Izaiáš (hebr. Ješajáhú = »Jahveho spása«, »Jahve spasí«, »Jahve je spása«) pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa. Narodil sa okolo roku 770 pred. Kr. v Jeruzaleme. Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa (porov. 8,3). Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania: Šeár-jašúb (hebr. = »zvyšok sa obráti« alebo »zvyšok sa vráti«; porov. 7,3; 10,21) a Mahér-šalál-chaš-baz (hebr. = »Náhla korisť - rýchla lúpež«; alebo »Rýchle za korisťou uteká lúpežník«; porov. 8,3).
Boh povolal Izaiáša za proroka v tom istom roku, keď zomrel kráľ Uziáš [Oziáš = Azariáš] (r. 740 pred Kr., porov. 6,1). Pôsobil za panovania júdskych kráľov Jótama [Joatama] (740-736), Achaza (736-716) a Chizkiáša [Ezechiáša] (716-687), teda v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu (porov. 9,7 - 10,4; 5,26-30; 17,1-11). Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša.
Prevýšil ich však literárnymi schopnosťami a teologickou náplňou svojich prorockých rečí. Izaiáš bol jeden z najväčších prorokov Izraela. Viac, ako ktorýkoľvek iný prorok, získal početných učeníkov, takže možno hovoriť o opravdivej »Izaiášovej škole«, ktorá podávala jeho posolstvo z generácie na generáciu a pod jeho menom ohlasovala aj mnohé iné orákulá a výroky až do 5. storočia pred Kr.
Kniha proroka Izaiáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako prvý spis zo skupiny tzv. neskorších prorokov. Obsahuje súbor zbierok prorockých rečí z rôznych historických období, z odlišného prostredia a životnej situácie. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov skoro všetky hl. 1 - 39 pochádzajú od proroka Izaiáša (8. stor. pred Kr.), kým hl. 40 - 66 sú dielom jedného alebo dvoch iných neznámych autorov z exilového a poexilového obdobia (6. a 5. stor. pred Kr.).
Biblická kritika nazýva týchto anonymných prorokov Deutero-Izaiáš (= Druhý Izaiáš, skratka DtIz) a Trito-Izaiáš (Tretí Izaiáš, skratka TrIz); prvého z nich pokladá za autora hl. 40 - 55 a druhému pripisuje hl. 56 - 66. Spomenuté tri zbierky však už v 3.-2. stor. pred Kr. tvorili jediný prorocký spis, ako ho poznáme v dnešnej forme. Dokazuje to jeho grécky preklad v Septuaginte, svedectvo Knihy Sirachovcovej (porov. 48,27-28[24-25]) a zvitok Izaiáš z 2./1. stor. pred Kr., objavený r. 1947 v tzv. prvej qumránskej jaskyni (značka 1QIsa), ktorý sa prekvapujúco zhoduje s naším hebrejským textom, hoci pochádza z čias pred utvorením kánona Starého zákona.
Hebrejská a kresťanská tradícia až do 19. stor. bola jednotne presvedčená, že autorom celej knihy bol prorok Izaiáš. Presvedčivým dôkazom viacerých autorov je 40. hl., ktorou začína tzv. dielo Druhého Izaiáša. Čitateľ sa bez akéhokoľvek náznaku o novom časovom období z 8. stor. pred Kr. zrazu ocitne v babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.). Už sa nehovorí ani o Izaiášovi ani o Asýrsku, ale vládnucou politickou mocnosťou je Babylonia. Ba často sa spomína až médsky a perzský kráľ Kýros (550-529), ktorý dobyl Babylonskú ríšu a dovolil Židom vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny (porov. 41,2; 44,28; 45,1).
Konečná úprava knihy pochádza určite z poexilového obdobia, lebo hl. 56 - 66, tzv. Trito-Izaiáša.
Rozdelenie knihy
Podľa troch predpokladaných období vzniku Izaiášovho proroctva odborníci rozdeľujú knihu na tri časti: Izaiáš (hl. 1 - 39), Deutero-Izaiáš (hl. 40 - 55) a Trito-Izaiáš (hl. 56 - 66).
V prvej časti knihy hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite. V ťažkej národnej situácii povzbudzuje a upevňuje ľud vo viere a dôvere Bohu, lebo on riadi dejiny sveta a najmä osudy vyvoleného národa podľa svojho múdreho a nevyspytateľného plánu. Prorok zdôrazňuje, že v duchu viery treba plniť Božiu vôľu a správať sa podľa nej nielen v náboženskom, ale aj v sociálnom a politickom živote (porov. 1,21-31; 3,16-26; 5,1-24; 10,1-4).
