Obec Rudno, nachádzajúca sa v Turci, prešla v 19. storočí zložitým vývojom, ktorý bol ovplyvnený politickými, hospodárskymi a sociálnymi zmenami v Uhorsku a neskôr v Československu. Tento článok sa zameriava na kľúčové aspekty tohto vývoja, vrátane dopadov revolučných udalostí rokov 1848-1849, roľníckej otázky, komasácie pozemkov, rozvoja remesiel a priemyslu, a tiež na vplyv prvej svetovej vojny na život v obci.
Revolučné Udalosti a Ich Dopad
Revolučné udalosti rokov 1848 - 1849 zanechali Slovensko v žalostnom hospodárskom položení, pretože na jeho území sa viedli tvrdé boje. Turiec mali v rukách raz košútovské, inokedy cisárske vojská spolu so slovenskými povstaleckými jednotkami. Po rokoch neúrody a hladu pred revolúciou zasadili vojnové udalosti turčianskemu ľudu ďalšiu ranu. V týchto zlých hospodárskych pomeroch si obec musela na jar 1848 vyzdvihnúť štátnu pôžičku vo výške 127 rýnskych zlatých (Slovenské Pravno 313 zl., Hadviga 80 zl.
Zákon o zrušení poddanstva v Uhorsku roku 1848 znamenal zánik feudalizmu a postupné uplatňovanie nových kapitalistických vzťahov. Silnejší rast kapitalistického podnikania nastal u nás až pri začiatkoch budovania železnice, ktorá umožňovala rýchlejšiu a lacnejšiu dopravu surovín a výrobkov. V stavbe Košicko-bohumínskej železnice a štátnej železnice z Vrútok do Salgótariánu začiatkom sedemdesiatych rokov hospodársky pozdvihla mestečká a obce v Turci, ktoré ležali pri železnici. Rudno nemalo z dopravného hľadiska výhodnú zemepisnú polohu. I keď cez obec prechádzala hlavná cesta, ktorá z hospodárskeho hľadiska nemala väčší význam, železnica bola od obce veľmi vzdialená.
Mapa Košicko-bohumínskej železnice
Demografický Vývoj
Celú druhú polovicu 19. Po revolučných rokoch počet obyvateľov Rudna stúpal, keď v roku 1869 žilo 351 obyvateľov, ktorí obývali 52 domov, v roku 1900 žilo 403 obyvateľov v 80 domoch. Do roku 1910 počet obyvateľov obce klesol na 348, ktorí obývali 72 domov. Ani vysťahovalectvo do Ameriky vývoj populácie v obci podstatne neovplyvnilo. Z obcí bývalého pravnianskeho panstva bolo najmenšie vysťahovalectvo z Rudna.
Pre lepšiu prehľadnosť demografického vývoja uvádzame nasledovnú tabuľku:
| Rok | Počet obyvateľov | Počet domov |
|---|---|---|
| 1869 | 351 | 52 |
| 1900 | 403 | 80 |
| 1910 | 348 | 72 |
Obecná Správa
Keď sa v Turčianskej župe 17. novembra 1873 utvorili notárske obvody obec Rudno podliehala pod právomoc obvodného notára v Slovenskom Pravne. Neskôr došlo k územným reorganizáciám obvodných notariátov (a to v rokoch 1885 a 1889) pri ktorých obec patrila do notárskeho obvodu v Slovenskom Pravne. Po uzákonení vedenia matrík štátnymi matrikármi zákonom č. XXXIII z roku 1895 sa s platnosťou od 1. októbra 1895 vytvorili matričné obvody. V systéme štátnej správy Rudno zaujímalo len postavenie obce. Znamenalo to, že pre kolektívne riešenie dôležitých záležitostí, týkajúcich sa ich vnútorného života obce, nemali širší zastupiteľský orgán. Mali iba užšie obecné zastupiteľstvo, ktoré rozhodovalo o dôležitých otázkach obce.
Do voleného obecného zastupiteľstva obce patril richtár, podrichtár, pokladník a prísažní obce, od druhej polovice osemdesiatych rokov 19. storočia boli volení dvaja prísažní. Richtár, prísažní spolu s obvodným notárom predstavovali orgán miestnej správy. Obecné zastupiteľstvo bolo volené na obdobie jedného roka a schádzalo sa najmenej Štyri razy do roka, v prípade potreby častejšie. Polovica členov obecného zastupiteľstva bola volená a druhá sa skladala z obecných virilistov. V župnej správe mali významnú úlohu župní virilisti, ktorí tvorili nevolenú polovicu členstva v župnom municipálnom výbore. Volieb do tohto výboru roku 1891 sa z Rudna zúčastnilo 11 voličov-virilistov, ktorí volili v jedenástom volebnom obvode v Slovenskom Pravne. Zo 16 obcí volebného obvodu sa volieb zúčastnilo 345 voličov, ktorí zvolili 6 zástupcov do municipálneho výboru (spolu v župe bolo zvolených 52 poslancov).
