V katolíckej tradícii má omša za duše, ktoré ublížili rodu, hlboký význam. Táto bohoslužba sa koná s cieľom zmierenia, odpustenia a duchovného uzdravenia pre tých, ktorí svojimi činmi negatívne ovplyvnili rodinné vzťahy a osudy.
V tomto článku sa pozrieme na kontext omše za duše v rámci Spoločnosti Ježišovej, pripomenieme si niektoré sviatky a udalosti spojené s mučeníkmi a svätcami, a zamyslíme sa nad významom obety a lásky v kresťanskom živote.
Omša v Bazilike sv. Petra
Sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš a Spoločnosť Ježišova
Sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš, zavedený pre celú Cirkev roku 1721, je v Rímskom kalendári zrušený, lebo spomienka na pomenovanie Ježiša sa nachádza už v evanjeliu omše 1. januára, t. j. na slávnosť Svätej Bohorodičky Márie, kedy sa osobitne „pripomína, že Dieťa dostalo najsvätejšie meno Ježiš“. Teda dnešný deň sa právom slávi ako titulárny sviatok našej Spoločnosti, ktorú si svätý Ignác a jeho spoločníci želali od samého začiatku „nazvať Ježišovým menom“.
Blahoslavení mučeníci zo Spoločnosti Ježišovej
V tento deň si pripomíname blahoslavených mučeníkov zo Spoločnosti Ježišovej, ktorí boli po rozdelení kresťanov v 16. storočí zavraždení za katolícku vieru. Sú to: Jakub Salès a Viliam Saultemouche (zomreli 7. februára 1593 vo Francúzsku; za blahoslavených ich vyhlásil Pius XI. roku 1926); Ignác de Azevedo (zomrel 15. júla 1570) a jeho 39 spoločníkov (zomreli 15. a 16. júla 1570, keď sa plavili do Brazílie; za blahoslavených ich vyhlásil Pius IX. roku 1854). K nim boli pripojení mučeníci, ktorí boli zavraždení za vieru za Francúzskej revolúcie, totiž Jakub Bonnaud (zomrel 2. septembra 1792) a jeho 22 spoločníkov (zomreli 2.-5. septembra 1792).
Naše časy potrebujú svätých! Potrebujú najmä príklad tých, ktorí vydali vrcholné svedectvo lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi; „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Cirkev sa síce zrodila z Kristovej obety na kríži, avšak rastie a ďalej sa rozvíja hrdinskou láskou, o ktorej vydávajú svedectvo spomedzi jej synov svojou smrťou práve tí najšľachetnejší: „semenom je krv kresťanov“. Teda obeta, v ktorej sa mučeníci nechávajú obrať o život, stáva sa práve tak, ako sa stalo aj Kristovo vyliatie krvi a v spojení s Kristovou obetou, prameňom života a duchovnej plodnosti pre dobro Cirkvi a celého sveta.
Preto nám veľmi pekne pripomína konštitúcia Svetlo národov, že „Cirkev pokladá mučeníctvo, ktorým sa učeník pripodobňuje Učiteľovi, dobrovoľne podstupujúcemu smrť za spásu sveta, a vylieva krv ako ju vylial aj on sám, za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky“.
Svedectvo svätých a blahoslavených
V tento deň si pripomíname viacerých mučeníkov zo Spoločnosti Ježišovej, ktorí boli zabití za vieru v misijných krajinách. Sú to: sv. Ján de Brito (zomrel 4. februára 1693 v madurskej misii; za svätého ho vyhlásil Pius XII. roku 1947); blahoslavený Rudolf Acquaviva a 4 spoločníci (zomreli 25. júla 1583 v Indii, za blahoslavených ich vyhlásil Lev XIII. roku 1893); blahoslavení František Pacheco (zomrel 20. júna 1626), Karol Spinola (zomrel 10. septembra 1622) a 31 spoločníkov (zomreli v rokoch 1617-1632 v Japonsku; za blahoslavených ich vyhlásil Pius IX. roku 1867); a 3 spoločníci (zomreli 19. júna a 20. júla 1900 v čínskej misii; za blahoslavených ich vyhlásil Pius XII. roku 1955).
Sv. Pavol Miki sa narodil v Japonsku roku 1566; vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a spoluobčanom hlásal s veľkým úspechom evanjelium. Keď sa rozpútalo prenasledovanie proti kresťanom, spolu s inými ho zatkli. Podstúpil kruté potupovanie a bol odvedený do Nagasaki. Katom vyhlásil, že im odpúšťa. Dňa 5. februára 1597 bol ukrižovaný. V ten istý deň spolu s ním podstúpili mučenícku smrť školastik Ján Soan (de Goto) a pomocný brat Jakub Kisai zo Spoločnosti Ježišovej a ďalší 23 rehoľníci a laici.
