Vianoce Adama Boronču je slovenský televízny film natočený na motívy rovnomennej poviedky L. Nádaši-Jégého. V hlavnej úlohe sa predstavil Július Pántik, ktorý stvárnil postavu starého horala zo Zázrivej v predvečer Štedrého večera.
Bola to určite lepšia voľba ako repríza stále opakovaných vianočných klasických rozprávok. Má to možno smutnejší tón ako by sa žiadalo, rozprávkou by som to nenazval, ale koniec dobrý všetko dobré.
Veľmi príjemné Pántikovo herectvo a dokonale podmanivý hlas ma pripútali k filmu napriek počiatočným pochybnostiam. Príbeh o vine, treste a náprave hriechov starého človeka nie je obyčajným vianočným príbehom.
Ako sa človek na poslednú chvíľu snaží zvrátiť niečo zlé, ospravedlniť svoje chyby, a napraviť ich, nie je to príbeh o každom z nás? Tu čakajú deti, žena. Sľúbil sa.
Smutná sonda do života chudoby na lazoch, ktorých reprezentantom je Adam Borončo a jeho rodina. Deň pred Štedrým dňom nemá čo do úst, nie to čo položiť na štedrovečerný stôl. Jeho syn sa nevrátil z Ameriky, a tak sa rozhodne založiť u krčmára Weissa hodinky, ktoré kedysi získal od grófky za záchranu manžela.
Produkcia je dobrá a okrem scén v nebi vôbec nevidieť jej televíznu úroveň. Herci svoje úlohy zvládajú výborne a dokonca používajú archaické nárečové slová, hoci to môže byť vplyv pôvodnej knihy.
Július Pánik ako Adam je hrdý horal, ktorý odmieta spoveď a nepodľahne ani volaniu pálenky a je odhodlaný obetovať pre rodinu to najcennejšie. Na záver čelí nebeskému súdu a preukáže, že všetky jeho hriechy voči vrchnosti či už svetskej alebo náboženskej, boli vždy vedené dobrým úmyslom pomôcť blížnemu.
Skvelých prvých cca 70 - 80% filmu. To bez debaty. Ponuré, temné, smutné a psychologické (nie extrémne, ale dosť). Veľmi sa mi to páčilo. K tomu krásna výprava zasnežených starých slovenských lazov, skvelý kasting (samozrejme v čele so sympatickým Júliusom Pántikom) a smutný koniec, ku ktorému to celé očividne nezadržateľne smeruje.
Dobre hrajúci Pántik je v zábere takmer neustále a v úlohe dobrosrdečného Adama Boronču by sa pre svojich vnukov a rodinu rozkrájal. Možno až priveľmi štúdiovo pôsobí záver, kde je Adam s jednou nohou na rozhraní neba a pekla, ale príbeh je každopádne silný. Kvalitné spracovanie Jégého predlohy opisujúcej ťažký život horalov s vynikajúcim Pántikom. Sociálnu rozmer je tu opísaný ľahšou formou, zbytočne netlačí na dramatizáci, pričom ponúka tú typickú Jégého "snovosť".
Pre mňa, človeka, ktorý od Jégého pozná iba rovnomennú ulicu v Bratislave bol tento televízny film príjemným prekvapením. Jednak preto, že má pomerne vysoké hodnotenie a jednak preto, že si ho z väčšej časti aj zaslúži. Asi iba vinou samotnej predlohy sa do filmu dostala jeho záverečná snová a moralizujúca pasáž, ktorá hodnotenie dovtedy vynikajúceho filmu s autentickou atmosférou a excelentným Ďusom Pántikom, zrazila o jednu hviezdičku nižšie.
Rodinno-baladický príbeh, z ktorého som si z detstva pamätal iba tú fantasy predstavu o prednebí, v ktorej si hlavný hrdina dokázal obhájiť svoje predchádzajúce hriechy. Dnes ma však oveľa viac oslovila smutnejšia, ale atmosferická časť ťažko skúšanej rodinky v predštedrovečerný deň. Pántik sa do role starého otca hodí geniálne.
