Región Prievidze na Slovensku je bohatý na sakrálne pamiatky, ktoré svedčia o hlbokých náboženských koreňoch a kultúrnom dedičstve tohto územia. História kostolov a kaplniek v tejto oblasti je úzko spätá s osídľovaním, kolonizáciou a významnými historickými udalosťami, ktoré formovali život miestnych komunít.
Piaristický kostol v Prievidzi
Vplyv nemeckej kolonizácie na názvy obcí
Prievidzský región bol v minulosti silno ovplyvnený nemeckými kolonistami, ktorí od prvej tretiny štrnásteho storočia zakladali nové obce a kolonizovali už existujúce. Táto kolonizácia priniesla do regiónu nielen nové osady, ale aj zmeny v názvosloví. Jestvujúce mestá a dediny už mali svoj pôvodný názov a od Nemcov dostali druhý. Napríklad Prievidza, ktorá bola založená začiatkom dvanásteho storočia, sa po kolonizácii volala aj Priwitz, Bojnice Weinitz. V období kolonizácie vzniklo niekoľko nových obcí, napríklad aj Nemecké Pravno (Deutsch Proben), ktoré malo už o pár rokov neskôr charakter mestečka. Nemecké Pravno bolo premenované na Nitrianske v roku 1946. Dôvodom bola príslušnosť k nitrianskemu regiónu.
Zaujímavý je osud názvu Malinovej, ktorá vznikla v prvej tretine štrnásteho storočia a nazývala sa Cech alebo Cach. Už za prvej československej republiky mala táto dedina značne revolučný charakter, ľudia si z prác prinášali revolučné myšlienky a dedinu dokonca prezývali Malá Moskva. Po roku 1948 sa názov obce zmenil na Malinová, stalo sa tak na počesť generála Malinovského,“ vysvetlil archivár Slovenského národného múzea - Múzea Bojnice Erik Kližan. Do roku 1960 mali nemecké názvy aj vtedajšie obce, dnešné časti Nitrianskeho Pravna. Mayzel sa premenoval na Vyšehradné, inšpiráciou bola poloha pod vrchom Vyšehrad. V Bettlesdorfe (Žobráckej Vsi), dnes známej ako Solka, boli obyvatelia povinní do bojnického panstva dodávať soľ na hrad. Dnešná Tužina bola po nemecky Schmiedshau, po maďarsky Kovácspalota. Pôvodný názov dnešného Kľačna, ležiaceho pod vrcholom pohoria Kľak, bol Gajdel. Ďalšia oblasť nemeckého osídlenia je v okolí Handlovej, ktorá bola založená v roku 1376. Jej pôvodný názov bol Krickerhau podľa zakladateľa, ktorým bol Henri Kriecker. Jeho krstné meno aj priezvisko sa v rôznych prešmyčkách objavuje aj v názve Handlová - Henelhau - Henrichova Ves. Oba názvy sa používali súbežne až do konca vojny.
Dôvodom hromadného premenúvania miest a obcí po vojne bola najmä snaha potlačiť všetko nemecké a potreba umelo vytesniť tieto názvy z pamäti obyvateľov. Napriek tomu sú staré názvy v ľuďoch dodnes zakorenené a používajú ich,“ objasnil Kližan. Sú dediny, ktoré síce nemali nemecký názov, no ľudia ich v hovorovej reči premenúvali tak, aby sa im lepšie vyslovovali. Dodnes je tak možné počuť namiesto Malá Čausa Malá Čiauša či Veľká a Malá Lihotka, nie Lehôtka.
