Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici je významnou historickou a umeleckou pamiatkou Spiša. Obec Veľká Lomnica leží cca 8 kilometrov severovýchodne od Popradu, hneď pri hlavnej ceste na Kežmarok a Starú Ľubovňu. Kostol je aj vďaka vysokej veži zďaleka viditeľný. Areál kostola je prístupný a fara je hneď vedľa chrámu.
Samospráva Veľkej Lomnice s pomocou tímu odborníkov vydala knihu Dejiny Veľkej Lomnice. Kniha patrí medzi najkvalitnejšie tituly svojho druhu, ktoré v ostatnom čase v regióne vznikli a to nielen obsahom, ale aj grafickým spracovaním.
Známa obec nie je len miestom, "kde sa odbočuje na Vysoké Tatry." Veľká Lomnica dýcha históriou od najstarších čias a bola baštou rozvoja civilizácie pod Tatrami. "Naša obec sa nachádza na mieste posvätenom päťtisícročnou prítomnosťou človeka," hovorí starosta Veľkej Lomnice Milan Hrivnák. Slová starostu potvrdzujú fakty.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici bol postavený okolo roku 1280. Je nezvykle situovaný na dolnom konci obce, kde ho dali postaviť majitelia blízkeho kaštieľa. Obec ako sídlo významného šľachtického rodu Berzeviczy (predtým pomenovaného ako Páni z Lomnice) zaznamenala v stredoveku veľký hospodársky a kultúrny rozmach, čoho odrazom sú aj bohaté umelecko - výtvarné aktivity v kostole. Kostol patrí miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi.
Kostol (z lat. castelum - pevnosť) bol priestorom pre liturgiu a modlitbu, ale pre svoju stavebnú bezpečnosť poskytoval obyvateľom obce aj útočisko v čase nepokojov. Už vtedy mal predstavanú neskorománsku vežu a zaklenuté ranogotické presbytérium. Strop v lodi bol rovný, drevený.
Vo filiálke Veľká Lomnica sa konajú pravidelne každý druhý týždeň podľa rozpisu - v nedeľu o 10:30 hod. Vysvätenie: 2.
Kostol v podobe typického jednolodia s kvadratickým presbytériom, severnou sakristiou a západnou predstavanou vežou postavili niekedy v rokoch 1270 až 1280. Tunajší farár patril už v roku 1268 do Bratstva 24 spišských kráľovských farárov.
Architektúra a štýl
Najcennejšou stavebnou pamiatkou je pôvodne ranogotický rímskokatolícky kostol, v rokoch 1793-1974 prestavaný v barokovo-klasicistickom slohu. Jednoloďová stavba s pristavanou sakristiou a na južnej strane lode okolo roku 1600 pristavanou renesančnou zvonicou. Presbytérium je zaklenuté českou klenbou, loď dvoma poľami pruskej klenby dosadajúcej pomocou medziklenbových pásov na rímsu pilastrov.
- Románsky štýl sa prejavuje najviac na veži kostola v podobe združených okien a oblúčikového vlysu nad nimi.
- Dnes už nepoužívaný portál na južnej strane lode spája v sebe románsky i gotický sloh. Jeho riešenie s ústupkami je ešte románske, zakončuje ho však už gotický lomený oblúk.
Interiér a umelecké diela
V interiéri kostola sú ďalej dva neskorogotické krídlové oltáre z r. okolo 1500. Hlavný oltár sv. Kataríny Alexandrijskej v štýle rokoka z konca 18. storočia má na oltárnom obraze výjav Umučenia sv. Kataríny. Oltár sv. Mikuláša s výjavmi z jeho života a oltár Panny Márie datovaný rokom 1494 so svätými pannami mučenicami z prvých kresťanských storočí. Na tomto mariánskom oltári na čestnom mieste (vľavo hore) je aj patrónka kostola sv. Kataríny.
