Dávid má vo Svätom písme veľmi významné miesto. Dnes si vypočujeme veľmi známy text o Dávidovom boji s Filištíncom Goliášom.
Dnešný úryvok nás privádza v biblickom počítaní času do obdobia pred rok 1010 pred Kristom, keď na čele izraelského národa stál prvý izraelský kráľ Šaul. Izraeliti museli počas dlhých období znova a znova brániť svoju nezávislosť pre útokmi okolitých národov.
V našom dnešnom úryvku môžeme pozorovať súboj Dávida, mladého izraelského pastiera, a filištínskeho bojovníka Goliáša.
V opise súboja Dávida s Goliášom môžeme rozlíšiť niekoľko častí: najprv sa hovorí o príprave na boj (1Sam 17,40-44), potom nasleduje Dávidova reč (1Sam 17,45-47), potom prichádza opis, ako Dávid porazil Goliáša (1Sam 17,48-51a) a ako Izraeliti zavŕšili víťazstvo nad Filištíncami.
Už samotná príprava na boj ukazuje, aký je medzi nimi veľký rozdiel. Na jednej strane je Goliáš, ktorý koná pomaly a povýšenecky. Tomu zodpovedá opis jeho činností (17,41-44): štyrikrát sa opakuje označenie „Filištínec“ a vždy sa uvádza následná činnosť (blížil sa; pozrel a uvidel, pohrdol; hovoril, preklínal; povedal).
Tento rozdiel nadväzuje na predchádzajúci opis oboch postáv: Goliáš bol predstavený ako mocný bojovník mimoriadneho vzrastu, na hlave mal kovovú prilbu, oblečený bol do šupinatého panciera, na nohách mal kovové holene, na pleci kovový oštep, pred ním kráčal jeho štítonoš (porov. 1Sam 17,4-7).
Na druhej strane je Dávid, objavuje sa nečakane, nie je známy ani medzi svojimi, do vojenského tábora sa dostáva iba akoby náhodou, nemá skutočnú vojenskú výzbroj. Dávidova výzbroj je veľmi jednoduchá, má palicu, prak a pár kameňov, pričom palica pripomína Dávidov pôvod a prácu, bol pastierom oviec (porov.
Tak ako sa obaja odlišujú výzbrojou a ešte viac sú odlišní vo svojom vnútornom postoji: Dávid sa spolieha úplne na Boha, Filištínec Goliáš si je istý svojou silou a účinnosťou svojich zbraní. Pohŕda Dávidom, „lebo (to) bol chlapec, ryšavý, pekného výzoru“ (porov. 1Sam 17,42), mladík neskúsený, necvičený vo vojenskom boji.
Goliášova neprimeraná dôvera v svoje ľudské schopnosti vedie nakoniec k jeho záhube. Filištínec sa rúha, preklína Dávida vlastnými bohmi. Takisto sa mu vyhráža, že jeho telo nebude pochované, ale sa stane potravou vtákov. Nechať mŕtve telá nepriateľov ako korisť vtákom bolo symbolické gesto zničenia nepriateľa. V Izraeli sa dokonca nepochovanie pokladalo za niečo horšie ako smrť (porov. 1Sam 31,8-13).
Dávidova reč
Dávidove slová obsahujú silné duchovné posolstvo. Vyjadrujú dve skutočnosti, ktoré sa stali základom jeho hrdinského činu. Prvou je horlivosť za Pána Izraela. Dávid si želá, nech sa „celá zem dozvie, že Izrael má Boha“ (porov. 1Sam 17,46). Druhým dôvodom je dokonalá dôvera, že Boh je schopný zachrániť ho.
Dávid plný viery v Božiu blízkosť hovorí: „vojna patrí Pánovi a vydá vás [Fillištíncov] do našich rúk“ (17,47). Dávid víťazí a sprostredkuje Božiu záchranu pre celý Izrael. Božia záchrana má dva ciele, ktoré majú univerzálny i národný rozmer. Prvým cieľom je, aby sa celá zem dozvedela, „že Izrael má Boha“, teda že iba Izrael má pravého Boha. Druhým cieľom, aby všetci Izraeliti (= celý tento zástup) spoznali, že sám Pán ich zachránil (porov.