Výkon J. Pántika je podľa mňa najlepší, aký som videl vo filmoch, kde si mal tú česť zahrať. Film vystihujúci niekdejšie slovenské venkovské prostredie metodou poetického realismu, s výborným Pántikom v hlavní roli. Za jeho výkon navyšuji hodnocení. (Při té příležitosti jsem si připomenul život autora předlohy, jednoho z klasiků slovenské literatury MUDr. Nadášiho publikujícího pod pseudonymem Jégé. Medicinu absolvoval v Praze, poté působil a až do stáří žil na Oravě. S nástupem Slovenského státu se jeho zdraví zhoršilo a jeho dcera spolu s českým manželem vyhnáni do Protektorátu. Dr.
Keď sa skĺbi krásna knižná predloha s vrcholným hereckým umením majstra Pántika, pridá sa rázovitá prírodná scenéria a všetko sa obalí dobrou réžiou, vznikne takýto slovenský filmový skvost.
Pozitívne prekvapenie televíznych Vianoc 2014 - tento film sa doteraz predo mnou ukrýval, ale neľutujem, že som ho pre seba objavila. Všade, kde sa tento velikán filmového umenia objavil, ide o hlboký prejav jeho majstrovstva a hlbokých myšlienok.
Filmový príbeh starého horala zo Zázrivej, odohrávajú sa v predvečer Štedrého večera. Skutočný dom Adama Boronču je možno vidieť vo filme Želary (2003). V dome ďalej býval Ondrej Borončo, neskôr ho ale opustil.
Je Jánovo evanjelium spoľahlivé?: Po stopách historického Ježiša! | Dr. James F. McGrath
Úryvky z filmu
Pozrime sa na niektoré úryvky z filmu, ktoré dokresľujú atmosféru a charakter postáv:
„na vysoké vrchy a nižšie kopce rozsypané okolo neho v širokánskom kruhu. roztratených chalúp. Rozsutca, i pozdávalo sa ich majiteľom prepáleným ohňom života, že vidia odtiaľ celý svet. svet, v ktorom žili a ktorý ich zaujímal, ten videli iste. chalupa, i nechcelo sa starčekovi opustiť milé svetlo za jej temno. vianočnými sviatkami a nebolo viac nijakej roboty. riadila dobytok už teraz, aby mala pokojný večer. slobodný, veľký pán! Veď, ktože mu rozkáže? pánombohom. A s tým iste ľahšie vyjde, ako s ľuďmi!“
„ľahko poraziť. Adamko mu vyškeril všetky biele zuby - ani jeden mu nechýbal - a zasmial sa. - A čože ma vy strašíte smrťou? Hádam sa jej bojím? nechám z nej vďačne aj iným. hlavou. Ako každý, natrel sa i on dosť biedy. Ale čo s tým? Dajsamibože! Len by inej starosti nebolo bývalo! nebolo ich za čo ratovať! Nuž, ale iní i ratovali a nič nevyratovali. vzal. Tomu veru nikto nerozkáže! vodiť, keď nemá ani jeden šedivý vlas. Podarilo sa mu zobrať akýsi ten groš, i príde zaň pozrieť, čo porábajú. ráz! urobené: jedno je na siahu, druhé len na piaď. na druhý sa hoc i celý deň musíš škrabať! iný vonkoncom nič, to už raz celý život nevydržíš! žobrák! ponevierali ošúchané a kryli po kútoch. Ej, veru to bolí! nevydržíš! Ešte by si len dajako vydržal, keby ťa iní nepokúšali. od rána do noci stále do uší dudal. Ak to sám pánboh tak chce, tak to veru zle chce! dary svätého, aby sa vedel všetkého zriecť. nepokúša: nemám ženu-deti, za frajerkou mi už duša nepiští, nemám sa o čo starať. ten gágor niekedy vyschne. huncútskeho krčmiska! Len ten tabak by čertovsky chýbal, keby ho nebolo.“
