Na území mesta Prešov sa dnes nachádza dvadsaťjeden funkčných kostolov. Medzi najvýznamnejšie patrí Veľký kostol v Prešove a Kostol sv. Štefana v Solivare.
Veľký Kostol v Prešove
Kostol postavili v polovici 14. storočia ako jednoloďový chrám s charakteristickou hranolovou vežou a neskôr prestavaný na trojloďový objekt patrí medzi najkrajšie monumentálne stavby neskorej gotiky u nás. Svojimi rozmermi 54,7x34x16m patrí k najväčším chrámom.
Prvotný kostol pochádzal z roku 1230 a tvoril jednoloďovú stavbu. V roku 1347 ho prestavali. V rokoch 1502 - 1515 dostal chrám neskorogotickú podobu keď bol rozšírený na trojloďový objekt.
Po veľkom požiari v roku 1788 bol kostol opravovaný, pričom vznikol vstupný klasicistický portál. Vežu regotizovali v rokoch 1903 - 1904. Vo vnútorných priestoch kostola sú zachované pôvodné gotické prvky.
Dominantou je hlavne barokový oltár sv. Mikuľáša. Niektoré výzdoby sú z dielne Majstra Pavla z Levoče.
V minulosti ponúkaná možnosť výhľadu z kostolnej veže je dnes nepravidelná.
Konkatedrála svätého Mikuláša v Prešove.
Prešovská Konkatedrála sv. Mikuláša
Prešovská Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove patrí k najkrajším stavbám neskorej gotiky u nás. Svojimi rozmermi, dĺžkou 54,7 m, šírkou 34-45 m, výškou 16 m, patrí k najväčším chrámom na Slovensku. Patrónom konkatedrály je sv. Mikuláš, ktorý sa v 13. storočí tešil veľkej úcte medzi veriacimi v Prešove. Konkatedrálu začali stavať po r. 1347 na mieste staršej sakrálnej stavby. V r. 1501 levočský kamenár PETER urobil plán prestavby kostola zo stránky kamenárskej, murárskej a staviteľskej. Prestavbu viedol prešovský majster JÁN BRENGISZEN, dôverník mesta. Pritom mu pomáhali kamenárski majstri MIKULÁŠ A MICHAL. V r. 1505 dokončili trojlodie, v r. 1509 južnú vstupnú halu kostola, v r. 1511 organový chór a v r. 1515 kostolnú vežu. Celkový vzhľad kostola je vzácnou pamiatkou éry neskorej gotiky a jedinečnou dominantou historického jadra mesta. Za reformácie (r. 1624) po požiari bol kostol adaptovaný vstavaním speváckych empór. V r. 1768 kostol opravili a súčasne postavili južný klasicistický portál. V r. 1903-1904 bola veža kostola regotizovaná. Pri generálnej obnove v roku 1950 kostol dostal novú travertínovú dlažbu, novú omietku, maľbu, farebné okná, rozhlas, novú krížovú cestu a opravu strechy. Z pôvodného gotického zariadenia sa zachovalo málo pamiatok. Najvzácnejšia je skriňa z bývalého gotického krídlového oltára (1490-1506) pojatá do dnešného barokového hlavného oltára. Sú v nej tri sochy (210 cm): socha P. Márie, po jej pravici socha sv. Mikuláša, vľavo socha sv. Vojtecha. Tabuľové maľby z krídel spomínaného gotického oltára sú novoinštalované v apside severnej lode kostola. Vzácne sú neskorogotické plastiky z dielne rezbára Majstra Pavla - archanjel Gabriel a Ukrižovaný. Ku klenotom baroka patrí kazateľnica, malý organový chór i veľký organ. Fragmenty nástenných malieb sú z 15. storočia, v lodi zo 17.storočia. Ku vnútornej a vonkajšej obnove kostola sa pristúpilo v roku 1982 za pôsobenia kanonika Jozefa Šestáka. Nanovo sa k reštaurovaniu pristúpilo od roku 2010 za pôsobenia dekana Jozefa Dronzeka. V rámci vnútornej obnovy sa uskutočnila celková výmaľba, očista a petrifikácia fresiek, reštaurovali sa dve secofresky Mojžiša a Árona,pristúpilo sa k novému usporiadaniu mobiliára, úprave svätyne a k osadeniu oltára, kompletnej výmene elektrických káblov v dĺžke 12 km, osadeniu nových svietidiel, rekonštrukcii zvonov, celkovej úprave sakristie a priestranstva v severnej lodi. V rámci vonkajšej generálnej obnovy bola vymenená celá strecha. V roku 2016 bola prevzdušnená severná strana konkatedrály vzdušným kanálom. Takto sa Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove stáva okrasou a dominantou starodávneho námestia mesta. Podobne v roku 2020 sa reštauroval oltár sv. Jozefa. V roku 2019 začala generálna oprava vitráží a kamenných ostení na konkatedrále, ktorá bola dokončená v decembri v roku 2020. Od roku 2019 začala prestavba organa do jeho pôvodnej podoby. Práce previedla firma Bies a reštaurátorské práce boli prevedené pod vedením Martina Kukuru. V tom istom čase prebehlo aj reštaurovanie empóry, celého chórusu pod vedením pani Libkovičovej a pána Kútneho. 