Keď Pán Boh dopustil, aby sa Filištínec Goliáš vysmieval Izraelitom, mohlo to vzbudiť pochybnosť o Pánovej moci. Dávid pripisuje tejto vojne hlbší význam, nie je iba jednoduchá jednorazová dejinná udalosť, hovorí: „vojna patrí Pánovi“ (1Sam 17,47).
Vo Svätom Písme Starého zákona pomerne často nachádzame obrazné vyjadrenie, ktoré predstavuje Pána ako bojovníka (porov. Ex 15,3; 2Sam 22), ktorý v starovekom chápaní mal zaistiť víťazstvo svojho ľudu. Nemá to však byť zdôvodnenie alebo ospravedlnenie násilia v mene Boha. Práve Dávidove slová i celá udalosť ukazujú hlbší zmysel tejto charakteristiky. Tento boj má predovšetkým duchovný charakter a treba ho vždy bojovať Božím spôsobom: Prorok Zachariáš hovorí v kontexte boja, ako má ľud postupovať: „Nie silou a nie mocou, ale mojím duchom!“ (Zach 4,6).
Boh môže použiť ľudské skúsenosti a pripravenosť a dáva vyniknúť tomu, čo je slabé. Boh použil Dávida, napriek tomu, že jeho vlastný brat Eliab ho nepokladal za súceho na boj (porov. 1Sam 17,28), kráľ Šaul ho odhováral od boja (porov. 1 Sam 17,33) a Goliáš sa mu vysmial (porov. 1Sam 17,42). Pán Boh nepoužíva ľudské metódy. Dávid hovorí: „Pán nevyslobodzuje pomocou meča a kopije“ (1Sam 17,47). Tu nachádzame náznaky toho, ako bude pokračovať Boží plán spásy. Boh dovŕši plán spásy vlastnou cestou v Ježišovi Kristovi, Mesiášovi.
Po Dávidovej reči a krátkej odpovedi zo strany Goliáša, obaja smerujú k bojovému stretnutiu. Na prvý pohľad je zrejmý rozdiel medzi nimi v ich fyzickom prejave. Dávid víťazí použitím vlastných zbraní. Prak bol v staroveku bežnou zbraňou a súčasť výzbroje niektorých jednotiek v armáde. Bol známy aj v Izraeli a bol súčasťou výzbroje obávanej vojenskej jednotky z kmeňa Benjamín (porov. Sdc 20,16).
Hoci Goliášova smrť by mohla byť aj výsledkom prirodzeného sledu udalostí, text Svätého Písma výslovne zdôrazňuje náboženské posolstvo a kladie ho do Dávidových úst. Keď Dávid oddelil Goliášovu hlavu od tela, potvrdil definitívne víťazstvo. Goliáš sa nechcel skloniť pred Pánom počas svojho života na zemi, teraz je sklonený, padnutý na zem, pred Pánom, z ktorého sa vysmieval a ktorého hanobil (porov. 1Sam 17,45) a teraz sa mu akoby klania.
Aj opis priebehu boja obsahuje náboženské posolstvo. Filištínec sa musel skloniť pred Pánom, ktorý bojoval za svoj ľud Izrael. Pred Pánom sa skláňa ľudská sila a dôvera vo falošné božstvá. Víťazí ten, čo je malý a nepatrný, ale dôverujúci v Pána. Dávidovo víťazstvo nad Goliášom má vplyv na celý vzťah dvoch nepriateľských vojsk.
Vo filištínskom tábore vypukol zmätok, Filištínci utekali smerom na západ, snažili sa zachrániť návratom na vlastné územie, Izraeliti ich prenasledujú, je to pre nich príležitosť podmaniť si Filištíncov.
