu (Tóra)
Pôvod izraelského národa nie je celkom jasný. Teórie založené na starozákonnom rozprávaní popisujú národ zložený z dvanástich kmeňov ako potomkov patriarchov. Na druhej strane, teórie založené na archeologickom bádaní hovoria o násilnej či pokojnej infiltrácii semitských kmeňov či o autochtónnom vzniku národa.
Pentateuch (Tóra)
Pentateuch sa skladá z piatich častí: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronomium. Je to dôležitá časť Svätého písma. Obsahuje dejiny od momentu stvorenia, cez povolanie patriarchov, vyvolenie Izraela, až po príchod Židov ku hraniciam prisľúbenej zeme. Text Pentateuchu nevznikol v jednom momente. Formoval sa postupne z ústnych a písaných tradícií a má dlhú a zaujímavú históriu. A nie je ani jednoliatym dielom, pretože v ňom nachádzame opakovania, nesúvislosti v rozprávaniach, rôzny slovník a štýl.
Kódex Sinaiticus, jeden z najstarších úplných rukopisov Biblie.
Príchod Izrealitov do Kanaánu
Príchod Izrealitov do Kanaánu sa datuje okolo roku 1200 pred n. l. Podľa starozákonnej tradície žili Izraeliti v dvanástich kmeňoch na Kanaánskej vrchovine. Pevne verili, že sa môžu pýšiť spoločným pôvodom a spoločnými dejinami.
Ako každý iný národ v tom čase, ich príbehy vychádzali z tradície ústneho podania. Bardi recitovali baladické príbehy o posvätnej minulosti a ľudia obnovili zmluvu, ktorá ich spájala do Jahveho rodiny.
Z raných útržkov zakomponovaných do neskorších biblických príbehov možno usudzovať, že Izraeliti boli presvedčený o nomádskom spôsobe života. Vtedy však ešte neexistovalo prevládajúce znenie príbehu o Mojžišovi, ktorý ich doviedol do zasľúbenej zeme.
Každý kmeň mal vlastnú verziu a každá oblasť mala svojich hrdinov. Kňazi v Dane mali Mojžiša, na juhu uznávali Abraháma, v Šachemu bol populárny Jozue.
Vznik dvoch kráľovstiev
Okolo roku 1000 pred n. l. prestal kmeňoví život vyhovovať. Na Kanaánskej vrchovine sformovali Izraeliti dve kráľovstvá. Na juhu vzniklo Judsko a severe Izrael. Izrael bolo však prosperujúcejšie kráľovstvo.
V Judsku bol silný kult Jahveho a kráľ bol "Božím synom" a členom Jahveho božského zhromaždenia nebeských bytostí. O Izraelskom kulte toho moc nevieme.
Vzdelanostná revolúcia
V 8. storočí pred n. l. sa staré legendy oslobodzovali od kultu a nadobudli nezávislí literárny život. Na územiach Blízkeho východu a východného Stredomoria nastávala vzdelanostná revolúcia.
Králi zhromažďovali dokumenty glorifikújúce ich režim a ukladali tieto texty do knižníc.
V tom čase zrejme vznikli napr. aj Homérove eposy. Izraelskí a judskí dejepisci začali kombinovať staré príbehy aby vytvorili národné ságy. Tie sa zachovali v Pentateuchu v jeho najstarších vrstvách.
Z rôznych tradícii známych v Izraeli a Judsku vytvorili historici jeden súvislý príbeh.
Južný epos označujú ako J, lebo autori nazývali svojho boha "Jahve". Severná sága je známa ako E, lebo títo historici uprednostňovali titul "Elohim".
Neskôr niekto z editorov skombinoval tieto dve odlišné ságy do jedného príbehu a ten sa stal základom hebrejskej Biblie. J a E nie sú historické správy. Podobne ako Homér aj ich autori zahrnuli do svojho rozprávania mytologické prvky, aby vysvetlili, čo sa prihodilo.
Autori J a E vyjadrovali svoje chápanie Izraelskej ságy odlišne. Vidno to aj odlišnom pohľade na Boha v J, aj v E. J používa antropomorfickú predstavu (antropomorfizmus je prenášanie ľudských vlastností a osobitostí na vonkajšie prírodné sily alebo mýtické bytosti), ktorá znepokojovala neskorších exegétov (exegéza je kritické skúmanie akéhokoľvek textu). V E sa stretávame s transcendentnejším pohľadom na Elohima. On "hovorí" zriedkavo a radšej posiela správy cez anjelov.
Izraelitské náboženstvo sa stalo vášnivo monoteistickým s Jahvem ako jediným bohom. Nebolo to vždy tak.
Kedysi tomu neverili ani autori J a E. Jahve bol pôvodne členom božského zhromaždenia "svätých", ktorému predsedal boh El a jeho manželka Ašéra. Všetky kmene mali svoje ochranné božstvo a Jahve bol ochrancom Izraela. V 8. storočí pr. Kr. kult Jahveho vytlačil Ela zo zhromaždenia a začal vládnuť sám.