26.12. 2020 nový organ požehnal Mons. B.Bober, arcibiskup -metropolita. Veľkú zásluhu, pod vedením dekana, mal na tejto práci Ing. František Zborovský, predseda O.Z. Prešovská gotika. Dňa 19.3. 2021, v roku sv. Pod vedením dekana Jozefa Dronzeka bola pri konkatedrále postavená socha sv.Jána Pavla II. Autorom sochy je Peter Beňo. Slávnostné odhalenie sa uskutočnilo 15.7.2012. Na výstavbu sochy prispela farnosť sv. Modlitba k sv. Bože, darca každého dobra, na príhovor svätého Mikuláša biskupa, pomáhaj nám v každej núdzi a chráň nás pred každým nešťastím; daj nám veľkodušné srdce, aby sme ochotne dávali iným, čo prijímame od teba a tak bezpečne kráčali po ceste spásy. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Pieseň k sv. alternatívna verzia (gitara, o.
Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa v Solivare
Jeden z nich sa nachádza v známej mestskej časti Prešova - Solivare. Súčasný, barokizovaný rímskokatolícky Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa stojí práve na mieste drevozemného hradu Castrum Salis, zničeného v polovici 13. storočia.
Najdôležitejším dokladom existencie kostola na kopci Hrádok je epitaf šľachtica Juraja Soósa pochádzajúci z roku 1261. Existuje ale predpoklad, že základy tejto stavby môžu byť ešte o niečo staršie, už z obdobia konca 12. storočia.
V literatúre sa niekedy stretávame aj s protichodným názorom, že súčasný kostol pochádza až z obdobia druhej polovice 17. storočia. Tento názor vyvracia ale existencia už spomínaného epitafu (1261) a menšieho zvona z roku 1635. V 17. storočí bola vykonaná len baroková úprava stavby.
Pod kopcom v obci Sowar sa nachádzala aj miestna fara. Farským kostolom ostal aj po zlúčení obcí Sowar a Soľ do jednej obce v ktorej bola fara oficiálne ustanovená v roku 1332. Môžeme ju nájsť aj v registroch pápežského desiatku z tridsiatych rokov 14. storočia, teda v zozname cirkevných daní.
Zaujímavosťou je, že od začiatku 17. storočia mohli kňazi pri bohoslužbách využívať tzv. pontifikálie, teda biskupskú mitru a berlu. „Bolo to vďaka vzniku opátstva v Solivare z podnetu Petra Pázmaňa (1570 - 1637, od roku 1619 ostrihomský arcibiskup a od roku 1629 kardinál), ktorý bol uhorským prímasom. Išlo o opátstvo Péterfyum. Schematizmus Košickej diecézy z roku 1825 na strane 7 uvádza: Abbatia de Soövar (Opátstvo v Solivare)“ .
Farským kostolom ostal až do roku 1757, kedy sa novým farským kostolom stal kapacitne väčší Kostol Najsvätejšej Trojice. Príčinou bol zlý technický stav kostola na Hrádku. Došlo k vychýleniu jedného z obvodových múrov a poškodeniu klenby. Príčinou je pravdepodobná nestabilita podložia kopca Hrádok.
Nasledovala rozsiahla rekonštrukcia počas ktorej bol strop nahradený tehlovou klenbou, ktorú spevňovali piliere pribudované z vonku. Kostol mala spevniť aj veža pribudovaná v roku 1773. 15. mája 1773 o 18:00 bol na jej vrchol osadený kríž s guľatou hlavicou v ktorej je uložený pamätný spis a mince z tohto obdobia.
V roku 1800 prišiel do Solivaru košický architekt Juraj Kitzling, aby vypracoval projekt na záchranu chrámu. Napriek tomu v 1814 roku v dôsledku krádeže železných spojok, ktoré spevňovali budovu, bolo vydané nariadenie o zákaze používania kostola z bezpečnostných dôvodov.
Hlavný architekt z Viedne F. Svoboda vypracoval tzv. Koncentračný protokol na základe ktorého mal byť kostol zbúraný pre svoj nevyhovujúci technický stav. Ponechať sa malo len presbytérium ako miestna pútnická kaplnka. Vďaka častým rekonštrukčným prácam financovaných z darov miestnych veriacich zostal Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa zachovaný dodnes. Najväčšie práce boli vykonávané v rokoch 1830, 1879, 1913, 1949 a 1981. Posledné menšie opravy na fasáde a streche boli uskutočnené v roku 2009.