Roľnícka Otázka a Komasácia
Najchúlostivejšou otázkou porevolučného obdobia v hospodárskom a sociálnom vývoji Slovenska ostávala roľnícka otázka. V popredí stáli problémy dovŕšenia likvidácie feudálnych výrobných vzťahov v poľnohospodárstve, a s tým súvisiace otázky výkupu, majetkovo-právne otázky a odškodňovania. Hlavné zásady tohto zákona prevzala viedenská vláda a urbárskym patentom z 2. marca 1853 ich potvrdila a rozpracovala. Týmto zákonom sa zrušili feudálne záväzky od urbárnej pôdy, ktorá prešla do vlastníctva bývalých urbárskych poddaných.
Agoston Velič mal 3/8 sedliackej usadlosti, ktorú držali Katarína a Pavol Fobel. Michal starší Velič mal 1/8 sedliacku usadlosť, ktorú držali Pavol Sámel, Katarína Fobelová a Zuzana Minichová. Šimon Erdôgh mal 3/4 sedliackej usadlosti, ktorú spolu držali Juraj, Ján a Pavol Gireth. Jozef Boťanyský mal 1/8 sedliackej usadlosti, ktorú spolu držali Michal Vandlík a Ondrej Sirien. Rodina Smrečányiovská a Pavol Mudroň spolu mali 1 a 1/4 sedliackej usadlosti, ktorú držali Ján Žiak 11/16 sedliackej usadlosti a Ján Žila držal 9/16 sedliackej usadlosti.
Prvé komasačné jednania sa uskutočnili 27. Urbársky súd v Dolnom Kubíne uverejnil vo Viedenských novinách 14. marca 1857 výzvu pre komposesorov Rudna, aby sa dostavili 17. júna 1857 v záležitosti vysporiadania majetkovýcch dielov medzi komposesormi. V roku 1857 v komasačnom spore Anny, vdovy po Matejovi Hanzelovi s rudnianskymi komposesormi zastupoval obec Juraj Klein, richtár a prísažní obce Ján Zika, Juraj Dérer a Michal Hlavatý. Komposesorovia obce 10. júla 1882 si upravili a prebrali kľúč v rozdeľovaní svojho majetku v obci z 25. marca 1825.
V roku 1879 bola zatriedená orná pôda, lúky a pasienky v chotári Rudna do tried. Do prvej triedy ornej pôdy sa počítalo v obci 1000 štvorcových siah, do druhej triedy 1 200, do tretej triedy 1 400 a do štvrtej triedy 1 600 štvorcových siah. V obci sa pasienky počítali do prvej triedy o výmere 1 600 štvorcových siah, do 2. Nové zatriedenie chotára obce Rudno sa uskutočnilo 1. Obecná pečať z druhej polovice 19. Na základe dohôd z 11. júla 1879 bolo určené, že k jednej sedliackej usadlosti malo patriť 10 jutár ornej pôdy, čiže k 15 sedliackym usadlostiam patrilo 150 jutár pôdy. K rímskokatolíckemu farárovi v obci pripadla pôda o výmere 10 jutár, taká istá výmera ornej pôdy pripadla evanjelickej cirkvi v obci, učiteľovi patriacemu k evanjelickej cirkvi v obci pripadla orná pôda o výmere 5 jutár. Pasienky nachádzajúce sa v chotári Rudna boli rozdelené.
Na 15 sedliackych usadlostí pripadlo spolu 150 jutár, rudniansky učiteľ užíval 600 Štvorcových siah a Škole v Rudne pripadlo lúky o výmere 400 štvorcových siah. Učiteľovi evanjelickej školy patrila výmera lúk 5 jutár. Dňa 29. marca 1881 v prítomnosti obyvateľov obce, richtára Jozefa Vandlíka, podrichtára Pavla Fobela a prísažných Jána Junasku a Jána Minicha, zememerača Július Hôhenriedera bola rozdelená orná pôda v chotári obce do troch častí. Delenia pôdy sa zúčastnilo 38 obyvateľov Rudna, ktorí si žrebom vylosovali svoj diel pôdy. "Tí obyvatelia, ktorým sa pri tomto rozdelení pôdy nedostal podiel z lúk, mali dostať v druhom delení v časti chotára Trávniky.