Ani J, ani E nespomínali zákon, ktorý dal Jahve Mojžišovi na Sinaji a ktorý bol neskôr tak dôležitý. Nespomínalo sa ani desať Božích prikázaní. Je pravdepodobnejšie, že tabule odovzdané Mojžišovi obsahovali pôvodne nejaké ezoterické kultové tradície, tak ako to bolo v iných blízkovýchodných legendách.
Kult Jahveho sa začal, keď istá skupinka si želala, aby všetci uctievali iba jeho. Väčšina však uctievala Baala, pretože si mysleli, že uctievať boha plodnosti je momentálne dôležitejšie, ako uctievať bojovníka Jahveho.
Prorok Ozeáš trval na tom, aby sa ľudia vrátili k Jahvemu. Nemohli ho upokojiť obetami, ale iba kultovou oddanosťou.
Mapa zobrazujúca rozdelenie na Izrael a Judsko okolo roku 830 pred n.l.
Dobytie Izraela Asýriou
Asýria predstavovala na Blízkom východe hrozbu. Izraelský kráľ sa pripojil ku konfederácii proti Asýrii, aby zabránili jej postupu na západ. Asýrsky kráľ vtrhol do krajiny a obsadil väčšinu Izraelského teritória.
Zničenie Samárie a emigrácia Izraelitov
Kedysi bolo Izraelské kráľovstvo oveľa úspešnejšie než Judské. Malo totiž oveľa významnejšiu strategickú polohu a aj väčšie predpoklady hospodárskeho rozkvetu.
Izraelskí panovníci boli navyše uznávanými spojencami v najrôznejších koalíciách protivtedajším mocnostiam.
V roku 722 pred n. l., za vlády kráľa Ezechiáša, došlo k vzbúre a asýrske armády zničili Samáriu.
Tak došlo k masívnej emigrácii Izraelských elít zo Severu do Judska a judejskáštátnosť sa začala výrazne profilovať. Utečenci priniesli do Jeruzalema aj ságu E.
Tieto listiny sa dostali do judského kráľovského archívu, kde neskôr skombinovali severnú a južnú tradíciu. K Judskej politickej ideológii patrila aj centralizácia kultu Jahveho do jedinej svätyne v Jeruzaleme a predstavovanie skazy severoizraelského kráľovstva ako oprávneného Božieho trestu za hriechy ľudu. História kráľovstva bola v Starom zákone úplne prepracovaná, aby zodpovedala Jahveho monolatrii.
Joziášova náboženská reforma
Po Ezechiášovej smrti nastúpil na trón jeho syn Menaše. Jeho náboženskápolitika bola úplne rozdielna. Vrátil sa k náboženskému pluralizmu. Menaše zomrel 642 pr. n. l. a po ňom nastúpil jeho syn Amón. Po dvoch rokoch jeho vlády došlo v Jeruzaleme k štátnemu prevratu a Amón bol zavraždený. Po občianskej vojne bol na trón dosadený jeho osemročný syn Joziáš.
V tom čase sa menila aj situácia medzi štátmi. Asýrska ríša bola slabšia a toho využil Egypt.
Egypťania dostali pod svoju kontrolu úrodné oblasti a taktiež aj dôležité medzinárodnéobchodné cesty. Pomerne izolovaní obyvatelia vysočiny nemali pre Egypt význam.
To bola situácia, ktorá vyhovovala snahám júdskeho kráľovstva rozšíriť svoje územie obývalé horské územie severného Izraela a vytvoriť jednotný štát. Snahy bolo potrebnépodporiť kráľovskou ideológiou.
V roku 622 pr. n. l. našli v Jeruzalemskom chráme zvitky, pravdepodobne jadro dnešnej knihy Deuteronomium. Podľa nej zistil, že dovtedy Jahveho nesprávne uctievali a vďaka tomu naštartoval Joziáš v judskom kráľovstve náboženskú reformu.
S kráľom sa znovu k politickej moci dostali priaznivci monolatrickej centralizácie tzv. deuteronomisti.
Reformisti nepoužili svoje posvätné texty na zakonzervovanie tradície, ale na zavedenie radikálnych zmien. Prepísali dejiny Izraela a dodali aj čerstvý materiál, ktorý prispôsobil 7. storočiu spojený epos J a E (JE).
Deuteronomisti rozšírili príbeh o exode a zhrnuli doň aj príbeh o dvoch kráľovstvách - Judskom a Izraelskom. Po novom tvrdili, že dávidovskí monarchovia boli jedinými legitimnými panovníkmi Izraela. Ich príbeh kulminoval vládou Joziáša.
Nie všetkých však očarila nová Tóra. Prorok Jeremiáš namietal, že text môže vyvolať povrchný spôsob myslenia, ktorý sa viac koncentruje na informáciu a nie na múdrosť.
Hoci tieto texty boli vo veľkej úcte, neboli ešte "Svätým písmom". Nikto sa neostýchal meniť staršie písomnosti a neexistoval nijaký kanón posvätných kníh.