Kostol svätého Štefana Uhorského v Solivare.
Veľkou zaujímavosťou kostola je to, že nie je úplne isté, či mal kostol od svojho vzniku ako patróna výlučne sv. Štefana Uhorského. S názvom Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa sa totiž stretávame dokázateľne až od roku 1728 kedy vznikol hlavný barokový oltár, zasvätený tomuto svätcovi. Je možné že spočiatku bol zasvätený viacerým patrónom, keďže kostolu boli priznané odpustky na sv. Štefana Uhorského, sv. Imricha Uhorského a sv.
Kostol sv. Štefana Uhorského je ešte aj dnes najvýraznejšou dominantou Solivaru. Z architektonického hľadiska ale pre mnohých nie je príliš zaujímavý, keďže sa jedná o pomerne jednoduchú a architektonicky skromnú stavbu. Ale napriek tomu má vysokú historickú hodnotu.
Niekoľkokrát hrozilo jeho zbúranie. Ale vďaka tomu, že zohrával dôležitú úlohu v živote veriacich Solivaru a Soľnej Bane sa zachoval dodnes. Poloha a vzhľad Kostola sv. Štefana, uhorského kráľa upúta každého návštevníka už z diaľky. Keďže je situovaný na vyvýšenom mieste, je viditeľný zo širšieho okolia. V noci je dokonca osvetlený niekoľkými reflektormi, čím sa stáva skutočne výraznou dominantou Solivaru.
Pôvodný gotický kostol z obdobia druhej polovice 13. storočia bol barokovo prestavaný v období rokov 1691 až 1728. Menšie pozostatky staršej stavby sa zachovali len v obvodovom murive. Ide o typickú jednoloďovú stavbu, do ktorej sa zmestí približne 600 ľudí. Fasáda je jednoduchá, hladká bez nejakého výraznejšieho zdobenia.
Veža, ktorá bola pristavaná až v roku 1773 je zaklenutá typickou barokovou strechou, v ktorej sú umiestnené dva historicky vzácne zvony, pochádzajúce z dielne prešovského zvonolejárskeho majstra Juraja Wierdta. Menší z nich pochádza z roku 1635 a väčší až z roku 1676. Traduje sa, že pre svoju hodnotu a jedinečnosť neboli počas prvej svetovej vojny sňaté a použité na vojnové účely, teda na výrobu diel. Ale v skutočnosti sú len najstaršími zvonmi v širšom okolí mesta a z hľadiska ich ornamentiky a zvuku nie sú príliš zaujímavé.
Budova chrámu je situovaná uprostred starého cintorína, na ktorom je od roku 1804 zakázané pochovávať. Napriek tomu bol tento zákaz v neskoršom období často porušovaný a preto tu môžeme nájsť aj niekoľko novších hrobov, vytvorených až po roku 1804. Zachovalé hroby patria predovšetkým miestnym kňazom a významnejším predstaviteľom obce. Majitelia solivarského panstva Šoóšovci majú svoju kryptu umiestnenú v interiéry kostola. Dnes sa tento cintorín nevyužíva.
Na pochovávanie v súčasnosti slúži nový mestský cintorín, nachádzajúci sa len niekoľko desiatok metrov od starého kostola. Areál v ktorom sa nachádza cintorín a kostol je ohradený približne dvojmetrovým tehlovo-kamenným múrom, ktorý pripomína akúsi hradbu. Jeho časť bola zbúraná v roku 2009 kvôli stavebným úpravám na kostole. Táto časť bola neskôr kvôli vandalom nahradená kovovou mrežou. Do areálu vedie jedna dvojkrídlová brána, ktorá sa ale nezachovala a tak aj tá je nahradená mrežou.
Dominantu interiéru tvorí hlavný barokový oltár zeleno-bielej farby. Vznikol v roku 1728 z darov miestnych veriacich. V strede oltára je situovaná plastika sv. Štefana Uhorského, ktorý „ktorý obetuje kráľovskú korunu Panne Márii“. Na oltári sa nachádzajú aj sochy iných svätcov - sv. Lev I., sv. Vojtecha, sv. Alžbety Uhorskej, sv. Ladislava Uhorský, sv. Imricha a sv. Margity Uhorskej. Nájdeme tu aj plastiky významných osobností z dejín cirkvi, a to pápeža sv. Gregora, biskupov sv. Ambróza, sv. Augustína a kňaza sv. Hieronyma.
