Vianoce: História, dátum, tradície a význam prvého sviatku vianočného

Vianoce sú jedným z najobľúbenejších sviatkov na svete, ktoré oslavujú dve miliardy veriacich. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Kresťania na Vianoce slávia narodenie Ježiša Krista.

Vianočná scéna s jasličkami

Dátum a história Vianoc

Presný dátum narodenia Pána nie je známy. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.

Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára.

Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336).

Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.

Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.

Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.

Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.

Vianočné tradície a zvyky

Vianoce sú spojené s rozmanitými ľudovými zvykmi a tradíciami. Na Slovensku sa na Vianoce, sviatky narodenia Ježiša Krista, pripravujeme už štyri týždne dopredu. Počas tohto obdobia nazývaného Advent, ktoré nám v sebe nesie posolstvo očakávania príchodu malého Ježiška, ľudia chodia do kostola, kupujú či pripravujú darčeky pre svojich blízkych, ozdobujú si svoje príbytky dekoráciami.

Adventný veniec

Svoje nezastupiteľné miesto má adventný veniec, častokrát z čečiny, ktorý je ozdobený štyrmi sviecami zodpovedajúcimi počtu adventných nedieľ. Umocňuje vianočnú atmosféru v období pred Štedrým dňom, či už je umiestnený v byte na stole alebo zavesený na dverách. Je znamením nádeje a holdom tomu, ktorý prichádza.

U detí je veľmi obľúbený adventný kalendár, ktorý prináša radosť a iskričky v očkách každý deň od 1. decembra, kedy si otvoria prvé okienko a nájdu v ňom nejakú tú dobrôtku.

Sviatok sv. Mikuláša (6. decembra) majú radi najmä deti, ktoré počítajú dni a noci, kedy od neho do svojich vyleštených čižmičiek dostanú množstvo sladkých darčekov. Tie si však musia pripraviť už v podvečer predchádzajúceho dňa a dať si ich vyčistené do obloka, aby si v nich ráno našli očakávané dobroty či iné milé prekvapenie. U nás je Mikuláš známy ako bielovlasý deduško s veľkou bradou v červenom kabáte a zvykne chodiť spolu s anjelom a čertom, ktorí mu pomáhajú rozdávať darčeky či „čertovské“ odmeny.

13. december je ďalším zaujímavým dňom v predvianočnom období. Sviatok Lucie patrí do série tzv. stridžích dní, ktoré predchádzajú Vianociam. Trvali od Kataríny (25. novembra) do Tomáša (21. decembra). V iazali sa tiež na Ondreja(30. novembra), Barboru (4. decembra), Mikuláša (6. decembra) a Luciu (13. decembra). Ľudia verili, že v tento deň môžu strigy aj uvidieť.

Podľa najznámejšej ľúbostnej veštby si na Luciu dievčatá pripravili trinásť lístočkov. Na dvanásť z nich napísali rôzne mužské mená, pričom posledný trinásty zostal prázdny. Lístočky poskrúcali a postupne, počas nasledujúcich dní ich po jednom zničili (pálili). Predposledný lístok spálili na Štedrý deň ráno, a posledný otvorili večer. Meno, ktoré na ňom bolo napísané, malo byť menom budúceho manžela. Ak zostal posledný lístok prázdny, budúci rok sa dievčina ešte vydať nemala.

24. decembra, na Štedrý deň, na Slovensku začíname sláviť Vianoce. Na východnom a čiastočne aj na strednom Slovensku sa tento deň nazýva aj “vilija” alebo “vigilija”, odvodený od latinského “vigília”, čo znamená predvečer sviatku. Najväčším sviatkom Vianoc je 1. sviatok vianočný (25. decembra) - deň Kristovho narodenia, i keď história nevie presne určiť, kedy sa naozaj narodil.

Na Štedrý deň sa zvykne držať pôst, ktorý končí východom prvej hviezdy. Deťom sa vravelo, že ak vydržia do večere nič nejesť, uvidia zlatú hviezdu alebo zlaté prasiatko. Kým deti chystajú vianočný stromček, gazdinky pečú, varia a chystajú rôzne dobroty na štedrovečerný stôl. Medovníčky či iné koláče majú už napečené niekoľko dní dopredu.