Záver textu opisuje situáciu po skončení boja. Dávid sa stretá so Šaulom. Šaulova otázka o Dávidovom pôvode sa zdá byť zvláštna, keď uvážime, že Dávid už predtým slúžil na kráľovskom dvore ako hudobník (1Sam 16,14-23) a Šaul by ho mohol a mal poznať. Tu sa však Šaul nepýta na Dávidovo meno, ale na jeho otca - teda na jeho pôvod a spoločenské postavenie. Je to obdoba otázky: „Aká je tvoja rodina, z akého prostredia pochádzaš?“ Šaulovým úmyslom bolo ponechať si Dávida ako služobníka na kráľovskom dvore: „V ten deň ho Šaul pojal so sebou a nedovolil mu vrátiť sa do domu jeho otca“ (1Sam 18,2).
Dávid zároveň zostáva na kráľovskom dvore. Porážkou Filištínca už zachránil ľud a splnil úlohu, ktorá patrila kráľovi. Teraz bude jeho postavenie rásť a stane sa hlavným vodcom izraelských vojsk.
Dávid v celom rozprávaní vystupuje ako pastier, čo je vidno v opise jeho výzoru, výzbroje a spôsobu boja a na výsmechu zo strany Filištínca. Na jednej strane je to opis zamestnania a sociálneho postavenia. Na druhej strane je „pastier“ staroveká metafora pre kráľa a vyjadruje starostlivosť a ochranu pre ľud jemu zverený. Tým, že porazí Filištínca, splní povinnosť kráľa, čím preberá funkciu vládcu namiesto Šaula.
Podľa dnešného posvätného textu Pán Boh nezasiahol osobitným spôsobom do súboja Dávida s Goliášom. V celom príbehu Dávid robí to, čo pokladá za správne a nakoniec zvíťazí. Mohli by sme to vysvetliť aj ako prirodzený sled udalostí s úspešným koncom, Dávid však svojimi slovami jasne vyjadruje, od koho pochádza jeho víťazstvo. Nezvíťazil silou zbraní a ani mimoriadnou šikovnosťou, obstál v boji, lebo mal dôveru a hlbokú vieru v Boha. V ťažkostiach nepochyboval a po úspechu sa nevyvyšoval. To bolo možné iba vďaka tomu, že si stále uvedomoval svoje miesto pred Bohom a žil z hĺbky svojho náboženského presvedčenia a vzťahu s Bohom. Bol si vedomý toho, že on je Božím stvorením, že Boh stojí nad dejinami i udalosťami, a preto on sám v každom momente vyznáva Božiu veľkosť a dôveruje mu.
Môžeme povedať, že jeho viera formuje a určuje jeho životné postoje a skutky. Je to najhlbšie ľudské presvedčenie: „nech sa čokoľvek stane, Boh ma aj tak drží v rukách“. To umožnilo Dávidovi a umožní to iste aj nám vystaviť sa aj veľkému nebezpečenstvu a boju s neistým výsledkom. Viera nám nezaručuje, že náš život bude vždy úspešný, prosperujúci a bezproblémový. Pomáha nám chápať, že Boh nás nenechá samých v dobrom ani v zlom. Ba práve v čase najväčšej skúšky je nám najbližšie, hoci my to vždy tak nevidíme.
V Dávidovom živote prišli aj chvíle, kedy musel premôcť „vnútorného obra“ v sebe, a tým boli jeho vlastné hriechy. Dávid sa ani vtedy Boha nevzdal, priznal svoje viny, konal pokánie.
Svätý Maximus uvažuje nad Dávidovým víťazstvom takto: „Bratia, ozbrojme sa nebeskými zbraňami pre budúci súd sveta, oblečme si pancier viery, ochráňme sa prilbou spásy, bráňme sa Božím slovom ako duchovným mečom (porov. Ef 6,14-17). Kto bude mať zabezpečené tieto zbrane, nemusí sa báť súčasných nepokojov, ani sa obávať budúceho súdu, lebo svätý Dávid, chránení týmito nábožnými myšlienkami, hoci bol neozbrojený, predsa zabil mocného a dobre ozbrojeného Goliáša a porazil jedine silou viery bojovníka, chráneného z každej strany brnením.