Pri hlavnom oltári sú inštalované dva menšie bočné oltáre z obdobia začiatku 19. storočia, ktoré boli slohovo prispôsobené hlavnému, staršiemu barokovému oltáru. Prvý z nich zobrazuje sv. Imricha a druhý Ukrižovaného z roku 1879, ktorého autorom je maliar P. Bogdanský. V lodi kostola nájdeme aj ďalšie dva menšie neorománske oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jiozefovi a druhý sv.
Kazateľnica v rokokovom štýle z obdobia druhej polovice 18. storočia je farebne doladená k oltáru. Je zeleno-biela. Na jej parapete sú vyobrazený štyria evanjelisti. Zaujímavý je neskororenesančný náhrobok z roku 1636. Nachádza sa na severnej stene lode, vedľa kazateľnice. Na náhrobnej doske je vyobrazený erb rodu Šoóšovcov, ktorým istý čas patrilo solivarské panstvo a tzv. Zbojnický hrad.
Vek lavíc z dreveného masívu nie je možné presne určiť. Predpokladá sa, že pochádzajú až z obdobia 19. storočia. Chór stojí na murovaných základoch. Orgán zo začiatku 20. storočia je malý a veľmi jednoduchý. Ide o tzv.
Dnes je areál národnej kultúrnej pamiatky Kostola sv. Štefana na Hrádku v dezolátnom stave a teda je mimo prevádzky. Zodpovedný statik po obhliadke vydal nariadenie zakazujúce vykonávať v objekte bohoslužby. Napriek tomu sa každoročne koná na priestranstve pri kostole odpust na sviatok sv. Štefana Uhorského a len v prípade zlého počasia je procesia presunutá do interiéru chrámu.
Celkovú rekonštrukciu si vyžaduje nie len exteriér, ale aj interiér stavby a predovšetkým oltáre. Ešte v roku 2009 areálu chýbala brána a časť múru okolo areálu kostola bola zbúraná kvôli prístupu ťažkých mechanizmov pri statických úpravách. To umožňovalo schádzať sa vandalom na tomto mieste. Tí následne poškodili niekoľko hrobov na cintoríne, popísali múry kostola a „hradieb“. Dokonca v roku 2004 došlo k poškodeniu obrazov v interiéry kostola.
Problémom pri záchrane tejto kultúrnej pamiatky sú aj vlastnícke pomery. Kostol patrí rímskokatolíckej cirkvi a tak financovanie opráv je komplikované. Cirkev žiada na rekonštrukciu financie od Ministerstva kultúry, ktoré im prispelo len menšou sumou. Zvyšok prác bol financovaný z dobrovoľných darov miestnych veriacich.
Ešte v roku 1994 boli náklady na statické zabezpečenie kostola odhadnuté približne na 2,5 milióna slovenských korún. Predstavitelia mesta Prešov navrhli, aby areál bol chránený mestským kamerovým systémom, čo by malo aspoň zabrániť vandalom naďalej poškodzovať túto národnú kultúrnu pamiatku.
Pre zlý technický stav je kostol neprístupný nie len pre veriacich ale aj pre turistov.
Otváracie hodiny Veľkého kostola: podľa dohody s Farským úradom (sídli na Hlavnej ulici oproti vchodu do kostola.
Použité zdroje:
- KONČEK, Emil. 1966. Solivar. Prešov : Krajské stredisko ŠPSaOP, 1966.
- PRIBULA, František Štefan. 2004. Šváby naše rodné. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 118 s.
- PRIBULA, Marek. 1994. Solivar včera a dnes : z dejín farnosti. Prešov - Solivar : Rímsko-katolícky farský úrad Najsvätejšej Trojice, 1994.
- ŠVORC, Peter. 1999. Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova. Prešov : UNIVERSUM Prešov, 1999. s. 88-90.
- ŠVORC, Peter. 2006. Sprievodca po historickom Prešove. Prešov : UNIVERSUM Prešov, 2006. 161-163 s.
- KOLLÁR, D., LACIKA, J., BIZUBOVÁ, M., PODOLÁK, P. Slovensko. Putovanie po regiónoch.
- MATLOVIČ, R. KANDRÁČOVÁ, V. MICHAELI, E. Trasy za poznaním Slovenska. ATA - Akademická turistická agentúra.
- DUGAS, Dionýz, 2016. Prešov, mesto a jeho čas. Prešov: Polygraf Print. ISBN 978-80-85575-58-3.
- ŠVORC, Peter, 2003. Príbehy starého Prešova. Prešov: Universum. ISBN 80-89046-14-2.
- ŠVORC, Peter, 2006. Sprievodca po historickom Prešove. Prešov: Universum. ISBN 80-89046-35-5.
- ŠVORC, Peter, 1999. Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova. Prešov: Universum. ISBN 80-967753-4-0.