Keď viseli na kríži, bolo obdivuhodné pozorovať, ako všetci prejavovali stálosť, na ktorú ich napomínal raz páter Pasius, potom zas páter Rodriguez. Páter komisár sa ani nepohol a oči mal uprené k nebu. Brat Martin prespevoval niektoré žalmy, aby vzdával Božej dobrote vďaky a pridával verš: „Do tvojich rúk, Pane.“ Aj brat František Blancus zvučným hlasom vzdával Bohu vďaky. Keď náš brat Pavol Miki videl, že stojí na najčestnejšej kazateľnici, akú kedy mal, najprv vyhlásil okolostojacim, že je Japonec a že je zo Spoločnosti Ježišovej, že umiera za ohlasovanie evanjelia a že ďakuje Bohu za to jedinečné dobrodenie. Potom dodal: „Nazdávam sa, že sa nenájde medzi vami ani jeden, čo by si o mne myslel, že v tejto poslednej chvíli nebudem hovoriť pravdu. Vyhlasujem vám teda, že niet inej cesty k spáse okrem tej, ktorej sa držia kresťania. Potom uprel oči na spoločníkov a začal ich v tomto poslednom boji povzbudzovať. Na tvári všetkých sa zračila akási veselosť, no na Ľudovítovi mimoriadne. Anton, ktorý bol po Ľudovítovom boku, uprel oči k nebu, vzýval najprv najsvätejšie mená Ježiš a Mária, potom zaspieval žalm „Chváľte, služobníci Pánovi“, ktorý sa naučil v Nagasaki na vyučovaní náboženstva. Napokon si iní s rozjasnenou tvárou opakovali: „Ježiš, Mária“. Daktorí aj povzbudzovali okolostojacich, aby žili životom, hodným kresťana. Nakoniec kati začali vyťahovať z pošiev kopije, aké sa používajú v Japonsku. Pohľad na ne vzbudzoval hrôzu a všetci veriaci zvolali: „Ježiš, Mária!“ a dali sa do neba volajúceho náreku.
Mučeníci z Nagasaki
Sv. Klaudius La Colombière sa narodil roku 1641 v mestečku Saint-Symphorien d’Ozon vo Francúzsku. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil roku 1659. Za kňaza bol vysvätený roku 1669. Učil na gymnáziu v triede rétoriky a bol kazateľom. Účinne pomáhal svätej Margite Márii Alacoque pri šírení úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu. Potom ho poslali do Londýna za kazateľa kňažnej z Yorku. Stal sa obeťou intríg; uväznili ho a vypovedali zo zeme. Zomrel roku 1682 v mestečku Paray vo Francúzsku. Roku 1929 ho Pius XI. vyhlásil za blahoslaveného a Ján Pavol II. r. 1986 za svätého.
Keď Boh oznámil svoj úmysel menovanej osobe (svätej Margite Márii Alacoque) a ona mi rozpovedala, čo jej vravel, rozkázal som jej, aby to napísala. Mne to už potom nebolo ťažké prepísať do tohto denníka mojich exercícií. Boh chce, aby sa táto záležitosť šírila aj mojím pričinením. Keď som sa istého dňa v oktáve sviatku Božieho tela modlila pred Najsvätejšou sviatosťou, môj Boh ma nadmieru zahrnul nebeskými milosťami. Potom odhalil svoje presväté Srdce a povedal: Pozri sa na toto moje Srdce, na Srdce zapálené toľkou láskou k ľuďom, že nič neopomenulo, ale sa celkom strávilo a vyčerpalo, aby im zanechalo túto nesmiernu lásku, dosvedčenú celkom bezpečnými znakmi. No väčšina ľudí nielenže neprejavuje vďačnosť a priateľskú náklonnosť, ale ma v tomto tajomstve lásky stále zraňujú urážkami a potupami. A je to ešte trpkejšie, že to musím znášať aj od osôb, ktoré sa mi zasvätili. Preto ťa žiadam, aby piatok po oktáve Božieho tela bol osobitne zasvätený úcte môjho Srdca. V ten deň veriaci nech pristupujú k posvätnej hostine a za urážky, ktorých sa dostáva môjmu Srdcu v Oltárnej sviatosti, nech sa podáva vynáhrada v čase, keď som vyložený na poklonu veriacim. A sľubujem vám, že pričinením Božského Srdca budú zahrnutí hojnými nebeskými darmi všetci, ktorí budú preukazovať túto úctu môjmu Srdcu. - A ona mu na to: Ach, Pane môj, akúže to chceš mať pomocníčku pri uskutočňovaní svojich zámerov? Mňa totiž, čo som celkom nehodná, a nesmierne množstvo mojich hriechov bude zaiste len prekážkou pri ich uskutočňovaní. Ježiš jej však povedal: Choď k môjmu služobníkovi N. (Klaudius La Colombière) a v mojom mene mu povedz, aby sa všemožne usiloval upevniť túto pobožnosť: môjmu Srdcu to bude veľmi milé. Nech však neklesá na mysli, keď bude musieť prekonávať mnohé prekážky.