Svätý Dávid, hoci nemal hlavu prikrytú helmou, nebol chránený štítom, nemal v ruke kopiju, predsa zabil Goliáša. A usmrtil ho nie kovovým oštepom, ale duchovným mečom. Akokoľvek sa javil bezbranným v očiach ľudí, predsa bol dostatočne ozbrojený Božou milosťou. Ale samotný duchovný meč nebol mečom. Goliáš spadol nie preto, že by ho bol poranil meč, ale kameň. Čítame vo Svätom Písme, že slovom „kameň“ je označený obrazným spôsobom aj Kristus, ako hovorí Prorok: Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným (Ž 117,22). Keď teda Goliáša zasiahol kameň, znamená to, že ho zrazila k zemi Kristova moc. A v ktorej časti tela je zasiahnutý? Samozrejme na čele. Veď práve tento pohanský a modlársky muž bol zasiahnutý tam, kde chýbal Kristus, je potrestaný smrťou, lebo sa na ňom nenachádzalo znamenie spásy. Akokoľvek Goliáš by bol ochránený svojimi zbraňami z každej strany, jeho čelo bolo vystavené smrti, lebo nemal na čele Spasiteľovo znamenie. A preto smrteľný úder dostal tam, kde mu chýbala Božia milosť. Každý si uvedomuje, že ide aj v tomto prípade o predobraz (porov.
Aj Dávid sa opásal zbraňami, ale, keď sa cítil zaťažený a nepohyblivý v takej miere, že kráčal len s veľkou ťažkosťou, bez váhania ich odložil, a tým aj ukázal, že tie zbrane boli zbytočné a veľmi svetské a tak, kto by chcel ich používať, bude vždy zaťažený a obmedzený, nebude môcť slobodne vystupovať smerom k nebu.
Modlime sa slovami žalmu:„V súžení som vzýval Pána a Pán ma vypočul a vyslobodil. Pán je so mnou, nuž nebojím sa; čože mi môže urobiť človek? Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímať svojich nepriateľov. Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka. Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov. Obkľúčili ma všetci pohania, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma zovšadiaľ, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil. Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom. Hlas plesania nad záchranou znie v stánkoch spravodlivých: "Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla." Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove. Prísne ma Pán potrestal, no nevydal ma smrti napospas. Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi. Toto je brána Pánova; len spravodliví ňou vchádzajú.
1 Šalamún sa dostal do príbuzenstva s faraónom, kráľom Egypta. Vzal si faraónovu dcéru a zaviedol ju do Dávidovho mesta, kým nedokončil stavbu svojho domu, Pánovho domu a múrov okolo Jeruzalema.
2 Lenže ľud obetoval na výšinách, lebo až po tieto dni nebol postavený dom Pánovmu menu. 3 Šalamún miloval Pána a kráčal podľa príkazov svojho otca Dávida. Ibaže aj on obetoval a pálil tymian na výšinách. 4 Tak išiel kráľ do Gabaonu, aby tam obetoval, lebo to bola významná výšina. Šalamún obetoval na tamojšom oltári tisíc celopalov.
Žalmy
- Žalm 1 ho predstavuje ako blahoslaveného človeka, ktorý preukazuje svoju spravodlivosť rozjímaním o Božom Slove dňom i nocou.
- Žalm 89 je temným mrakom, ktorý visí nad očakávaniami vzbudenými predchádzajúcimi časťami Žaltára. Kladie Bohu provokatívnu otázku: Kde je tvoja vernosť? (Ž 89:49).
- Žalm 110 hovorí o Dávidovom Pánovi, záhadnej kráľovskej postave, ktorá poráža nepriateľov, a tak vládne.
Prvá kniha spája bezmenného kráľa z úvodu s Dávidom. Robí to tak, že prakticky každý žalm pripisuje izraelskému kráľovi par excellence. S Dávidovým kraľovaním súvisí aj boj medzi spravodlivými a bezbožnými.