Jedlá, ktoré sa podávajú sa líšia podľa zvykov a tradícií v rôznych regiónoch Slovenska. Spravidla však na bohato prestretom štedrovečernom stole nesmie chýbať chlieb, cesnak, med, oblátky, kapustnica, ryba, zemiakový šalát, opekance (pupáky, bobaľky), koláče, ovocie. Po večeri sa spievajú koledy, rozbaľujú vianočné darčeky, na ktoré sa nielen deti veľmi tešia. Mnoho ľudí sa zúčastňuje polnočnej omše, aby oslávili narodenie Ježiša Krista a zaspievali si najkrajšiu vianočnú pieseň „Tichá noc, svätá noc“.

25. decembra a 26. decembra rodiny často zostávajú spolu, idú do kostola alebo navštevujú svojich príbuzných a priateľov.

Vianočné zvyky a tradície na Slovensku

Zázračné imelo

Medzi častú výzdobu domácností a vianočných stolov patrí imelo, ktoré je známe ako znak túžby po šťastí pre celú rodinu. Za symbol života či zmierenia sa považuje skutočne od nepamäti. Aspoň jedna vetvička by preto nemala chýbať počas Vianoc ani jednej domácnosti.

Magickú moc imela posudzovali starý Slovania aj podľa toho, z akého stromu pochádzalo. Napríklad imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Naproti tomu imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody.

Odlišná legenda tvrdí, že imelo bolo kedysi stromom, z dreva ktorého bol zhotovený kríž pre Ježiša Krista. Strom od hanby zoschol, premenil sa na rastlinu a zahŕňa dobrom tých, ktorí pod ňou prejdú.

Takisto sa ale hovorí, že imelo nosí šťastie iba tomu, kto je ním obdarovaný a nie tomu, kto si ho kúpi sám. Ak takýmto milým darčekom niekto obdaruje mladý pár, podľa zvykov im praje veľa šťastia, odvahu, lásku a plodnosť.

Známou a obľúbenou tradíciou je bozkávanie pod zavesenou vetvičkou imela. Hovorí sa, že tento zvyk sa do sveta rozšíril z Anglicka a patrí všetkým, nielen zaľúbencom. Avšak, ak sa pod vianočným imelom pobozkajú manželské či zaľúbené páry, ide o znak vernej lásky a pevnosti partnerského zväzku.

Imelo

Odkiaľ prišli darčeky?

Dodnes sa žiadnemu historikovi nepodarilo zistiť, odkiaľ sa do sveta rozšírila tradícia dávania vianočných darčekov. Údajne však môžeme s istotou povedať, že aspoň drobnosti sa pod stromčekom rozdávali aj v najchudobnejších rodinách.

Už Traja králi Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas vyššie spomínaných Saturnálií.

Typ darčeka záležal hlavne od majetku danej osoby či rodiny. Do daru sa dávali zvieratá ako napr. papagáje, rôzne parfumy, hračky pre deti, oblečenie a dokonca aj špáradlo z rybacej kosti. V dnešnej slovenskej kultúre deti veria, že im darčeky nosí Ježiško, v iných kútoch sveta to ale môže byť aj Dedo Mráz, Otec Vianoc či Santa Claus. Napríklad v Taliansku darčeky rozdáva striga La Befana, pričom v severských krajinách ako Nórsko a Švédsko sa považuje za nositeľa darčekov vianočná koza menom Julbukk.

Jasličky a betlehemské hry

K jedným z najkrajších ľudových zvykov patrili celosvetovo známe betlehemské hry. Najčastejšie v nich vystupovalo 5 postáv - bača, traja valasi a anjel. Autorom prvého betlehemu bol údajne František z Assisi. Na jeho rozkaz vznikli živé jasličky v jaskyni na pahorku neďaleko talianskeho Greccia. Práve na tomto mieste bola slúžená aj prvá polnočná omša, ktorá dnes už neodmysliteľne patrí k Vianociam.

Jasličky spravidla pozostávali z podrobnej inštalácie postáv Márie, Jozefa a novorodeného Ježiška. Naokolo nich boli v prostredí maštale rozostavané postavy troch kráľov a domácich zvieratiek. Takto vyskladaná scéna približovala bežnému, často negramotnému obyvateľstvu to, čomu boli vianočné sviatky zasvätené.