Niektoré názvy obcí sa formovali v období budovania socializmu pri spájaní dedín či osád. Napríklad v roku 1964 sa spojili obce Nedožery a Brezany a keďže sa nevedeli dohodnúť na spoločnom názve, dodnes sa používa zdvojené pomenovanie. V roku 1960 sa spojili Chrenovec a Brusno. Lehota pod Vtáčnikom vznikla v roku 1960 z Veľkej a Malej Lehoty, o šesť rokov skôr vznikol Kamenec pod Vtáčnikom spojením Horného a Dolného Kamenca. V 1924 sa spojili Horné a Dolné Šútovce do súčasných Šútoviec. Mnohí už ani netušia, že kedysi existovala obec Kršťanova Ves, ktorá je súčasťou Nitrianskeho Rudna. Niekdajšie obce Vieska a Chalmová sú dnes súčasťou Bystričian. Najväčšie spájanie obcí nachádzame v Diviakoch nad Nitricou, ktoré vznikli spojením piatich obcí - Diviaky nad Nitricou, Somorova Ves, Banky, Mačov a Ješkova Ves,“ pripomenul Kližan. Doplnil, že v roku 1960 vznikla Nitrica spojením dvoch vedľa seba ležiacich dedín Dvorníky nad Nitricou a Račice. Názov inšpirovala riečka Nitrica pretekajúca cez tieto obce. Zaujímavosťou sú názvy Kocurian a Šútoviec. Ľudia si mysleli, že názov Kocurany je odvodený od kocúra a malo by tam byť dlhé ú, no opak je pravdou. Ide o odvodeninu z mena a píše sa tam krátke u. Naopak Šútovce sa napriek opačnej verejnej mienke píšu s dlhým ú. Rozhodli o tom obyvatelia obce počas referenda.
Kostol sv. Michala Archanjela v Chrenovci-Brusne
Do polovice 14. storočia siaha história Kostola sv. Michala Archanjela v Chrenovci-Brusne. Dominantu obce postavili na vŕšku v miestnej časti Chrenovec, pričom miesto na jej výstavbu určila podľa miestnych obyvateľov ´vyššia moc´. Z veže kostola tiež spadlo na konci 14. storočia dieťa, ktoré sa zázračne zachránilo.
Ku kostolu sa viaže história, že ho chceli postaviť na rozmedzí obcí Veľká Čausa, Malá Čausa, Lipník na mieste zvanom kostolica. Jeden deň tam naviezli robotníci materiál, ale v noci zmizol a objavil sa na mieste, kde je teraz kostol. To sa opakovalo aj nasledujúcu noc. Ľudia teda povedali, že je to nejaká vyššia moc a postavili kostol na jeho dnešnom mieste," priblížil starosta Chrenovca-Brusna Tibor Čičmanec.
K výstavbe kostola sa podľa výpisu z chrenovskej kroniky viaže aj ďalšia zaujímavá udalosť. V roku 1381 z jeho veže, ktorá vtedy dosahovala výšku asi šiestich orgií, čo je v prepočte asi 13,70 metra, spadlo šesťtýždňové dieťa. To sa vyšmyklo matke, ktorá pracovala na lešení pri murároch a mala ho kojiť. „Dieťa padlo cez murárske lešenie nahé na ostrý kameň. Zhrozená matka veľmi vykríkla a omdlela. Avšak, keď tam vybehol farár a prebral ju, zviedli ju z lešenia dolu, našli dieťa ako nahé ležalo medzi kameňmi živé, čulé a bez najmenšieho znaku poranenia," píše sa v kronike.
Udalosť doteraz pripomína i socha dieťaťa, ktorú dal vyhotoviť miestny farár z kameňa a osadili ju na vežu kostola v tej istej výške, z akej dieťa vtedy spadlo. Chrenovský kostolík bol farským kostolom veľkej farnosti, do ktorej patrilo všetkých sedem dedín handlovskej doliny. Bol postavený niekedy v 14. storočí, no nezachoval sa v pôvodnom architektonickom riešení. Po požiari, ku ktorému došlo v roku 1947, už nebol totiž obnovený v pôvodnom výraze.