V dvojdielnom úvode je najprv rozdelenie medzi spravodlivými a bezbožnými (Ž 1), ktoré je potom podrobne opísané ako kráľ a vzbúrené národy (Ž 2). V skutočnosti tieto dve očakávania idú ruka v ruke, ako o tom svedčí Dávid (Ž 41:11-12).
Očakávania prvých dvoch kníh sa v Tretej knihe náhle zastavujú. Dávidovská neprítomnosť. Tak ako Mojžiš viedol Izraelitov cez ich prvé vyhnanstvo, tak ich opäť povedie cez túto skúsenosť púšte. Mimo zasľúbenej zeme bude Boh opäť útočiskom Izraela. Opakovaným refrénom nasledujúcich žalmov je „Hospodin kraľuje“ (Ž 93:1; Ž 96:10; Ž 97:1; Ž 99:1) a biblickým svedectvom je, že Božia vláda sa zažíva prostredníctvom Dávidovského kráľa.
Pozorný čitateľ si všimne, že Dávid nechýba vo Štvrtej knihe (Ž 101; Ž 103). Je pozoruhodné, že po náreku nad Božím odmietnutím Dávidovskej dynastie v Žalme 89 čitateľ teraz opäť nachádza zmienku o Dávidovi.
Vyvrcholením dejovej línie Žaltára je Piata kniha. Čitateľ si nemôže nevšimnúť prosbu o obnovu: „Zachráň nás, Hospodin, Boh náš, spomedzi pohanov nás zhromaždi“ (Ž 106:47); a potvrdenie vyslyšanej modlitby: „vykúpil z ruky protivníka a zhromaždil ich z krajín“ (Ž 107:2-3). Exil už nie je dominantnou témou.
Hlavným prvkom budúcej nádeje v Piatej knihe je nový Dávid. Dávidovské žalmy sa vyskytujú na začiatku (Ž 108-110), v strede (Ž 131; 133) a ku koncu (Ž 138-145). Najmä Žalm 110 hovorí o Dávidovom Pánovi, záhadnej kráľovskej postave, ktorá poráža nepriateľov, a tak vládne. Porovnajme to so Žalmom 132, ktorý pretvára prísľuby obsiahnuté v 2 Samuelovej 7 a výslovne sa zmieňuje o tom, že opäť vyklíči Dávidovská dynastia (Ž 132:11-12,17-18).
Popri Dávidovskom prvku sa pridáva aj Sion. V Tretej knihe sa oplakávalo zničenie Siona, ale v Piatej knihe je Sion opäť zobrazený ako miesto pokoja, prosperity a domov Dávidovského kráľa.
Hebrejské slovo „aleluja“ sa prekladá ako „chváľte Pána“. Je prítomné v odpovedi na prvú Dávidovskú zbierku v Piatej knihe (po Ž 108-110 nasledujú aleluja motívy v Ž 111-118) a oslavu Siona v Piesňach o výstupoch (po Ž 120-134 nasledujú Ž 135). Celý Žaltár sa končí Aleluja záverom (Ž 146-150), v ktorom sa každý žalm začína aj končí slovami „chváľte Pána“. Akokoľvek je prospešné čítať každý žalm ako samostatnú jednotku, v štruktúre Žaltára sa odohráva niečo väčšie.
Kniha Hebrejom preto tvrdí, že Ježiš je očakávaným kráľom-kňazom zo Žalmu 110.
5 Adoniáš, syn Hagity, sa nadýmal a hovoril: „Ja budem kráľom.“ A zaopatril si vozy, jazdcov a päťdesiat mužov, ktorí bežali pred ním. 6 Otec ho nikdy nezahriakol slovom: „Prečo to robíš?!“ Aj on mal veľmi peknú postavu a podľa narodenia nasledoval po Absolónovi.
7 Vyjednával s Joabom, synom Sarvie, a kňazom Abiatarom, ktorí podporovali Adoniášovu stranu. 8 Ale kňaz Sadok, Jojadov syn Banaiáš, prorok Nátan, Semei, Rei a hrdinovia, ktorých mal Dávid, nedržali s Adoniášom. 9 Adoniáš obetoval ovce, dobytok, kŕmne teľce pri skale Zochelet, ktorá bola vedľa prameňa Rogel.