Zničenie Jeruzaléma
O niekoľko rokov Babylončania dobyli Ninive a stali sa vedúcou silou celej oblasti. Mnohí verili, že Judsko bude v bezpečí, pokiaľ bude s nimi Jahve. Po dvoch vzbúrach, v roku 586 pred. n. l. zničil kráľ Nabukadnesar Jeruzalem a jeho chrám.
Niektorí kňazi prišli o celý svoj svet a obracali svoj pohľad do minulosti, kde nachádzali dôvod na ďalšie nádeje. Odborníci nazývajú túto kňažskú vrstvu P (prvé písmeno nemeckého termínu Priesterschrift = "Kňazský spis"). Tí zrevidovali spojený epos J a E (JE) a pridali k nemu knihy Numeri a Leviticus. Pri nich vychádzali zo starších dokumentov. Niektoré boli známe v písomnej podobe a niektoré sa šírili ústnym podaním.
Perzská nadvláda
V roku 539 pred n. l. porazil perzský kráľ Kýros Babylončanov. Deutero-Izaiáš ho nazýval Jahveho "pomazaným" kráľom. V záujme Izraela povolal Jahve Kýra, aby spôsobil revolučnú mocenskú zmenu v celej oblasti. Tak s Jahvem nemohol súperiť žiaden iný boh.
Neskôr okolo roku 520 pred n. l. začali transformovať jahvisti svoje písomnosti na Písmo sväté.
Exodus - Mýtus či dejiny?
Je jasné, že mnohé pasáže z Biblie sú historicky dokázateľné. Pozrime sa však bližšie hlavne na príbeh exodusu, teda úteku Mojžiša z Egypta.
Jahve prostredníctvom Mojžiša oslobodil Izraelitov. Potom putovali 40 rokov po Sinajskej púšti. Na vrchu Sinaj uzavrel Jahve s Izraelitmi zmluvu a Mojžišovi dal zákon aj Desať božích prikázaní. Nakoniec Jozua, Mojžišov nástupca, previedol svojich ľudí cez Jordán do Kanaánu, kde všetkých zničili, vyvraždili a prisvojili si krajinu.
Takáto invázia by zanechala nejaké dôkazy. Izraelskí archeológovia, ktorí tam bádajú od roku 1967, však nenašli žiadne stopy po hromadnom ničení. Prvé zmienky o izraelskom národe pochádzajú z 13. storočia pred n. l. Existuje veľa teórií a niektorí bádatelia tvrdia, že Izraeliti mohli byť utečenci zo zanikajúcich štátov a spojili sa s kmeňmi z juhu, ktoré vyznávali Jahveho. Tí, ktorí žili v kanaánskych mestách pod egyptskou nadvládou mohli cítiť, že sa oslobodili od egyptskej nadvlády. Avšak vo vlastnej krajine.
Egypt sa stiahol a prestal ovládať kanaánske mestské štáty na konci 13. storočia pred n. l.
Postava Mojžiša ako nereálnej osoby je hypotetická - na základe dostupných prameňov jednoducho nemožno určiť či existoval alebo nie.
Archeologické dôkazy a Biblia
Archeológia zohráva dôležitú úlohu pri overovaní biblických príbehov. Objavujú sa dôkazy, ktoré potvrdzujú existenciu miest a udalostí spomínaných v Biblii.
Napríklad, Ebla, obchodné centrá pre daný región, boli okolo roku 2065 pred Kr. veľmi úrodné a husto obývané, onedlho však bolo opustené. To tvrdí kniha Genezis. Rovnako je presný aj spôsob ich skazy. Oheň a síra zaplavil celé územie.
Paralipomenon hovorí, že jeho hlavu vyložili v Dagónovom chráme. V Ašdóde archeológovia odhalili, že v danom meste boli naozaj dva rôzne chrámy.
Tabuľka: Porovnanie archeologických nálezov a biblických textov
| Archeologický nález | Biblický text | Význam |
|---|---|---|
| Ebla - úrodné a husto obývané územie | Kniha Genezis | Potvrdzuje úrodnosť a zničenie ohňom a sírou |
| Dva chrámy v Ašdóde | Paralipomenon | Potvrdzuje existenciu Dagónovho chrámu |
Kritika a dôveryhodnosť Starého zákona
Kritici často spochybňujú dôveryhodnosť Starého zákona. Dôležitá je otázka, či sa dnešný text zhoduje z originálom.
Objav zvitkov od Mŕtveho mora, o 1000 rokov staršie ako dovtedy najstaršie známe kópie (980 po Kr.), ukázal, že neovplyvňujú tlmočené posolstvo.
Hláskovanie mien na pomníkoch sa zhoduje s Bibliou.
Pisári textov museli dodržiavať veľmi prísne pravidlá, týkajúce sa formátovania, atramentu, aj odevu a hygienických pravidiel pisára.
Texty, ktoré neboli presné, sa museli spáliť alebo zakopať. To všetko boli opatrenia, aby sa uistili, že každá kópia je identická z originálom.
Spočítali verše, len aby zabránili vynechaniu jedinej čiarky či bodky. Tieto prísne pravidlá zabezpečili presnosť textov a zachovaniu celého posolstva až do dnešných dní.