K požiaru sa podľa historika Jozefa Lenharta viažu dve verzie, jedna oficiálna, druhá neoficiálna. Podľa oficiálnej požiar vznikol z nedbanlivosti a spôsobil ho zvonár v dedine nazývaný Jožo Malý. Bol mentálne zaostalý, bez rodičov a prežíval vďaka vypomáhaniu na fare. K požiaru došlo počas žatvy, na poludnie. Zvonár pri zvonení odhodil vo veži zapratanej haraburdím ohorok cigarety, preschnuté drevo a papier sa vznietili a keďže kostolná veža bola krytá šindľom, požiar sa veľmi rýchlo šíril. Oheň podporovalo aj veľké sucho, ktoré v tom roku sužovalo dolinu. Požiaru by sa bolo dalo zabrániť, keby ho bol podpaľač ohlásil a zmobilizoval na jeho hasenie dedinčanov. On si ale ľahol do farskej záhrady a sledoval šírenie ohňa po kostole," priblížil.
Neoficiálnou verziou podľa neho je, že kostol chcel farár už začiatkom 20. storočia zbúrať a prestavať. „Ibaže mu to úrady pre jeho mimoriadne historické hodnoty nedovolili. Takmer pol storočia apeloval a mobilizoval ľudí na jeho prestavbu. Požiar prišiel mimoriadne vhod a umožnil tak zrealizovať dlhoročný ´sen´ pána farára a veriacich...," doplnil.
Nový kostol bol podľa Lenharta postavený neuveriteľne rýchlo, keďže jeho výstavba trvala iba dva roky. Zaujímavosťou je, že výstavba nového chrenovského kostola sa udiala v kritických rokoch, v čase politickej radikalizácie, nástupu komunizmu a perzekvovania veriacich. Súčasťou nového kostola bol maľovaný oltár. Tvorila ho monumentálna nástenná maľba predstavujúca psychostázu sv. Michala Archanjela a svojimi rozmermi bola najväčšou nástennou maľbou vytvorenou v 50. rokoch 20. storočia na Slovensku. K jej odstráneniu došlo okolo roku 1995, pri modernizácii chrámu," priblížil.
Z pôvodného gotického kostola sa zachovalo ako súčasť novostavby polygonálne presbytérium - svätyňa, zaklenuté krížovou rebrovou klenbou s kamenným pastofóriom a západná kostolná veža. Jej riešenie nemá na Slovensku obdobu. Je šesťhranná a jej prízemie je odľahčené troma hrotitými gotickými portálmi. Stojí na pilieroch otvorenej predsiene, akoby bola vo vzduchu. V dobe svojho vzniku to bolo mimoriadne odvážne a progresívne riešenie," ozrejmil historik. Doplnil, že v kostole sa zachoval i vstupný sedlový portál s netradičnou výzdobou v podobe kamenného panela s plastickou reliéfnou kružbou, tiež monumentálny mnohofigurálny reliéf s výjavom Smrti Panny Márie z roku 1517.
Pôvodne patril k sochárskej výzdobe hlavného oltára. Jeho autor nie je známy, a tak sa jeho tvorca v odbornej literatúre uvádza pod menom Majster Smrti Panny Márie z Chrenovca." Novostavba chrenovského kostola je riešená v duchu tzv. baťovskej, funkcionalistickej architektúry a ako zdôraznil Lenhart, patrí k najlepším chrámovým realizáciám svojho druhu na Slovensku. V architektúre došlo k optimálnemu skĺbeniu aktuálnych moderných, funkcionalistických foriem s gotizujúcimi prvkami, ako je použitie tvaru lomeného oblúka a trojlodia," skonštatoval.