Sviatočné ľudové divadlá

Príjemnú sviatočnú atmosféru medzi 24. decembrom až 6. januárom pomáhali v minulosti dotvárať vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Najčastejšie vychádzali z biblických motívov, pričom historickým impulzom k ich vzniku boli tzv. ludi Nativitatis - hry o narodení Krista pôvodne ešte z 11. storočia.

Vianočné hry mali bohato rozvinutý dej, najčastejšie veršovaný text a dotvárať ich pomáhala aj improvizácia, ktorá bola silne poznačená humorom.

Prvý a druhý sviatok vianočný

V minulosti sa prvý sviatok vianočný považoval za Nový rok. Populárnym zvykom bolo, aby niektorý člen domácnosti priniesol skoro ráno čerstvú vodu z potoka s pozdravom: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň, narodil sa Ježiško v tento deň.“ V tejto vode sa následne všetci poumývali a hodili do nej aj pár mincí. Aj vinšovanie a chodenie na návštevy malo v tento deň svoju tradíciu, avšak prísť mohli len blízki príbuzní. Pustiť do domu niekoho cudzieho bolo zakázané.

Svoje zvyky si roky niesol aj druhý sviatok vianočný. Keďže od začiatku decembra do prvého vianočného sviatku boli zakázané zábavy, ľudia zasvätili 26. december veľkým zábavám, ktoré dodnes poznáme ako tzv. Štefanské zábavy. Mládenci na Štefana obchádzali domácnosti s dievčatami, vinšovali, pozývali na zábavu a zároveň zbierali peniaze na zaplatenie muzikantov a naturálie na občerstvenie.

Predvianočné pôstne obdobie a stridžie dni

Predvianočné pôstne obdobie plné zvykov a tradícií začínalo už v novembri. November sa podľa staro-slovenského kalendára volal STUDEŇ a december MRAZEŇ. Naši predkovia pomenovávali mesiace podľa toho, čo bolo pre daný mesiac najpríznačnejšie. Počas mesiaca Studeň vanul studený vietor, padal studený dážď a sv.

Toto obdobie je známe tým, že ľudia verili, že počas dlhých zimných večerov vychádzajú von zlý duchovia, či bosorky. Preto sa počas týchto dní chránili cesnakom, jeho konzumáciou, alebo a kreslili cesnakové kríže nad dvere domov, príbytkov a maštaliek.

Medzi stridžie dni patrili:

• Sv. Martin (11. november): Verilo sa, že ak Martin prichádza symbolicky na bielom koni, prináša tak vlastne sneh. Jednou z tradícií je pečená „martinská hus“. Na Martina bolo známe i svätomartinské pečivo. Piekli sa sladké rožky, rohy, alebo podkovy plnené lekvárom, makom, alebo orechmi.
• Sv. Cecília (22. november): Pred večerom sv. Cecílie sa zhromažďovali rôzne spevácke a hudobné spolky, kde prijímali nových hudobníkov, spevákov.
• Sv. Katarína (25. november): Na Katarínu sa konávali už posledné Katarínske zábavy a tance pred adventom. Chlapci sa obliekali do rôznych kostýmov a tancovali s dievčencami. Na Katarínu sa nemalo pracovať s kolesom, teda ani s kolovrátkom, hrnčiarskym kolesom a ani v mlynoch. Rovnako to bolo aj s pradením, vyšívaním, páraním. Povestné bolo púčkovanie.
• Sv. Ondrej (30. november): V predvečer sviatku skúšali dievčatá, ktorá z nich sa čo najskôr vydá. Na Ondreja ráno chodili pastieri, koniari a všetci čo sa starali o zvieratá a dobytok z domu do domu s taškami cez plece nazvanými visáky na výslužku. Na Ondreja bolo zakázané priasť, podobne ako na Katarínu, aby sa „nezamotal“ vlk medzi ovce. Od Ondreja začína Advent.
• Sv. Barbora (4. december): Na jej sviatok chodievali ženy v bielom a rozdávali deťom darček. "Barborky" boli ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Taktiež sa nemohlo priasť a párať v tento stridží deň, aby sa statok nepáral, teda neklal. Barborky sa nazývali aj konáriky čerešní, alebo jabloní, ktoré sa dávali opäť do džbánu a dievčatá ich zalievali studenou vodou z potoka, ktorú nosili vo svojich ústach. Ak rozkvitli, dievča, ktoré sa o ne staralo, sa budúci rok malo vydať.
• Sv. Mikuláš (6. december): Mikuláša v našich koncoch sprevádzal aj čert aj anjel. Čert predstavoval zlo a naháňal strach, aby ľudia ľutovali hriechy a zlé skutky.
• Sv. Lucia (13. december): Na dedinách ju však považovali za najväčšiu bosorku. Od Lucie do Vianoc sa naďalej pojedal cesnak a potierali dvere, ale kŕmili ním i kravy. Nemohlo sa priasť, nič požičať a ani vrátiť. Najznámejším zvykom bol Luciin stolček. Gazdovia ich vyrábali aj pre gazdiné, aby na nich mohli sedieť, keď kravu dojili, a aby im striga mlieko neukradla. Lucie boli odeté dievčence v bielom so zamúčenými tvárami a husími pierkami a vymetali tiež všetky rohy kúty v úplnej mlčanlivosti, do okien dávali tekvice s vyrezanými tvárami a horiacou sviečkou.
• Sv. Tomáš (21. december): Nemohlo sa ísť do hory a priasť. Robili sa zabíjačky, lebo sa verilo, že mäso dlhšie vydrží.