Z gotického zariadenia kostola pochádza fragment sochy apoštola z čias okolo roku 1400, dnes umiestnený v Spišskom múzeu v Levoči. Hlavný oltár je neskorogotický krídlový z obdobia po roku 1520, barokizovaný v 18. storočí a doplnený koncom 19. storočia sochou sv. Pavla. Pravý bočný oltár P. Márie so sochou madony je z roku 1480. Ľavý bočný oltár sv. Anny je zo 14. storočia.
V kostole nájdeme zaujímavú kamennú krstiteľnicu zdobenú reliéfmi ľudských tvárí. Na jej datovaní sa odborníci nevedeli zhodnúť, radili ju najprv do čias renesancie, neskôr až do neskororománskeho obdobia. Najnovšie jej vznik kladú na začiatok 15. storočia. Jeden zo svorníkov klenby lode je zdobený reliéfom hlavy s troma tvárami - vyobrazenie sv. Trojice.
Nástenné maľby
Raritou a vzácnosťou kostola je stredoveká gotická nástenná maľba v sakristii kostola. Prvú freskovú výzdobu dostal kostol už krátko po dostavbe. Z tohto obdobia pochádza obraz sv. Mikuláša na južnej stene lode, ktorý nesie ešte znaky neskororománskeho štýlu. Súčasťou maľby je aj nezvyčajný výjav svätca so skupinou štyroch mladých mužov, identifikovaných ako synov komesa Rikolfa z Lomnice, patrónov chrámu a podľa všetkého objednávateľov maliarskej výzdoby. Autorom maľby zo života sv. Mikuláša by mohol byť Majster tabule z Dębna.
Doteraz najstaršiu odkrytú maľbu kostola predstavujú dva výjavy zo života sv. Mikuláša z Myry vo východnej časti južnej steny lode. Prvý zobrazuje sv. Mikuláša s mitrou a biskupskou berlou, ako hádže cez oblok hrudu zlata trom spiacim devám. Pod ním je sv. Mikuláš.
Presbytérium bolo vyzdobené nástennými maľbami v polovici 14. storočia, ktoré odkryli až na začiatku 21. storočia. Nachádzame tu jedinečné motívy i nezvyčajné podania známejších scén, ktoré zrejme navrhol tunajší, určite vzdelaný kňaz. Na východnej stene svätyne smerujúcej do lode nachádzame výjavy Spásy zavŕšené tvárou Krista. Zobrazená je tu napríklad aj starozákonná scéna Mojžiša so zdvihnutými rukami, vďaka ktorým Židia víťazili v boji.
Chrám sa preslávil vzácnou gotickou freskou súboja sv. Ladislava s Kumánom, súčasti tzv. Ladislavskej legendy. Maľbu monumentálnych rozmerov v sakristii vytvoril vynikajúci umelec zrejme talianskeho pôvodu už niekedy v prvej štvrtine 14. storočia a predstavuje zrejme najstarší a najhodnotnejší príklad stvárnenia v tej dobe populárnej legendy o Ladislavovi - kráľovi a svätcovi (vládol v rokoch 1077 - 1095, vyhlásený za svätého roku 1192).
Doteraz nejasný je dôvod, prečo tak kvalitnú maľbu namaľoval umelec v sakristii, priestore prístupnom len obmedzenému okruhu ľudí. Objavili sa názory, že mohlo ísť o ukážku schopností daného majstra alebo núdzové riešenie vzhľadom na fakt, že všetky vhodnejšie plochy v kostolíku už boli pokryté staršími maľbami. Ďalšia z hypotéz hovorí o sakristii ako mieste stretnutí pána z Lomnice s ďalšími šľachticmi, pre ktoré by potom zobrazenie legendy o rytierovi - svätcovi bolo vhodným doplnkom. V roku 1972 bola vydaná poštová známka v hodnote 1,20 Kčs s motívom fresky zápasu sv. Ladislava.
