Rieka Jordán má pre mnohých symbolický a duchovný význam, pretože je to miesto, kde bol pokrstený Ježiš. K brehom rieky Jordán prichádzajú turisti a pútnici zblízka i zďaleka. Neďaleko ústia rieky do Mŕtveho mora bol pokrstený Ježiš. Miesto krstu Ježiša pri osade Betánia bolo v roku 2015 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Rieka Jordán v severnom Izraeli.
Význam rieky Jordán
Ľudia trávia deň pri rieke Jordán v severnom Izraeli. Aj dnes túži po krste v rieke mnoho ľudí. Počas deväťročného pôsobenia v Jeruzalemskom patriarcháte zažil Ján Hlávka niekoľko žiadostí o krst v Jordáne. Napríklad keď niekto z druhého konca sveta príde k rieke, dá sa pokrstiť a zistí, že nikde nebol oficiálne zapísaný. „Je dobré si to najskôr vybaviť a administratívne dotiahnuť,“ upozorňuje Hlávka. Dôležitejšie podľa slovenského kňaza je, že mnoho katolíkov si pri rieke obnovuje krstné sľuby. „Všetci pútnici, ktorí prichádzajú do Svätej zeme, sa snažia obnoviť si svoj krst.
Turisti pri mieste zázrakov zo Starého zákona. Ľudia si na brehu rieky pri mieste krstu Ježiša na jordánskom území bežne namočia nohy do vody, potom si trochu naberú rukami a potrú si vodou tvár a hlavu. Iní sa zasa dotknú rieky a prežehnajú sa alebo si naplnia prázdne fľaše. Turista z Anglicka potopil do vody aj svoj drevený kríž, ktorý bude darom pre jeho matku. „Natočil som aj video, aby som jej ukázal, že je to pravda,“ hovorí Charlie Watts, ktorý sám seba označuje za vlažného kresťana.
Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš - spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí krstu od Jána Krstiteľa - stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3,21-22). Práve tento postoj modlitby - v dialógu s Otcom - osvetľuje skutok, ktorý vtedy vykonal spolu s mnohými ľuďmi svojho národa, ktorí pribehli k Jordánu.
Krstiteľ prinášal čosi skutočne nové: prijať krst malo byť znamením pevného rozhodnutia zmeniť svoj život, zanechať hriešne správanie a začať nový život. Aj Ježiš prijíma toto pozvanie, zaradí sa do množstva obyčajných hriešnikov, ktorí čakali na brehu Jordánu.
Sporné miesto krstu
Napriek dlhoročným sporom medzi Jordánskom a Izraelom o tom, ktorý breh je skutočným miestom Ježišovho krstu, UNESCO uznalo za svetovú pamiatku iba breh na strane Jordánska. UNESCO vo vyhlásení napísalo, že väčšina kresťanských cirkví verí, že jordánska strana bola miestom Ježišovho krstu, ako bolo zistené v evanjeliu podľa Matúša v tretej kapitole a v ďalších pasážách. Podľa vedcov neexistuje žiadny spôsob, ako si byť istí, na ktorej strane rieky sa udalosť odohrala.
Františkán Eugenio Alliata, profesor kresťanskej archeológie na Studium Biblicum Franciscanum v Jeruzaleme, hovorí, že rozhodnutie je logické. „Táto východná časť rieky je miesto, kde sa nachádzajú všetky byzantské pamiatky a kostoly. Ale pre nás je stred rieky tým najsvätejším miestom,“ povedal Alliata s tým, že ani odborníci nevedia úplne presne určiť presnú polohu Ježišovho krstu. Jordánske miesto vášnivo opisuje Rustom Mkhjian, ktorý je vedúcim komisie pre miesto krstu v Jordánsku. „Každý rok oslavujeme medzináboženskú harmóniu a moje najšťastnejšie dni sú, keď vidím židov, kresťanov a moslimov, ktorí navštevujú toto miesto a spoločne pri ňom plačú,“ povedal Mkhjian pre agentúru AP.