Štedrý deň a jeho zvyky

Na Adama a Evu-Štedrý deň sa polnocou končil pôst i stridžie dni. Ešte pred svitaním sa pieklo rôzne vianočné pečivo, aby bolo hotové pred východom slnka. Piekli sa figúrky zvierat z dvora, makovníky, medovníky, štedráky, orechovníky, roháče, praclíky zvané perace, obradové pečivá, chleba, posúchy a opekance, či kysnuté koláče. Gazdiná si utierala ruky od cesta o kmene ovocných stromov, aby dobre rodili.

Chystal sa stôl. Pod stôl sa dávala sekera, aby kto na ňu stupil bol celý rok šťastný. Ovíjala sa okolo stola reťaz, aby rodina držala súdržne pohromade. Nad stolom býval ešte slamený dožinkový veniec, až neskôr bol nahradený čečinou, alebo vysiacim vianočným stromčekom. V lavóriku sa do polovičných orechových škrupiniek dali malé kúsky sviečok a nechali plávať na vode. 1ks pre každého člena rodiny. Ak plávali na hladine, znamenalo to zdravie a šťastie, ak sa potopili a sviečka zhasla znamenalo to pravý opak. Pod tanier sa dával peniaz, alebo rybie šupinky.

Cez deň sa jedlo veľmi málo a dodržiaval sa pôst bez mäsa. Deťom sa sľubovalo, ak vydržia do večera nejesť, tak uvidia prasiatko - svetielko zo zrkadielka, ktoré blikotalo po stene. Jedli sa opekance s medom a makom, kaše, prívarky z hrušiek a sliviek, pirohy s bryndzou, lokše s makom, suché zemiaky s mliekom. Nemohlo sa zametať, priasť, tkať. Chlieb, ktorý sa položil na stôl, mal ostať nedotknutý až do Nového roka. Na stole býval aj kôš, či sito naplnené plodinami, ktoré dopestovali sami.

Veštili podľa cibuľového kalendára z 12 cibuľových lupienkov, 12 mesiacov roku, ktoré sa solili. Koľko každý lupienok pustil do druhé dňa Božieho narodenia, toľko vlhka malo byť v danom mesiaciv budúcom roku. Robili sa obety, vode a vetru, kedy sa pár omrviniek hodilo do daného živla. Ak sa objavila prvá hviezda na oblohe mohlo sa začať večerať.

Najprv sa rozkrojilo jabĺčko, ktoré keď malo 5-cípu hviezdu z jadrovníka znamenalo zdravie a šťastie. Ak tam bola 4-cípa hviezda v tvare kríža znamenalo to trápenie a choroby. Jablko sa nakrájalo na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny, a každý zjedol svoj kúsok. 12 jadierok, 12 mesiacov v roku sa namočilo do vody a koľko ich vyplávalo toľko mesiacov malo byť suchých v ďalšom roku. Jedli sa oblátky s medom a cesnakom a gazdiná medovým prstom urobila všetkým krížik na čelo. Rozlúskol sa i oriešok, ak bol zdravý, tak mali byť všetci zdraví i na ďalší rok, ale ak bol červivý znamenalo to nepríjemnosti. Oriešky sa hádzali aj do každého kúta.