„Takto umýval Adamko svoju hriešnu dušičku na ten boží sviatok. nič neprivedie do pokušenia. ovesili sa mu, jeden na jedno, a druhý na druhé koleno. medovníkového koňa? Odtajili ste vtedy všetko, že sa vraj nepamätáte. pamätám, aj Ondrejko sa pamätá. Však sa pamätáš? - No, ja sa veru veľmi dobre pamätám, ako ti to sľúbil ňaňka. veru tak! - kýval si Ondrejko i hlavou na potvrdenie. cigáni, ten príde do pekla. Celkom iste-istučičko do pekla. - Ako ma to tu bude školovať, pozriže ho! Vianoce? A či by ti fakle neboli dobré? Ono musí mať hneď sviečky! doma, keď ste kosili pod Krnáčom. - A ty opica akási, veru máš pravdu. zabudol, ty majster! - Vy ste mi len fajku kázali doniesť, o tabaku ste nič nehovorili. - No, a či si ty videl niekedy fajčiť bez tabaku? - Ako som ja mohol vedieť, či máte tabak, či nie, keď ste mi ani slovíčko nepovedali? - Pravdu máš, chlapče, z teba by bol fiškál! po tie sviečky? - Po sviečky, po koníka a po cukríky na stromček! zotmie. kvapôčku. Veru sa to s tou kvapkou toho trúnku len lepšie sviatkuje. Ale pozrel dolu do doliny: bolo jednako len ďaleko do tej dediny. zavalí človeka. - Chlapci, akosi sa mi nesladí redikať sa teraz do toho dedinska! uvidíte. - Ňaňka, pôjdem i ja s vami, poďte len! - žobronil Adamko. - A to ti naozaj tak tá duša piští za tými sviečkami? - Ukrutečne, ňaníčko môj sladký. Chlapci poskakovali okolo neho a skladali ruky modlikajúc. trochu ho vábila i pálenka, a tak sa poškrabal za uchom, vzal si halienku a kvaku a šiel. Do doliny sa mu šlo hej, ale ako to pôjde naspäť! medovníkové koníky a niekoľko do farbistých papierikov zabalených cukríkov. Totižto Adamko si myslel, že urobí, lenže sa inakšie stalo, ako si to myslel. Lebo keď bol s nákupom hotový, zašiel si i vypiť kvapku na potúženie. kvapku zniesol. I vypil si ešte jednu. Okrem toho si dal naliať i do fľaštičky pol litríka. Keďže už začalo poriadne mrkať, neodkladal ďalej, ale sa pobral domov. Sprvu sa mu vykračovalo dosť rezko; keď prišiel do pol doliny, začalo snežiť. či vedie nadol… Ale s tým nemohol ďaleko zájsť. prestane snežiť. Chôdzou rozohriaty necítil zimu. pazuchy a učupil sa čo najpohodlnejšie. I rozmýšľal o kadečom. Keby len ten syn, ten Juro, už prišiel, veru by sa zišiel. doniesol so sebou. Potom mu začali tí chlapci po hlave brúsiť. deti budú tým sviečočkám tešiť, musel sa usmievať. Tých veru poľahky vyplatíš! Začalo sa mu pozdávať, že ozimnelo. Pritiahol halienku tuhšie okolo seba. Teraz sa mu bez prestania opakovalo, že by bolo načase, aby ten sneh už prestal padať… „Kdeže som sa ja to dostal? Kdeže to ja idem? tuná! zmizli, ostala len tráva a tá sa stále menšila, až celkom zmizla. stratila pod nohami. mihotajúce sa svetlo. drobnými svetielkami, ani keby boli doň popichané drobné sviečky. iskry pred očami: myslel si, že to musia byť svätojánske mušky. či je to ženská, či mužský. zúfalo smutná. Postava počkala na Boronču. - Čo je to tu za zem, o akej som nikdy neslýchal, kde by ľudia svetlá siali? Duša je zosobnená myšlienka. zdá sa ti, že si sa ani neobrátil. tohto kraja až po druhý. zemi. Tu nariekajú nad svojimi hriechmi, ktoré za života spáchali. Adamko sa veru zľakol. som ani ja nebol, hoci boli aj horší odo mňa, - začal sa milý Adam z opatrnosti brániť. - Choď na pole, budeš i ty svietiť, kým sa tvoja duša neočistí od každého hriechu. ste popáchali za života? „Veru pravda!