Pri vode desaťročia číhali nastražené míny, presne v oblastiach, ktoré boli kedysi vojenskou zónou. Združenie pomáhalo s odmínovaním lokality Qasr al-Yahud, v ktorej blízkosti sa nachádzajú viaceré kostoly. Rieka následkom konfliktu chátrala aj po svojej fyzickej stránke. Kedysi bola omnoho mohutnejšia.
Pozdĺž brehov existujú miesta, kde sa Jordánci stretnú s Izraelitmi tvárou v tvár oproti sebe. Takéto pokojné momenty kontrastujú s dlhotrvajúcim vojenským nepriateľstvom.
Pútnici sa brodia v rieke Jordán počas Epiphany 19. januára 2018 v Jordánsku.
K miestu Ježišovho krstu v rieke Jordán každoročne prichádzajú tisíce pútnikov a turistov z celého sveta. Lokalita bola pod správou Jordánska od roku 1948, keď Izrael vznikol, až do arabsko-izraelskej vojny v roku 1967, po ktorej židovský štát toto územie - pravý breh rieky Jordán - anektoval a nastražil tam nášľapné míny, aby takto posilnil a chránil svoje štátne hranice.
Vstupujúc do rieky Jordán Ježiš - ktorý bol bez hriechu - ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať ich a zmeniť svoj život. V tomto svojom geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, naplniac tak vôľu Otca.
Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom, zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma potvrdenie svojho poslania. V slovách, ktoré zaznejú z neba (porov. Lc 3,22), je anticipované odvolanie sa na veľkonočné mystérium, kríž a vzkriesenie. Boží hlas ho definuje ako „môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho otec Abrahám ochotný obetovať Bohu, podľa jeho príkazu (porov. Gen 22,1-14). Ježiš nie je len „Syn Dávidov“, kráľovský mesiášsky potomok, alebo „Služobník, v ktorom má Boh svoje zaľúbenie“, ale je aj jednorodený a milovaný „Syn“, podobný Izákovi, ktorého Boh Otec dáva za spásu sveta.
Ježišovo učenie o modlitbe vychádza zaiste z jeho spôsobu modlitby, získaného v rodine, ale má svoj hlboký a esenciálny pôvod v tom, že je Božím Synom, v jeho jedinečnom vzťahu s Bohom Otcom.
Na danom mieste prebieha program odstraňovania mín, ktorých sú na danom mieste tisícky. Miesto sa nachádza 10 km východne od mesta Jericho a je považované za oblasť, kde sv. Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša a dané miesto je považované za jedno z najposvätnejších pre kresťanov.
Toto miesto sa považuje taktiež za bod, v ktorom po 40 ročnom putovaní na púšti Izraeliti vstúpili do zasľúbenej zemi. Do tretice je to miesta, kde mal byť Prorok Eliáš vzatý do neba. Oblasť, v ktorej sa nachádzajú kostoly viacerých denominácií, bola neprístupná pre veriacich takmer 50 rokov.
Podľa odhadov tam bolo nastražených okolo 3000 mín a ďalších výbušnín.
Rieka je na tomto mieste takmer vyschnutá. Hlávku spočiatku prekvapilo, aká malá je rieka Jordán. Zo Svätého Písma by vyzdvihol prechod s Archou zmluvy cez rieku Jordán, čo vlastne predstavovalo vstúpenie do Svätej zeme. Potom je tu však miesto, kde sa rieka vlieva do Mŕtveho mora, z ktorého v podstate nič nevyteká. Je tam všetko mŕtve, čiže nedokáže to žiť.
Členovia eritrejskej a etiópskej kresťanskej komunity pri krstnom obrade.
Udalosť a jej význam:
| Udalosť | Význam |
|---|---|
| Krst Ježiša | Začiatok verejného pôsobenia, solidarita s hriešnikmi |
| Miesto krstu | Posvätné miesto, cieľ pútnikov |
| Rieka Jordán | Symbol očistenia a nového života |
Bratia a sestry, dnes sa chceme zahľadieť na Ježiša, na jeho modlitbu, ktorá napĺňala celý jeho život, ako akýsi tajomný kanál, ktorý zavlažuje existenciu, vzťahy, skutky a ktorý ho vedie s rozhodnosťou až k úplnému darovaniu seba samého, podľa plánu lásky Boha Otca. On je našim učiteľom v modlitbe, ba dokonca on je aktívnou a bratskou pomocou v každom našom obrátení sa k Otcovi. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi toto zhrnulo v jednom zo svojich nadpisov: „modlitba je úplne zjavená a zrealizovaná v Ježišovi“ (541-547).