Ide vyobrazenie výjavov z legendy o sv. Ladislavskú legendu objavili v roku 1957 a následne počas obnovy chrámu ju v rokoch 1960 - 1966 na dve etapy zreštaurovali. Fresky v presbytériu odkryli len pri obnove započatej v roku 2002, hoci ich prítomnosť preukázali už sondy v 60. rokoch minulého storočia.
Najstaršou zachovanou figurálnou kompozíciou v presbytériu je výjav Ukrižovania. Nachádza sa na ľavej spodnej časti východnej steny svätyne. Pri Ukrižovanom Kristovi je postava sv. Jána Evanjelistu. Na tejto stene nad pôvodným ranogotickým oknom smerujúcim na východ dominuje obraz tváre Krista vo forme mandyliónu. Napravo popri okne sú skupiny postáv zo Starého zákona, na vrchu je Pilát. Naľavo postavy z Nového zákona počnúc sv. Jánom Krstiteľom a pod ním sú apoštoli na čele so svätým Štefanom, diakonom. Na južnej stene je zobrazené stvorenie a dedičný hriech aj jeho následky.
Reformácia a rekatolizácia
Reformáciu na Spiši významne ovplyvnil aj rodák z Veľkej Lomnice- spišský prepošt Ján Horváth, pôvodne dosadený Jánom Zápoľským. Spiš totiž po cirkevnej stránke podliehal ostrihomskému arcibiskupovi, ale už od konca 12. alebo začiatku 13. storočia ho tu zastupoval prepošt, ako najvyšší predstaviteľ cirkvi na Spiši. Na jednej strane vydával prísne predpisy proti evanjelikom, dokonca osobne viedol roku 1529 ozbrojencov proti spišským anabaptistom do Švedlára, na druhej strane sa veľmi tvrdo choval voči kňazom a rehoľníkom. Nie je preto div, že sa dostal do prudkého sporu s Bratstvom XXIV kráľovských farárov. V roku 1544 sa vzdal funkcie prepošta a oženil sa s mladou Levočankou.
Farári Veľkej Lomnice patrili do Bratstva XXIV kráľovských farárov, kde mali významné slovo. V roku 1528 tu bol farárom levočský rodák Juraj Moller, ktorý bol v tom istom roku zvolený aj za seniora Bratstva. Písal tiež jeho kroniku, ktorá nás informuje o začiatkoch reformácie na Spiši. Miesto seniora zastával do roku 1544, pričom jednak tvrdo bránil prenikaniu protestantizmu na Spiš, a jednak sa dostal do prudkého sporu s prepoštom Horváthom.
Spišskí farári museli v tom čase odvádzať prepoštovi ročný poplatok- katedratikum. Výška katedratika Veľkej Lomnice bola 2 zlaté. Po Mollerovi v roku 1533 bol vo Veľkej Lomnici farárom istý Urban. Keď ho v januári 1537 navštívil prepošt Horváth, zapáčila sa mu jeho kobyla. Požiadal ho, aby mu ju dal. Keď sa však Urban vyhováral, že nie je jeho, ale patrí do inventára fary, dal mu na výber: Buď mu kobylu dá alebo zaplatí pokutu 25 zlatých. Kobylu mu teda dal a ešte toho istého roku mu musel dať aj koňa. Tým sa však jeho problémy neskončili.
Medzitým sa reformácia rozšírila po celom strednom Spiši. Iba jediná obec stále neprijala reformované učenie. Veľká Lomnica. Václav Pech (Venzeslaus Pechy), ktorý tu bol farárom od roku 1553, sa ako jediný neochvejne držal svojej katolíckej viery a odmietal všetky reformačné myšlienky. Kvôli tomu mal spory aj so Serpiliusom - Quendelom, ktorý bol farárom v Spišskej Belej a Melanchtonovým žiakom. Serpilius ho nazval „Romani pontificis satelles strenuus“, čo znamená „horlivý osobný gardista rímskeho pápeža“.