Tento anonymný autor a »prorok spásy« žil a pôsobil podľa názoru kritikov v Babylone koncom babylonského zajatia, v rokoch 550-538 pred Kr. Svojím posolstvom ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie (porov. 46,12 - 47,4) podobné vyslobodeniu z Egypta (»nový exodus«) a obnovu Jeruzalema a chrámu (porov. 52,1-12), aby spoznali, že Jahve je jediný a všemohúci Boh a že babylonské božstvá nie sú ničím. Zdôrazňoval tiež, že vyslobodenie zo zajatia bude znamenať začiatok nového obdobia spásy, lebo budú Jahveho na celom svete uznávať ako »Svätého Izraela«, jediného Stvoriteľa neba i zeme a zvrchovaného Pána ľudských dejín (porov. 44,24-28). V Deutero-Izaiášových posolstvách sa uvádzajú aj štyri známe spevy o Pánovom služobníkovi (porov.
Podľa názoru kritikov tento anonymný autor účinkoval v rokoch 538[520]-510 pred Kr. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného chrámu meškajú.
Izaiášova náuka o Bohu
Základom Izaiášovho posolstva je jeho vynikajúca náuka o Bohu. V okamihu jeho povolania (hl. 6) sa mu Boh zjavil v celej svojej sláve, moci a svätosti. Výraz »Svätý Izraela« (porov. napr. 12,6; 30,11; 40,25; 41,14; 43,3.14) - zriedkavý v iných starozákonných knihách - možno právom pokladať za charakteristickú črtu Izaiášovej teológie. Prorok ním vyzdvihuje, že Boh, ktorý absolútne presahuje celý stvorený svet a je nezávislý od neho, má veľmi intímny vzťah k Izraelu, lebo si ho vyvolil spomedzi všetkých národov (porov. 1,2; 30,9), je jeho svetlom (porov. 10,17), pevnou skalou (porov. 17,10; 26,4), otcom (porov. 1,2), priateľom (porov. 5,1-6), manželom, ktorý obviňuje a odsudzuje nevernosť manželky (porov. 1,21-27) atď. Preto vyžaduje od svojho národa zachovávanie príkazov a zmluvy, sociálnu spravodlivosť a pravý, vnútorne založený náboženský kult.
Božia svätosť neznesie popri sebe pohanské modly - ktoré v skutočnosti nie sú ničím (porov. napr. 2,8.18.20) - ani v náboženskej ani v politickej rovine. Preto prorok vždy a pri každej príležitosti odsudzuje a ostro zavrhuje modloslužbu Izraela v akejkoľvek forme, jeho dôveru v zbrane a jeho tajné paktovanie s pohanskými mocnosťami, čo je zjavným prejavom nevery a nedôvery v Boha. Prorok vidí vo všetkých udalostiach Izraela a okolitých národov znaky Božích zásahov do dejín ľudstva, i keď sú tieto Božie činy často nevyspytateľné (porov. napr.
Každý hriech je v podstate prejavom ľudskej pýchy a nevery, či sú to rúhavé reči proti Bohu (porov. 5,19), ženská márnivosť (porov. 3,16), namyslenosť (5,21) alebo prílišná dôvera národa v bohatstvo (porov. 2,7), spoliehanie sa na hradby múrov (22,5-11), na vojenskú výzbroj (porov. 31,1), na zmluvy s cudzincami (porov. 30,1) a na ochranu svetových mocností (porov. 28,15; 30,2). Aj pohanské národy, ako Aramejčania (porov. 7,6.16), Asýrčania (porov. 10,9-11.13-14) a Týrus (porov. 23,4) sa poškvrňujú hriechom pýchy a nadutosti. Preto v hl. 13 - 14 a 24 - 27 Izaiáš ostro odsudzuje pýchu Babylonu, ktorý sa chváli svojou vojenskou mocou a svojím despotizmom, ba dokonca si namýšľa, že je rovný Bohu (porov. Následok pýchy je Boží trest.