Mimoriadne dôležitým okamihom na tejto jeho ceste je modlitba, ktorá nasleduje po Ježišovom krste v rieke Jordán.
Prichádzal k nemu veľký zástup Izraelitov, ako pripomína evanjelista Marek, keď píše: „Prichádzala k nemu ( = k Jánovi, pozn.) celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“
Avšak - ako už u prvých kresťanov - aj nám napadne otázka: Prečo sa Ježiš dobrovoľne podriaďuje tomuto krstu pokánia a obrátenia? On predsa nemal žiadne hriechy, ktoré by mal oľutovať, a teda nepotreboval žiadne obrátenie.
Evanjelista Matúš zachytil prekvapenie Jána Krstiteľa, ktorý hovorí: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14), ako aj Ježišovu odpoveď: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Význam slova „spravodlivosť“ v biblickom kontexte znamená úplne prijať Božiu vôľu.
Ježiš ukazuje svoju blízkosť tej časti svojho ľudu, ktorý - nasledujúc Jána Krstiteľa - uznáva za nedostačujúce považovať sa len za synov Abrahámových, ale chce plniť Božiu vôľu, chce sa snažiť o to, aby sa vlastné konanie stalo vernou odpoveďou na zmluvu, ktorú Boh ponúkol Abrahámovi.
V okamihu, keď Ježiš skrze modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo (porov. Lk 3,22b), zostupuje Duch Svätý (porov. Lk 3,22a), ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého nakoniec - keď bude vyvýšený na kríži (porov. Jn 1,32-34; 7,37-39) - rozleje na učeníkov, aby osvetľoval dielo Cirkvi.
Na pozadí tejto mimoriadnej modlitby stojí celá Ježišova existencia, prežívaná v rodine, ktorá bola hlboko zviazaná náboženskými tradíciami Izraelského ľudu.
Poukazujú na to mnohé odkazy, ktoré nachádzame v Evanjeliách: jeho obriezka (porov. Lk 2,21), jeho zasvätenie v chráme (porov. Lk 2,22-24), výchova a formácia v Nazarete (porov. Lk 2,39-40 a 2,51-52). Išlo približne o „tridsať rokov“ (Lk 3,23), čiže dlhý čas v skrytosti a každodennosti, hoci s okamihmi účasti na spoločnom náboženskom živote, akou bola napríklad púť do Jeruzalema (porov. Lk 2,41).
Keď evanjelista Lukáš opisuje udalosť dvanásťročného Ježiša v chráme, sediaceho uprostred učiteľov (porov. Lk 2,42-52), umožňuje nám tak spoznať Ježiša, ktorý sa modlil po krste v Jordáne; ktorý sa zvykne dlho a intímne rozprávať s Bohom Otcom, aj vďaka tradíciám, štýlu života svojej rodiny a zážitkom, ktoré v nej prežil.
Odpoveď dvanásťročného chlapca Márii a Jozefovi ukazuje práve na tento Boží pôvod, ktorý zjavuje hlas z neba po krste:„Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Katechizmus Katolíckej Cirkvi - odpovedajúc na otázku Od koho sa Ježiš naučil modliť? - hovorí: „Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. V evanjeliovom rozprávaní je prostredie Ježišovej modlitby umiestnené vždy na križovatke medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom.
„Pusté miesto“ (porov. Mk 1,35; Lk 5,16), na ktoré sa často uchýli, „vrch“, na ktorý vystúpi, aby sa modlil (porov. Lk 6,12; 9,28), „noc”, ktorá mu umožňuje samotu (porov. Mk 1,35; 6,46-47); Lk 6,12) sa odvolávajú na momenty cesty odhaľovania Boha v Starom zákone, naznačujúc kontinuitu jeho plánu spásy. Ježišova modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Námaha pre ňu nie je prekážkou. Z evanjelií dokonca vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci.
Keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými, jeho modlitba sa predlžuje a zintenzívňuje. V bezprostrednosti voľby Dvanástich apoštolov, napríklad, Lukáš zdôrazňuje celonočné trvanie Ježišovej prípravnej modlitby: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.
Hľadiac na Ježišovu modlitbu, musí v nás vyvstať otázka: ako sa modlím ja? ako sa modlíme my? Aký čas venujem vzťahu s Bohom? Robí sa dnes postačujúca výchova a formácia k modlitbe? A kto v nej môže byť učiteľom? V apoštolskej exhortácii Verbum Domini som hovoril o dôležitosti modlitbového čítania Svätého písma. Zhrnúc to, čo vyplynulo zo zasadnutia Synody biskupov, som položil zvláštny dôraz na špecifickú formu lectio divina.
Počúvať, meditovať, mlčať pred Pánom, ktorý hovorí, je umením, ktoré sa dá naučiť tým, že ho vytrvalo praktizujeme. Modlitba je zaiste darom, ktorý chce byť prijatý; je dielom Boha, ale vyžaduje úsilie a kontinuitu z našej strany. Táto kontinuita a vytrvalosť sú mimoriadne dôležité.
Exemplárna skúsenosť Ježiša ukazuje, že jeho modlitba, predchnutá otcovstvom Boha a spoločenstvom Ducha, je prehlbovaná predĺženým a verným praktizovaním, až po Olivovú záhradu a Kríž.
Dnes sú kresťania povolaní byť svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom a nádejou, ktorú prináša stretnutie s Bohom.
V hlbokom priateľstve s Ježišom a prežívajúc v Ňom a s Ním synovský vzťah k Otcovi, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby, môžeme otvoriť okná k Božiemu Nebu. Drahí bratia a sestry, vzdelávajme sa k intenzívnemu vzťahu k Bohu, k modlitbe, ktorá nie je občasná, ale neustála, plná dôvery, schopná ožiariť náš život, ako nás učí Ježiš.
Ján sa nakoniec poddá Ježišovej vôli, vyleje na neho vodu, ktorá by ho mala obmyť od „hriechov“. Avšak Ježišovi sa týmto gestom hriechy neodpúšťajú. Veď žiadne nemá. Naznačuje sa tu však iné tajomstvo. Ponorením sa v rieke Jordán Ježiš prijíma to, že on sám na svoje plecia vezme ťarchu všetkých hriechov. Mojich aj tvojich.
Obidva brehy spája rieka Jordán do ktorej v spodnej časti zostupuje sám Ježiš Kristus, aby sa dal pokrstiť a tak vyplnil zákon. Milosť krstu a z nej plynúca Božia moc splýva až na hlavu Krista no nezastaví sa tu, má svoje pokračovanie. Boh v tomto smere je nanajvýš štedrý. Dôkazom toho sú dvaja mučeníci, biskupi, bl. Peter Pavol Gojdič a bl. Vasiľ Hopko. Ich postavy sa vypínajú na modrom lúči prameniacom práve v rieke Jordán.
Väzenské prostredie azda najviac ukázalo práve Božiu silu a moc, čo človek dokáže, ak splynie s Kristom. Takúto možnosť a príležitosť začleniť sa do rieky Jordán má každý človek. Rieka Jordán míňa Krista a pokračuje ďalej, prechádza podlahou a privádza nás ku krstiteľnici. Tá je vyrobená z jedného kusa travertínu a váži približne 1.3 tony. Práve tu má každý možnosť sa tak trochu ponoriť do rieky Jordán a mať teda spoluúčasť na tej istej Božej moci a Božej milosti. Celá táto kompozícia mozaiky sa uberá smerom k svätyni a spája sa s ňou, aby vytvorila jeden celok.
„Odmínovanie týchto pozemkov, ako aj rozhodnutie vrátiť ich cirkvám je projekt, na ktorý sme veľmi hrdí," uviedol podľa agentúry DPA Marcel Aviv, riaditeľ izraelskej služby na likvidáciu mín.