10 Potom sa Dávid uložil k svojim otcom a pochovali ho v Dávidovom meste. 11 Čas, ktorý Dávid kraľoval nad Izraelom, je štyridsať rokov. V Hebrone kraľoval sedem rokov a v Jeruzaleme kraľoval tridsaťtri rokov.
Šalamúnova osobná modlitba
22 Potom Šalamún, stojac pred Jahveho oltárom v prítomnosti celého zhromaždenia Izraela, vystrel ruky k nebu 23 a povedal: "Jahve, Bože Izraela! Niet Boha, ako si ty, ani hore na nebi, ani dole na zemi. Ty si verný zmluve a zachovávaš priazeň voči svojim sluhom, keď kráčajú celým svojím srdcom pred tebou. 24 Ty si dodržal sľub, ktorý si dal svojmu sluhovi Dávidovi, môjmu otcovi; dnes si vlastnou rukou splnil, čo si mu kedysi vlastnými ústami povedal. 25 Teraz teda, Jahve, Bože Izraela, splň svojmu sluhovi Dávidovi, môjmu otcovi, sľub, ktorý si mu dal, keď si povedal: ‚Nikdy ti nebude chýbať potomok, ktorý bude predo mnou sedieť na tróne Izraela, pod podmienkou, že tvoji synovia budú dávať pozor na svoje správanie a budú kráčať predo mnou, ako si ty sám kráčal predo mnou.‘ 26 Teraz teda, Bože Izraela, nech sa potvrdí tvoje slovo, ktoré si dal svojmu sluhovi Dávidovi, môjmu otcovi. 27 Ale či by Boh naozaj býval s ľuďmi na zemi? Veď samo nebo, nebesá nebies, nemôžu ťa obsiahnuť. O čo menej tento dom, ktorý som postavil! 28 Venuj pozornosť modlitbe svojho sluhu, mojej úpenlivej prosbe, Jahve, Bože môj, vyslyš volanie a modlitbu, ktorú sa dnes pred tebou tvoj sluha modlí! 29 Nech sú tvoje oči upreté dňom i nocou na tento dom, na toto miesto, o ktorom si povedal: ‚Tam bude moje Meno.‘ Vypočuj modlitbu, ktorú sa tvoj sluha modlí na tomto mieste. Modlitba za ľud 30 Vypočuj prosbu svojho sluhu a svojho izraelského ľudu, keď sa budú modliť na tomto mieste. Vypočuj z miesta, kde ty prebývaš, z neba, vypočuj a odpusť.
54 Keď Šalamún skončil celú túto modlitbu k Jahvemu i úpenlivú prosbu, vstal od Jahveho oltára, kde kľačal na kolenách s dlaňami rozprestretými k nebu, 55 postavil sa a nahlas požehnal celé zhromaždenie Izraela slovami: 56 "Požehnaný Jahve, ktorý doprial odpočinok svojmu izraelskému ľudu, ako prisľúbil, takže nezostal nesplnený ani jeden zo všetkých jeho vzácnych prísľubov, ktoré dal skrze svojho sluhu Mojžiša. 57 Nech je Jahve, náš Boh, s nami, ako býval s našimi otcami, nech nás neopustí a nezavrhne! 58 Nech nakloní naše srdcia k sebe, aby sme kráčali po všetkých jeho cestách, zachovávali všetky jeho príkazy, zákony a nariadenia, ktoré dal našim otcom. 59 Nech sú tieto slová, ktorými som sa modlil pred Jahvem, blízke Jahvemu, nášmu Bohu, vo dne, v noci, aby podľa potreby každého dňa vyslúžil právo svojmu sluhovi a právo svojmu izraelskému ľudu, 60 aby všetky národy zeme poznali, že len Jahve je Boh, a nik iný. 61 A vaše srdce bude celé patriť Jahvemu, nášmu Bohu, bude zachovávať jeho zákony a dodržiavať jeho prikázania, ako teraz.