Trestom osobných hriechov je chudoba (porov. 3,18-23), hlad a smäd (porov. 5,13). Boh tresce hriechy národa anarchiou (porov. 3,5-7), spustošením a vyplienením krajiny (porov. 7,17-25), obliehaním a tiesňou Jeruzalema (porov. 29,3-4; 31,4; 32,14). Asýrčania, Babylončania a iné národy sú často Božím nástrojom; Boh tresce prostredníctvom nich svoj ľud, na ktorý sa rozhneval (porov. napr. 10,5-6). Ale Pán potresce aj pýchu nepriateľov Izraela a Júdska: zničí asýrske vojsko (porov. 10,16-19; 17,12-14; 14,24-27), vyvráti Babyloniu (porov. 13,17-22), zbaví slávy Moabsko (porov. 16,14) a Týrus (porov.
V prorockých výpovediach Izaiáša znamená tento výraz zvyšok národa zachráneného z pohromy, ktorou Jahve potrestal Izrael za jeho neveru a hriechy. Sú to chudobní a ponížení národa, ktorí v čase útlaku dôverujú v Jahveho a dúfajú v neho (porov. 33,2; 30,18). Prorok prirovnáva tragickú situáciu tohto malého zvyšku Izraela „kmeňu starej terebinty“ (6,13) alebo „paberkom olív, čo zostali na konárikoch stromu“ (17,6). »Zvyšok« národa je však napriek tomu predmetom Božieho milosrdenstva a stane sa základom nového národa (porov. symbolické meno Izaiášovho syna Šeár-jašúb) (hebr. = »zvyšok sa vráti« alebo »zvyšok sa obráti« porov. 7,3; 10,21) a on bude nositeľom Božích prisľúbení (porov.
Charakteristickou známkou »zvyšku« je viera, základný postoj človeka pred Bohom a pred jeho plánmi (porov. 7,9; 28,16). Viera je úplná kapitulácia pred Božou prozreteľnosťou, ktorá riadi dejiny, poslušné prijatie prorokových výrokov a presvedčenie, že spása môže prísť iba od Boha (porov. 8,17; 25,9; 30,18). To je silná viera, ktorá sa niekedy môže zdať absurdná a v príkrom rozpore so zdravým rozumom, ako napr. v prípade Sýrsko-Efraimskej vojny: „Ak neuveríte, veru neobstojíte.“ (7,9) Ale takáto silná viera čaká v pokoji, v tichosti a v neobmedzenej dôvere na Boží zásah (porov. 30,15).
Prostredníctvom takejto viery bude mať »zvyšok« účasť na spáse, ktorú Izaiáš chápe v eschatologickom význame ako kráľovstvo spravodlivosti a pokoja (porov. 9,5-6), radosti, slobody a svetla (porov. 9,1-3). Budúceho ideálneho kráľa opisuje ako historickú osobu a ako najslávnejšieho potomka Dávidovej dynastie (porov. 9,6). Zdôrazňuje, že jeho tajomné narodenie bude Pánovým znamením (porov. 7,11.14) a už jeho meno Emanuel (hebr. = »Boh s nami«) bude vyjadrovať jeho budúce poslanie (porov. 7,14; 9,5). Vyratúva jeho charakteristické duchovné vlastnosti (porov. 9,5; 11,2; 28,16-17) a opisuje jeho kráľovstvo (porov. 7,17; 9,6; 32,1-5), dobro a blahobyt, ktoré prinesie (porov. 11,3-9; 32,15-19). Príznačnou vlastnosťou tohto kráľovstva bude pokojamilovnosť, spravodlivosť, priateľstvo a súlad na zemi (porov. 11,6-9). Izaiáš je veľkým teológom mesiánskeho kráľovstva: budúci ideálny kráľ bude Dávidov potomok so sídlom v Jeruzaleme. Jeruzalem bude miestom, kde sa zhromaždia všetky národy (porov. 2,1-5). Mesianizmus a centrálny význam Jeruzalema budú ústredným motívom proroctva druhej (hl. 40 - 55) a tretej (hl.
Prorok Izaiáš
Je symbolické meno (hebr. Immánú-el = »Boh s nami«) obdivuhodného chlapčeka, ktorého narodenie prorokoval Izaiáš okolo r. 735 pred Kr. (porov. 7,14). Toto narodenie z panny či z mladej devy (hebr. almáh má obidva významy; porov. Mich 5,2) malo byť znamením a zárukou, že Jahve stojí po boku svojho národa (porov. 8,10; Ž 46,8), a preto sa júdsky kráľ Achaz (736-716 pred Kr.) nemusí báť hrozieb kráľov Izraela a Damasku (porov. 7,1-9). Niektorí biblisti v snahe určiť historickú osobu Emanuela vidia ho v Achazovom synovi, alebo dokonca v Izaiášovom synovi. Takéto interpretácie sa však stretajú s rôznymi ťažkosťami.