Svätý Michal Archanjel HD
Kaplnka Panny Márie vo Veľkej Čausi
Kaplnka Panny Márie bola postavená v roku 1896 na okraji obce. V roku 1955 sa rozrástla výstavba obce až za časť Pusté a samotná kaplnka začala chátrať. V roku 1976 bola prevedená generálna oprava. Iniciátorom a sponzorom opravy bol Jozef Pekár s manželkou Máriou. Drevená soška Panny Márie z roku 1896 bola zreštaurovaná pánom Jánom Trgiňom z Brusna. Vnútorná časť bola obložená mozaikou, zabezpečená železnými dvierkami na zámok. Vonkajšok kaplnky bol okožovaný, strecha prekrytá a vybudovalo sa tiež nové oplotenie. Všetky murárske práce previedol pán Jozef Lenhart, za pomoci veriacich z Chrenovca. Dňa 12.9.1976 na slávne meno Panny Márie, za účasti veriacich, pán farár Ján Mráz kaplnku vysvätil. V noci zo 16. na 17.4.1993 bola vzácna socha Panny Márie neznámym páchateľom odcudzená a kaplnka poškodená. Bohužiaľ tento „skvost“ mohol byť následne už len nahradený sochou Panny Márie zo sádry. Socha bola z kostola prenesená do kaplnky, kde za prítomnosti veriacich ju vysvätil pán farár Pavol Zemko dňa 15.8.1993 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Rodina pána Jozefa Pekára (III. generácia) sa dodnes obetavo stará o túto pamiatku, ktorá je spojená s menom významného slovenského kňaza, národovca a vynálezcu Jozefa Murgaša.
Koncom 19. storočia (1895-1896) pôsobil na chrenovskej fare rímskokatolícky kňaz Jozef Murgaš. V miestnej kaplánke sa popri svojej pastoračnej práci zaoberal pokusmi s bezdrôtovou telegrafiou. Pre zlé národnostné a sociálne podmienky na Slovensku a v snahe uskutočniť svoj sen, sa Jozef Murgaš rozhodol v roku 1896 odísť do Ameriky. V Chrenovci teda strávil posledné roky na Slovensku. Odišiel skromne a potichu. Na počesť jeho šťastného odchodu a priateľstva rodina Pekárová dala postaviť kaplnku. Okolo nej bolo vysadených 5 líp, ktoré sú tam dodnes. Kaplnka bola na okraji akousi vstupnou bránou do dediny. Obyvatelia sa tu občerstvili chládkom a modlitbou cestou do poľa alebo cestou z ťažkej roľníckej roboty.
Ďalšie sakrálne pamiatky v regióne
V regióne Prievidze sa nachádzajú aj ďalšie kostoly a kaplnky, ktoré majú svoju vlastnú históriu a význam. Napríklad:
- Kostol sv. Mikuláša v Porube: Pôvodne nazývaný Nickelsdorf - Mikulášova Ves, názov Poruba bol inšpirovaný výrubom dreva, z ktorého si ľudia v obci postavili domy.
- Piaristický kostol v Prievidzi: Bol postavený v rokoch 1740-1750 a je jedným z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe.
- Kostol vo Frivalde (dnes Rajecká Lesná): Dejiny kostola siahajú až do 13. storočia.
Zvonice
Zvonica predstavuje solitérnu stavbu, slúžiacu primárne k zaveseniu zvona. Podnetom pre vznik zvoníc bol predovšetkým ohňový patent Márie Terézie, vydaný v roku 1751. Podľa neho všetky domy museli mať komín a dediny, kde nemali kostol s vežou a zvonmi, boli povinné postaviť samostatné zvonice. Zvonice sa stavali najmä na ľahko dostupných miestach, odkiaľ bolo zvonenie zvona počuteľné do širokého okolia (zvoničky), alebo pri kostoloch, ktoré nedisponovali vlastnou vežou so zvonom (zvonice). Často sa stávalo, že zvonica pri kostole bola neskôr stavebnou úpravou začlenená do samotného kostola alebo opačne, po zbúraní kostola sa ponechala len veža, ktorá ďalej slúžila ako zvonica. Z hľadiska výzoru a vývoja zvoníc existuje niekoľko typov. Najjednoduchšími boli improvizované obecné zvoničky, keď zvonce bývali zavesené medzi rozvetvené konáre. Lístie však oslabovalo zvuk zvonu, často sa preto vešali na samostatne stojaci kôl. Počas ďalšieho vývoja zvoničiek sa začala okolo kolu budovať stavbička, ktorá mala zabezpečiť ochranu proti nepriaznivému počasiu a zároveň dodávala stabilitu. Zvonica postupne získavala aj reprezentačnú úlohu, a tak mohla mať rôznu architektonickú a slohovú podobu.