“ Vtom to drobunké svetielko razom vyrástlo na hodného chlapa pred ním. človek, s bradou siahajúcou po pás a stočenou do závinov, s ukrutne utrápenou tvárou. - Nuž, a prečože sa tak trápite, však vás tu ani neopekajú, ani nekorbáčujú? - Svedomie ma žerie! bôle a žalosti, ktoré som zapríčinil iným, a to ma nevýslovne bolí! bolesti, ktoré som zapríčinil iným! - A dávno to už tu nariekate? - Neviem. Tu nikto nevie, ako dávno je tu, lebo tu niet času. stále mučíš a mučíš, kým raz, kto to vie kedy, pocítiš, že môžeš vstať a ísť ďalej. utrápený! - Urobil som a trpím. mohol a ľahšie, omnoho viac dobrého urobiť. koľko ešte budem trpieť. Neviem, či sa vôbec zmiluje on, ten najspravodlivejší, nado mnou! nešťastný prenešťastný! I razom zmizol Adamovi spred očí a obrátil sa zasa na drobné svetielko. Adamovi sa jednako poľahčilo na duši. Pomyslel si: „Dajsamibože! nemohol. Tú trochu, čo mám ja na duši, to ja chytro odzúfam. nerátam, však mi ho bez toho každý Kozinčan vrátil napochytre aj s úrokmi. ruky. spomínať paromy. „Divné mi je len to, že sa nikto o mňa nestará, keď sa tu tak mocem. čudné poriadky!“ I potuloval sa chvíľku hore-dolu. keby si aj on tak kľakol medzi tie ostatné svetlá. zeme nebolo vidieť. poznal za živa. mu niečo rozkázala. mater musela pretrpieť nad jeho darebáctvami. svete, keď ľudia pášu samopaše. trhal od ľútosti. ktorým sa asi mohol prehrešiť, ale ani pre jednu mu nebolo do zúfania. a omši. I proboval vstať a - šlo to. ho vánok unášal. keď si už odkľačal svoje pokánie. - Zúfal som najmenej dve hodiny, tak dlho som sa ani po jednej spovedi nemodlil. - Za ten čas minulo na svete viac ako sto rokov! - Ťáj, žeby som ja bol taký hriešnik! nerozumiete. A kdeže mám teraz ísť, pán duch? - Pôjdeš, kde ťa vôľa božia povedie. pánubohu ukladá na plecia. Keď teraz nemal inú starosť, poobzeral sa, ako to tu vlastne vyzerá. že niet pod ním nijakej pôdy a že sa v povetrí vznáša. by nemohol i hore vyjsť a sa tam trochu obzrieť. niekto vystrelil. keď sa mu robilo, že vidí mliečnu cestu pod sebou namiesto nad sebou. ako celý jarmok hriešnikov! A koľký! Ťáj, ale ich len je! nejdem. mohlo byť to nebo.“ I spustil sa nadol a spýtal sa jedného z tých hajtmanov, kadiaľ tu vedie cesta do neba? či by ho pustili tam, keď sa už tuná odbavil a nazúfal, hádam za celú svoju dedinu. zlé slovo, ktoré odvrkol materi. Mali by mu už dať pokoj, keď nemá tu čo robiť. Smutný duch mu na to odvetil: - Choď a hľadaj si nebesia. Ak ťa už do nich pustia, tak ich nájdeš. Adamko sa poďakoval: - Zaplať pánboh, - a odbrnkol ďalej. sa kajal, keď zazrel nádhernú žiaru, akú dosiaľ nikdy nepomerkoval. - No, to bude akiste tuná to nebo. lagan naň neprišiel. I zafrkol ku tej žiare. Keď ju raz našiel, chytro sa dostal ku nej. nadišla ho taká radosť, o akej sa mu nikdy nezdalo, že by mohla byť na svete! svetlo napĺňalo okolo neho celý svet! porovnať, a čoby hneď aj na svadbe richtárovej dcére hrali! - Tu to bude, tu, o tom niet nijakej pochybnosti! fígeľ! vyžiarovať na jednom kuse tej svetlej steny. do seba. ukáže, akým fígľom sa dostane do neba. Čakal dlho, ale nezazrel nikoho. i preto, lebo sa tí duchovia môžu urobiť neviditeľnými, keď sa im tak páči. tými kolesami a hoci aj trochu oškvrkne. poľahky. tie svetielka, predsa len sa zdali ustarostení. jednako ste všetci takí utrápení, ako keby ste pred samým peklom stáli. Prečože to? ani nijako prekrútiť. a zúfať? Duch stisol plecami: - Ja veru neviem, čo môžu s nami urobiť. Adamko si pomyslel, že ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo, i uspokojil sa. do jedného kútika a trpezlivo čakal, kým príde naňho rad. súdneho dňa, a ten ešte nepriam bude. vtisnutý do druhého. ten najčistejší vzduch. predstupovali pred nich. predstúpil pred ten stôl. - Ich milosť, pán svätý