Ďalšie delenie lúk v chotári Rudna sa uskutočnilo 16. júna 1882, ktorého sa zúčastnil 39 obyvateľov obce, tiež si vyžrebovali svoj podiel. Tieto lúky vymeral zememerač Hiibnisch. Podľa dohody obyvateľov obce z 29. marca 1881, tí obyvatelia obce, ktorí dostali málo lúk, alebo ju vôbec nedostali sa mala v prvom rade vydeliť pôda v chotárnej časti Trávniky. Týkalo sa to 8 obyvateľov obce a to Štefana Sámela, Michala Vandlíka, Pavla Gíretha, Jána Gíretha, Jozefa Lichnera, ďalej rodiny Žiakovej, Kováčikovej a Svindutku.
Ešte Ján a Juraj Ličko dostali lúky vydelené pri lúkach komposesorov. Pre obyvateľov Brieštia sa určil pozemok k vydeleniu od hlavnej cesty do tzv. bindhája, proti obce Brieštie. Posledné delenie ostatných pozemkov tzv. polí sa uskutočnilo 14. júla 1883. Zememerač Hôhenrieder vydal pre obyvateľov obce 37 lósov. Rudnianski komposesorovia sa 26. marca 1886 sťažovali, že zememerač Július Hôhenrieder pri komasácii pozemkov v rudnianskom chotári pôdu dôkladne nevyznačil a tým neodovzdal novým vlastníkom.
Remeslá a Priemysel
Rudno bola obec z prevažne poľnohospodárskou výrobou, mala slabo zastúpené remeslá. Počas existencie cechov v Turci, ktoré už v tomto období boli brzdou ďalšieho hospodárskeho rozvoja, existovali v obci zastúpené remeslá - mlynár, kováč, hrnčiar a krčmár. Hrnčiarsky cech, ktorý existoval v Slovenskom Pravne mal svojich členov aj v Rudne v rodine Kleinovskej, Valčanovskej a Menichovskej. Od roku 1878 cech sa nazýval Hrnčiarsko-kachliarskym spolkom. V roku 1888 nachádzame v obci 15 remeselníkov, ktorí sa zaoberali hrnčiarstvom, čižmárstvom, krajčírstvom, mlynárstvom a kováčstvom.
Vznik parnej píly v Rudne nevieme presne určiť. V roku 1886 žiadal Ľudovít Klein Služnovský úrad v Turčianskych Tepliciach o povolenie vydania výčapného práva na píle, kde chcel otvoriť krčmu a obchod s rozličným tovarom. Proti zriadeniu obchodu sa postavili obyvatelia obcí Budiš, Liešno, Kaľamenovej, Jasenova, Rudna a Slovenského Pravna. Jozef Klein 30. januára 1888 žiadal o vydania priemyselného povolenia na stavbu píly v Rudne. Svoju žiadosť o vydanie povolenia dôvodil s tým, že už viacej rokov sa zaoberal predajom a manipuláciou dreva. Pílu chcel postaviť v chotári Rudna, v doline zvanej Medzihorou, vzdialenej od Rudna 2 km a od obce Budiš 1,5 km.
Hlavná budova parnej píly mala byť dlhá 23,5 metra a 13,2 metra široká. Parná píla mala mať jeden parný stroj s výkonom 35 HP, tri gátre na parný pohon, dve kotúčové píly a zámočnícku dieľňu. Pri píle mal byť postavený byt s troma izbami a kuchyňou a robotnícka ubytovňa s 5 izbami. Parná píla mala názov Sarolta. Archívne dokumenty nám neudávajú dôvod, prečo majiteľ píly žiadal roku 1888 o povolenie na stavbu parnej píly, keď roku 1886 žiadal úrady o vydanie výčapníckeho povolenia. Môžeme sa domnievať, že v rozmedzí týchto rokov píla pravdepodobne vyhorela a preto Jozef Klein požiadal o vydanie povolenia na stavbu píly.
Na základe inšpekcie na parej píle 4. júla 1888 vieme, že na píle pracovalo 36 robotníkov. Neskôr pracovalo na píle 49 robotníkov, z toho na píle 16 robotníkov a na sklade reziva pracovalo 30 robotníkov. Strojníkom parného stroja bol František Strelka a majstrom na píle bol Juraj Palko. Roku 1893 pracovalo na píle 30 až 40 pracovníkov. Na parnej píle Sarolta vypukol 16. júna 1915 požiar medzi 10.00 a 11.00 hodinou, pri ktorom zhoreli budovy a bol poškodený parný stroj. Požiar vyšetrovali žandári Juraj Drajko a Ján Andorka z Kláštora pod Znievom.