V Starom zákone sa dočítame, že v Betánii v Zajordánsku Izraeliti prekročili rieku Jordán na svojej dlhej ceste do Zasľúbenej zeme. O niečo neskôr na tom istom mieste prorok Eliáš vystúpil do neba na ohnivom voze. Keď bol Ježišov krst dokončený, otvorilo sa podľa Nového zákona nebo a Duch svätý zostúpil v podobe holubice na Ježiša. Z neba sa vtedy ozval hlas: „Toto je môj syn ktorého milujem a v ktorom som našiel zasľúbenie.“ Ježiš následne Betániu opustil a Ján pokračoval v krstení aj naďalej až kým nebol popravený za to, že otvorene kritizoval nemravný život panovníka Heroda Antipasa.
Na presnú polohu posvätného miesta sa pomaly zabudlo (aj keď sa tušilo, kde by mohlo byť) a objavené bolo až pri archeologickom výskume v roku 1996, ktorý priamo podporoval princ Ghazi. Dnes sa tu nachádzajú kostoly všetkých významných kresťanských cirkví a po celom objekte Vás prevedie miestny sprievodca. Betánia v Zajordánsku na brehu rieky Jordán. Tu bol pokrstený Ježiš Kristus.
Ďalším významným miestom v Jordánsku ktoré na BUBO zájazdoch pravidelne navštevujeme je hora Nebo, na ktorej zomrel starozákonný prorok Mojžiš. Mojžišovi sa pripisuje napísanie Piatich kníh Mojžišových, ktoré sa spoločne nazývajú Pentateuch. Druhá kniha - Exodus, opisuje, ako sa egyptský faraón (Ramzes II.?) začal obávať narastajúcej moci Izraelitov v Egypte a prikázal, aby bol každý novonarodený židovský chlapec zabitý. Jedna žena sa však rozhodla, že svojho syna Mojžiša zachráni a vložila ho do prúteného košíka, ktorý pustila na rieku Níl. Kôš s dieťaťom našla faraónova dcéra, ktorá chlapca vychovala na kráľovskom dvore. Aby sa vyhol faraónovmu trestu, ušiel na horu Sinaj kde si našiel ženu a pásol dobytok.
Jedného dňa sa mu z horiaceho kríka prihovoril Boh, ktorý mu povedal, že vyvedie spolu so svojim bratom Áronom Izraelitov z otroctva. Mojžiš sa preto vybral za faraónom, ktorý však odmietol otrokov prepustiť. Boh preto zoslal na Egypt postupne desať egyptských rán a pri poslednej z nich dokonca zomrel faraónov prvorodený syn. Pod Mojžišovým vedením prešli cez rozostúpené Červené more, dostali sa k hore Sinaj a jedného dňa prišli k vodám Meríby v púšti Cin. Izraeliti tu nemali čo piť a chceli sa vrátiť naspäť do Egypta. Mojžiš s bratom však do skaly udreli svojimi palicami a neposlúchli tak priamy boží príkaz. Za trest sa nemali nikdy dostať do Zasľúbenej zeme. Starší z bratov - Áron zomrel neďaleko Petry, kde je aj pochovaný. Mojžišovi Boh tesne pred smrťou dovolil ísť na horu Nebo, odkiaľ mohol vidieť zem, do ktorej viedol svoj vyvolený národ.
Poznáme však lokalitu 808 metrovej vysokej hory Nebo, kde sa nachádza kostol Mojžišovej pamiatky s prekrásne zachovanou rímskou mozaikou. Dominantou celého miesta je kríž v tvare Mojžišovej palice, okolo ktorého je omotaný medený had spomínaný v Biblii. Ak budete mať na hore Nebo šťastie na dobrú viditeľnosť, uvidíte okrem najstaršieho stále obývaného mesta na svete - Jericha aj predmestia Jeruzalema. Boh preto prikázal Mojžišovi a Áronovi, aby sa prihovorili skale v púšti, odkiaľ mala vytrysknúť voda. Mojžiš s bratom však do skaly udreli svojimi palicami a neposlúchli tak priamy boží príkaz. Za trest sa nemali nikdy dostať do Zasľúbenej zeme.
