Človek pretvára aj kozmický priestor. Zem obklopila akási ochranná bublina z rádiových vĺn. Britsko-americký tím výskumníkov zistil, že ľudská aktivita vplýva na dosah nebezpečného žiarenia v okolí Zeme. Sondy NASA však odhalili, že jedine veľmi dlhé vlny vplývajú na rádioaktívne žiarenie v okolí Zeme.
Van Allenove radiačné pásy
Van Allenove radiačné pásy
Oblasti vysokej radiácie v okolí našej planéty, takzvané Van Allenove radiačné pásy, vznikajú vďaka vysokoenergickým časticiam prichádzajúcim zo Slnka. Magnetické pole Zeme pred nimi chráni povrch, ale vo výške 400 až 50 000 km ich zachytáva. Veľmi dlhé rádiové vlny (VDV) ho takpovediac odtláčajú do väčšej vzdialenosti od povrchu. Zistenia publikoval vedecký časopis Space Science Reviews ako súčasť rozsiahlejšieho článku o vplyvu človeka na kozmický priestor v blízkosti Zeme.
Fyzik Dan Baker z Coloradskej univerzity už dlhšie zastával hypotézu, že tieto pásy sa minulosti nachádzali bližšie k zemskému povrchu. Bakerovu hypotézu potvrdili vesmírne sondy. Ich merania zistili, že horná hranica dosahu veľmi dlhých vĺn takmer presne zodpovedá dolnému okraju radiačných pásov. Navyše, porovnanie nových zistení so satelitnými meraniami z roku 1960 ukazuje, že Van Allenove pásy boli vtedy oveľa bližšie k povrchu Zeme.
Radiácia Van Allenových pásov nezriedka poškodzuje palubnú elektroniku na satelitoch alebo narúša komunikačné a navigačné signály. Ohrozuje aj zdravie astronautov. Veľmi dlhé rádiové vlny môžu s prispením ďalších výskumov tieto problémy vyriešiť. Americkí výskumníci sa nazdávajú, že pomocou vysielačov umiestnených v horných vrstvách atmosféry by dokázali prebytočnú radiáciu z blízkosti Zeme odstrániť.
Vplyv na astronautov a misie Apollo
Počas misií Apollo astronauti prechádzali oblasťou Van Allenových radiačných pásov. Pri misiách Apollo dokonca možno túto dávku prirovnať zhruba k röntgenu hrudníka. Astronauti prechádzali počas celej svojej misie touto oblasťou menej ako štyri hodiny a chránila ich samotná vesmírna loď. Dávka žiarenia tak bola relatívne nízka.
Samozrejme, misie Apollo mali aj veľkú dávku šťastia - Slnko bolo počas letov kľudné, nekonali sa žiadne silné erupcie ani CME, a ani žiadne veľké udalosti GRB.
Dávka radiácie na Mesiaci - povolená norma dávky radiácie pre kozmonautov je mimoriane vysoká, až 50 rem (0,5Sv) - mnohonásobne viac, ako v akejkoľvek inej profesii. Aj v prípade vysokého dávkového toku, ako bola napríklad misia Apollo 14, to však predstavuje dobu ~400 dní - teda viac ako rok - na jej dosiahnutie. Pritom ožiarenie do 0,5Sv sa dá u inak zdravého človeka preukázať len pri intenzívnejšom ožiarení (dávkové toky nad 50-100mrem/h) a len laboratórne (dočasné zníženie počtu červených krviniek).
Dlhodobá, či trvale obývaná mesačná základňa, ak vznikne, bude musieť byť zahrabaná pod povrchom, alebo na povrchu zasypaná regolitom. Podľa hrúbky nakrytia regolitom sa potom bude meniť dávkový tok radiácie vo vnútri stanice, a to až na úroveň porovnateľnú s úrovňou radiácie na Zemi - proste radiácia z podložia bude rovnaká ako radiácia z "nadložia" - zo zásypu regolitom a zo žiarenia od Slnka a z vesmíru.