Štedrovečerný stôl

Jedávala sa šošovičná polievka, ktorá znamenala hojnosť a peniaze. Inde zase kapustnica s hríbmi, či kyseľ, obilninová kyslá polievka. Jedli sa i opekance s makom, keďže bol ešte pôst. Pôvod zvyku jedenia ryby siaha do kresťanstva, kedy ryba bola a je jeho symbolom, a rovnako bola pôstnym jedlom, ale jedávala sa väčšinou len v panských domoch. Mäso sa mohlo jesť až po pólnoci. Štedrovečerná večera sa väčšinou skladala z viacerých chodov, zo siedmich, niekde až deviatich. Niekde sa dodržiavala tradícia zjesť z každého jedla len tri sústa. Nachystaný čakal i tradičný štedrák. Popíjala sa pálenka, alebo hriatô. Nezabúdalo sa s jedlom ani na dobytok a hydinu.

Darčeky sa v začiatku vôbec nedávali, a ak tak len formou jabĺčka, orieška, či medovníka.

Týmto dňom sa končil 30 dňový adventný pôst a v kresťanstve sa oslavuje narodenia Ježiša Krista, čím je najväčším vianočný sviatkom. Oheň ako taký mal veľký význam najmä v tento deň. Mal ochrannú moc pre celú rodinu, ktorá sa zdržovala najmä doma. Najprv sa nabrala voda a poumýval sa ňou každý jeden člen domácnosti. Až následne potom sa mohol založiť úplne nový oheň, v úplne vyčistenej peci z nových polienok.

Prehľad najčastejších štedrovečerných jedál na Slovensku

Podľa agentúrneho prieskumu z roku 2007 vyzerá rebríček najčastejšie sa vyskytujúcich štedrovečerných jedál nasledovne:

Ako súčasť jedál na vianočnom stole sa uvádzajú i sladké a slané pečivo, domáce a exotické ovocie, med a cesnak.

Súčasnosť a budúcnosť vianočných tradícií

Vianoce sa formovali ako súčasť kultúrnych tradícií všetkých európskych krajín, majú aj svoje etnické, konfesionálne i regionálne a lokálne špecifiká. Aj dnes je napríklad tendencia hovoriť o Vianociach na Slovensku, Vianociach v českej kultúre alebo ešte konkrétnejšie o Vianociach na Orave či na Horehroní.

Význam a podoby vianočného obdobia na Slovensku v predchádzajúcom storočí neobišli ani politické režimy, ktoré v obyčajach našli priestor pre implementáciu svojej ideológie. Komunistický režim vytváral svoj osobitný model sviatočných rituálov eliminujúci akékoľvek kresťanské prvky. Po politických zmenách v roku 1989 sa spoločenské transformácie postupne premietli aj do zmien obyčajového systému a kultúry sviatkovania, ktorú pozorujeme dnes.

Zákonom určenými dňami pracovného pokoja sú vo vianočnom období na Slovensku 24. - 26. december, 1. a 6. január.

Počas voľných dní sa časť foriem sviatkovania presúva do sféry privátnej. V ustálených domácich spôsoboch prežívania Vianoc je možné viac než pri ich verejných prejavoch predpokladať prítomnosť prvkov jednak súvisiacich s individuálnymi náboženskými, etnickými, geografickými a i. väzbami členov rodín, jednak tých, ktoré do rodinnej podoby Vianoc prinášajú manželia či partneri zo svojich východiskových rodinných prostredí a ďalej ich z vlastnej vôle reprodukujú, ale i tých, ktorých samotná realizácia i podoba prežívania sú výlučne otázkou individuálnej voľby ľudí.

Podľa etnologických poznatkov nadobúdajú dnešné spôsoby domáceho sviatkovania pestrú paletu podôb. Nie je možné všeobecne povedať, že by napríklad Štedrý deň dnes prebiehal iba v znamení príprav slávnostnej večere a v prítomnosti všetkých členov rodín. V mestskom prostredí je celkom bežné, že si ho ľudia spríjemňujú prechádzkami, návštevami cintorína, individuálnymi či spoločenskými športovými aktivitami (napríklad bratislavskí otužilci spoločným plávaním) a pod.

tags: #vianoce #prvy #den #datum