Hebrejské slovo almáh môže označovať aj pannu. Grécky preklad Septuaginta použil ako ekvivalent práve slovo parthénos, ktoré označuje pannu; aj Mt 1,22-23 vykladá citovaný Izaiášov text v tomto zmysle. Preto v ňom väčšina exegétov vidí mesiášske proroctvo o panenskom počatí a narodení Ježiša Krista. A v Ježišovi Kristovi sa naozaj splnilo toto proroctvo o Mesiášovi, lebo v ňom je definitívne »Boh s nami« (porov.
Kniha proroka Izaiáša je najcitovanejším prorockým spisom v Novom zákone. Text o »zvyšku« (porov. 1,9) aplikuje Pavol na malú skupinu Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru (porov. Rim 9,29). Výrok o zatvrdnutom a zaslepenom ľude (porov. 6,9-10) citujú Ježiš Kristus (porov. Mk 4,12; Mt 13,14-15; Jn 12,39-40) a Pavol (porov. Sk 28,26-27; Rim 11,8) a aplikujú ho na súčasných poslucháčov. Orákulum o Emanuelovi (7,14) sa uvádza ako jeho splnenie a dôkaz o panenskom narodení Ježiša Krista (porov. Mt 1,23). Mesiášske proroctvo 9,1-2 sa splnilo, keď Ježiš začal hlásať evanjelium v Galilei (porov. Mt 4,15-16). »Skalou úrazu« (8,14) je Kristus (porov. Mt 21,42.44; Rim 9,33; 1 Pt 2,6-8). Texty 10,22-23; 11,10 a 29,10 Pavol cituje explicitne v Rim 9,27-28; 15,12 a 11,8. Zavrhnutie formalistického kultu (29,13) aplikuje Ježiš Kristus na súčasníkov (porov. Mk 7,6-7; Mt 15,8-9). V Prvom liste Korinťanom Pavol uvádza tri texty z prvej časti knihy (porov. 29,14 = 1 Kor 1,19; 28,11-12 = 1 Kor 14,21; 25,8 = 1 Kor 15,54-55). Okrem toho porov.
Príbeh Izaiáša - proroka spásy a Božieho súdu | Biblické príbehy
Radostné posolstvo, ktoré hneď na začiatku druhej časti Knihy ohlasuje Židom v babylonskom zajatí blízke vyslobodenie a návrat do vlasti (porov. 40,1-2), vyslúžilo Deutero-Izaiášovmu proroctvu názov »Kniha potešenia Izraela«. Pád Babylona (porov. hl. 47) umožní nielen Židom v babylonskom zajatí, ale aj roztrúseným po všetkých kútoch sveta vrátiť sa do Palestíny (porov. 43,5-6; 49,17-18.22-23). Vyslobodenie zo zajatia sa opisuje ako »nový exodus«, ktorý však vo všetkom prevýši exodus z Egypta (porov. 41,17-19; 42,16; 43,2.16-18; 48,21; 49,10; 51,10). Návrat do vlasti bude pre zajatcov prameňom potešenia najmä preto, že znovu postavia Jeruzalem a chrám (porov. 44,28; 45,13; 52,9; 54,11-12), že pod Božou ochranou sa bude národ tešiť stálemu pokoju a všeobecnému blahobytu a vo všetkých srdciach zavládne Boží zákon (porov.
Vyslobodenie zo zajatia má však pre Deutero-Izaiáša hlboký teologický význam, lebo je spásnym činom Jahveho, ktorý sa v ňom zjavil ako tvorca nového Izraela (porov. 43,1.7.15; 41,17-20; 48,7) a ako jeho spasiteľ (porov. 45,8.21; 46,13; 51,5.6.8). Prorok 22-krát hovorí, že Boh prináša spásu, ktorá je prejavom a dôkazom jeho milosrdnej lásky a spravodlivosti, čiže vernosti svojim spasiteľným prisľúbeniam. Stará sa o svoj ľud nielen ako pastier a kráľ (porov. 40,11; 41,21; 43,15; 44,6; 52,7), ale aj, a nadovšetko, ako otec o svojich synov (porov. 43,6; 45,10-11), ako matka o svoje deti (porov. 49,15-16) a ako muž o svoju ženu (porov. 54,1-10). Jeho láska je taká mocná, že znáša aj ľudský hriech a neveru, i keď sú veľké a početné, zotiera ich (porov. 43,25; 44,22) a úplne odpúšťa (porov. Prorok upoz...