Až keď Václav Pech 12.apríla 1565 zomrel, bol za jeho nástupcu zvolený Prokop (Procopius) Scholtz, rodák z Vrbova, ktorý hneď zaviedol evanjelické obrady. Preto sa Veľká Lomnica považuje za poslednú obec v regióne, ktorá prešla na protestantizmus. Protestanti obsadili katolícky kostol bez boja. Proti nim sa prakticky nemal kto postaviť, lebo všetci obyvatelia sa stali evanjelikmi. Rovnako sa aj miestna škola stala evanjelickou. Farár sa so svojím zborom zaradil do už evanjelického Bratstva (Fraternity) XXIV Spišských miest, kde bol aj jeho konseniorom a v rokoch 1585 - 1587 dokonca aj seniorom. Scholtz bol lomnickým farárom 30 rokov až do svojej smrti 11.augusta 1596.
Je potrebné poznamenať, že tak ako v iných obciach aj vo Veľkej Lomnici prebehla reformácia umiernene. Evanjelickí farári síce zaviedli prijímanie pod oboma spôsobmi, odmietli kult svätých a odstránili katolícku omšu, ale napriek tomu ponechali v kostole celé jeho gotické zariadenie, vrátane troch oltárov (dnes existujú ešte dva z nich, hlavný bol neskôr nahradený novším barokovým).
Koncom prvej polovice 17.storočia nastala na Spiši rekatolizácia. Spočiatku prebiehala len na majetkoch katolíckych zemepánov, ktorí na svoje fary postupne dosadzovali katolíckych farárov. Masový charakter však nadobudla až po odhalení Wesselényiho sprisahania, najmä od roku 1671. Vtedy začali katolíci na príkaz panovníka preberať kostoly od evanjelikov aj násilím. Kostol vo Veľkej Lomnici obsadili 17.januára 1672.
„Práve tento rok 1672 dňa 17. januára bol veľkolomnický farár Michal Klein vyhnaný zo svojho farského dvora prostredníctvom viackrát spomenutého prenasledovateľa Bársonya*. Súčasne Johann Vitalis** vošiel malým oknom na chóre do kostola. Zvnútra nadvihol dvere a vypáčil ich, tak kostol násilím obsadil... Takto sa to dialo so zaberaním kostolov a prenasledovaním evanjelických duchovných na všetkých miestach v krajine.
Gróf Volkra im teda tlmočil rozhodnutie súdov, ktoré prebiehali v rokoch 1673 a 1674 s protestantskými kazateľmi, ktorí boli obvinení z hanobenia panovníka, poburovania ľudí, účasti na vzburách a sprisahaniach a dokonca aj zo spojenectva s Turkami. Klein však toto nariadenie neuposlúchol a ostal v Kežmarku. Keďže v tej dobe bol nedostatok katolíckych kňazov, zveril ostrihomský arcibiskup v roku 1675 správu fár vo Veľkej Lomnici, Huncovciach, Krížovej Vsi, Strážkach a v Rakúsoch paulínom z Kežmarku.
V roku 1681 bol cisár Leopold I. nútený zvolať krajinský snem do Šopronu. Tam sa uzákonila náboženská sloboda s určitými obmedzeniami. Do platnosti prišlo pravidlo, podľa ktorého museli byť poddaní takého vierovyznania, akého bol ich zemepán. Keďže v Lomnici panovali evanjelici Berzeviczyovci, ale aj ďalší šľachtici evanjelického vyznania - Augustini ab Hortis, Lehoczky či Spóner, obyvateľstvo mohlo byť protestantské. Zrušila sa platnosť reverzov a tak dostali farári žijúci vo vyhnanstve milosť.