Zvonica, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia, stála uprostred dediny (na obecnom pozemku v blízkosti domu smútku). Visel v nej malý umieračik, ktorý bol za prvej svetovej vojny zrekvirovaný. V roku 1919 kúpil Michal Pálesch za urbárske peniaze nový. Drevená, debnená zvonica s nadstavcom, stojaca v strede dediny na štvorcovom pôdoryse, ukončená ihlancovou vstavanou vežou. Objekt bol postavený v 19. storočí, keď obec prináležala k Bojnickému panstvu. Podľa niektorých údajov istá zemianka pre spásu svojej duše darovala obci Lipník v roku 1783 zvon umieračik, ktorý slúži dodnes a je umiestnený vo veži zvonice. Na zvone je nápis: CAUSSAPRO 1783. Na priečelí zvonice nad vchodom bola umiestnená socha Panny Márie Sedembolestnej (kópia Piety z Tužiny z prvej polovice 19. storočia), ktorú v roku 1995 odcudzil neznámy páchateľ. V osemdesiatych rokoch 20. storočia na zvonici boli zvonku vymenené všetky dosky. Na obnovu zvonice prispel obecný úrad a ružencové spoločenstvo. Vnútorné zariadenie je novodobé z 20. storočia. Drevená zrubová zvonica vo Vyšehradom (miestna časť Nitrianskeho Pravna) zo začiatku 19. storočia dokladá vývoj ľudovej architektúry. O vzniku majzlanskej zvonice (podľa pôvodného názvu dediny Majzel) sa nezachovali historické pramene, dátum jej vzniku však dokladá rok 1803, vyznačený na tráme nad vchodom. Zvonica štvorcového pôdorysu, jednopriestorovej dispozície a výškou dvoch podlaží stojí uprostred dediny na prudko sa zvažujúcom svahu, ktorý vyrovnáva kamenná podmurovka. Skladá sa z dvoch častí - zvonárne a hranolovej veže so závesom na zvon. Zaujímavým je zachovaný takmer dvestoročný zvon, ktorý nesie latinský nápis IN HONOREM E IOSEPHI REFUSA SUM 1828. Z nápisu je zjavné, že zvon bol zhotovený k úcte sv. Zachovala sa v pôvodnom stave, postupne však začala chátrať, v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa prepadla šindľová strecha a bola nahradená plechom. Až po roku 1990 sa začalo s jej dôkladnejšou obnovou. Vymenili a spevnili jej vnútornú konštrukciu, pretože hrozilo, že sa zvonica zrúti. Na záchranu zvonice to nestačilo, v roku 2016 sa začala jej ďalšia obnova. Bola nevyhnutná výmena konštrukčných trámov, spevnenie stolice a prekrytie strechy novým šindľom. Neskorobaroková, samostatne stojaca stavba zo začiatku 18. storočia stojí v areáli starého kostola. Vežovitý objekt má murovanú spodnú časť na štvorcovom pôdoryse a hornú drevenú časť ukončenú ihlancovou šindľovou strechou. V Bojniciach, v miestnej časti Dubnica, sa nachádza murovaná zvonica z 18. storočia. Stavba štvorcového pôdorysu, na prízemí s valene zaklenutým priestorom kaplnky, zakončená ihlancovou strechou, má kapacitu osem ľudí. V interiéri zvonice je uložená plastika Ukrižovaného Krista (baroková drevorezba) z konca 18. storočia.