Keď 27. septembra 1540 Pavol III. schválil prvú Formulu Inštitútu Spoločnosti Ježišovej a dal dovolenie napísať jej Stanovy, zložili svätý Ignác, už ako generálny predstavený, a jeho spoločníci 22. apríla nasledujúceho roku v rímskej bazilike svätého Pavla pred obrazom preblahoslavenej Panny Márie slávnostné sľuby. Právom teda považujeme tento deň za narodeniny Spoločnosti Ježišovej. Na pamiatku tejto udalosti slávime v tento deň sviatok.
Úcta k Panne Márii
Blahoslavená Panna, i s vtelením Božieho Slova od večnosti predurčená za Božiu Matku, z rozhodnutia Božej prozreteľnosti stáva sa na zemi slávnou Matkou Vykupiteľa, jeho mimoriadne šľachetnou spoluúčastníčkou a pokornou služobnicou Pána. Svojou poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou vynikajúco spolupracovala na Spasiteľovom diele pri obnove nadprirodzeného života v dušiach tým, že počala, porodila a živila Krista, v chráme ho predstavila Otcovi a trpela so svojím Synom, keď umieral na kríži. Toto Máriino materstvo v poriadku milosti trvá nepretržite od súhlasu, ktorý verne dala pri zvestovaní a neochvejne zachovala aj pod krížom, až do večného zavŕšenia spásy všetkých vyvolených. S materskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna, čo ešte putujú uprostred mnohých nebezpečenstiev a ťažkostí, kým nevojdú do blaženej vlasti. Preto Cirkev vzýva blahoslavenú Pannu ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu. Vtelenému Slovu a Vykupiteľovi nemožno nikdy prirovnať nijaké stvorenie.
Požehnaná si, dcéra, od Boha najvyššieho nad všetky ženy na svete. A zvelebený je Pán, Boh náš, ktorý stvoril nebo i zem a ktorý ťa viedol, aby si úderom zasiahla hlavu knieža našich nepriateľov.
Pán si ju vyvolil a dal jej prednosť pred všetkými, do svojho stánku ju voviedol. Požehnaná si, dcéra, od Boha najvyššieho nad všetky ženy na svete.
Ježišova matka povedala: Urobte všetko, čo vám prikáže. Pán povedal svojej matke: Žena, hľa, tvoj syn. Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka. Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu s Ježišovou matkou Máriou. Z kmeňa Jesseho vzišla ratolesť, vyšla hviezda z Jakuba.
Ako ortodoxní kresťania vnímajú Máriu (úcta vs. uctievanie)
Svätý Peter Kanízius
Sv. Narodil sa roku 1521 v Nijmegene (Holandsko). V Kolíne nad Rýnom študoval a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Roku 1546 bol vysvätený za kňaza. Poslali ho do Nemecka, kde mnoho rokov publicistickou činnosťou a kázňami horlivo pracoval na obrane a upevňovaní katolíckej viery. Vydal mnoho kníh; medzi nimi vyniká najmä jeho Katechizmus. Zomrel 21. decembra 1597 vo švajčiarskom Fribourgu. Pápež Pius XI. ho roku 1925 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätý Peter Kanízius sa právom volá druhým apoštolom Nemecka. Keď odchádzal do Nemecka, dostal od pápeža Pavla III. apoštolské požehnanie, pričom mal hlboký duchovný zážitok. „Večný Veľkňaz, z tvojej nesmiernej dobroty sa smiem tvojim apoštolom vo Vatikáne, ktorí pod tvojím vedením konajú také obdivuhodné veci, úprimne zdôveriť s poznaním účinku a sily apoštolského požehnania. Keď som ho prijal, pocítil som veľkú útechu a pôsobenie tvojej milosti, ktorú som dostal prostredníctvom takých veľkých orodovníkov. Keď ma žehnali a potvrdzovali moju misiu do Nemecka, zdalo sa mi...
Svätý Peter Kanízius