Peter, prosím ponížene, keby ráčili i mňa odbaviť. prekážky, ak by ma neznali, ja som Adam Borončo z Kozinskej. kozinskom kostole: pekný a milý starý pán, so šedivou, krátkou bradou, so šedivými vlasmi. a položil ju pred jedného z tých pánov, čo sedeli okolo stola. stôl pred ním. Pán prehrabal strany, až na jednej zastal a chodil prstom dolu ňou. - N-a, tu je Adam Borončo! I čítal ukrutne chytro, čo tam bolo o ňom napísané. - Hm, hm, toto je nie v poriadku, ako si sa ty sem dostal? V celom svojom živote sa Adamko tak nezľakol ako teraz. medzi tie svetlá? Nech boh zachová! nepotreboval. Svätý Peter sa súcitne usmial nad Adamovým zľaknutím. knihou: - Čože je tam také strašné? neodpykal tieto svoje prečiny. - Čože také urobil tento chudáčik? - spýtal sa svätý Peter a krútil ľútostivo hlavou. mládenca, ktorý hlušil svojho otca. - Adamko, a prečo si ukradol tú ovcu? Chcel si sa azda opiť? - No, to už nie, ich milosť, pán svätý Peter. Povedal, že ak tej medicíny nedostane, iste umrie. ukrutne ľúto. A pre zlatku! veru ukradol tomu Brveníkovi tú ovcu. Ale ma akosi prv zavreli pre ňu. I sedel ja pre to ovčisko celé dva týždne! potom viac nevracal! najšľachetnejšej pohnútky a za ktorý odpykal dvojtýždňovým trestom v žalári? zúfalisku celých sto rokov! - A si ľutoval i za tú ovcu? - Nie, ich milosť, pán svätý Peter, ja som veru preto ani trocha neľutoval. bolo starému Brveníkovi, jedna ovca? nebol nabaďúril. nemilosrdne zavrieť! - Tak to mu odpúšťame. A s tým drevom ako to bolo? svoje polia, musel ako vedel zadovážiť i druhého koňa. nebolo raz kde vziať ten groš: ani on, ani ja sme si nevedeli pomôcť. nezmiluje. viac, lebo bol práve vtedy chorý a nevládal ani na nohách stáť. vtedy pomohol a on mi ich za krátky čas prinavrátil. - No, a ty si čo urobil s tými peniazmi? Zaplatil si za to drevo? mu spravodlivo priznal toľko, koľko som odviezol. zavreli ma znova. Mne sa veru tak videlo, že som ja za to drevo poriadne zaplatil. vedel tak posúdiť ako nejaký filozof. požadovať. Ľudia ho trestali, my mu odpúšťame. Takto súdil na pravej strane svätého Petra sediaci svätý Augustín. - A tretí raz prečo si bol zavretý? - spýtal sa ho zasa svätý Peter. - Pridalo sa mi, že som išiel Riekami a že som počul kričať na raty. krikom a prichytil Miša Jurčíkovho, ako mlátil kolom nemilosrdne svojho otca. naňho, aby mu dal pokoj. Ale to lotrisko sa ešte i do mňa oddalo. rozmýšľať, chytil som sa tiež doňho. možno i väčšmi, ako bolo treba. Nuž za to ma zasa zavreli na dva mesiace. lebo som už bol tretí raz trestaný. - A za to si ľutoval, či nie? - spýtal sa ho ten prísny pán svätý. - Nie veru, ich milosť, pán svätý. mu patrí. - Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza, - riekol svätý Peter. človek vedel odmerať mieru svojich skutkov. aj tento hriech odpúšťame. Adam Borončo, dovoľuje sa ti ostať v nebi. domovský list. - Počkaj v predsieni! mohol poriadne vyobracať, - riekol ten prísny pán svätý. ku svätej Cecílii ťahať mechy na organe, - odporúčal svätý Augustín. - Pristaneš na tom? - pýtal sa ho svätý Peter a usmial sa. - A či! S výskokom! jednému za druhým ruky. pomáhame podľa našej biedy a nie podľa zákonov, ktoré páni pre nás narobili. Svätý Augustín mu riekol: - My tu, ako vidíš, podľa vašej biedy súdime. Svätý Peter sa dobrotivo usmial a kýval mu láskavo hlavou. Adama našiel ráno zamrznutého práve jeho syn, ktorý prišiel z Ameriky.“