Poštové a Mýtne Stanice
V obci sa nachádzala poštová stanica, ktorá po smrti poštmajstra Mateja Hanzely l.mája 1853 mala hodnotu 10 997 zlatých a 40 grajciarov a odkúpila ho jeho žena Anna Grusmann až 29. júla 1854. Majetok poštovej stanice bol okrem Rudna i v Jasenove, Kaľamenovej a Dubovom. Poštové riaditeľstvo v Bratislave 30. septembra 1872 premiestnilo poštovú stanicu z Rudna do Slovenského Pravna.
Jozef Vandlík starší a mladší, Ján Junaska, Ján Klein, Pavol Sámel a Michal Dérer kúpili 1. septembra 1883 od Františka Révaya, Kolomana Jušta mýtnu stanicu s hospodárskymi budovami- sypárňou, humnom a pálenicou, ďalej s 20 jutrovým pasienkom a pozemkom a regálom na šenkovanie v krčme, a to všetko za 4 250 rýnskych zlatých. Mýtnu stanicu 30. januára 1884 majitelia predali Leopoldovi Rothovi a jeho manželke Mine rodenej Linder z Rudna za 2 290 zlatých. Predali im nehnuteľnosti nachádzajúce sa v intraviláne obce s krčmou a mýtnym regálom a pozemkom v intraviláne siahajúcim po hlavnú cestu.
Živelné Pohromy a Hasičský Spolok
Zo živelných pohrôm najhoršie následky mali požiare, pretože privádzali obyvateľov obcí na mizinu. Požiar v obci vznikol 22. júla 1877 v noci o 2.00 hodine. Ďalší požiar vznikol 24. apríla 1881 večer v dome Pavla a Kataríny Fobelovej. Požiarom vznikla škoda za 150 zlatých u Pavla Fobela a 120 zlatých u Kataríny Fobelovej. V roku 1912 horela hora od obce Rudna vzdialená 3 kilometre. Miestny hasičský spolok bol založený roku 1910. Zakladúcimi členmi boli Ján Gíreth a Ondrej Vandlík.
Epidémie a Školstvo
Výskyt epidemických chorôb v Rudne nebol taký častý ako v susedných obciach a ani si nevyžiadal väčší počet obetí na ľudských životoch. Roku 1855 zúrila v susedných obciach cholera, a to v Hadvige si vyžiadala 19 obetí, Slovenskom Pravne 11 obyvateľov a v Rudne na choleru zomrela jedna osoba. V Turci roku 1873 znovu zúrila cholera, ktorá si v Rudne vyžiadala 9 obetí. V roku 1892 máme v obci doložený záškrt, na ktorý ochorelo 12 detí.
Záznamy o škole v Rudne nemáme, ale pravdepodobne existovala už v 18. storočí pri kostole. V druhej polovici 19. storočia mala obec evanjelickú školu. Vedenie obce žiadalo roku 1897 Ministerstvo školstva a kultu o postavenie štátnej základnej školy v obci, s tým že obec na stavbu školy prispeje zo svojho rozpočtu 400 zlatých. Ministerstvo navrhovalo, aby bola postavená spoločná základná škola pre obce Rudno, Budiš, Kaľamenovú a Liešno. Žiadosť, aby sa postavila spoločná škola podpísali richtári obce Rudna a Budiša. Predstavenstvo obce Liešna na svojom zasadnutí 2. Obyvatelia Rudna nechceli platiť cirkevnú daň pre evanjelického farára Jána Bukovského v Slovenskom Pravne.
Výstavba Železnice a Prvá Svetová Vojna
Koncom 19. storočia sa uvažovalo s výstavbou železničnej trate z Veľkých Bielic cez Prievidzu do stanice Kláštor pod Znievom, ležiacej na hlavnej trati zo Salgotariánu do Vrútok. Na žiadosť Petra Detricha a spoločníkov, ktorí mali prevádzať výstavbu železničnej trate sa 18. mája 1894 v Turčianskych Tepliciach stretli richtári turčianskych obcí. Richtári sa mali vyjadriť k výstavbe trate cez chotáre ich obce a to Jasenovo, Rudno, Liešno, Slovenské Pravno, Láclavá, Abramová, Moškovec, Turčiansky Ďur, Blážovce a Slovany. Výstavba železničnej trate mala tiež zaťažiť obecné rozpočty obcí, s čím richtári niektorých obcí nesúhlasili.
Celkový život v obci ovplyvnila prvá svetová vojna. Za krátky čas jej trvania sa začal objavovať nedostatok základných životných potrieb, najmä šatstva a potravín, vznikol nedostatok pracovných síl v poľnohospodárstve.
Slovenský vojak v uniforme Rakúsko-Uhorska