Evanjelici sa už nemuseli povinne zúčastňovať na katolíckych obradoch, sviatkoch a mohli byť pochovávaní do mestských cintorínov. Malo to však iný háčik. Podľa ostatných vydaných artikulov, si evanjelici mohli postaviť len po dva kostoly v každej župe a po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste. Vrátiť sa mohli iba tie chrámy, ktoré si zbory postavili už ako protestantské. Veľká Lomnica nespĺňala ani jednu takúto podmienku.
V dôsledku stavovských povstaní bol však kostol ešte v rokoch 1682-1686 a v rokoch 1705-1709 v rukách evanjelikov. Po jeho smrti v roku 1686 nastúpil na jeho miesto Adam Chwistkovič, rodák z Pletzu, Sliezska (dnes Dombrowka), ktorý však už po pol roku v januári 1687 musel kostol opäť vydať počas cisárskym vojskám a teda katolíkom. Po obsadení Veľkej Lomnice Rákociho povstalcami 4. novembra 1705, získali kostol opäť evanjelici. Vtedy mali pre zmenu bohoslužby v súkromí katolíci.
Počas rekatolizácie nenútili Lomničanov na prestup do katolíckej cirkvi. Ešte v roku 1700 tu bolo až 522 evanjelikov a len 170 katolíkov. Do tohto obdobia boli patrónmi kostola miestni zemepáni. Postupne sa však zemepáni patronátneho práva zriekli a Veľká Lomnica ostala prakticky bez svetského patróna, ktorý by sa o kostol staral.
Evanjelický kostol vo Veľkej Lomnici
Od obsadenia kostola v roku 1709 prešlo vyše 70 rokov, počas ktorých sa vo Veľkej Lomnici nekonali verejné Služby Božie. Súkromne bohoslužby sa vykonávali v kaštieli a potajme v domoch. Verejne však mohli chodiť evanjelici do nového artikulárneho kostola v Kežmarku, ktorý bol od obce vzdialený len 7 km. Nová nádej pre protestantov prišla až po smrti Márie Terézie s nástupom jej syna Jozefa II. na trón. Necelý rok po matkinej smrti, vydal Jozef II. tzv. Tolerančný patent, ktorý nadobúdal platnosť v krajinách habsburskej monarchie postupne od októbra 1781. Tým sa prakticky skončilo obdobie protireformácie a rekatolizácie.
O postavenie kostola požiadali panovníka Veľkolomničania, v čom hrali veľkú úlohu Berzeviczyovci. Súhlas dňa 16. októbra 1783 skutočne prišiel. Kostol mal slúžiť nielen pre Veľkú Lomnicu, ale aj Huncovce a Starú Lesnú. Berzeviczyovci pomohli aj teraz - miesto na kostol, faru a školu darovala obci z vlastných pozemkov Barbora Horváth - Stansith de Gradecz, manželka Alexandra Berzeviczyho a matka Gregora Berzeviczyho - najslávnejšieho člena rodu.
Na toto miesto sa zhromaždili dňa 28. decembra 1783 evanjelici nielen tunajší, ale aj zoširoka-ďaleka; prišiel aj evanjelický farár Samuel Hellner z Kežmarku, miesto pre budúci kostol vysvätil, predniesol kázeň a prítomným prislúžil Večeru Pánovu. Stavba začala 16. apríla 1784 a pokračovala rýchlym tempom. Už 2. októbra 1785 sa v ňom uskutočnili prvé bohoslužby. Spolu s kostolom bola v roku 1785 postavená aj evanjelická fara. Kostol bol postavený do podoby rovnoramenného gréckeho kríža v neorenesančnom štýle.
Zariadenie interiéru pribúdalo len pomaly, po desaťročiach. Od roku 1788 bol lomnický zbor začlenený do dekanátu vzniknutého Potiského dištriktu, dekanát sa roku 1801 zmenil na Podkarpatský (neskôr Podtatranský) seniorát. Roku 1788 zhorela takmer celá obec, aj strecha kostola, fary a nie je vylúčené, že aj škola, ktorá bola postavená z dreva. V novembri 1883 prichádza do Lomnice kňaz Július Székely, ktorý tu pôsobil do roku 1913. Za jeho čias bola roku 1908 pristavená ku kostolu kamenná veža, na ktorú sa umiestnili zvony. Tie posvätil roku 1909.