Rímske mesto Aila, ako sa dnešná Aqaba na juhu Jordánska kedysi nazývala, bola provinčným mestom na okraji záujmu rímskych cisárov. Aj to je možno jeden z dôvodov, prečo sa tu nachádzal pravdepodobne najstarší kostol na svete z konca 3. storočia nášho letopočtu. Zo samotného kostola sa do dnešných dní veľa nezachovalo a obdivovať tak môžete len jeho základy staré viac ako 1700 rokov. Nevie sa ani, komu bol kostol zasvätený a kto ho vysvätil. Osudy jeho staviteľov tak zostanú už asi navždy záhadou. To, čo z nej zostalo, bolo neskôr zničené pri stavbe mestských hradieb.
Ruiny antického mesta Kastron Mefa, ktoré sú zapísané na zozname UNESCO pod názvom Umm ar-Rasas, patria medzi menej navštevované pamiatky v Jordánsku. Z tábora sa neskôr stalo plnohodnotné rímske mesto s hradbami a množstvom kostolov s mozaikami, ktoré sú dnes rovnako nádherné a veľkolepé, ako boli pred 1 500 rokmi. Najzaujímavejšia pamiatka sa však nachádza kilometer od návštevníckeho centra a turistických chodníčkov. Na čo vlastne veža slúžila a čo znamená jej názov? V 5. storočí sa vo Východorímskej ríši začali objavovať pustovníci a mnísí hľadajúci samotu a pokoj ďaleko od ľudí. Niektorí z nich odišli do divočiny a ďalší sa rozhodli bývať na vysokých vežiach, ktoré im poskytovali samotu a ticho na modlitby.
Jeho vzor nasledovali aj ďalší pustovníci a minimálne jeden z nich musel prísť aj do Kastron Mefy, kde si buď sám alebo s pomocou miestnych obyvateľov postavil 14 metrov vysokú vežu, v ktorej sa mohol v pokoji venovať duchovným potrebám. Lano, na ktorého konci bol pravdepodobne priviazaný kôš, slúžilo pustovníkovi ako jediný spôsob získavania jedla, ktoré mu nosili obyvatelia Kastron Mefy. Podobných veží bolo v minulosti oveľa viac, avšak poslednú stojacu na svete uvidíte práve v Jordánsku v Umm ar-Rasas.
Stylitská veža v Umm ar-Rasas.
V čase svojej najväčšej slávy musela antická Petra patriť k najkrajším a najbohatším mestám na svete. Nachádzala sa na Kadidlovej obchodnej ceste, po ktorej nabatejskí kupci prevážali kadidlo z dnešného Ománu do prístavu v Gaze, kde sa vzácna a voňavá živica naložila na lode plaviace sa do všetkých prístavov v Rímskej ríši. Vedeli ste však, že niektoré hrobky slúžili v čase pomalého úpadku mesta ako kostoly a kláštory? Asi najväčším z nich bola Urnová hrobka, ktorú si v 1. storočí nášho letopočtu nechal postaviť panovník Malichus II. Sto rokov po prijatí kresťanstva však bola zmenená na kostol a rozšírená. Jej najväčším lákadlom je v súčasnosti nádherne zafarbený strop a preto hrobka/ kostol nesmie pri našej BUBO prehliadke Petry nikdy chýbať. Ďalším zaujímavým miestom je byzantský kostol s mozaikou postavený v 5. Neďaleko od kostola sa našli papyrusové zvitky zo 6. storočia, ktoré patrili miestnemu diakonovi. Opisuje v nich dôležité udalosti svojej rodiny, ale aj súdne spory so susedmi, ktoré sa vliekli po celé generácie. Najvýznamnejšie pútnické miesto sa však nenachádza priamo v starovekom meste ale na jednom z okolitých kamenných vrchov. Je ním Áronova hora (Jabal Haroun) na ktorej zomrel a kde je podľa Biblie pochovaný Mojžišov brat Áron. Pokiaľ by ste sa na Áronovu hrobku chceli ísť osobne pozrieť, môžete počas nášho zájazdu absolvovať fakultatívny treking na Áronovu horu v skorých ranných hodinách.