Alternatívne teórie a konšpirácie
Okolo pristátia na Mesiaci existuje mnoho konšpiračných teórií. Niektoré z nich spochybňujú prechod astronautov cez Van Allenove radiačné pásy. Tieto teórie tvrdia, že radiácia by ľudí zabila, ale pri misiách Apollo dokonca možno túto dávku prirovnať zhruba k röntgenu hrudníka.
Existujú aj teórie, ktoré tvrdia, že fotografie z Mesiaca boli sfalšované. Väčšina misií Apollo dosadala na nerovný mesačný povrch počas lunárneho rána či večera. Slnko tak bolo relatívne nízko nad horizontom, čo samo osebe spôsobuje zaujímavé vizuálne fenomény. Navyše, mesačný povrch extrémne dobre odráža svetlo, svetlo sa odrážalo aj od Zeme, rovnako ako od kombinézy astronautov či samotného lunárneho modulu.
Najlepším dôkazom pristátia na Mesiaci je to že Rusi ho nikdy nespochybnili.
Konšpiračné teórie o pristátí na mesiaci
Budúcnosť cestovania do vesmíru
Pre reálne cestovanie na Mars je potrebné vylepšenie technológie tienenia respektíve blokovania kozmického žiarenia. Cesta na Mars nám prekazí demencia. Objekty vo vesmíre sú vystavené tzv. kozmickému žiareniu. Na Zemi nás pred týmto žiarením chráni magnetické pole.
Vedci zistili, že žiarenie spôsobuje negatívne zmeny v neurónoch a napríklad znižuje množstvo výbežkov neurónov, dendritov, a tým zhoršuje aj prenos signálov medzi neurónmi v mozgu. Poškodenie mozgu aj po takomto čase je podľa nich výrazné a vyúsťuje v demenciu.
V každom prípade výsledky naznačujú, že pre reálne cestovanie na Mars je potrebné vylepšenie technológie tienenia respektíve blokovania kozmického žiarenia. Či k nemu príde do roku 2024, kedy chce na Mars pri optimistickom vývoji poslať prvú ľudskú posádku SpaceX, je ale otázne.
Niektorí vedci navrhujú, že namiesto použitia ťažkých materiálov na tienenie by sa mohlo využiť elektromagnetické pole na odklonenie radiácie. Nakoniec sa pride na to, ze je konina robit ultra-odolne tienenie z titanu a lepsie tam prdnut elektromagnet s malym reaktorom.
Rotácia Zeme a jej vplyv
V prvom rade je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo všetko je na otáčaní Zeme závislé. Hoci sa to z bežného ľudského pohľadu nezdá, rotácia planéty má vplyv aj na bežné povrchové podmienky. Pokiaľ hovoríme o Zemi v širšom zmysle, potom sa nejedná len o "pevné" teleso (geoid), ale zároveň i vodný a atmosferický obal, ionosféru, termosféru a v najvzdialenejších oblastiach aj magnetosféru Zeme (Van Allenove radiačné pásy, vonkajšie magnetické pole a magnetický chvost).
Ak by skutočne došlo k zastaveniu alebo prudkému spomaleniu rotácie, potom možno následky rozdeliť do dvoch skupín: po prvé procesy, ktoré sú spojené priamo s deceleráciou rotácie planéty a po druhé procesy spojené s dlhodobým prispôsobením novej rýchlosti rotácie.
Prúdiaca kvapalná zložka jadra by napríklad mohla prejsť do významne turbulentného pohybu a spôsobiť rozpad či prudkú reorganizáciu magnetického poľa Zeme, ktorého tvar a intenzita sú priamo závislé na prúdení materiálu vonkajšieho jadra voči vnútornému jadru (prudká zmena či strata magnetického poľa by bola smrteľná pre veľké množstvo organizmov). Ak sa na okamih vzdialime od vnútorných partií Zeme, potom aj "povrchové '" zmeny by boli veľmi markantné. Napr. prúdenie vody v oceánoch či atmosférické prúdenie by podľahli veľmi rýchlym a chaotickým zmenám.