Dňa 4. apríla 1916 začína svoje pôsobenie v Lomnici ďalší zaslúžilý farár - Július Mohr z Gelnice. V Lomnici oživil cirkevný život. Za jeho pôsobenia došlo k radikálnej zmene v evanjelickej cirkvi. Po vzniku Slovenského štátu bol v júni 1939 na synode v Liptovskom Mikuláši prijatý ústavný zákon o vypustení nemeckých evanjelikov zo zväzku evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku, ktorý vláda sch...
Na starých fotografiách je pohľad na kostol v pozadí s Tatrami. Pár desaťročí, ako predpisovala vtedajšia povojnová ideológia - sa príslušníci druhej histórie dištancovali od tej prvej, pretože mali iné - existenčné starosti a okrem toho sa všetko nemecké považovalo za fašistické. Našťastie túto nešťastnú dobu prežili veľkolomnické pamiatky. Medzi nimi aj nový evanjelický kostol.
VEĽKÁ LOMNICA. Už v 2. polovici 13. storočia stál v obci kostol a existovala tu fara, pričom miestny farár patril do Bratstva 24 kráľovských farárov na Spiši. Vývoj smeroval k tomu, že v 19. storočí už obec mala svojho notára. Najstaršia veľká autentická pečať obce sa nezachovala. Dá sa, predpokladať, že obsahovala obraz patrónky miestneho kostola Kataríny Alexandrijskej.
Obľúbené sídlo Veľká Lomnica bola osídlená odpradávna. Blízke husté lesy a dostatok zveri, aj čistý vodný tok, to všetko inšpirovalo pravekých ľudí, aby na území dnešnej Veľkej Lomnice zastali a našli si tu svoj domov. Z rozsahom neveľkého sídliska v polohe Na kopci (600 m n. m.) pochádzajú zlomky jemnej úžitkovej keramiky, kamenná štiepaná industria a brúsená industria. Archeológovia tu našli fragmenty kamenných žarnovov podložiek na roztieranie obilia a guľovité či ploché kruhové drviče otĺkače. Osobitnou kapitolou dejín Veľkej Lomnice je praveká osada Burbrich. Zástavba sa sústreďovala v kruhu a sledovala tak veniec opevnenia. archeológovia tu našli predmety nesmiernej historickej hodnoty.
Aj ďalšie časti dejín Doslova napínavým čítaním sú aj ďalšie kapitolu z dejín obce. Svoj domov tu našli aj Slovania, ktorých zaznamenávame v 8. storočí. Slovanov tu pripomína nejeden vzácny historický nález. Nemenej zaujímavé a búrlivé sú stredoveké dejiny obce. Hektické boli aj novšie časy obce. V 1. svetovej vojne tu zahynuli takmer tri desiatky mladých mužov. Druhá svetová vojna na miestnom cintoríne tiež zanechala pamiatky v podobe hrobov tých, ktorí bojovali proti fašizmu. Obec bola stáročia príkladom dobrého susedského spolunažívania rôznych etník a národnosti. Nezmazateľnú stopu tu zanechalo nemecké obyvateľstvo.
Veľká Lomnica sa stáva pojmom a centrom cestovného ruchu pod Tatrami. V obci je viacero hotelov, penziónov a ubytovní, ktoré môžu poskytnúť pohodlné trávenie dovoleniek stovkám turistov. V jej blízkosti nájdeme špičkové golfové ihrisko, chystá sa výstavba aquaparku. Už len výhľad z obce na tatranské končiare je niečo, na čo sa nezabúda.